znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 496/2014-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. S., advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   38 Cb   63/2004,   za   účasti Okresného súdu Košice II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 63/2004 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 63/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré   jej j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   S.   trovy   konania   v   sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne   JUDr.   Vladimíry   Běhalovej,   Rastislavova   68,   Košice,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014 doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 63/2004 o zaplatenie sumy 12 828,73 €, v ktorom je v postavení žalobkyne.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza: «Sťažovateľka je účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Košice II pod   sp.   zn.   38   Cb   63/2004,   v   ktorom   sa   ako   žalobkyňa   domáha   zaplatenia   sumy 12.828,73 EUR   (386.478,30 Sk)   s   príslušenstvom   ako   neuhradeného   zostatku   faktúry za vykonanie diela pre žalovaného... Návrh na začatie konania žalobkyňa podala ešte dňa 03. 12. 2003.

Konanie v označenej právnej veci doposiaľ nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 10 rokoch a 6 mesiacoch od podania žaloby. Počas tejto doby nebol vo veci vydaný ani prvostupňový rozsudok, vec je stále prejednávaná pred súdom prvého stupňa.

Dňa 26. 02. 2004 bol vo veci vydaný platobný rozkaz č. k. 53 Rob/2579/2003-97, proti   ktorému   podal   žalovaný   dňa   26.   04.   2004   odpor.   Vyjadrenie   k   odporu   podala žalobkyňa dňa 21. 05. 2004.

Prvé   pojednávanie   s   prejednaním   veci   sa   uskutočnilo   po   viac   ako   2   rokoch a 3 mesiacoch od podania žaloby dňa 10. 04. 2006. Okrem toho sa vo veci uskutočnilo ešte niekoľko pojednávaní, vždy však so značným časovým odstupom. Nasledujúce pojednávanie s prejednaním veci sa uskutočnilo po dvoch rokoch dňa 30. 06. 2008, ďalšie po viac ako 17 mesiacoch dňa 17. 12. 2009 a následne po uplynutí desiatich mesiacov dňa 18. 10. 2010. Zatiaľ   posledné   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   pred   viac   ako   dvoma   rokmi   dňa 07. 03. 2012, kedy bolo odročené na neurčito.

Uznesením súdu zo dňa 20. 07. 2012 (č. l. 809) bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol vypracovaný po viac ako 18 mesiacoch a žalobkyni doručený dňa   07.   03.   2014.   Odo dňa   17.   03.   2014,   kedy žalobkyňa   podala vyjadrenie k znaleckému posudku, súd vo veci nevykonal žiadny procesný úkon...

Sťažovateľka má za to, že konanie v označenej právnej veci trvá neprimerane dlhú dobu,   viac   ako   10   rokov   a   6   mesiacov   od   podania   žaloby   s   ohľadom   na   okolnosti prejednávanej veci a dochádza v ňom k zbytočným prieťahom. Prieťahy na strane súdu predstavujú doposiaľ spolu viac ako 74 mesiacov, t. j. 6 rokov a 2 mesiace.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   prieťahom   v   súdnom   konaní   sp.   zn. 38 Cb 63/2004 v nasledujúcich obdobiach:

1./ od 21. 05. 2004 do 08. 02. 2006, t. j. od doručenia vyjadrenia žalobkyne k odporu žalovaného do uskutočnenia pojednávania dňa 08. 02. 2006;

2./ od 25. 04. 2006 do 10. 01. 2007, t. j. od doručenia podania žalobkyne s listinnými dôkazmi   a   návrhom   na   výsluch   svedkov   do   vydania   výzvy   súdu   na   doplnenie   návrhov na vykonanie dokazovania;

3./   od   09.   05.   2007   do   30.   06.   2008,   t. j.   od   uskutočnenia   výsluchu   svedkov dožiadaným súdom do uskutočnenia pojednávania dňa 30. 06. 2008;

4./   od   25.   09.   2008   do   09.   04.   2009,   t.   j.   od   uskutočnenia   výsluchu   svedkov dožiadaným súdom do uskutočnenia pojednávania dňa 09. 04. 2009;

5./   od   09.   04.   2009   do   17.   12.   2009,   t.   j.   od   uskutočnenia   pojednávania   dňa 09. 04. 2009 do uskutočnenia pojednávania dňa 17. 12. 2009;

6./   od   23.   04.   2010   do   18.   10.   2010,   t.   j.   od   doručenia   listinných   dôkazov dožiadaným subjektom do uskutočnenia pojednávania dňa 18. 10. 2010;

