znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 494/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22. augusta 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. P., zastúpenej   BAJO   LEGAL,   s.   r.   o.,   Astrová   2/A,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom advokáta   a konateľa   JUDr.   Branislava   Jablonku,   PhD.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   XVI/2   Pz   78/14/1000 a jej prípisom z 9. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2014 doručená   a 8.   júla 2014 doplnená sťažnosť   J.   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej BAJO   LEGAL,   s.   r.   o.,   Astrová   2/A,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   advokáta a konateľa JUDr. Branislava Jablonku, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej pod sp. zn. XVI/2 Pz 78/14/1000 a jej prípisom z 9. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis“).

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   policajta   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra ČVS: ORP-1861/NR-NR-2012 z 2. októbra 2012 bolo začaté   trestné   stíhanie   za   prečin   ublíženia   na   zdraví   podľa   § 156   ods.   1   Trestného zákona. Trestné   stíhanie   bolo   začaté   na   pokyn   riaditeľa   odboru   osobitného   určenia generálnej prokuratúry zo 14. septembra 2012. Uznesením policajta Prezídia Policajného zboru,   Národnej   kriminálnej   agentúry,   Národnej   protikorupčnej   jednotky,   expozitúry Západ ČVS: PPZ-10/NKA-PK-ZA-SV-2013 z 15. marca 2013 bola z tohto trestného činu obvinená   sťažovateľka.   Proti   uzneseniu   podala sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   prokurátor generálnej prokuratúry uznesením č. k. XIV Gv 11/2012-38 zo 6. mája 2013 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľka následne podala návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia   v prípravnom   konaní   podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku,   o ktorom rozhodol   generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“), v zastúpení povereným námestníkom pre trestný úsek, uznesením č. k. XV/2 Pz 52/13-7 zo 17. júla 2013 tak, že uznesením o zamietnutí sťažnosti zo 6. mája 2013 bol porušený zákon   v neprospech   sťažovateľky,   zrušil   predmetné   uznesenie   aj   uznesenie   o vznesení obvinenia a policajtovi prikázal, aby vo veci opäť konal a rozhodol.

Uznesením   vyšetrovateľa   ČVS:   PPZ-582/NKA-PK-ST-2013   z 18.   februára   2014 bolo   sťažovateľke   opätovne   vznesené   obvinenie.   Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   generálny   prokurátor,   v zastúpení   námestníkom   pre   trestný úsek, uznesením č. k. XVI Gn 12/14/1000-4 zo 7. mája 2014 tak, že sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.   Sťažovateľka   následne   podala   návrh   na   postup   podľa   §   363   ods.   1 Trestného poriadku. Generálny prokurátor vybavil jej návrh napadnutým prípisom, ktorým jej oznámil, že jej návrhu nemožno vyhovieť. V prípise uviedol:

«Uznesenie vyšetrovateľa bolo vydané na základe písomného pokynu dozorového prokurátora sp. zn. XIV Gv 11/12/1000 z 03.02.2014, ktorým je vedúci oddelenia dozoru v trestných veciach Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky...

Podľa § 54 ods. 2 písm. a/ Zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného   zákona   a   na   vybavenie   podnetu   sa   nadriadeným   prokurátorom   rozumie generálny   prokurátor,   ak   ide   o   špeciálneho   prokurátora,   prokurátora   generálnej prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, krajského prokurátora alebo prokurátora krajskej prokuratúry.

Podľa   §   54   ods.   3   zákona   o prokuratúre   tam,   kde   sa   v osobitnom   zákone upravujúcom trestné konanie používa pojem nadriadený orgán prokurátora, rozumie sa tým nadriadený prokurátor uvedený v odseku 2.

Podľa článku 6 písm. f/ príkazu generálneho prokurátora SR por. č. 11/2013, ktorým sa upravujú aprobačné oprávnenia na Generálnej prokuratúre SR, námestník generálneho prokurátora   pre   trestný   úsek   okrem   vecí   uvedených   v článku   3   schvaľuje   a podpisuje v zastúpení generálneho prokurátora vo veciach, ktoré patria do jeho riadiacej pôsobnosti, druhostupňové   rozhodnutie   vo   veci,   v ktorej   na   rozhodnutie   prvého   stupňa   dal   súhlas, pokyn   alebo   sám   rozhodol   vedúci   oddelenia   dozoru   v trestných   veciach   alebo   vedúci prieskumného oddelenia.

V súlade   s citovanými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   zákona   o prokuratúre a internej právnej úpravy platnej na prokuratúre, o Vašej sťažnosti podanej proti uzneseniu o vznesením   obvinenia   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   XVI   Gn   12/14/1000   zo   07.05.2014 v mene   generálneho   prokurátora   splnomocnený   nadriadený   prokurátor,   ktorým   je námestník generálneho prokurátora pre trestný úsek...

Generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá nadriadeného prokurátora, preto jeho   rozhodnutie   nie   je   oprávnený   zrušiť   podľa   §   363   ods.   1   a nasl.   Tr.   por.   žiadny prokurátor činný v Slovenskej republike,   a to bez ohľadu na skutočnosť,   či rozhodnutie podpísal   sám   generálny   prokurátor   alebo   na   jeho   podpísanie   splnomocnil   námestníka generálneho prokurátora alebo ktoréhokoľvek iného prokurátora.

Z uvedených   dôvodov   bez   preskúmania   veci   podľa   §   365   ods.   1   Tr.   por.   per analogiam Vás upovedomujem, že Vášmu návrhu na zrušenie namietaných uznesení podľa § 363 ods. 1 a nasl. Tr. por. nie je možné vyhovieť.»

Sťažovateľka namieta, že postupom generálnej prokuratúry jej bola odňatá možnosť uplatniť mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, generálna prokuratúra   sa   dopustila   formalizmu   pri   interpretácii   tohto   ustanovenia,   čím   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľky bolo povinnosťou generálneho prokurátora preskúmať jej návrh a vydať uznesenie, ktorým by konštatoval porušenie zákona, alebo ju podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku upovedomiť, že k porušeniu zákona nedošlo. Generálny prokurátor sa však   jej   návrhom   nezaoberal s odvolaním   sa   na   zákon   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   a príkaz   generálneho prokurátora č. 11/2013.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   argumentuje,   že   príkazy   generálneho prokurátora nemajú charakter všeobecne záväzného právneho predpisu, a preto „ich aplikácia na danú vec nemá ústavnoprávne opodstatnenie... Takýto predpis interného charakteru nemôže mať v žiadnom   prípade   za   následok   odňatie   ústavného   práva   sťažovateľky   na   prístup k mimoriadnym opravným prostriedkom.

Taktiež z ustanovení § 363 ods. 1 TrPor nikde nevyplýva, a nie je možné k takému záveru dospieť ani ich výkladom, že by tento opravný prostriedok nebol uplatniteľný, pokiaľ rozhodnutie   v prípravnom   konaní,   ktoré   má   byť   predmetom   prieskumu,   bolo   vydané v zastúpení   generálneho   prokurátora.   Nie   je   totiž   vylúčená   aplikácia   inštitútu autoremedúry, keďže z ustanovenia § 367 ods. 1 TrPor vyplýva, že generálny prokurátor môže   vo   veci   aj   sám   rozhodnúť.   Vždy   je   totiž   potrebné   konkrétnu   normu   vykladať tým spôsobom,   aby   sa   dosiahol   účel   sledovaný   zákonodarcom   a zároveň   ústavne konformne, aby boli zachované práva fyzických a právnických osôb.“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   v procesne   rovnakej   situácii už raz generálny   prokurátor,   v zastúpení   povereným   námestníkom   pre   trestný   úsek, rozhodol o jej návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku tak, že uznesením prokurátora generálnej prokuratúry a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v jej neprospech, a v nadväznosti na to zrušil uznesenie prokurátora aj policajta a prikázal vo veci znovu konať a rozhodnúť. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „V súčasnosti však,   len   v dôsledku   zmeny,   resp.   vydania   nového   interného   predpisu   na   Generálnej prokuratúre SR, dochádza k právnemu stavu, že sťažovateľke je prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku znemožnený. Takýto právny stav však nemôže byť v demokratickom právnom štáte ústavne udržateľný.“

V doplnení sťažnosti sťažovateľka uviedla, že výklad generálnej prokuratúry vytvára dve kategórie obvinených, čo je neakceptovateľné, pretože «... právo obvineného, aby bolo o jeho návrhu podľa § 363 a nasl. TrPor po jeho vecnom preskúmaní náležite rozhodnuté nie je možné odňať tej „kategórii obvinených“, ktorých trestnú vec dozoruje prokurátor GP SR v zastúpení generálnym prokurátorom SR, resp. sám generálny prokurátor.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia generálneho prokurátora č. k. XVI Gn 12/14/1000-4 zo 7. mája 2014 a o veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní vedenom pod č. k. XVI/2 Pz 78/14/1000 spočívajúcom v tom, že Generálny prokurátor SR upovedomil sťažovateľku   listom   zo   dňa 09.06.2014   o tom,   že jej návrhu na   zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku nie je možné vyhovieť   bez   toho,   že   by   vecne   preskúmal   návrh   sťažovateľky   v pozícii   Generálneho prokurátora SR, porušené bolo.

