SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 495/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20. augusta 2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Evy Timár Myjavcovej, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 304/2013-253 z 18. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   TIMAR   &   partners   s.   r.   o.,   Štúrova   42,   Šaľa, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Evy Timár Myjavcovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 304/2013-253 z 18. augusta 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 248/2011, v ktorom sa proti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a

(spolu ďalej len „žalovaní“), domáhal uloženia im zákazu akokoľvek zasahovať tak do jeho práva zodpovedajúceho vecnému bremenu doživotného bývania a užívania   nehnuteľnosti,   ako   aj   uloženia   im   povinnosti   umožniť   mu   užívanie   celej nehnuteľnosti a na ich vlastné náklady zabezpečiť do predmetnej nehnuteľnosti dodávku plynu, elektrickej energie a vody.

Okresný   súd   o   predmetnom   návrhu   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom č. k. 17 C 248/2011-223 z 25. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol a s poukazom na § 142 ods. 1, § 149 ods.   1   a   §   151   ods.   8   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   priznal žalovaným   právo   na náhradu   trov   konania   z   titulu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 799,18 €.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie v rozsahu, v ktorom bola jeho žaloba zamietnutá, a v rozsahu, v ktorom okresný súd rozhodol o jeho povinnosti nahradiť   žalovaným   trovy   prvostupňového   konania,   týmto   odvolaním   sa   na   podklade dôvodov v ňom uvedených okrem iného domáhal aj zrušenia rozsudku okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   po   tom,   ako vec prerokoval,   rozhodol   o   odvolaní sťažovateľa proti výroku v merite veci a o odvolaní sťažovateľa proti súvisiacemu výroku o trovách konania   rozsudkom č. k. 23 Co 304/2013-253 z 18. augusta 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov potvrdil a súčasne rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že sťažovateľa zaviazal ich náhradou žalovaným v sume 81,46 €.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje okrem iného takto:

«Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Galanta... odvolanie, v ktorom o. i. napádal..., že súd prvého stupňa

- rozhodol o trovách konania... v rozpore s ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. keď tarifná odmena za jeden úkon právnej služby nebola ponížená o 1/2 tak, ako to ukladá vyhláška pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb,

- žalovaným bola priznaná odmena aj za úkony právnych služieb, v ktorých neboli úspešní, čo je v rozpore s ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku...,

- nezohľadnil skutočnosti s poukazom na ust. § 150 OSP zakladajúceho existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď sťažovateľ má 62 rokov, a žije iba z predčasného starobného dôchodku, pričom zo spisu vyplýva, že v nehnuteľnosti svieti sviečkami a vodu musí nosiť z dedinskej studne, pričom v nehnuteľnosti nemôže ani kúriť), ktorého príjem podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne predstavuje sumu 351,30 € / mesačne, a súd zaviazal odporcu na úhradu trov konania vo výške viac ako 2-násobku jeho príjmu..., čím ohradil jeho existenčné možnosti....

Z   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trnave...   vyplýva,   že   súd   sa   s   týmito   odvolacími námietky   vysporiadal   výlučne   jednou   vetou   „Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pre aplikáciu ust. § 150 OSP odvolací   súd nezistil   rovnako ako súd prvého stupňa, preto považuje za správne rozhodnutie o trovách konania podlá ust. §142 ods. 1 OS“.

Iné   skutkové   alebo   právne   okolnosti,   odvolací   súd   k   odvolacím   námietkam sťažovateľa neuviedol. Takéto právne a skutkové zdôvodnenie rozsudku považuje sťažovateľ za nedostatočné, vzhľadom na rozsah odvolacích námietok za svojvoľný, a arbitrárny, keďže nie je možné z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vôbec ustáliť v zmysle ust. § 157 ods.   2   OSP,   najmä   akými   úvahami   sa   odvolací   súd   spravoval,   prečo   dospel   k   záveru o neexistencii toho ktorého skutkového dôvodu ako nerozhodného pre aplikáciu ust. § 150 OSP,   ako   sa   vysporiadal   s   vyčíslením   trov   konania   v   rozpore   so   samotnou   vyhláškou a ust. § 142 ods. 1 OSP vo vzťahu k úkonom v rámci predbežného opatrenia, ktoré možno hodnotiť ako úkony nesperujúce k úspechu žalovaných v konaní, a ako vec právne posúdil a prečo. ust. § 157 ods. 2 posledná veta OSP, dáva súdu povinnosť rozsudok odôvodniť tak, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé.»

