znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 496/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., J., zastúpeného euroadvokátom JUDr. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 23 Tos 35/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2011 doručená sťažnosť M. M., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“),   čl.   4 ods.   2 Protokolu   č.   7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) a čl. 18 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 23 Tos 35/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. októbra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej   len   „obvodový   súd“)   sp.   zn.   T   28/78   z   24.   marca   1978   v   spojení   s   uznesením bývalého Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší vojenský súd“) sp. zn. To 54/78 z 19. apríla 1978 bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol za to odsúdený k trestu   odňatia   slobody   v trvaní 18   mesiacov   nepodmienečne.   Uvedeného   činu   sa   mal dopustiť tým, že odoprel vykonávať vojenskú službu, a to kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu   Svedka   Jehovovho.   Uznesením   obvodového   súdu   sp.   zn.   2   Rtv   125/90 z 31. októbra   1990   bol   právoplatný   rozsudok   obvodového   súdu   v   spojení   s   uznesením vyššieho   vojenského   súdu   zrušený   vo   výroku   o   treste,   pričom   výrok   o   vine   zostal nedotknutý. Následným rozsudkom obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 zo 6. decembra 1990 bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne.

Uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 Nt 14/2009 zo 4. februára 2011 bola v trestnej veci sťažovateľa povolená obnova konania a všetky dovtedy   vydané   rozhodnutia   boli   zrušené.   Na   základe   sťažnosti   podanej   prokurátorom uznesením   krajského   súdu   č.   k.   23   Tos   35/2011-60   z   25.   júla   2011   bolo   uznesenie okresného súdu zrušené a návrh sťažovateľa na obnovu konania bol zamietnutý.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   23   Tos   35/2011-60 z 25. júla 2011 došlo závažným spôsobom k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Jadro sporu spočíva vo výklade čl. 4 ods. 2 protokolu, podľa ktorého je garantované právo   na   znovuotvorenie   prípadu,   ak vyjdú   najavo nové   skutočnosti   alebo sa   preukáže podstatná chyba v predchádzajúcom konaní. Krajský súd to vykladá tak, že takéto právo síce existuje, ale ide len o mimoriadne opravné prostriedky (čl. 50 ods. 5 ústavy), z ktorých podľa   platného   Trestného   poriadku   pripadá   do   úvahy   v   prípade   procesných a hmotnoprávnych vád dovolanie a v prípade nových skutočností či nových dôkazov zasa obnova konania. Možnosť podania dovolania nie je fakticky realizovateľná, lebo sťažovateľ dovolanie v roku 1990 nemohol podať, keďže takýto inštitút vtedy neexistoval. Dovolanie nemôže   podať   ani   teraz,   lebo   trojročná   lehota   na   jeho   podanie   už   dávno   uplynula. V súvislosti s novými skutočnosťami či novými dôkazmi krajský súd tvrdí, že na obnovu konania nie sú splnené predpoklady. Inými slovami, krajský súd podmienky na aplikáciu čl. 4 ods. 2 protokolu interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutia fakticky vylučuje. Tým ale dochádza k porušeniu čl. 4 ods. 4 listiny, lebo vykladať nejaké ustanovenie tak, že nie je možné ho prakticky aplikovať, znamená nedbať na podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Krajský súd pripúšťa, že podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku by novou skutočnosťou mohlo byť relevantné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len   „európsky   súd“).   Vôbec sa   však nezaoberá otázkou, či   takéto   rozhodnutie existuje. Sťažovateľ preto   poukazuje na rozsudok   Veľkého senátu európskeho   súdu   č.   23459/03 zo 7. júla   2011   v   porovnateľnej   veci   Bayatyan   proti   Arménsku.   Tu   totiž   európsky   súd prvýkrát vyslovil, že perzekúcia za odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov je porušením čl. 9 dohovoru. Tento rozsudok zároveň prekonal doterajšiu judikatúru ústavného súdu, pričom ide o prelomový rozsudok. Rozsudok tiež potvrdzuje, že zrušenie chybných rozsudkov   priamou   aplikáciou   čl.   4   ods.   2   protokolu   je   na   mieste.   Sťažovateľ   v   tejto súvislosti poukazuje na štyri uznesenia okresného súdu v iných veciach, ako aj na niektoré rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky.

