SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 494/2015-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, s. r. o., 2080, Čadca, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Celestína Stehuru, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   6   Co   15/2012 z 30. januára 2013   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 191/2013 z 12. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. októbra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“,   v citáciách   aj   „navrhovatelia“),   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou STEHURA   &   partners,   s.   r.   o.,   Fraňa   Kráľa   2080,   Čadca,   konajúcou   prostredníctvom konateľa   a advokáta   JUDr.   Celestína   Stehuru,   ktorou   namietajú   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co   15/2012   z 30.   januára   2013   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 191/2013 z 12. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „sa návrhom na OS Čadca domáhali   určenia,   že   žalované   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po neb. zomrelom ⬛⬛⬛⬛ Okresný súd Čadca náš návrh rozsudkom OS Čadca 10 C/11/2010 zo dňa 26. 8. 2011 zamietol, s poukazom, že sme nesplnili zákonom stanovené povinnosti   vyplývajúce   z reštitučných predpisov. Voči   tomuto   rozsudku   OS   Čadca   sme podali v zákonnej lehote riadne zdôvodnené odvolanie. Krajský súd Žilina rozsudok OS Čadca rozsudkom 6 Co/15/2012 zo dňa 30. 1. 2013 potvrdil. Voči tomuto rozhodnutiu sme v zákonnej   lehote   podali   dovolanie.   Najvyšší   súd   SR   naše   dovolanie   uznesením 2 Cdo/191/2013 zo dňa 12. 6. 2013 odmietol.“.

Sťažovatelia   v súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   uvádzajú, že «OS Čadca   tým,   že   nevykonal   navrhnuté   dôkazy,   odňal   nám...   možnosť   konať   pred súdom. Navrhovali sme, aby si OS Čadca zadovážil celý vyvlastňovací spis odboru výstavby a vodného hospodárstva MsNV Čadca č. výst., ktorým boli vyvlastnené pozemky pre vodovod v. OS v Čadci tým, že toto neurobil, nemohol riadne zistiť skutkový stav veci a hlavne vyriešiť otázku, či rozhodnutie o vyvlastnení nadobudlo vo vzťahu k právnemu predchodcovi navrhovateľov právoplatnosť a teda či mu bolo právoplatne odňaté vlastnícke právo   vyvlastňovacím   rozhodnutím.   V   tomto   vyvlastňovacom   spise   sa   musia   nachádzať doklady, ktoré potvrdia alebo nepotvrdia tú skutočnosť, či nášmu právnemu predchodcovi ⬛⬛⬛⬛ bolo riadnym spôsobom doručené vyvlastňovacie rozhodnutie a teda či mu týmto   vyvlastnením bolo   odňaté vlastnícke právo. My tvrdíme,   že vyvlastňovacie rozhodnutie nášmu právnemu predchodcovi ⬛⬛⬛⬛ nebolo žiadnym spôsobom doručené a preto doteraz vlastnícke právo mu nebolo odňaté. Týmto potom všetky ďalšie prevody na nových nadobúdateľov sú neplatné a teda ani odporca nemôže byť vlastníkom našich nehnuteľností. Na túto skutočnosť sme žiadali vypočuť aj svedkov a ⬛⬛⬛⬛ k okolnostiam, za ktorých boli vyvlastňované žalované nehnuteľnosti, ako   to   bolo   s   doručovaním   vyvlastňovacích   rozhodnutí   a   že   nikomu   nebola   vyplatená náhrada za ich vyvlastnenie. OS v Čadci bez žiadneho relevantného dôvodu týchto svedkov nevypočul   a   tým   nám   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   a   jeho   rozhodnutie   vychádza z neúplné zisteného skutkového stavu veci. Okrem toho za „údajne“ platne vyvlastnené nehnuteľnosti   prináležala   náhrada,   ktorá   však   nebola   nikdy   vyplatená.   Vyvlastnená nehnuteľnosť, keď prestala slúžiť svojmu účelu sa následne stala predmetom špekulatívnych prevodov   s   cieľom   čo   najlepšie   ju   speňažiť,   čo   však   odporuje   účelu,   pre   ktorý   bola vyvlastnená, t. j. potreba verejného záujmu alebo potreba podľa vtedy vyvlastnenia záujmov socialistického pracujúceho ľudu, obranu vlasti a pod. Práve a predovšetkým tento dôvod bol jedným z hlavných dôvodov odvolania a následne podaného dovolanie. Ani KS Žilina ani   NS   SR   tento   dôvod   neakceptoval.   Tým,   že   sme   nemohli   vykonať   všetky   dôkazy a predovšetkým tento ako podstatný dôkaz, bola nám odňatá možnosť konať pred súdom. Okrem toho poukazujeme na viaceré rozhodnutia NS SR v podobných veciach, kde NS SR rozhodoval   odlišne.   Sme   si   vedomí,   že   úlohou   US   SR   nie   je   zjednocovať   judikatúru slovenských súdov, ale v tomto prípade vzhľadom na výrazný exces považujeme zásah zo strany ÚS SR za nevyhnutný...