Vzhľadom na už uvedené považuje sťažovateľ napadnuté rozhodnutie krajského súdu za „... nepreskúmateľné, arbitrárne a vzhľadom na rozsah odvolacích námietok... vo vzťahu k   výroku   súdu   prvého   stupňa   o   jeho   povinnosti   nahradiť   trovy   konania,   za   svojvoľné, bez primeranej súdnej odpovede na... uplatnené odvolacie námietky“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a podľa článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva   a   základných   slobôd,   v   podobe nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Trnave..., porušené bolo.

2.   ústavný   súd   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trnave...,   a   rozhodnutie Okresného súdu Galanta..., v časti výroku o náhrade trov konania, a vec vracia Krajského súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   pred ústavným súdom vo výške 139,56 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „... odložil vykonateľnosť výrokov o náhrade trov konania v rozsudku Krajského súdu v Trnave... a s ním spojený rozsudok Okresného súdu Galanta... tak, aby tieto nemohli byť podkladom pre výkon rozhodnutia z dôvodu, že by ich prípadný výkon zasiahol sťažovateľa neprimeraným spôsobom vzhľadom na jeho vek (63 rokov) a zdravotný stav“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   krajskému   súdu   predovšetkým   vytýka arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej rozhodoval o jeho povinnosti nahradiť žalovaným trovy prvostupňového a odvolacieho konania, pretože z jeho obsahu nevyplýva, ako   dospel   k   záveru   o   neexistencii   sťažovateľom   uvádzaných   skutkových   okolností rozhodujúcich pre aplikáciu § 150 OSP, ako sa vysporiadal s namietaným nesprávnym určením výšky sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní dvoch osôb (žalovaných), priznaním náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným aj za úkon právnej služby, a to odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktorý neviedol k ich procesnému úspechu, a ako vec právne posúdil.

V súvislosti s takto vymedzenými námietkami   sťažovateľa   ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou   týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho rozhodovania.   Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava rozhodnutia   všeobecných   súdov o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 OSP, použitie ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext tej-ktorej posudzovanej veci. Ústavnému súdu však neprináleží posudzovať   existenciu   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   na aplikáciu pravidla vyplývajúceho z § 150 OSP, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov (napr. IV. ÚS 183/08, IV. ÚS 67/2011, II. ÚS 427/2010, I. ÚS 369/2013). Je však nutné   poznamenať,   že   úvaha   všeobecného   súdu   o   tom,   či v danej   veci   ide   o   takýto výnimočný prípad, musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu primerane odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle.

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa sústredil na posúdenie opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu,   ktorý   v   časti   relevantnej   pre   toto   konanie   okrem   iného   uviedol: „Pokiaľ   ide o vyčíslenie trov, tak sčítaním polovica za prvého klienta a polovica za druhého klienta je 1 celý   úkon,   takže   právny   zástupca   žalovaných   si   odmenu   vyčíslil   správne,   keď tarifná odmena bola účtovaná v sume tak, ako 1 celý úkon... v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z., preto aj boli správne priznané. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150 O. s. p. odvolací súd nezistil rovnako ako súd prvého stupňa, preto považuje za správne rozhodnutie o trovách podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.“

Krajský   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   trovách   odvolacieho   konania a s poukazom na § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP uviedol, že „úspešným žalovaným bolo v odvolacom konaní priznané právo na náhradu trov v sume 81,46 eur (1 x úkon po 60,07 eur a tiež 1 x rež. paušál po 7,81 eur + 20 % DPH)“.