Generálnej   prokuratúre   SR   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   konala,   vecne   preskúmala návrh sťažovateľky zo dňa 23.05.2014 na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní   v zmysle   §   363   a nasl.   Trestného   poriadku   a o návrhu   sťažovateľky   zo   dňa 23.05.2014 rozhodla.

Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť sťažovateľky trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   proti   postupu   generálneho   prokurátora   vo   fáze prípravného   (trestného)   konania,   keď   o odôvodnenosti,   a teda zákonnosti   a   ústavnosti jej trestného   stíhania   nebolo   rozhodnuté.   Podstatou   sťažnosti   však   nie   je   námietka neodôvodnenosti   a nezákonnosti   trestného   stíhania,   na   posúdenie   ktorej   by   ústavný   súd v tomto štádiu konania nemal právomoc, ale námietka nezákonného postupu generálneho prokurátora,   ktorý   sa   odmietol   vecne   zaoberať   mimoriadnym   opravným   prostriedkom sťažovateľky   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   v prípravnom   konaní.   Ústavný   súd   preto na predbežnom prerokovaní skúmal aj opodstatnenosť sťažnosti.

Návrh   sťažovateľky   smeroval   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa o vznesení   obvinenia a uzneseniu   generálneho   prokurátora   o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   o vznesení obvinenia. Pre posúdenie sťažnosti nie je relevantné, či uznesenie o zamietnutí sťažnosti vybavil osobne generálny prokurátor alebo v jeho zastúpení námestník pre trestný úsek, ktorý tak postupoval na základe príkazu generálneho prokurátora upravujúceho aprobačné oprávnenia na generálnej prokuratúre (príkaz č. 11/2013). Podstatné by to bolo iba v tom prípade, ak by generálny prokurátor poveril internou normou konať vo svojom mene iného prokurátora vo veci, ktorá je podľa § 16 zákona o prokuratúre vyhradená do jeho osobnej pôsobnosti. Rozhodovanie o sťažnosti podľa Trestného poriadku tam nepatrí. Ústavný súd preto pri posúdení sťažnosti vychádzal zo skutočnosti, že o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol generálny prokurátor.

Z odôvodnenia   uznesenia   generálneho   prokurátora   o zamietnutí   sťažnosti zo 7. mája 2014   vyplýva, že pokyn na vznesenie   obvinenia   sťažovateľke dal   prokurátor generálnej prokuratúry, ktorý vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní   v jej veci.   Na   tomto   mieste   je   potrebné   poznamenať,   že   pokyn   na   vznesenie obvinenia   nedal   námestník   generálneho   prokurátora   pre   trestný   úsek,   ako   to   tvrdí sťažovateľka. Podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku preto o sťažnosti nemohol rozhodovať   prokurátor,   ktorý   dal   pokyn   na   vydanie   rozhodnutia,   ale   jeho   nadriadený prokurátor. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre ak ide o prokurátora generálnej prokuratúry, je jeho nadriadeným prokurátorom na účely konania podľa Trestného poriadku generálny prokurátor.

V predmetnom trestnom konaní tak vznikla situácia, že generálny prokurátor mal na návrh   sťažovateľky   na   postup   podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   preskúmať právoplatné rozhodnutie, ktoré sám vydal. Taký postup by však popieral základné zásady trestného procesu zaručujúce objektívnosť rozhodovania. Aj prokuratúra musí rešpektovať princíp   nestrannosti   rozhodovania.   V trestnom   procese   je   tento   princíp   zaručený aj vo vzťahu   k prokuratúre   predovšetkým   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   z konania. Z dôvodu zachovania nestrannosti (objektívnosti) rozhodovania je vylúčené, aby o sťažnosti na nadriadenom orgáne rozhodoval prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn (§ 31 ods. 3 Trestného poriadku),   čo je premietnuté do úpravy postupu podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. Z tých istých dôvodov je vylúčené, aby   generálny   prokurátor   v konaní   o návrhu   na   postup   podľa   § 363   ods.   1   Trestného poriadku preskúmaval zákonnosť rozhodnutia, ktoré sám vydal. Možnosť autoremedúry, na ktorú poukazuje sťažovateľka, neprichádza do úvahy, pretože autoremedúra ako výnimka zo všeobecného princípu devolutívneho účinku opravného prostriedku je postup prípustný v konaní   o sťažnosti   proti   neprávoplatnému   uzneseniu.   Analógia   je   v tomto   prípade vylúčená.

