znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 496/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013 predbežne prerokoval návrh Mgr. M. K., B., zastúpenej advokátom Mgr. L. O., PhD., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/25/13-K z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Mgr. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. septembra 2013 doručený návrh Mgr. M. K. (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/25/13-K z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z   návrhu   a jeho   príloh   vyplýva,   že   navrhovateľka   bola   3.   apríla   2012   odvolaná z funkcie štátnej tajomníčky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Podľa čl. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“)   navrhovateľka   podala   17.   mája   2013   výboru   písomné   oznámenie   funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“) za rok 2012.

Namietaným   rozhodnutím   výbor   uložil   navrhovateľke   ako   bývalej   verejnej funkcionárke pokutu v sume 805 € zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona podať oznámenie do 31. marca 2013.

Podľa navrhovateľky napadnuté rozhodnutie výboru je v rozpore so znením a účelom ústavného zákona, pričom v odôvodnení svojho návrhu bližšie uvádza:

„Z rozhodnutia Výboru vyplýva, že navrhovateľka podala oznámenie podľa čl. 7 oneskorene, keďže oznámenie mala podať do 31. marca 2013, ale podala ho až 17. mája 2013...

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR sa povinnosti podľa čl. 7 ÚzoVZ vzťahujú   len   na   verejných   funkcionárov   počas   ich   reálneho   výkonu   verejnej   funkcie. Navrhovateľke skončila verejná funkcia odvolaním na základe uznesenia Vlády Slovenskej republiky   dňa   3.   apríla   2012,   z   čoho   je   zrejmé,   že   v   marci   2013,   kedy   mala   porušiť povinnosť podľa tohto ustanovenia, už verejnou funkcionárkou nebola. Povinnosť podľa čl. 7   ÚzoVZ   mala   porušiť   navrhovateľka   podľa   názoru   Výboru   v   čase,   kedy   už nevykonávala verejnú funkciu štátnej tajomníčky a ani inú verejnú funkciu v zmysle ÚzoVZ. Výbor   interpretuje   povinnosti   podľa   čl.   7   ÚzoVZ   tak,   že   sa   vzťahuje   na   verejných funkcionárov aj rok po tom, čo už ich verejná funkcia zanikla...

Výbor   už   nemal   právomoc   konať   proti   navrhovateľke,   pretože   navrhovateľka   už nebola   v   danom   čase   verejnou   funkcionárkou.   Ako   sme   vyššie   uviedli,   navrhovateľke zanikla verejná funkcia 3. apríla 2012, a teda v zmysle ÚzoVZ bola verejnou funkcionárkou pre účely plnenia niektorých povinností podľa tohto ústavného zákona ešte jeden rok – do 3. apríla 2013. Výbor však začal konanie proti navrhovateľke dňa 23. mája 2013, teda až potom, čo navrhovateľka nebola pre žiadne účely tohto zákona verejnou funkcionárkou.“Na podporu svojej argumentácie navrhovateľka v návrhu cituje niektoré rozhodnutia ústavného   súdu   prijaté   v konaniach   podľa   čl.   10   ods.   2   ústavného   zákona (napr. IV. ÚS 75/08, IV. ÚS 95/08, IV. ÚS 293/07), ktoré podľa nej potvrdzujú dôvodnosť jej námietok a návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru.

Navrhovateľka,   odvolávajúc   sa   na   citovanú   judikatúru   ústavného   súdu,   je   toho názoru,   že „neporušila   svoje   povinnosti   verejného   funkcionára   podľa   ÚzoVZ   tým,   že nepodala do 31. marca 2013 oznámenie podľa čl. 7 tohto ústavného zákona, pretože táto povinnosť   jej   vôbec   nevznikla,   keďže   verejnou   funkcionárkou   (štátnou   tajomníčkou   na Ministerstve spravodlivosti SR) bola len do 3. apríla predošlého roku (2012). Z dôvodu, že navrhovateľke zanikla verejná funkcia 3. apríla 2012, Výbor už v čase začatia konania (23. mája 2013) nemal právomoc konať proti nej ako osobe, ktorá mala porušiť povinnosti verejného funkcionára.“.

Na   základe   uvedeného   navrhovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnuté rozhodnutie výboru zrušil a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia.

Vzhľadom na charakter námietok navrhovateľky, ktorá namieta výklad a aplikáciu ustanovenia   čl.   7   ústavného   zákona,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   neexistuje   rozpor   medzi navrhovateľkou tvrdeným skutkovým stavom vyplývajúcim z obsahu návrhu a skutkovým stavom   veci   vyplývajúcim   z napadnutého   rozhodnutia,   ktorý   navrhovateľka   ani nerozporovala,   ústavný   súd   nepovažoval   za   účelné   vyzývať   predsedu   výboru,   aby   sa vyjadril k návrhu navrhovateľky a aby predložil na vec sa vzťahujúci spisový materiál.

II.

Z obsahu   návrhu   a jeho   príloh   vyplýva,   že   navrhovateľka   vykonávala   verejnú funkciu v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. k) ústavného zákona, t. j. funkciu štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti, do 3. apríla 2012, keď bola vládou Slovenskej republiky z tejto funkcie odvolaná. Týmto dňom teda skončil výkon jej verejnej funkcie.