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na tú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej rozhodoval o náhrade trov konania. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku priznal žalovaným náhradu trov právneho zastúpenia v sume 799,18 €, pričom zo štruktúry jej výpočtu vyplýva, že základná sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   za zastupovanie   žalovaných   v predmetnom súdom konaní bola znížená o 50 % a súčasťou jeho rozhodovania bola okrem iného   aj   priznaná   náhrada   za   odvolanie   žalovaných   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nariadení predbežného opatrenia v sume 29,35 €.

Pokiaľ ide o sťažovateľom formulovanú námietku o nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku   krajského   súdu   pre   absenciu   jeho   argumentačnej   reakcie   na   ním   uvádzané nesprávne   určenie   výšky   sadzby   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby pri zastupovaní   dvoch   osôb,   túto   považuje   ústavný   súd   za   neopodstatnenú,   pretože z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku okresného súdu) jednoznačne vyplýva, že jej výška za jeden úkon právnej služby pri zastupovaní žalovaných bola určená znížením   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   o   50   %. Všeobecné   súdy   tak   v   danej   veci   aplikovali   relevantnú   právnu   úpravu   spôsobom, ktorý koreluje s právnym názorom sťažovateľa. Z uvedeného potom vyplýva, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, vytýka krajskému súdu také nedostatky jeho rozhodnutia, ktoré sa celkom zjavne nepreniesli do jeho rozhodovacej činnosti. Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľa, ktorá smeruje k nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k chýbajúcim dôvodom o neexistencii ním uvádzaných skutkových okolností rozhodujúcich pre aplikáciu § 150 OSP a priznania náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným aj za úkon právnej služby, ktorý   neviedol   k   ich   procesnému   úspechu,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu (na rozdiel od jeho predchádzajúcej argumentácie) vykazuje   sťažovateľom   namietané   nedostatky,   pretože   krajský   súd   len   všeobecným spôsobom uviedol, že v okolnostiach danej veci nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu pravidla vyplývajúceho z § 150 OSP, a na ostávajúcu námietku sťažovateľa už nereagoval.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   takéto   koncipovanie   napadnutého rozsudku vo vzťahu k (ne)aplikovateľnosti pravidla vyplývajúceho z § 150 OSP nemožno označiť za zjavne vybočujúce zo zásad ústavnosti traktovaných v judikatúre ústavného súdu.

V súvislosti s posudzovaním ústavnosti rozhodovania všeobecných súdov o trovách konania podľa § 150 OSP ústavný súd už viackrát vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vymedzenie obsahu právneho pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ je primárne úlohou   všeobecných   súdov,   a   to   vždy   so   zreteľom   na   kontext   individuálne   určenej posudzovanej   veci.   Zákonodarca   v   tomto   smere   cielene   zvolil   neurčitý   právny   pojem, aby so   zreteľom   na   osobitosti   toho-ktorého   prípadu   bolo   možné   jeho   obsah   flexibilne prispôsobiť na konkrétnu situáciu, v ktorej   sa účastníci sporového konania nachádzajú, a tak v súlade s účelom § 150 OSP moderovať právne dôsledky vyplývajúce z právnych noriem všeobecne regulujúcich náhradu trov konania.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený v odbornej literatúre, podľa ktorého pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd zohľadniť najmä osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, teda nielen toho účastníka konania, ktorého by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by   bola výnimočným   nepriznaním náhrady   trov   dotknutá [ŠTEVČEK, M. −   FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok − Komentár. Praha: C. H. Beck, 2009, ISBN 978-80-7400-159-8,   s.   388].   Všeobecný   súd   tak   s   ohľadom   na   vzájomný   pomer   a preukázanú intenzitu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí proporcionálne vyhodnotiť protistojace záujmy   účastníkov   konania   pri   hľadaní   ich   spravodlivej   rovnováhy   a   následne vo výnimočných prípadoch zvážiť možnosti úplného alebo čiastočného nepriznania náhrady trov konania úspešnému účastníkovi.