Pokiaľ   sťažovateľka   poukazuje,   že   generálny   prokurátor,   v zastúpení   povereným námestníkom pre trestný úsek, už v tom istom trestnom konaní raz rozhodol o jej návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní uznesením zo 17. júla 2013 tak,   že zrušil   uznesenie   prokurátora   generálnej   prokuratúry   o zamietnutí   sťažnosti aj uznesenie   policajta   o vznesení   obvinenia,   je   zjavné,   že   išlo   o procesne   inú   situáciu. O sťažnosti   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia   vtedy   rozhodol   prokurátor   generálnej prokuratúry, nie generálny prokurátor. Pretože v ďalšom priebehu konania dal prokurátor generálnej prokuratúry pokyn na vznesenie obvinenia sťažovateľke, mohol o jej sťažnosti proti nasledujúcemu uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodovať len generálny prokurátor [§   190   ods.   2   písm.   a)   Trestného   poriadku   v spojení   s   §   54   ods.   2   písm.   a)   zákona o prokuratúre].

Navyše,   využitie   mimoriadneho   kasačného   oprávnenia   generálneho   prokurátora vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa javí ústavnému súdu ako otázne. Ústavný súd rešpektuje právomoc generálneho prokurátora interpretovať § 363 a nasl. Trestného poriadku, zo znenia ktorého výslovne nevyplýva, proti ktorým rozhodnutiam ho možno použiť. Z poslednej vety § 363 ods. 1 však vyplýva, že je určený na nápravu nezákonnosti meritórnych   rozhodnutí,   ktorými   sa   rozhodovalo   „vo   veci“,   a teda   ide   o rozhodnutia konečné,   ktorých   nápravu   už   nemožno   zabezpečiť   inými   prostriedkami.   Takýto   výklad vyplýva aj z dôvodovej   správy k § 363 Trestnému poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z.), v ktorej sa uvádza: „... treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo   podmienečne   zastavené   trestné   stíhanie,   alebo   ktoré   v tomto   rozsahu   spočíva na chybnom   procesnom   konaní,   aby   nezákonnosť   napravil   generálny   prokurátor.“ Uznesenie o vznesení obvinenia je rozhodnutím, ktorým sa začína trestné konanie proti určitej osobe, nie je to rozhodnutie vo veci samej.

V tejto   súvislosti   možno   tiež   uviesť   podobnú   právnu   úpravu   v Českej   republike. Podľa § 174a Trestního řádu (zákona č. 141/1961 Sb. v znení neskorších predpisov) môže najvyšší štátny zástupca zrušiť nezákonné uznesenie nižšieho štátneho zástupcu o zastavení trestného stíhania a o postúpení veci.

Sumarizujúc   už   uvedené,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   generálny   prokurátor nepostupoval   v konaní   o návrhu   sťažovateľky   na   zrušenie   právoplatného   uznesenia o vznesení obvinenia svojvoľne a namietaným postupom jej neodňal možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany jej práv proti účinkom rozhodnutia o vznesení obvinenia   v trestnom   konaní.   Námietka   porušenia   jej   základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je opodstatnená.

V časti   namietaného   porušenia   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru je sťažnosť zjavne neopodstatnená z toho dôvodu, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti   trestného   obvinenia   osoby,   ktorá   je   účastníkom   konania   pred   súdom (m. m. III. ÚS 206/06).

Ústavný   súd   tiež   dodáva,   že   platná   právna   úprava   trestného   konania   umožňuje sťažovateľke ako obvinenej, prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní   obžaloby)   ako   obžalovanej,   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým   malo   dôjsť   v dôsledku   vznesenia   obvinenia.   Je   nutné   skonštatovať, že vyšetrovanie   v predmetnej   trestnej   veci   nie   je   skončené   a postavenie   sťažovateľky ako strany trestného konania jej už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúce   možnosti   aktívne   zasahovať   do   objasňovania   skutkovo   relevantných okolností a skutočností kladených jej za vinu. V prípade, ak dôjde k podaniu obžaloby, bude v právomoci súdov, ktorým prislúcha rozhodovanie o vine a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy), konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľky a posúdiť všetky relevantné skutkové   aj   právne   okolnosti   prípadu   vrátane   zákonnosti   a ústavnosti   postupu   orgánov prípravného   konania   v štádiu   trestného   stíhania   predchádzajúcemu   podaniu   obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   trestné   konanie   predstavuje od svojho   začiatku   až   po   koniec   organický   celok,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých   úkonov a realizáciou   garancií na ochranu práv a slobôd   zo strany orgánov činných v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať   porušenia   ústavou   chránených   základných   práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na zistený dôvod na odmietnutie sťažnosti odpadol aj dôvod rozhodovať o návrhu sťažovateľky na odklad vykonateľnosti uznesenia o vznesení obvinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2014