7./ od 14.   04.   2011 do 03.   10.   2011,   t.   j. od doručenia vyjadrenia žalovaného k predloženým   listinným   dôkazom   do   výzvy   súdu   adresovanej   žalobkyni   na   doplnenie dokazovania;

8./ od 03. 01. 2013 do 31. 01. 2014, t. j. od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu o zrušení   výroku   uznesenia   Okresného   súdu   Košice   II   o   povinnosti   žalovaného   zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania do predloženia znaleckého posudku súdu;

9./ od 19. 03. 2014 doposiaľ, t. j. od doručenia vyjadrenia žalobkyne k znaleckému posudku, a to z dôvodu, že v uvedených medziobdobiach nedošlo zo strany súdu k žiadnym procesným úkonom, resp. jeho činnosť v tomto období bola neefektívna.

Sťažovateľka   postup   súdu   viackrát   opakovane   urgovala,   či   už   v   súvislosti s nariadením termínu pojednávania   (napr.   urgencia zo   dňa   27.   10.   204,   03.   01.   2005, 04. 03.   2005,   26.   04.   2005,   16.   08.   2006,   06.   08.   2009,   14.   01.   2009),   vypracovaním znaleckého   posudku   (dňa   02.   10.   2013)   alebo   zabezpečením   dôkazných   prostriedkov (dňa 08. 11. 2007).

Dňa   19.   07.   2005   sťažovateľka   podala   predsedovi   Okresného   súdu   Košice   II sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní, ktorou žiadala, aby predseda súdu vykonal vo veci potrebné úkony a zabezpečil nápravu. Listom zo dňa 18. 08. 2005 predseda súdu žalobkyni oznámil, že jej sťažnosť bola dôvodná, nakoľko prešetrením veci bolo zistené, že v konaní došlo k prieťahom.

Pred podaním ústavnej sťažnosti podala sťažovateľka dňa 28. 05. 2014 predsedovi súdu v zmysle § 62 zák. č. 757/2004 Z. z. sťažnosť na prieťahy v konaní. Vo svojej sťažnosti namietala   nečinnosť   súdu   a   porušenie   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote a žiadala   o zabezpečenie   nápravy.   Listom zo   dňa   17.   06.   2014,   ktorý bol sťažovateľke doručený dňa 24. 06. 2014, predseda súdu sťažovateľke oznámil, že jej sťažnosť pokladá za čiastočne dôvodnú, keďže „v konaní vznikli určité obdobia nečinnosti.“»

Sťažovateľka   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   J.   S...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod č. k. 38 Cb 63/2004 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 38 Cb 63/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľke   J.   S...   priznáva finančné   zadosťučinenie vo   výške 4.000   €,   ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 284,08 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.“

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. II. ÚS 496/2014-9   z   22.   augusta   2014   na   ďalšie   konanie   [§   25   ods.   1   a 3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 5. septembra 2014 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   15.   októbra   2014 (sp. zn. 1   SprV   620/2014,   doručenom   ústavnému   súdu   17.   októbra   2014)   okrem   iného uviedol:

„V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu,   že   personálne   problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníkom konania a nemajú povahu okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a   miestne   príslušný na rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02), neuvádzam tieto skutočnosti ako dôvod prieťahov v konaní.

Domnievam sa však, že v tomto prípade existujú aj určité objektívne okolnosti – dlhodobá   prerušovaná   práceneschopnosť,   ktorá   má   za   následok,   že   pojednávania   boli odročené   3   krát   pre   práceneschopnosť   sudcu,   dĺžka   trvania   vypracovania   znaleckého posudku, ktoré majú vplyv na dĺžku konania.

Som   toho   názoru,   že   konanie   v   prejednávanej   veci   vykazuje   znaky   skutkovej náročnosti (konanie závisí od znaleckého posudku, ktorý je pre rozhodnutie veci podstatný), ako aj právnej náročnosti, v konaní som nezistil žiadne prekážky postupu konania podľa § 107 Občianskeho súdneho poriadku.