Vzhľadom na rozhodnutia v iných veciach došlo aj k porušeniu základného práva na rovnosť podľa čl. 1 listiny, lebo v porovnaní so sťažovateľom išlo o osoby v rovnakom právnom postavení.

Pokiaľ   krajský   súd   poukazuje na   to,   že   vo   veci   sťažovateľa   došlo   v   roku   1990 k rehabilitačnému konaniu (a preto nie je dôvod na nový prieskum), sťažovateľ uvádza, že táto skutočnosť nie je sama osebe zárukou spravodlivého procesu v zmysle č. 6 ods. 1 dohovoru,   ale   ani   garanciou   dostatočnej   súdnej   ochrany   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že viaceré obdobne chybné rehabilitačné rozhodnutia musel Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   zrušiť   (uvádza   šesť konkrétnych prípadov z roku 2004). Chybné rehabilitačné rozhodnutia musel v prípadoch slovenských   občanov   rušiť   často   aj   Najvyšší   súd   Českej   republiky   (uvádza   niekoľko desiatok   konkrétnych   prípadov   z   rokov   2000   až   2011).   Uvedenými   rozhodnutiami sťažovateľ vyvracia tvrdenie, podľa ktorého rehabilitačné konanie bolo samo osebe zárukou správneho rozhodnutia. Považuje to za porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy (zrejme len omylom sa uvádza čl. 40 ods. 6 ústavy).

Sťažovateľ poukazuje ďalej na to, že problém je širší, pretože nejde len o to, že rozhodovanie   v   rehabilitačnom   konaní   samo   osebe   nie   je   zárukou   spravodlivého rozhodnutia. Rehabilitačný rozsudok vo veci sťažovateľa totiž vykazuje konkrétne vady. Nie   je   v   ňom   nijako   doložená   spoločenská   nebezpečnosť   konania   sťažovateľa. V rehabilitačnom konaní nebol (a ani nemohol byť) zohľadnený právny pohľad vyplývajúci zo   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   125/1996   Z.   z. o   nemorálnosti a protiprávnosti   komunistického   systému.   Nebolo   tiež   zohľadnené   právo   sťažovateľa na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania podľa čl. 15 ods.   3   listiny   a   čl.   25   ods.   2   ústavy   a   s   tým   súvisiace   právo   na   slobodu   svedomia a náboženského vyznania podľa čl. 18 ods. 1 a 3 paktu, čl. 15 ods. 1 listiny a čl. 24 ods. 2 ústavy, ako aj na použitie priaznivejšej právnej úpravy podľa čl. 40 ods. 6 listiny. Napokon v rehabilitačnom konaní sa nevzali do úvahy použiteľné amnestie prezidenta republiky. Hoci okresný súd vzal tieto chyby do úvahy, krajský súd sa nimi odmietol zaoberať. Tým porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 4 ods. 2 protokolu, čl. 40 ods. 6 listiny a najmä čl. 18 ods. 1 paktu, čl. 15 ods. 1 listiny, čl. 24 ods. 2 ústavy, čl. 9 dohovoru, čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 25 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   listiny,   dohovoru,   protokolu   a   paktu   v   konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 23 Tos 35/2011 s tým, aby bolo jeho uznesenie z 25. júla 2011 zrušené. Požaduje tiež priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 261,82 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 35/2011-60 z 25. júla 2011 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 32 Nt 14/2009 zo 4. februára 2011 v celom rozsahu a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol zamietnutý. Podľa názoru krajského   súdu   uznesenie   okresného   súdu   je   vnútorne   rozporné.   Na   jednej   strane   totiž konštatuje, že nejde o novoobjavenú skutočnosť, ak súd nesprávne aplikoval platné právne predpisy   v rehabilitačnom   konaní. Zároveň   však na druhej strane robí záver o tom, že konanie sťažovateľa   nemožno považovať za trestný   čin.   Tento nesprávny právny názor pôvodne rozhodujúcich súdov považoval okresný súd za podstatnú chybu predchádzajúceho konania, ktorá v zmysle čl. 4 ods.   2 protokolu   zakladá relevantný dôvod na povolenie obnovy konania. V skutočnosti však ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu vyjadruje možnosť obnovy   konania   ako   výnimky   z   odseku   1   tohto   ustanovenia   o   neprípustnosti   stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Toto ustanovenie pod pojmom obnova konania nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho Trestného poriadku, ale obnovu konania všeobecne, a to tak z dôvodov skutkových, ako aj procesných. Takto formulovanej možnosti „otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz v čl. 50 ods. 5 ústavy, kde sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“. Ďalej je podstatné,   že   čl.   4   ods.   2   protokolu   výslovne   odkazuje   na   zákon   a   trestný   poriadok príslušného štátu, pričom v našom Trestnom poriadku je daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch. V zmysle tejto úpravy procesné a hmotnoprávne chyby vrátane chýb týkajúcich sa trestu môžu byť dôvodom na dovolanie a skutkové chyby týkajúce sa nových skutočností alebo dôkazov vo vzťahu voči výroku o vine a treste môžu byť dôvodom na obnovu konania. Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by to aj vyplývalo z nesprávnej aplikácie do úvahy prichádzajúcich predpisov vrátane medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Tu je potrebné súčasne poukázať aj na   ustanovenie   §   394   ods.   4   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   skutočnosťou   skôr neznámou   je   aj   rozhodnutie   európskeho   súdu   o   tom,   že   Slovenská   republika v predchádzajúcom   konaní   vo   veci   porušila   základné   ľudské   práva   alebo   slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto porušenia nemožno inak napraviť. Okresný súd si svojím   rozhodnutím   prakticky   predčasne   „osvojil“   kompetencie   európskeho   súdu,   hoci v konaní o obnove negatívne dôsledky odsudzujúcich rozhodnutí nemožno bez rozhodnutia európskeho súdu   napraviť.   Napokon, ak v predmetnej   veci   už bolo po 1. januári 1990 rozhodované podľa   zákona o súdnej   rehabilitácii, nemožno znova   dospieť   k záveru, že po rehabilitačných   rozhodnutiach   opäť došlo   k   splneniu   podmienok   na obnovu   konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V tomto rehabilitačnom konaní sa súdy nezaoberali len výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, a to práve z pohľadu účelu zákona o súdnej rehabilitácii tak, ako sa to uvádza v § 1.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podstatou   sťažnosti   je námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd   v   rozpore s čl. 4   ods.   2   protokolu   nepovažoval   obnovu   konania   za   možnú   z   dôvodov   tvrdených sťažovateľom, pričom   sťažovateľ považuje za hlavné hmotnoprávne pochybenie tak pri pôvodnom   rozhodovaní   o   vine   a   treste,   ako   aj   v   rámci   rehabilitačného   konania   tú skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   v   rozpore   so   základným   právom   a právom   na   slobodu náboženstva   vyjadreným   v   ústave,   listine,   dohovore   a   pakte   považovali   odmietnutie vykonávať vojenskú službu z dôvodu náboženského presvedčenia za trestný čin.

