SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 496/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20. augusta 2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti   LEVEN,   a.   s.,   29.   augusta   31,   Banská   Bystrica,   zastúpenej   advokátkou JUDr. Sylviou   Filipovou,   Na   vŕšku   2,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25 CoKR 1/2014 z 26. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVEN, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVEN, a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 CoKR 1/2014 z 26. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému uzneseniu podal ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy už 28. mája 2014. O sťažnosti v tejto časti rozhodol ústavný súd tak, že ju uznesením č. k. I. ÚS 375/2014-15 z 9. júla 2014 odmietol ako neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu aj dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v čase prerokúvania sťažnosti ešte nerozhodol. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 51/2014 z 30. septembra 2014 tak, že ho odmietol.

Riadiac sa právnym názorom ústavného súdu v uznesení č. k. I. ÚS 375/2014-15 z 9. júla 2014 a vzhľadom na výsledok konania o dovolaní, sťažovateľ podal opäť sťažnosť ústavnému súdu proti napadnutému uzneseniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1 R 3/2013-220   z   25.   júla   2013   začal   voči sťažovateľovi reštrukturalizačné konanie podľa § 113 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o konkurze“). Následne okresný súd uznesením z 8. augusta 2013 povolil reštrukturalizáciu sťažovateľa,   ustanovil   reštrukturalizačného   správcu   a   vyzval   veriteľov,   aby   prihlásili pohľadávky.

Okresný súd uznesením č. k. 1 R 3/2013-338 z 8. januára 2014 zamietol návrh veriteľa   – (ďalej   len   „veriteľ   1“),   a   veriteľa   – (ďalej len „veriteľ 2“), na zastavenie reštrukturalizačného konania, na začatie konkurzného konania a na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa z dôvodu tvrdeného porušenia povinností správcu.

Proti   tomuto   uzneseniu   podali   veriteľ   1   a   veriteľ   2   odvolania,   o   ktorých rozhodol krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   zrušil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 1 R 3/2013-338   z   8.   januára   2014,   keďže   dospel   k   záveru,   že   správkyňa   závažne porušila svoje povinnosti, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu prikázal postupovať podľa § 131 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze, zastaviť reštrukturalizačné konanie, začať konkurzné konanie a vyhlásiť konkurz na majetok sťažovateľa.

Na   základe   právneho   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   uznesením č. k. 1 R 3/2013-803 zo 16. apríla 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné konanie, vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľa, ustanovil konkurzného správcu a vyzval veriteľov na prihlasovanie pohľadávok.

Sťažovateľ   v   prvom   rade   uvádza,   že   jeho   sťažnosť   smeruje „proti   Zrušujúcemu uzneseniu“, poukazuje   však   na   vzájomný   vzťah   napadnutého   uznesenia   a uznesenia okresného   súdu   č.   k.   1 R 3/2013-803   zo   16.   apríla   2014   a   uvádza,   že «je   nevyhnutné rovnaké   vady,   akými   trpí   Zrušujúce   uznesenie,   pričítať   aj   „závislému“   Uzneseniu o vyhlásení konkurzu».

Podľa sťažovateľa k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo v prvom rade tým, že krajský súd meritórne prerokoval odvolania veriteľa 1 a veriteľa 2.

„Krajský súd dospel k záveru, že odvolania boli prípustné, pretože Prvostupňové uznesenie je uznesením vydaným podľa Občianskeho súdneho poriadku... a nie podľa ZoKR. Dôvodil,   že   ZoKR   upravuje   len   uznesenie,   ktorým   reštrukturalizačný   súd   zastaví reštrukturalizačné   konanie,   začne   konkurzné   konanie   a   vyhlási   konkurz.   Neupravuje uznesenie,   ktorým   by   súd   zamietol   návrh   na   zastavenie   reštrukturalizačného   konania, začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu (akým je Prvostupňové uznesenie). Preto   sa   vo   vzťahu   k   Prvostupňovému   uzneseniu   neuplatní   obmedzenie   prípustnosti odvolania podľa § 198 ods. 1 druhej vety ZoKR.