Navrhovateľka 17. mája 2013 podala výboru písomné oznámenie za rok 2012 podľa čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Výbor po zistení, že navrhovateľka nepodala v ustanovenej lehote (do 31. marca 2013) písomné oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona, uznesením č. 161 z 23. mája 2013 začal proti nej konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Výbor súčasne požiadal navrhovateľku podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona o stanovisko pre účely konania vo veci ochrany verejného záujmu.   Navrhovateľka   na   výzvu   výboru   reagovala   listom   z   11.   júna   2013,   v   ktorom uviedla, že „jej je úprimne ľúto, že nestihla lehotu na podanie majetkového priznania, a je si vedomá následkov, ktoré jej vyplývajú z príslušnej právnej úpravy. Napriek tomu, že ústavný   zákon   nerozlišuje   medzi   nepodaním   oznámenia   a oneskoreným   podaním, považovala   za   nevyhnutné   obratom   oznámenie   podať,   akonáhle   si   túto   povinnosť uvedomila.   Nepovažuje   za   vhodné   uvádzať   dôvody   osobnej   ťaživej   situácie   v prvom štvrťroku tohto roku, ktoré sa pričinili o to, že si povinnosť nesplnila, pretože žiadne takéto dôvody nepredpokladá ani príslušný ústavný zákon.“.

Po   vykonanom   dokazovaní   výbor   dospel   k záveru,   že „vyjadrenie   verejnej funkcionárky má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   verejnú   funkcionárku zodpovednosti za jeho porušenie z takýchto dôvodov“. Z tohto dôvodu prijal 25. júna 2013 uznesenie   č.   224,   ktorým   schválil   rozhodnutie   sp.   zn.   VP/25/13-K.   V napadnutom rozhodnutí   konštatoval,   že   navrhovateľka   tým,   že   nepodala   oznámenie   podľa   čl.   7 ústavného zákona v lehote v ňom ustanovenej, porušila povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona (oznámenie za rok   2012 mala podať do   31.   marca   2013,   oznámenie podala 17. mája 2013), za čo jej v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona uložil pokutu v sume 805 € zodpovedajúcej mesačnému platu verejnej funkcionárky.

Napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľke doručené 2. augusta 2013.

III.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a   nasl.   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného   funkcionára   aj   v   období   jedného   roka   odo   dňa   skončenia   výkonu   verejnej funkcie.

Navrhovateľka   namieta,   že   neporušila   svoju   povinnosť   verejnej   funkcionárky vyplývajúcu z čl. 7 ústavného zákona tým, že nepodala oznámenie za rok 2012 do 31. marca 2013.   Podľa   jej   tvrdenia   jej   táto   povinnosť   vôbec   nevznikla,   pretože   verejnou funkcionárkou bola len do 3. apríla 2012. Z tohto dôvodu v čase začatia konania už výbor nemal právomoc proti nej konať.

Podľa zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré bolo prijaté 7. júla 2010 uznesením č. k. PLz. ÚS 1/2010-10 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie, do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.

Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je   preveriť   plnenie   ústavného   zákona.   Ústavný   zákon   tak   ustanovuje   povinnosti   počas aktívneho výkonu funkcie, po jeho skončení vrátane tzv. postzamestnaneckých povinností (typicky   čl.   8 ústavného zákona).   Počas celého obdobia,   v každom   momente   aktívneho výkonu   funkcie   musí   byť   dodržiavaný   ústavný   zákon   a z tohto   dôvodu   musí   byť   jeho dodržiavanie   kontrolované.   Z tohto   dôvodu   je   rozumné,   že   verejný   funkcionár   je   po ukončení aktívneho výkonu funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie v poslednom   kalendárnom   roku   výkonu   funkcie,   a to   do   31.   marca   nasledujúceho kalendárneho roku (PLz. ÚS 1/2010, II. ÚS 223/2010).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   navrhovateľka   ako   verejná   funkcionárka,   ktorej   výkon verejnej funkcie skončil   3. apríla 2012, bola povinná v záujme preverenia dodržiavania ústavného zákona v období medzi 1. januárom 2012 a 3. aprílom 2012 podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona najneskôr do 31. marca 2013. V opačnom prípade by časť jej aktívneho výkonu funkcie nebola preverená, a tým by bol popretý účel ústavného zákona.   Pretože   navrhovateľka   oznámenie   za   rok   2012   v   uvedenej   lehote   nepodala (predmetné oznámenie podala až 17. mája 2013), porušila tým povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

Z uvedeného zjednocujúceho stanoviska, ktoré je záväzné pre následné rozhodovanie ústavného súdu, vyplýva, že výbor rozhodol v súlade s ústavným zákonom, a preto nebolo možné   prihliadnuť   na   argumentáciu   navrhovateľky   podporenú   judikatúrou   jedného zo senátov ústavného súdu z obdobia pred prijatím zjednocujúceho stanoviska v tejto veci. Z týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľky proti napadnutému rozhodnutiu uvedené v jej návrhu sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody   na   spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   ktoré   by   bolo   potrebné posúdiť   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   návrh   navrhovateľky odmietol   už   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013