Uvedenú časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   čl. 4 ods.   1 protokolu   nikoho nemožno stíhať,   alebo potrestať v trestnom konaní   podliehajúcom   právomoci   toho   istého   štátu   za   trestný   čin,   za   ktorý   už   bol oslobodený   alebo   odsúdený   právoplatným   rozsudkom   v   súlade   so   zákonom   a   trestným poriadkom tohto štátu.

Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu ustanovenia prechádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania v súlade so zákonom a trestným poriadkom príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené   skutočnosti   alebo   podstatná   chyba   v   predchádzajúcom   konaní   mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Krajský súd sa dovoláva citovaného čl. 4 ods. 2 protokolu a interpretuje ho tak, že vyjadruje   možnosť   obnovy   konania   ako   výnimky   z   odseku   1   čl.   4   stanovujúceho neprípustnosť stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Podľa názoru krajského súdu uvedené ustanovenie protokolu pod pojmom obnova konania nemá   na   mysli   len   obnovu   konania   v   zmysle   Trestného   poriadku,   ale obnovu   konania všeobecne,   a   to   tak   zo   skutkových,   ako aj z   procesných   dôvodov   s tým,   že   ústava   to vyjadruje   v   čl.   50   ods.   5   pojmom   „mimoriadne   opravné   prostriedky“.   Mimoriadnym opravným   prostriedkom   pre   procesné   a   hmotnoprávne   chyby   je   dovolanie   (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a v prípade nových skutočností alebo dôkazov je to obnova konania. Vzhľadom na to, že sťažovateľom uplatnené dôvody na obnovu konania majú povahu   procesných   a hmotnoprávnych   chýb,   ich   náprava   by   bola   možná   iba   v   rámci dovolania, pre ktoré však v danom prípade už uplynula zákonná trojročná lehota. Uplatnené dôvody   však   nezodpovedajú   zákonnej   úprave dôvodov   obnovy   konania. Práve preto   sa krajský súd návrhom sťažovateľa na obnovu konania meritórne nezaoberal.