S názorom krajského súdu nemožno súhlasiť... obmedzenie prípustnosti odvolania podľa § 198 ods. 1 druhej vety ZoKR je nevyhnutné aplikovať aj na Prvostupňové uznesenie vtedy, ak bolo vydané v reštrukturalizačnom konaní. Nie je rozhodujúce, či predmetné rozhodnutie výslovne predpokladá ZoKR (ako tvrdí krajský súd). Rozhodujúce je len to, v akom konaní bolo vydané.

... každé uznesenie, ktoré súd vydá v predmetnej veci (i) po tom, ako je v Obchodnom vestníku zverejnené uznesenie o začatí reštrukturalizačného konania, a zároveň (ii) pred tým, ako je začaté reštrukturalizačné konanie právoplatne zastavené alebo inak právoplatne ukončené, je uznesením vydaným v reštrukturalizačnom konaní. Uvedené podmienky spĺňa aj Prvostupňové uznesenie. Preto ide o uznesenie vydané v reštrukturalizačnom konaní.“

Právny   názor   o   neprípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 1 R 3/2013-338 z 8. januára 2014 podporuje sťažovateľ aj tým argumentom, že toto uznesenie je označené rovnakou spisovou značkou ako uznesenie okresného súdu o začatí reštrukturalizačného konania, pričom uvedené uznesenia sa týkajú tej istej právnej veci – reštrukturalizácie sťažovateľa. Navyše, toto uznesenie okresného súdu z 8. januára 2014 nemohlo byť vydané v inom ako reštrukturalizačnom konaní.

Sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   judikatúru   najvyššieho   súdu   (uznesenie sp. zn. 6 Cdo 199/2013 z 11. 9. 2013) a ústavného súdu (I. ÚS 26/94), z ktorých je zrejmý záver,   že prerokovanie   odvolania,   ktoré   podľa   zákona   nie   je   prípustné,   predstavuje porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že označené práva boli porušené aj nesprávnym výrokom napadnutého uznesenia. Poukazuje na to, že krajský súd dospel k záveru, že správkyňa závažne porušila svoje povinnosti. Domnieva sa, že neboli splnené zákonné podmienky podľa   §   221   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   na   zrušenie uznesenia. S prihliadnutím   na   §   220   OSP   mal   krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu č. k. 1 R 3/2013-338 z 8. januára 2014 zmeniť. Sťažovateľ poukazuje tiež na judikatúru najvyššieho   súdu   (6 Cdo 180/2013)   a   ústavného   súdu   (I.   ÚS   26/94),   z   ktorej   vyplýva, že postup krajského súdu bol nezákonný.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   napadnuté   uznesenie   nie   je   riadne   odôvodnené, pretože krajský súd na niektoré otázky nedal vôbec odpoveď, na niektoré iba čiastočne a na niektoré   otázky   odpovedal   protirečivo.   V   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľ predovšetkým poukazuje na právny záver krajského súdu o tom, že správkyňa závažne porušila svoje povinnosti, pričom uvádza: «prečo správkyňa v dôsledku neúčasti zástupcu súdu na schôdzi veriteľov porušila svoje povinnosti, a to dokonca závažne, keď samotný odvolací súd výslovne uviedol, že (i) správca nemá povinnosť zabezpečovať účasť zástupcu súdu na schôdzi veriteľov, (ii) je vylúčené, aby zákon umožnil správcovi vynútiť si účasť zástupcu súdu na schôdzi veriteľov a (iii) neúčasť zástupcu súdu na schôdzi veriteľov nie je porušením povinnosti správkyne, ale súdu...