Vo veci bola podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych   predpisov.   Sťažnosť   zo   dňa   19.   07.   2005   bola   vybavená   listom   zo   dňa 18. 08. 2005, evidovaným pod Spr. 23107/2005, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú. Sťažnosť zo   dňa   28.   05.   2014   bola   vybavená   listom   zo   dňa   17.   06.   2014,   evidovaným   pod Spr. 81/2014, sťažnosť bola uznaná za čiastočne dôvodnú.“

Predseda   okresného   súdu   súčasne   oznámil   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s   tým, aby ústavný   súd   upustil   od   ústneho   prerokovania   prijatej   sťažnosti,   pretože   od   neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   vyzval   20.   októbra   2014   aj   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky, aby sa vyjadrila   k   stanovisku   okresného   súdu,   ako   aj   k   otázke   nariadenia   verejného pojednávania. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom vyjadrení z 30. októbra 2014 (doručenom ústavnému súdu 31. októbra 2014) okrem iného uviedla:

„Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 38 Cb/63/2004 je nárok sťažovateľky ako žalobkyne   na   zaplatenie   neuhradeného   zostatku   faktúry   vystavenej   sťažovateľkou za vykonanie diela pre žalovaného.   V prejednávanej veci žiadna okolnosť nenasvedčuje tomu, že sa jedná o právne, prípadne skutkovo zložitú vec, ktorej dôsledkom by malo byť ospravedlniteľné,   zdĺhavé   konanie   súdu.   Ak   je   v   konaní   potrebné   vypracovať   znalecký posudok, nesvedčí to ešte o skutkovej náročnosti veci.

Pokiaľ   Okresný   súd   Košice   II   uviedol,   že   k   dĺžke   konania   prispela   dlhodobá prerušovaná práceneschopnosť sudcu, ktorá mala za následok, že pojednávania boli trikrát z   dôvodu   práceneschopnosti   odročené,   sťažovateľka   uvádza,   že   priznanie   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   štátneho   orgánu na organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   ústavné   právo   objektívne   realizovalo;   otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k prieťahom v konaní (II. ÚS 26/95, III. ÚS 14/00, I. ÚS 19/00, II. ÚS   18/98).   Je   zrejmé,   že   konanie   netrvá   takmer   11   rokov   preto,   že   sudca   bol práceneschopný   a   tri   pojednávania   boli   odročené   z   dôvodu   jeho   práceneschopnosti, ale z dôvodu, že Okresný súd Košice II je v konaní nečinný a vo veci nevykonáva efektívne úkony smerujúce k vydaniu rozhodnutia. Za takmer 11 rokov od začatia konania súd vo veci nedospel k rozhodnutiu vo veci samej.“

Sťažovateľka súčasne oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na   zaplatenie   sumy   12   828,73   €   s   príslušenstvom   ako   neuhradeného   zostatku   faktúry vystavenej sťažovateľkou za vykonanie diela pre žalovaného. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, nejde o takú zložitosť veci, ktorou by bolo možné odôvodniť neprimerane dlhý čas konania okresného súdu (jedenásť rokov) bez prijatia rozhodnutia vo veci samej.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky namietaného súdneho konania v procesnom postavení žalobkyne. Sťažovateľka sa zúčastnila na všetkých nariadených pojednávaniach spolu so   svojím právnym zástupcom a v priebehu konania riadne uplatňovala svoje procesné oprávnenia (navrhovanie svedkov, návrhy na doplnenie dokazovania,   včasné   odpovede   na   výzvy   okresného   súdu).   Ústavný   súd   konštatuje, že sťažovateľka svojím správaním nijako neprispela k zbytočným prieťahom v označenom konaní.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu ústavný súd zistil, že okresnému súdu bola 3. decembra 2003 doručená žaloba sťažovateľky z toho istého dňa o zaplatenie sumy 386 478,30 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz č. k. 53 Rob 2579/2003-97, proti ktorému podal   26.   apríla   2004   žalovaný   odpor   (doručený   okresnému   súdu   28.   apríla   2004). Sťažovateľka sa vyjadrila k odporu 21. mája 2004.

Okresný   súd   doteraz   vo   veci   nariadil   a   uskutočnil   päť   pojednávaní. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 10. apríla 2006 (odročené z 8. februára 2006), ďalšie 30. júna   2008,   17.   decembra   2009,   18.   októbra   2010   a   7.   marca   2012.   Doterajšie pojednávania boli prevažne venované vykonávaniu dokazovania v predmetnej veci.