Podľa názoru sťažovateľa ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu interpretuje krajský súd tak, že nápravu chybného rozhodnutia fakticky vylučuje, čím dochádza k porušeniu čl. 4 ods.   4   listiny,   pretože   vykladať   nejaké   ustanovenie   tak,   že   nie   je   možné   ho   prakticky aplikovať, znamená nedbať na podstatu a zmysel základných práv a slobôd.   Poukazuje pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. 4 Tz 99/2003), podľa ktorej podmienky obnovy konania z pohľadu protokolu sú širšie, než tie, ktoré sú uvedené v Trestnom poriadku, keďže v zmysle protokolu nejde iba o chyby konania, teda o chyby procesné, ale aj o chyby hmotnoprávne.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že v judikatúre európskeho súdu k čl. 4 ods. 2 protokolu dosiaľ nebol obsah pojmu „podstatná chyba v prechádzajúcom konaní“ definovaný. Preto je možné vychádzať iba z relevantných názorov vyslovených v odbornej literatúre a prípadne aj z rozhodovania všeobecných súdov členských štátov Rady Európy. Z uvedených prameňov možno dospieť k názoru, že „podstatnú chybu“ nemožno chápať úzko len ako chybu v konaní, ale že môže zahrňovať akékoľvek porušenie procesných alebo i hmotnoprávnych predpisov, a to za podmienky, že ide o chybu podstatnú, ktorá mohla ovplyvniť   rozhodnutie   vo   veci.   K   tomuto   záveru   dospel   napokon   aj   krajský   súd v predmetnej   veci.   Zároveň   však   bol   tej   mienky,   že   pojmu   „obnova   konania“   podľa protokolu zodpovedajú podľa nášho právneho stavu (vyplývajúceho z ústavy a Trestného poriadku)   dva   mimoriadne   opravné   prostriedky,   a   to   dovolanie   a   obnova   konania. Sťažovateľom namietané chyby v konaní sú podľa krajského súdu napraviteľné iba v rámci dovolania.

Z ústavnoprávneho hľadiska sa vynára otázka, či ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu má byť chápané ako osobitné nadnárodné (európske) ustanovenie o možnosti znovu otvoriť právoplatne   rozhodnutú   trestnú   vec,   ktoré   sa   má   prednostne   aplikovať   v   prípade,   ak príslušný inštitút vnútroštátneho práva neexistuje, prípadne jeho aplikácia je z nejakého dôvodu vylúčená (napr. pre uplynutie zákonnej lehoty), alebo poskytuje menší rozsah práva. Sťažovateľ zastáva zrejme práve tento názor, i keď ho takto výslovne neformuluje. Preto vychádza   z   toho,   že   rozsudok   európskeho   súdu   vo   veci   Bayatyan   treba   považovať za jednoznačný   dôkaz   o   tom,   že   pri   právnom   posúdení   jeho   skutku   v   rámci   trestného konania   došlo   k   podstatnému   hmotnoprávnemu   pochybeniu   tým,   že   všeobecné   súdy považovali   odopretie   výkonu   vojenskej   služby   z   dôvodu   náboženského   presvedčenia za trestný čin. Naproti tomu krajský súd s poukazom na právnu úpravu obnovy konania podľa   Trestného   poriadku   by   za   novú   skutočnosť   považoval   iba   také   rozhodnutie európskeho súdu, ktoré by bolo vydané priamo vo veci sťažovateľa, teda vo vzťahu voči odsudzujúcemu   rozsudku.   To   by   potom   mohlo   v   interpretácii   krajského   súdu   zakladať dôvod na obnovu konania.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti predmetného prípadu (pozri ďalej) nie je nevyhnutné, aby ústavný súd zaujal meritórne stanovisko   v   tejto   spornej   právnej   otázke,   a   tým   zároveň   prejudikoval   budúce   zásadné stanovisko   európskeho   súdu.   Ústavný   súd   považuje   za   možné   uviesť,   že   argumentácia krajského súdu sa mu javí ako viac podložená. Text čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu naozaj nasvedčuje   skôr   tomu,   že   odsek   2   je   vyjadrením   výnimky   zo   zásady   ne   bis   in   idem zakotvenej v odseku 1, teda že nejde o formulovanie nadnárodného (európskeho) právneho prostriedku pre znovuotvorenie trestnej veci, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá. Okrem už spomenutého vzájomného kontextu odseku 1 a odseku 2 čl. 4 protokolu nasvedčuje tomu aj okolnosť, že odsek 2 výslovne hovorí o obnove konania „v súlade so zákonom a trestným poriadkom príslušného štátu“.