prečo   správkyňa...   porušila   svoje   povinnosti...,   keď   nie   je   dôvod   predpokladať, že za prítomnosti   zástupcu   súdu   by   mohlo   dôjsť   k   iným   výsledkom   schôdze   veriteľov...; navyše veritelia 1/ a 2/ nenamietajú proti samotnému priebehu či výsledkom schôdze; v   akom   ustanovení   ZoKR   je   zakotvená   povinnosť   správkyne   zvolať   opakovanú schôdzu veriteľov v prípade, ak sa pôvodne zvolanej schôdze nezúčastní zástupca súdu;...   prečo   porušenie   neurčito   zakotvenej   a   ťažko   identifikovateľnej   povinnosti správkyne znamená automaticky závažné porušenie jej povinnosti so všetkými dôsledkami z toho plynúcimi, navyše ak by splnenie tejto „povinnosti“ spravidla znamenalo porušenie inej, v zákone presne a určito zakotvenej povinnosti správkyne...;

prečo   má   správkyňa   povinnosť   zvolať   opakovanú   schôdzu   veriteľov...,   keď   ZoKR výslovne počíta len s dvoma schôdzami... schôdzou veriteľov zvolávanou za účelom zistenia stanovísk   veriteľov   a   voľby   veriteľského   výboru   (§   126   a   nasl.   ZoKR)   a   schvaľovacou schôdzou   (§   146   a   nasl.   ZoKR)   −   a   zákon   v   žiadnom   prípade   nepočíta   s   tým, že by správkyňa opakovane zvolávala schôdzu veriteľov a menila termín schôdze oznámený v Obchodnom vestníku;...

prečo   má   správkyňa   povinnosť   zvolať   opakovanú   schôdzu   veriteľov   v   prípade, ak sa pôvodne zvolanej schôdze nezúčastní zástupca súdu, keď podľa § 127 ods. 1 poslednej vety a § 131 ods. 2 písm. d) ZoKR by nezvolenie veriteľského výboru na prvej zvolanej schôdzi veriteľov malo nevyhnutne za následok vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa, a teda zvolanie opakovanej schôdze veriteľov by nemalo žiadny zmysel;

(ako, pozn.) ... dospel odvolací súd k záveru, že z § 126 ods. 1 ZoKR možno vyvodiť možnosť a povinnosť správkyne zvolať opakovanú schôdzu, keď takýto záver z citovaného ustanovenia zjavne nevyplýva...;

prečo   má   správkyňa   povinnosť   zvolať   opakovanú   schôdzu   veriteľov...   keď   takýto postup by takmer s istotou mal za následok porušenie kogentným ustanovením zakotvenej povinnosti   správkyne   zvolať   schôdzu   veriteľov   v   stanovenej   lehote   a   zároveň   tak, aby sa uskutočnila v zákonom stanovenom 6-dňovom intervale (§ 126 ods. 1 ZoKR); prečo   má   mať   povinnosť   správkyne,   ktorá   nie   je   v   zákone   výslovne   zakotvená... prednosť pred splnením inej povinnosti správkyne týkajúcej sa dodržania lehôt podľa § 126 ods. 1 ZoKR, ktorá je naopak v zákone stanovená jednoznačne a explicitne;

ako by mala správkyňa postupovať, keď by súd nezabezpečil účasť svojho zástupcu ani na žiadnej ďalšej opakovanej schôdzi veriteľov...?».

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením bol porušený čl. 152 ods. 4 ústavy, pretože krajský   súd   nezvolil   ústavne   súladný   výklad   príslušných   zákonných   ustanovení.   Ním zvolený   výklad   je   v   rozpore   s   princípom   právnej   istoty   podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy, a to z identických dôvodov, ktoré uvádza v súvislosti s námietkou, že napadnuté uznesenie nie je riadne odôvodnené. Navyše poukazuje na to, že výkladom zvoleným krajským súdom „sú dotknuté práva veriteľov, čo je v civilnom konaní neprípustné;... je... bežnou praxou, že schôdza veriteľov sa uskutoční bez účasti zástupcu súdu a napriek tomu nedochádza ku konverzii reštrukturalizačného konania...“.