Okresný súd nariadil uznesením č. k. 38 Cb 63/2004-809 z 20. júla 2012 znalecké dokazovanie   z   odboru   strojárstva,   odvetvia   vzduchotechnického   a   klimatizačného zariadenia, pričom znalcovi uložil predložiť znalecký posudok v lehote 40 dní od doručenia súdneho   spisu.   Súčasne   uložil   žalobkyni (sťažovateľke)   i   žalovanému   zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Žalovaný podal proti výroku o uloženej povinnosti zložiť preddavok   na   trovy   konania   odvolanie,   ktoré   bolo   doručené   okresnému   súdu 15. augusta 2012, ku ktorému sa vyjadrila žalobkyňa 4. decembra 2012. Odvolací súd zrušil 3. januára 2013 výrok okresného súdu o povinnosti žalovaného zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Znalecký posudok bol doručený okresnému súdu 31. januára 2014 (po 18 mesiacoch od   nariadenia   znaleckého   dokazovania),   žalobkyni   bol   doručený   7.   marca   2014. K znaleckému posudku sa vyjadrila žalobkyňa 17. marca 2014, žalovaný 23. júla 2014 a žalobkyňa opätovne (k vyjadreniu žalovaného) 14. augusta 2014.

Od 7. marca 2012 nebolo v predmetnej veci uskutočnené ďalšie pojednávanie.Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v označenom konaní nečinný predovšetkým v obdobiach

- od   21.   mája 2004 do   8.   februára   2006   (od   doručenia   odporu   proti   platobnému rozkazu do nariadenia pojednávania vo veci), t. j. viac ako 20 mesiacov,

- od 9. mája 2007 do 30. júna 2008, t. j. viac ako jeden rok,

- od   25.   septembra   2008   do   3.   októbra   2011,   každoročne   v   dĺžke   niekoľkých mesiacov,   resp.   počas   tohto   obdobia   konal   neefektívne   pri   príprave   a   nariaďovaní pojednávaní,

- od 3. januára 2013 (od zrušenia výroku okresného súdu o povinnosti žalovaného zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania odvolacím súdom) do 31. januára 2014 (do predloženia znaleckého posudku ustanoveným súdnym znalcom), t. j. viac ako 1 rok.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávneho hľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   nebola odstránená   ani   po   11   rokoch   od   jeho   začatia,   a preto,   vychádzajúc   predovšetkým zo samotnej   doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   ale   aj   z   jeho   doterajšieho   priebehu a s poukazom   na obdobia   nečinnosti   a   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   uzavrel, že v namietanom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   38   Cb   63/2004   bolo porušené   základné   právo sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 63/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiada   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 4 000 €, pričom uvádza:

„Sťažovateľka   sa...   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 4 000 EUR, keďže len konštatovanie porušenia jej základného práva nie je pre ňu dostatočným zadosťučinením.

V dôsledku prieťahov v konaní pred Okresným súdom Košice II došlo v prípade sťažovateľky k následkom, ktoré sa už nedajú zásadne napraviť ani odstrániť. Sťažovateľka sa   ani   po   takmer   11   rokoch   nedočkala   rozhodnutia   o   zaplatení   neuhradeného   zvyšku faktúry voči svojmu dlžníkovi, v dôsledku čoho sa dostala do ťažkej finančnej situácie. Sťažovateľka   sa   v   konaní   aktívne   vyvíjala   úkony   smerujúce   k   rozhodnutiu   vo   veci   a   k odstráneniu   nečinnosti   súdu   a   opakovane   využila   všetky   dostupné   prostriedky   nápravy (urgencie,   sťažnosti)   no   doposiaľ   bezvýsledne.   Súdny   orgán   zostáva   aj   naďalej neospravedlniteľne nečinný, v konaní sa dopúšťa zbytočných prieťahov a vo veci doposiaľ s konečnou   platnosťou   nerozhodol.   To   u   sťažovateľky   vyvoláva   právnu   neistotu,   pocity krivdy, frustrácie. Pretrvávajúca nečinnosť... vážne narušila dôveru sťažovateľky v zákonné a spravodlivé rozhodovanie orgánov verejnej moci v Slovenskej republike.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho poručovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa   názoru ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 38 Cb 63/2004 o návrhu sťažovateľky na zaplatenie neuhradeného zostatku faktúry, ktorú vystavila za vykonanie diela pre žalovaného, viac ako jedenásť rokov,   berúc do   úvahy konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   4 000   € sťažovateľke (t. j. sumu požadovanú sťažovateľkou) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal sťažovateľke za dva   úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) vykonané v roku 2014, a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 €. Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľke nepriznal, pretože podľa jeho názoru tento úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014