Konkrétne argumenty, pre ktoré o nedôvodnosti sťažnosti možno rozhodnúť aj bez meritórneho zodpovedania už uvedenej otázky, sú tieto:

Ako   to   bolo   už spomenuté,   hlavným   argumentom   sťažovateľa   je,   že   s   odkazom na rozsudok Veľkého senátu európskeho súdu zo 7. júla 2011 vo veci Bayatyan treba jeho odsúdenie považovať za priečiace sa jednak základnému právu na slobodu náboženstva, resp.   náboženského   vyznania,   ako   aj   základnému   právu   nevykonávať   vojenskú   službu v rozpore s náboženským vyznaním.

Možno konštatovať, že európsky súd vo veci Bayatyan výslovne prekonal doterajšiu mnohoročnú   rozhodovaciu   prax,   ktorá   považovala   trestný   postih   odmietnutia   výkonu vojenskej služby z dôvodov výhrady svedomia či náboženského presvedčenia za zlučiteľný s dohovorom. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že drvivá väčšina zmluvných strán Rady Európy   za   posledných   20   rokov   zaviedla   možnosť   odoprieť   výkon   vojenskej   služby z dôvodu svedomia, a tiež, že táto možnosť bola ako právo potvrdená v medziobdobí radom medzinárodných dokumentov vrátane výslovného zakotvenia tohto práva v čl. 10 ods. 2 Charty   základných   práv   Európskej   únie.   Po   zohľadnení týchto   východísk   európsky   súd dospel   k   záveru,   že   trestný   postih   osôb   odopierajúcich   vojenskú   službu   už   nie   je v demokratickej spoločnosti primeraný (Bayatyan proti Arménsku, § 102 – § 109). Už   uvedená   analýza   európskeho   súdu   dostatočne   jasne   zvýrazňuje,   že v predchádzajúcom   období   právo   odoprieť   vojenskú   službu   z   dôvodu   svedomia   či náboženského   presvedčenia   nemuselo   byť   akceptované   a   v   mnohých   štátoch   bolo považované za trestný čin. Do prijatia ústavného zákona, ktorým dňom 8. februára 1991 nadobudla   účinnosť   listina,   bolo   odopretie   vojenskej   služby   považované   za   trestný   čin (čl. 15   ods.   3   listiny).   Obdobné ustanovenie ústavy   (čl.   25   ods.   2)   nadobudlo   účinnosť 1. októbra 1992. Dohovor sa stal účinným na našom území od 18. marca 1992, pričom v tom   čase podľa   judikatúry   európskeho súdu   čl.   9 dohovoru   nelegitimizoval   odopretie vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia, resp. náboženského presvedčenia.

Zrejme z obdobných premís vychádzal aj zákonodarca pri tvorbe zákona o súdnych rehabilitáciách. Trestné činy podliehajúce rehabilitácii rozdelil na dve skupiny. Do prvej zaradil také trestné činy, pri ktorých ich trestnosť bola v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske, politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v   medzinárodných   dokumentoch   a   medzinárodných   právnych   normách.   Vychádzal   teda z toho,   že   tieto   trestné   činy   nemali   byť   považované   za   trestné   činy   už   ani   v   čase   od 25. februára   1948   do   1.   januára   1990   (§   1   ods.   1   a   §   2   ods.   1   zákona   o   súdnych rehabilitáciách).   V   prípadoch   takýchto   trestných   činov   došlo   k   zrušeniu   právoplatných odsudzujúcich   súdnych   rozhodnutí   bez   ďalšieho   a   z   úradnej   moci.   Do   druhej   skupiny zaradil   niektoré   trestné   činy,   ohľadom   ktorých   umožnil   preskúmanie   právoplatných rozhodnutí z toho pohľadu, či nedošlo v predchádzajúcom konaní k porušovaniu zákonnosti, resp. k neprimeranej tvrdosti v používaní represie. Išlo teda o také trestné činy, ktoré boli v inkriminovanom období právom považované za trestné činy v zmysle kritérií uvedených vyššie. V prípadoch týchto trestných činov všeobecné súdy vykonali prieskumné konanie, a to   iba   na   základe   návrhu   oprávnených   subjektov.   Práve   do   tejto   druhej   skupiny   bol zaradený   aj   trestný   čin   nenastúpenia   služby   v   ozbrojených   silách   podľa   §   269   ods.   1 Trestného zákona [§ 4 písm. e) zákona o súdnych rehabilitáciách].