Krajským súdom zvolený výklad je tiež v rozpore so základným právom na rovnosť účastníkov   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy.   Sťažovateľ   uvádza,   že   veriteľský   výbor 8. januára 2014 schválil návrh reštrukturalizačného plánu a následne veritelia s hlasovacím právom na schvaľovacej schôdzi 7. februára 2014 schválili reštrukturalizačný plán. Výklad krajského súdu má za následok konverziu s tým, že tento postup „je v rozpore s vôľou prejavenou   oprávnenými   veriteľmi   ako   účastníkmi   reštrukturalizačného   konania   a   má za následok   negovanie   výsledkov   nimi   uplatnených   práv...   zvýhodňuje   tých   veriteľov..., ktorí v súlade so zákonom nemali hlasovacie právo a ktorým takto súd umožnil opätovne v celom   rozsahu   uplatniť   všetky   práva   v   konkurznom   konaní,   ktoré   by   inak v reštrukturalizačnom konaní nemali.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd nezohľadnil nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia   na   účastníkov   konania   a   nezohľadnil   spoločný   záujem   veriteľov   –   ktorým je maximálna miera uspokojenia veriteľov. Základným dôsledkom napadnutého uznesenia je vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa, a teda dosiahnutie nižšej miery uspokojenia veriteľov sťažovateľa ako pri reštrukturalizácii.

„Odvolací súd bol tento dôsledok s poukazom na citovanú judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj s poukazom na § 5 ZoKR, povinný pri rozhodovaní zohľadniť. Neurobil tak, čím porušil svoju povinnosť. K tejto otázke sa v Zrušujúcom uznesení vôbec nevyjadril. Vôbec neuviedol, či otázku porovnania miery uspokojenia veriteľov pri reštrukturalizácii a pri konkurze bral pri rozhodovaní do úvahy. Vôbec nevyhodnotil, aká miera uspokojenia veriteľov   bude   v   konkurze   v   porovnaní   s   reštrukturalizáciou   dosiahnutá.   Vôbec sa nevyjadril k otázke, prečo je prípadná nižšia miera uspokojenia veriteľov v konkurze spravodlivým dôsledkom pre účastníkov konania. Jeho rozhodnutie je vo vzťahu k týmto otázkam aj nepreskúmateľné.

Ďalšou podstatnou okolnosťou, ktorú mal odvolací súd pri rozhodovaní zohľadniť z pohľadu   (ne)spravodlivosti   dôsledkov   rozhodnutia   na   účastníkov   konania,   je   otázka nevyhnutnosti   zániku   sťažovateľa.   Krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   otázkou, či je spravodlivé, a ak áno, tak prečo je spravodlivé uplatniť výklad zákona, ktorý vedie k zániku   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   hoci   je   prípustný   aj   iný   výklad   zákona, ktorý by k   takémuto   radikálnemu   dôsledku   neviedol   (naopak   by   umožnil   sťažovateľovi naďalej podnikať a platiť dane). Vôbec sa nezaoberal otázkou, prečo je spravodlivé uplatniť výklad zákona smerujúci k zániku sťažovateľa, hoci samotný sťažovateľ nesporne žiadnu svoju povinnosť neporušil a akékoľvek porušenie povinnosti v súvislosti s neprítomnosťou zástupcu   súdu   na   schôdzi   veriteľov   nezavinila   ani   správkyňa,   ale   súd   prvého   stupňa. Zrušujúce uznesenie je v tomto smere aj nepreskúmateľné.

