znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 495/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v právnom   postavení   žalovanej   bola účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 37 C 159/2008 o určenie platnosti poistnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a žalobcom   R.   J.,   K.   Dňa   19.   februára   2009   podala   sťažovateľka   návrh   na   prerušenie konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 37 C 159/2008 podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a navrhla, aby okresný súd   postúpil   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska.   Svoj   návrh   sťažovateľka odôvodnila   nesúladom   niektorých   ustanovení   zákona   č. 8/2008   Z.   z.   o   poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poisťovníctve“), ktoré je potrebné v právnej veci vedenej proti sťažovateľke aplikovať, s ústavou, ako aj so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva. Sťažovateľka zastáva názor,   že od   rozhodnutia   ústavného súdu   v konaní o súlade môže   byť závislá   samotná podstata súdneho konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   37   C   159/2008-153   z   3.   novembra   2009   návrh sťažovateľky   na   prerušenie   konania   zamietol.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v prípade,   ak účastník   konania riadne   odôvodní   svoj návrh   na   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   a   uvedie,   v   čom   vidí konkrétny   nesúlad   právneho   predpisu   s   ústavou,   je   povinnosťou   konajúceho   súdu   (nie možnosťou) konanie prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Postupom a rozhodnutím súdu, ktorým súd potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a na postúpenie návrhu ústavnému súdu bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom....

Sťažovateľ ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený sám predložiť na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov....

Návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a na postúpenie   návrhu   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska   je   v   tomto   prípade   jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa sťažovateľ môže v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade Ústavnom súde SR, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom konajúcim v tejto právnej veci.

Vychádzajúc z citovaných článkov Ústavy SR je možné dospieť k záveru, že postupom súdu,   keď   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   bola   sťažovateľovi,   ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   vyplynulo   aj   z   nesprávnej   ústavno-právne nekonformnej   aplikácie   ustanovenia   §   109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku....

V materiálnom právnom štáte orgán verejnej moci nemá právne postavenie, ktoré mu vždy ponecháva právo úvahy, či svoju právomoc uplatní, alebo nie. Postavenie orgánu verejnej moci je súborom práv a povinností a podľa toho má buď právo úvahy, či právomoc uplatní alebo má povinnosť konať, uplatniť právomoc....

Ak   navrhovateľ   predloží   argumentáciu   o   nesúlade   právneho   predpisu   s   ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, všeobecný súd by uplatnil kompetenciu rozhodnúť o merite ústavného sporu, ktorú nemá, ak by rozhodoval o tom, či uplatnené argumenty obstoja. V takom prípade by súd mal návrhu účastníka konania vyhovieť a splniť svoju povinnosť ustanovenú v § 109 ods. 1 písm. b)....“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010 došlo k porušeniu ňou označených základných práv zaručených ústavou, namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadala priznať náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č.   k.   37   C   159/2008-153   z   3.   novembra   2009   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na prerušenie konania podľa   § 109 ods. 1 písm. b) OSP pre účely predloženia návrhu na preskúmanie súladu niektorých ustanovení zákona o poisťovníctve s ústavou a Zmluvou o založení   Európskeho   spoločenstva.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že nesprávnou interpretáciou § 109 ods. 1 písm. b) OSP došlo k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010 sa okrem iného uvádza:

„Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa a podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,   ktorú   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Rovnako   postupuje,   ak   tu   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika   viazaná.   V   takom   prípade   postúpi   návrh   Ústavnému   súdu   SR   na   zaujatie stanoviska.

Z   citovaného   zákonného   ustanovenia   §   109   ods.   1   písm.   b/   O.s.p.   je   zrejmé,   že všeobecné súdy nemajú právomoc konať o súlade právnych predpisov, ale prináleží im právo iniciovať konanie, ak nastane situácia, ktorú predpokladá uvedené ustanovenie. Na adresu   odvolateľky,   tvrdiacej,   že   bolo   povinnosťou   súdu   konanie   prerušiť   za   účelom vyriešenia rozporu zákona s Ústavou SR, odvolací súd udáva, že Ústava SR v čl. 144 ods. 3, na ktorý nadväzuje § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., súdu ukladá prerušiť konanie v prípade, ak sa   domnieva,   že   všeobecne   záväzný   právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci   je   v   rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Je preto nepochybné, že spomenutý postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru, na prejednávanú vec i právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy, ak dospeje k záveru svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu. Potreba tohto postupu preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci súd. Pokiaľ preto súd rozpor zákona s ústavou SR alebo medzinárodnou zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   nezistí   (či   už   preto,   že   tento   rozpor neexistuje, alebo preto, že si to neuvedomí) a konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. nepreruší, nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci. Je teda zrejmé, že príslušný sudca by musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je potrebné takýto návrh predložiť Ústavnému súdu SR.

S poukazom na tieto závery má odvolací súd za to, že pokiaľ súd prvého stupňa nedospel   k   záveru   o   rozpore   všeobecne   záväzného   predpisu   s   Ústavou   SR,   rozhodol správne, ak návrh na prerušenie konania zamietol.“

Z odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd   založil   svoje rozhodnutie na právnom závere, podľa ktorého povinnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP vzniká len vtedy, ak vo veci konajúci súd dospeje k záveru (právnemu názoru),   že   právny   predpis,   ktorý   má   aplikovať   v   danej   veci,   je   v   rozpore   s   právnym predpisom   vyššieho   stupňa   právnej   sily.   Tento   právny   záver   predstavuje   podľa   názoru ústavného súdu ústavne konformný výklad § 109 ods. 1 písm. b) OSP, čo zodpovedá aj jeho doterajšej   judikatúre   (napr.   právne   názory   vyjadrené   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. PL. ÚS 20/06 alebo sp. zn. III. ÚS 99/08, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, ale ich považuje za nesprávne), ktorú ústavný súd nemá dôvod meniť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené uznesenie krajského súdu č. k. 1 Co 26/2010-172 z 29. apríla 2010, je z ústavného hľadiska   akceptovateľný,   a   preto   ním   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010