V čase,   keď   sa   stal   skutok,   za   ktorý   bol sťažovateľ všeobecnými súdmi   uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods.   1 Trestného zákona, ako aj v čase jeho právoplatného odsúdenia v pôvodnom trestnom konaní a v následnom rehabilitačnom konaní (v rozpätí rokov 1977 až 1990), bol už na našom území platný a účinný pakt, a to od 23. marca 1976.

Podľa   čl.   18   ods.   1   paktu   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám, alebo spoločne   s   inými   či   už   verejne   alebo   súkromne,   vykonávaním   náboženských   úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa   čl.   18   ods.   3   paktu   sloboda   prejavovať   náboženstvo   alebo   vieru   sa   môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejnej   bezpečnosti,   poriadku,   zdravia   alebo morálky, alebo základných   práv a slobôd iných.

Podľa názoru ústavného súdu z citovaných ustanovení paktu nemožno vyvodiť právo odoprieť vojenskú službu z dôvodu náboženského vyznania.

Z dosiaľ uvedeného sa dá urobiť jednoznačný záver, podľa ktorého v čase spáchania skutku sťažovateľom a rovnako aj v čase jeho odsúdenia (vrátane rehabilitačného konania) nebolo v rozpore s právom považovať odopretie vojenskej služby za trestný čin. Z tohto pohľadu teda hmotnoprávne posúdenie veci sťažovateľa zo strany všeobecných súdov pri rozhodovaní   o   jeho   vine   bolo   správne   a   zodpovedalo   existujúcemu   právnemu   stavu. Sťažovateľom vyčítané pochybenie nemožno preto akceptovať. Pri právnom názore, ktorý zastáva   sťažovateľ,   by   rozsudok   európskeho   súdu   vo   veci   Bayatyan   mal   mať   časovo neobmedzenú spätnú pôsobnosť, a to dokonca aj na také časové obdobie, v ktorom ešte dohovor nebolo možné aplikovať ratione temporis.  

Sťažovateľ ďalej namieta, že došlo k porušeniu základného práva na rovnosť podľa čl. 1 listiny, a to s poukazom na skutočnosť, že okresný súd v štyroch obdobných prípadoch zaujal právny názor zhodný s interpretáciou sťažovateľa.

Aj   táto   námietka   je   zjavne   neopodstatnená,   pričom   uplatnený   argument   nie   je akceptovateľný, a to v zásadnej rovine. Z údajov sťažovateľa vyplýva, že v označených štyroch   veciach   rozhodoval   iba   okresný   súd,   pričom   opravné   konanie na súde   druhého stupňa   neprebehlo.   Z   tohto   pohľadu   je   prípad   sťažovateľa   odlišný,   pretože   na   základe riadneho opravného prostriedku prokurátora posúdil krajský súd vec inak ako okresný súd. Preto porovnávanie prípadu sťažovateľa s označenými ďalšími prípadmi neobstojí.

Ďalšia námietka sťažovateľa akcentuje, že rehabilitačné konanie, ktoré v jeho veci prebehlo   v   roku   1990,   nemôže   byť   samo   osebe   považované   za   záruku   spravodlivého procesu, resp. dostatočnej súdnej ochrany, ako to tvrdí krajský súd.