Ďalšou podstatnou okolnosťou, ktorú mal odvolací súd pri rozhodovaní zohľadniť z pohľadu   (ne)spravodlivosti   dôsledkov   rozhodnutia   na   účastníkov   konania,   je   otázka umožnenia   opakovaného   zvolania   schôdze   veriteľov   a   riadneho   ukončenia reštrukturalizácie. Krajský súd svojim arbitrárnym rozhodnutím sám znemožnil, aby došlo „k náprave" a schôdza veriteľov bola opakovane zvolaná. Odňal tak sťažovateľovi možnosť konať pred súdom v reštrukturalizačnom konaní.

Je   zrejmé,   že   napadnuté   rozhodnutia   sú   svojimi   účinkami   zjavne   neprimerané k dôvodom, ktoré viedli k ich vydaniu.“

K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru – a to princípu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní – došlo tým, že ani okresný súd a ani krajský súd nedoručili sťažovateľovi odvolania veriteľa 1 a veriteľa 2, čím porušili § 209a ods. 1 OSP a § 211 ods. 1 OSP, a tak odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ nemal možnosť reagovať na odvolaciu argumentáciu veriteľa 1 a veriteľa 2 a poukazuje na to, že tento postup je v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho   súdu   (uvádza   napr.   rozhodnutia sp. zn.:   3 Cdo   213/2011,   5 Cdo 200/2010, 2 Cdo 112/2007,   4   Cdo   204/2011),   s   judikatúrou   ústavného   súdu   (uvádza   rozhodnutia sp. zn.: I. ÚS 335/06, I. ÚS 230/03, II. ÚS 136/08, I. ÚS 26/94) a s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (poukazuje na rozhodnutia vo veciach Hudáková proti Slovensku, Komanický proti Slovensku).

Napadnutým uznesením bolo podľa sťažovateľa porušené aj jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

„Reštrukturalizácia je podstatne šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má likvidačný charakter, podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je zachovanie aspoň   podstatnej   časti   prevádzky   podniku   dlžníka   a   predpoklad   väčšieho   rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d) ZoKR]. Primárnym účelom konkurzu na rozdiel od reštrukturalizácie nie je ozdravenie dlžníka   (sťažovateľa)   a   pokračovanie   v   jeho   podnikateľskej   činnosti,   ale   len   pomerné uspokojenie veriteľov (v nižšej miere ako pri reštrukturalizácii) a následný zánik dlžníka (sťažovateľa).   Ide   o   zásadnú   a   nezvratnú   zmenu,   ktorej   dôsledkom   je   zánik   možnosti sťažovateľa   pokračovať   v   podnikateľskej   činnosti   a   vytvárať   zisk.   Pokiaľ   k   takémuto zásadnému zásahu do právneho postavenia dlžníka dôjde v rozpore so zákonom či Ústavou SR..., dochádza i k porušeniu práva dlžníka vlastniť a pokojne užívať majetok.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, základné ľudského právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo   sťažovateľa na   pokojné   užívanie   majetku podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu... uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici so sp. zn. 25 CoKR/1/2014 z 26. 3. 2014 porušené boli.

... Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   so   sp.   zn.   25 CoKR/1/2014 z 26. 3. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia   Krajskému súdu v Banskej Bystrici   na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   v   sume   340,90   €...,   ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   odložil   vykonateľnosť napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Poukazuje   na   rozhodnutia   ústavného   súdu v obdobných veciach sp. zn. I. ÚS 200/2011 a sp. zn. IV. ÚS 8/2013, v ktorých ústavný súd vyhovel návrhu podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V súvislosti s týmto návrhom ďalej uvádza:

„Vzhľadom na to, že Ústavný súd SR pri vyhovení sťažnosti Zrušujúce uznesenie aj Uznesenie   o   vyhlásení   konkurzu   zruší,   ich   právne   dôsledky   môžu   byť   rozhodnutím o sťažnosti zvrátené. K postupu prikázanému krajským súdom a realizovanému okresným súdom,   ktorý   má   na   právne   postavenie   sťažovateľa   zásadný   právny   dopad   a   smeruje o. i. k jeho zániku, nemusí dôjsť, ak Ústavný súd SR dospeje k záveru, že došlo k porušeniu práv   sťažovateľa.   Okamžitý   postup   v   súlade   so   Zrušujúcim   uznesením   a   Uznesením o vyhlásení konkurzu by mal naopak pre sťažovateľa likvidačné dôsledky, ktoré by boli nezvratné.   Ustanovený   konkurzný   správca   by   musel   začať   vykonávať   nezvratné   úkony poškodzujúce   sťažovateľa,   najmä   nakladať   s   majetkom   sťažovateľa   a   speňažovať   ho, čo by následne znemožnilo úspešne zrealizovať reštrukturalizáciu sťažovateľa.

Naopak,   ak   Ústavný   súd   SR   sťažnosti   nevyhovie,   nič   nebude   brániť   OS   BB, aby po skončení   konania   pred   Ústavným   súdom   SR   postupoval   v   súlade   s   vydaným Uznesením o vyhlásení konkurzu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa vychádzal ústavný súd zo skutočnosti, že

- uznesením sp. zn. I. ÚS 375/2014 z 9. júla 2014 odmietol sťažnosť sťažovateľa v tej časti,   v   ktorej   smerovala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   25   CoKR   1/2014 z 26. marca 2014, ako neprípustnú z toho dôvodu, že sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu podal aj dovolanie, o ktorom v tom čase najvyšší súd nerozhodol, a

- v náleze sp. zn. I. ÚS 375/2014 zo 4. februára 2015 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1 R   3/2013   zo 16. apríla 2014, týmto nálezom toto uznesenie aj zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v   odôvodnení   nálezu   sp.   zn.   I.   ÚS   375/2014   zo   4.   februára   2015 konštatuje, že okresný súd bol viazaný právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v uznesení sp. zn. 25 CoKR 1/2014 z 26. marca 2014. Vo svojom náleze   podrobne   uvádza   odôvodnenie napadnutého   uznesenia   (porovnaj   strany   8 až 12 uvedeného nálezu).

Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 375/2014 výslovne preskúmal argumentáciu sťažovateľa, ktorou namietal, že

- krajský súd v napadnutom uznesení neodpovedal na ním vymedzené relevantné skutočnosti, ktoré sú spojené s jeho záverom, že správca porušil svoje povinnosti závažným spôsobom tým, že uskutočnil prvú schôdzu veriteľov bez účasti súdu,

- závery krajského súdu v napadnutom uznesení sú v rozpore s princípom právnej istoty a so základným právom na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,

- krajský súd nezohľadnil nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov konania a tiež spoločný záujem veriteľov.

Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 375/2014 zo 4. februára 2015 výslovne uviedol, že túto   argumentáciu   sťažovateľa „je   možné   podľa   jej   obsahu   vyhodnotiť aj ako argumentáciu   namietajúcu   samotné   závery   krajského   súdu,   ktoré   boli   osvojené okresným   súdom   v   napadnutom   uznesení“, pričom   ďalej   uviedol,   že   podstatu   sťažnosti a aj konania všeobecných súdov tvorí interpretácia ustanovení zákona o konkurze, „najmä právne posúdenie, či uskutočnenie prvej schôdze veriteľov reštrukturalizačným správcom za neúčasti zástupcu súdu, ktorý svoju neúčasť vopred ospravedlnil v deň konania schôdze, je možné   hodnotiť   ako   porušenie   povinností   reštrukturalizačného   správcu   závažným spôsobom   s   následkom   konverzie   reštrukturalizačného   konania   na   konkurzné   konanie na majetok sťažovateľky“.