V uvedenej veci sťažovateľ v rámci svojej argumentácie akcentoval sociálny aspekt (najmä svoje majetkové pomery) odôvodňujúci postup podľa § 150 OSP, avšak z inej časti odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   majetková   situácia žalovaných je porovnateľná s majetkovou situáciou sťažovateľa. Napriek tomu sťažovateľ netvrdí,   že   krajský   súd   pri   zvažovaní   aplikácie   pravidla   vyplývajúceho   z   §   150   OSP neproporcionálne   vyhodnotil   protistojace   záujmy   účastníkov   konania   pri   hľadaní   ich spravodlivej   rovnováhy   s   ohľadom na   ich   sociálne   pomery,   a   tak   neúmerne   zvýhodnil žalovaných   na   úkor   sťažovateľa.   V   dôsledku   absencie   tejto   špecifickej   argumentácie sťažovateľ nevymedzil podstatnú okolnosť týkajúcu sa dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorá by v okolnostiach danej veci odôvodňovala žalovaným celkom alebo sčasti nepriznať náhradu trov konania.

Z   procesného   hľadiska   sťažovateľ   namietajúci   absenciu   náležitého   odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k použitiu § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového   a   odvolacieho   konania   bol   povinný   v   prvom   rade   uviesť   relevantné skutočnosti   pre   jeho   aplikáciu,   najmä   ozrejmiť,   v   čom   mali   spočívať   dôvody   hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť danej procesnej situácie v relácii k existujúcim pomerom na   strane   žalovaných,   a   aspoň   stručne   ozrejmiť,   z   čoho   by   mala   materiálne   vyplývať nezákonnosť, prípadne neústavnosť riešenia náhrady trov konania v jeho veci. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že korelátom práva účastníka konania na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na tvrdenia účastníka konania) je jeho   procesná povinnosť   predostrieť dostatočne   konkretizovanú a podloženú argumentáciu,   pretože   primeranosť   odôvodnenia   rozhodnutia   všeobecného   súdu   možno posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému argumentu účastníka konania.

Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom svoju argumentáciu dostatočne nekonkretizoval, a preto absencia špecifickej argumentačnej reakcie zo strany krajského súdu na jeho tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu v okolnostiach danej veci nedosahuje intenzitu, ktorá by v tomto smere odôvodňovala akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu, teda nejde o taký nedostatok zo strany krajského súdu, ktorý by v konkrétnych okolnostiach danej veci vytváral priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa.

V   danom   prípade   je   nevyhnutné   okrem   sťažovateľom   formulovaných   námietok zohľadniť   aj   intenzitu   namietaných   porušení   a   ich   ústavnoprávny   rozmer,   ktoré   by odôvodňovali vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Uvedená   výška   finančného   plnenia,   ktorú   je   sťažovateľ   povinný   žalovaným nahradiť   z   titulu   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   im   v   priebehu   prvostupňového a odvolacieho   konania   vznikli,   a   zákonnosť   uloženia   ktorej   bola   aj   predmetom   jeho námietok uvádzaných v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a tiež je súčasťou jeho argumentácie   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   zjavne   nedosahuje   ani   trojnásobok minimálnej   mzdy,   teda   sumy,   ktorá   je   aj   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   považovaná za bagateľnú   [IV.   ÚS   358/08   (pozri   §   238   ods.   5   OSP,   ktorý   ustanovuje   trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia)]. Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012).Okrem už uvedeného považuje ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanej absencii   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   k   priznanej   náhrade za odvolanie žalovaných proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia za potrebné uviesť, že   žalovaným bola za tento   úkon právnej služby priznaná náhrada v sume   29,35   €.   Krajský   súd   v   tejto   časti   na   námietky   sťažovateľa   nereagoval   ani všeobecným konštatovaním, avšak vzhľadom na hodnotu, ktorá je pre sťažovateľa v tomto prípade „v hre“, nedosahuje v okolnostiach danej veci intenzitu   predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom označených práv.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   opodstatnenosť sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vo   veciach   zanedbateľného   významu   prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv   alebo   slobôd   v   mimoriadne   závažnom   rozsahu   [intenzite   (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). Posudzovaná vec vzhľadom na už uvedené nedosahuje v   danom   konkrétnom   prípade   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   vyslovenia   porušenia sťažovateľom označených práv.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   vo   veci   sťažovateľa   nie   sú   podľa   jeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky na poskytnutie   ústavnej   ochrany,   a   preto   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci vrátane dočasného opatrenia stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015