znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 497/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. F. P., vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 123/2011, 20 Co 51/2012 z 30. októbra 2012, jeho uznesením sp. zn. 20 Co 62/2012 z 30. októbra 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sa domáha vydania tohto nálezu:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.   Postupom   porušujúcim   čl.   2   ods.   2   Ústavy...   bolo   porušené   základné   právo spoločnosti P., s. r. o., nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy..., čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 123/2011, 20 Co 51/2012 a 20 Co 62/2012.

3.   Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.   20 Co 123/2011,   20 Co 52/2012 z 30. 10. 2012 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 62/2012 z 30. 10. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy konania...“

1.1 Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že mesto P. sa žalobou podanou na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) v roku 2006 domáhalo voči spoločnosti C., s. r. o., určenia vlastníctva k určitým pozemkom v katastrálnom území P. Po začatí konania zmenou účastníkov vstúpila na miesto tejto spoločnosti sťažovateľka. Okresný súd žalobe vyhovel rozsudkom zo 7. apríla 2009 a dopĺňacím rozsudkom z 18. júna 2009. Tieto rozsudky boli potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 21. októbra 2010, ktorý vyniesol senát v zložení JUDr. A. K., JUDr. B. B. a JUDr. M. B.

1.2   Tento   rozsudok   krajského   súdu   bol   zrušený   nálezom   ústavného   súdu   č.   k. III. ÚS 448/2010-48 z 13. apríla 2011 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci krajský súd vo veci konal v senáte v zložení JUDr. M. B., JUDr. P. S. a JUDr. A. K. V tomto zložení vyniesol rozsudok sp. zn. 20 Co 123/2011, 20 Co 51/2012 z 30. októbra 2012, ktorým znova potvrdil rozsudky okresného súdu zo 7. apríla a 18. júna 2009.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 3. decembra 2012 dovolanie, v ktorom okrem iného namietla, že na krajskom súde o jej odvolaní nerozhodovali zákonní sudcovia. V tom videla dovolací dôvod uvedený v § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okrem toho krajský súd v rovnakom obsadení senátu vyniesol aj uznesenie sp. zn. 20 Co 62/2012 z 30. októbra 2012, ktorým na odvolanie sťažovateľky potvrdil uznesenie okresného   súdu   o   predbežnom   opatrení   zo   7.   februára   2012.   Proti   tomuto   uzneseniu sťažovateľka dovolanie nepodala.

1.3   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   zhodne   s   podaným   dovolaním   tvrdí,   že po zrušení pôvodného rozsudku krajského súdu z 21. januára 2010 ústavným súdom mali vo veci   naďalej konať sudcovia,   ktorí   vyniesli   pôvodný   (zrušený) rozsudok.   Jedine   títo sudcovia boli zákonnými sudcami v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, príslušných zákonných ustanovení upravujúcich prideľovanie vecí sudcom a rozvrhu práce krajského súdu. Podľa sťažovateľky nebol dôvod na zmenu zloženia senátu po vrátení veci na ďalšie konanie, v dôsledku   čoho   sú   sudcovia,   ktorí   vyniesli   napadnutý   rozsudok   z   30.   októbra   2012 a napadnuté uznesenie z toho istého dňa, nezákonnými sudcami. Tým podľa nej krajský súd porušil jej právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, na ktorého prerokovanie ústavný súd nemá právomoc.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi prípustnosti   sťažnosti   podľa   citovaného   ústavného   článku   je   tak   jednak   tvrdenie sťažovateľky, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou, jednak neexistencia   iného   súdu, ktorý   tomuto   právu   môže   pred   uvedeným   aktom   verejnej   moci   poskytnúť   (alebo   už poskytol) ochranu.

Ustanovenie   §   237   písm.   g)   OSP pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 236 ods. 1 OSP), ak bol súd nesprávne obsadený. Podľa pôvodnej judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   k   tomuto dovolaciemu dôvodu (R 11/2003) sa síce obsadením súdu nerozumelo určenie konkrétnej osoby sudcu, ale rozlíšenie pôsobnosti medzi senátom a samosudcom. Táto judikatúra je však   aktuálnou   rozhodovacou   praxou   prekonaná,   pretože   najvyšší   súd   pri   skúmaní uvedeného dovolacieho dôvodu už skúma okrem iného aj to, či vo veci rozhodovali zákonní sudcovia   (porov.   napríklad   3   Cdo   62/2011,   6   Cdo   12/2011,   2   Cdo   230/2010, 5 Cdo 169/2010, 1 Cdo 130/2009, 4 Cdo 23/2009, 1 ObdoV 75/2008, 1 ObdoV 14/2009, pozri   aj „Zo   súdnej   praxe“,   rozhodnutie   č.   30/2013).   Prípustnosť   dovolania   z   dôvodov uvedených   v   §   237   OSP   je   pritom   založená   na   princípe   univerzality,   čo   znamená,   že dovolanie z týchto dôvodov je prípustné aj proti takým rozsudkom a uzneseniam, proti ktorým inak ustanovenia § 238 a § 239 OSP podanie dovolania nedovoľujú. Ustanovenie § 243b   ods.   2 v   spojení s §   243d ods.   1 OSP potom   poskytuje najvyššiemu   súdu   ako dovolaciemu súdu účinné prostriedky, ktorými môže odstrániť negatívne dôsledky zásahu do práv sťažovateľky.

Z uvedeného je zrejmé, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 20 Co 123/2011, 20 Co   51/2012   z   30.   októbra   2012   mohla   sťažovateľa   podať   dovolanie   založené   na ustanovení   §   237   písm.   g)   OSP,   čo   aj   urobila.   Rovnako   mohla   podať   sťažovateľka dovolanie aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 20 Co 52/2012 z 30. októbra 2012, a to napriek tomu, že dovolanie proti uzneseniam o predbežnom opatrení je inak ustanovením § 239 ods. 3 OSP vylúčené. O porušení a ochrane práva sťažovateľky na zákonného sudcu, ku ktorému malo dôjsť napadnutým konaním a rozhodnutiami krajského súdu, môže, resp. mohol podľa ustanovenia § 237 písm. g) OSP rozhodovať iný (dovolací) súd. Právomoc tohto súdu však podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje, aby o nich mohol rozhodovať ústavný súd (zhodne už III. ÚS 168/02, ale tiež III. ÚS 183/2012).

3. Z tohto dôvodu senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) odmietol kvôli nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013