Týmto NS SR Bratislava ako i KS Žilina porušili naše právo na spravodlivý proces a právo na ochranu vlastníckeho práva.».

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. článku 6 odsek 1 Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd a právo a ochranu vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu Žilina č. 6 Co/15/2012 zo dňa 30. 1. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Cdo/191/2013 zo dňa 12. 6. 2014 porušené bol.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   2   Cdo/191/2013   zo   dňa 12. 6. 2014 a rozsudok Krajského súdu Žilina č. 6 Co/15/2012 zo dňa 30. 1. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   namietajúcich porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať na právny   názor   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   v   prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a je   považovaná   za   zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   ústavný   súd   považoval lehotu   na   podanie   sťažnosti   za   zachovanú   nielen   voči   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu, ale aj voči rozhodnutiu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011, II. ÚS 145/2014).

Ústavný   súd   preto   považuje   lehotu   na   podanie   sťažnosti   aj   proti   napadnutému rozsudku krajského súdu za dodržanú.

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľov   obsiahnutou   v ich   sťažnosti   považuje ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   jej   podstatná   časť   vôbec   nesúvisí   s   rozhodnutiami vo vzťahu, ku ktorým sťažovatelia žiadajú od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy, listiny a dohovoru (napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu),   ale   smeruje   k prípadným   pochybeniam   na   strane prvostupňového súdu [Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)] – sťažnosť tak z uvedeného dôvodu a napriek tomu, že sťažovatelia sú zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom,   pôsobí   zmätočne   a nekonzistentne.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   uvádza, že sťažovatelia okresnému súdu vytýkajú najmä to, že nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, a tak dostatočne nezistil skutkový stav veci, pričom im týmto postupom aj zároveň odňal možnosť konať pred súdom.

V   súvislosti   s   viazanosťou   návrhom   ústavným   súdom   nepovažoval   ústavný   súd za potrebné   sa   podrobnejšie   vysporiadať   s tými   námietkami   sťažovateľov,   ktoré   nemajú vzťah k sťažnostnému petitu (sťažnosťou napadnutým rozhodnutiam).

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľov,   ktorou   spochybňujú   správnosť   záverov vyplývajúcich   z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu, keď neakceptovali ich argumentáciu uvedenú v odvolaní podanom proti rozsudku   okresného   súdu,   a tiež   aj   v dovolaní   podanom   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu, podľa ktorej [v]yvlastnená nehnuteľnosť, keď prestala slúžiť svojmu účelu sa následne stala predmetom špekulatívnych prevodov s cieľom čo najlepšie ju speňažiť, čo... odporuje účelu, pre ktorý bola vyvlastnená...“, ústavný súd uvádza, že túto námietku považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neopodstatnenú, keďže sťažovatelia ani neozrejmili príčinný vzťah medzi touto ich námietkou a porušením nimi označených práv. Sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ani neuviedli, ktoré na vec sa vzťahujúce procesné normy alebo ústavnoprávne princípy mali byť namietaným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu porušené a ako sa toto porušenie následne malo preniesť do porušenia nimi označených práv.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie (súdnu ochranu) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Sťažovateľom   sa   pre   zjavnú   absenciu   ústavnoprávne   relevantnej   argumentácie nepodarilo   preukázať   namietané   porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy a listiny a práva podľa dohovoru, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

Okrem dôvodu, na základe ktorého ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov, nad rámec svojho rozhodnutia uvádza, že aj napriek tomu, že sťažovatelia sú v konaní pred ústavným   súdom   kvalifikovane   právne   zastúpení,   je   ich   sťažnosť   okrem   už   uvedených nedostatkov   aj   neúplná,   pretože   sťažovatelia   nepripojili   k svojej   sťažnosti   kópiu napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu, čo už vzhľadom na ich právne zastúpenie v tomto konaní v zásade odôvodňuje odmietnutie ich sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 v spojení s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015