S   uvedenou   tézou   sťažovateľa   možno   v   zásade   súhlasiť.   Ak   podľa   názoru sťažovateľa v rehabilitačnom konaní došlo k pochybeniam, potom mal možnosť domáhať sa ich nápravy prostredníctvom riadneho opravného prostriedku. Z tvrdení sťažovateľa však nevyplýva, že by podal sťažnosť proti uzneseniu obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 z 31.   októbra   1990,   ktorým   bol   pôvodný   právoplatný   rozsudok   zrušený   iba   vo   výroku o treste, a rovnako nepodal odvolanie proti rozsudku obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 zo   6. decembra   1990,   ktorým   mu bol uložený miernejší   trest   odňatia   slobody   v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne. Vzhľadom na uvedené sa táto námietka javí ako neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ tým, že nevyužil riadne opravné prostriedky vyplývajúce mu zo zákona v rámci rehabilitačného konania, nesplnil podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde.   Zároveň   ani len netvrdil   (tým   menej preukázal),   že nevyužil riadne opravné prostriedky z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Neprichádzal preto ani do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   v   rehabilitačnom   konaní   sa   vyskytli   aj   určité konkrétne   pochybenia. Predovšetkým   v rehabilitačnom   rozsudku   nijako nie   je doložená spoločenská nebezpečnosť konania sťažovateľa. Nebolo ďalej zohľadnené jeho základné právo na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania podľa čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 25 ods. 2 ústavy vrátane súvisiaceho práva podľa čl. 18 ods. 1 a 3 paktu, čl. 15 ods. 1 listiny a čl. 24 ods. 2 ústavy, ako aj práva na použitie priaznivejšej právnej úpravy podľa čl. 40 ods. 6 listiny. Nebol a nemohol byť zohľadnený právny pohľad vyplývajúci zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a   protiprávnosti   komunistického   systému.   Napokon   v   rehabilitačnom   konaní   sa   nevzali do úvahy použiteľné amnestie prezidenta republiky.  

Z pohľadu ústavného súdu treba k uvedeným ďalším námietkam uviesť toto:

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa v rehabilitačnom rozsudku nijako nie je doložená spoločenská nebezpečnosť jeho konania, potom mal a mohol túto námietku uplatniť v rámci riadneho   opravného   konania,   teda   podaním   sťažnosti   proti   uzneseniu   obvodového   súdu sp. zn.   2   Rtv   125/90   z   30.   októbra   1990,   prípadne   podaním   odvolania   proti   rozsudku obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 zo 6. decembra 1990, čo sa však nestalo. Námietku treba preto považovať za neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.

Námietka,   podľa   ktorej   v   rehabilitačnom   konaní   nebolo   zohľadnené   jeho   právo na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania, ako aj právo na použitie priaznivejšej právnej úpravy v zmysle príslušných ustanovení listiny a ústavy, je zjavne neopodstatnená, keďže ústava, ale ani listina neboli ešte v čase rehabilitačného konania platné a účinné. Nemohli byť preto ani zohľadnené pri rozhodovaní všeobecného súdu v rámci rehabilitačného konania.

Naproti   tomu   námietka   nezohľadnenia   ustanovenia   čl.   18   ods.   1   a   3   paktu v rehabilitačnom konaní je neprípustná. Pakt, ktorý nadobudol účinnosť 23. marca 1976, bol už súčasťou právneho poriadku tak v čase spáchania skutku, ako aj v čase rozhodovania všeobecných   súdov.   Sťažovateľ   preto   mohol   túto   námietku   uplatniť   v   rámci   riadnych opravných prostriedkov proti uzneseniu obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 z 31. októbra 1990 a rozsudku obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 zo 6. decembra 1990, čo však neurobil.   Nesplnil   tak   podmienky   vyplývajúce   z   ustanovenia   §   53   ods.   1   a   2   zákona o ústavnom súde.

Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého nebol zohľadnený právny pohľad vyplývajúci zo   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   125/1996   Z.   z.   o   nemorálnosti a protiprávnosti   komunistického   systému,   je   zjavne   neopodstatnené.   Právny   pohľad vyplývajúci z tohto zákona naozaj nebol, ale ani nemohol byť v rehabilitačnom konaní zohľadnený, keďže v čase rozhodovania všeobecných súdov tento zákon ešte neexistoval.

Napokon,   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   sa   v   rehabilitačnom   konaní neprihliadlo na použiteľné amnestie prezidenta republiky, je neprípustná. I túto námietku mohol totiž sťažovateľ uplatniť v rámci odvolania proti rozsudku obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 zo 6. decembra 1990, ale neurobil tak.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012