Ústavný súd následne dospel k záveru, že „argumentáciu uvedenú v odôvodnení pre okresný súd záväzného uznesenia krajského súdu hodnotí ako ústavne nekonformnú... Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   konanie   schôdze   veriteľov za neúčasti zástupcu súdu, keď sa tento ospravedlnil (a to bez toho, že by pri svojom ospravedlnení   sa   dal   akýkoľvek   pokyn   správcovi   neuskutočniť   schôdzu   z   dôvodu   jeho neúčasti) nie je možné hodnotiť s ohľadom na § 126 ods. 1 tretiu vetu zákona o konkurze a reštrukturalizácii   a   §   126   ods.   4   tretiu   vetu   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii, a to ani s prihliadnutím na úpravu práv veriteľov v konkurzom konaní v zmysle § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a § 131 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako   závažné   porušenie   povinnosti   správcu   s   dôsledkom   konverzie   reštrukturalizácie na konkurz podľa § 131 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Ak okresný súd (viazaný závermi krajského súdu) v okolnostiach posudzovaného prípadu dospel k záveru o závažnom porušení povinnosti správcu na základe opísaného skutkového   a   právneho   stavu   a   napadnutým   uznesením   zo   16.   apríla   2014   rozhodol o konverzii reštrukturalizácie na konkurz z uvedeného dôvodu, porušil tak základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), jej právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) v spojení s jej základným právom na rovnosť účastníkov v súdnom (reštrukturalizačnom) konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy). Ústavný súd preto prvým výrokom   tohto   nálezu   vyslovil   porušenie   označených   práv   uznesením   okresného   súdu zo 16. apríla 2014.“.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 375/2014 zo 4. februára 2015 podrobil závery krajského súdu v napadnutom uznesení ústavnému prieskumu a rozhodol, že právny záver krajského súdu (ktorým bol okresný súd viazaný) o porušení   povinností   správcu   závažným   spôsobom   nie je   ústavne   súladný.   Týmto spôsobom ústavný súd preskúmal argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa aj napadnutého uznesenia a sťažovateľovi v tomto smere poskytol ústavnú ochranu.

Ústavný súd navyše nálezom sp. zn. I. ÚS 375/2014 zo 4. februára 2015 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 R 3/2013 zo 16. apríla 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Uviedol   pritom,   že   okresný   súd   bude   v   ďalšom   konaní „viazaný   vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde)“. Právny názor krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   v   napadnutom   uznesení   preto   pre okresný   súd v ďalšom konaní v rozsahu, v akom odporuje právnemu názoru ústavného súdu v náleze zo 4. februára 2015, už nie je právne záväzný.

Na   tomto   základe   sa   duplicitný   ústavný   prieskum   záverov   krajského   súdu v napadnutom   uznesení   v   aktuálnom   konaní   ústavného   súdu   o   sťažnosti   sťažovateľa z 10. decembra   2014,   ktorá   obsahuje   identickú   argumentáciu   ako   sťažnosť   sťažovateľa v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 375/2014, javí ako nadbytočný. Ústavná ochrana poskytnutá sťažovateľovi v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 375/2014 v rozsahu jeho argumentácie je pre sťažovateľa úplná a dostatočná. Vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   25 CoKR 1/2014 z 26. marca 2014 už nie je spôsobilé ovplyvniť právnu pozíciu sťažovateľa a poskytnúť mu intenzívnejšiu,   prípadne   vyššiu   mieru   ochrany   ako   tú,   ktorá   mu   bola   poskytnutá v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 375/2014.

Vzhľadom na uvedené je bez právneho dôvodu skúmať argumentáciu sťažovateľa, ktorá   nebola   predmetom   ústavného   prieskumu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. I. ÚS 375/2014, týkajúcu sa námietok sťažovateľa, že krajský súd mal meritórne preskúmať neprípustné   odvolania,   mal   svojím   uznesením   zmeniť   uznesenie   okresného   súdu, a nie ho zrušiť, a mal mu odňať možnosť konať pred súdom tým, že mu nedoručil odvolania veriteľa 1 a veriteľa 2.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú, keďže sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol skorším rozhodnutím.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015