znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 494/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   H.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   A.,   B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   11 Co 34/2011-425 z 29. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 34/2011-425 z 29. januára 2013 a žiada vydať nález „o porušení základných práv sťažovateľov garantovaných mu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 29. januára 2013, sp. zn. 11 Co 34/2011 vo výroku, ktorým potvrdil v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie“, ako aj priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 331,13 €.

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 Cpr 15/2002, v ktorom sa domáhala proti V., a. s. (ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhrady mzdy. Okresný súd rozsudkom č. k. 13 Cpr 15/2002-284 z 18. júna 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. augusta 2009, určil, že výpoveď žalovanej z 27. mája 2002 z pracovného pomeru daná sťažovateľke 5. júna 2002 (z dôvodu nadbytočnosti) je neplatná a pracovný pomer sťažovateľky u žalovanej trvá. Okresný súd zamietol návrh žalovanej, ktorým sa domáhala vysloviť, že od nej nemožno spravodlivo žiadať, aby sťažovateľku ďalej zamestnávala.

Okresný   súd   následne   po   doplnení   dokazovania   o   náhrade   mzdy   sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 13 Cpr 15/2002-401 zo 14. decembra 2010 tak, že žalovanú zaviazal   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   49   781,52   €,   vo   zvyšku   nárok   zamietol   a   priznal sťažovateľke   náhradu   trov   konania.   Okresný   súd   nepriznal   sťažovateľke   časť   istiny (náhrada mzdy bola uplatnená vo výške 49 924,43 €) a nepriznal jej ani uplatnený úrok z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy od 7. dňa príslušného nasledujúceho mesiaca po ich splatnosti do zaplatenia. Okresný súd právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 79 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, náhrada mzdy bola priznaná za obdobie od 1. januára 2003 do 26. augusta 2009 vo výške   priemernej   mesačnej   mzdy   sťažovateľky,   ktorú   okresný   súd   ustálil   sumou 629,87 € na základe mzdových listov sťažovateľky, pričom vychádzal z toho, že výška tejto priemernej mesačnej mzdy medzi účastníkmi nie je sporná (rozdiel v istine vznikol zrejme nezohľadnením   mzdy   za   mesiac   august   2006   sťažovateľkou   –   jej   chybou   v   počítaní). Priznanie náhrady mzdy sťažovateľke za 79 mesiacov a 18 dní, t. j. za celé obdobie, za ktoré sťažovateľka náhradu mzdy požadovala, a naopak, neakceptovanie žiadosti žalovanej, aby bola   priznaná   sťažovateľke   náhrada   mzdy   iba   za   12   mesiacov,   okresný   súd   odôvodnil okolnosťami prípadu – sťažovateľka bola v čase neplatného skončenia pracovného pomeru vo veku blízkom dôchodkovému veku, čo zohralo rozhodujúcu úlohu pri jej neúspešnej snahe znova sa zamestnať, hoci vyvíjala mimoriadnu aktivitu; sťažovateľka bola nútená odísť do predčasného dôchodku, pričom jeho výška zohľadnila obdobie, počas ktorého bola na   podpore   v   nezamestnanosti   a   následne   na   dávkach   v   hmotnej   núdzi,   a   teda   bola poškodená na životnej úrovni a nepriamo i na výške dôchodku, pričom jej životná úroveň sa skončením   pracovného   pomeru   neplatnou   výpoveďou   zásadne   znížila   napriek   jej   snahe zamestnať sa.

Nepriznanie úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy odôvodnil okresný súd v rozsudku č. k. 13 Cpr 15/2002-401 zo 14. decembra 2010 takto: „Keďže satisfakciu   v   priznanej   výške   považuje   súd   za   primeranú   a   dostatočnú,   nepriznal navrhovateľke požadované úroky z omeškania a žalobu v tejto časti zamietol. Súd má za to, že vzhľadom na charakter priznanej peňažnej sumy ako náhrady mzdy, ktorú posudzuje ako zadosťučinenie, nárok na zaplatenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone. V prípade, že   by   súd   v   tejto   časti   navrhovateľke   vyhovel,   má   za   to,   že   zadosťučinenie   na   strane navrhovateľky a zároveň sankcia na strane odporcu by boli absolútne neprimerané.“

Proti výroku rozsudku okresného súdu č. k. 13 Cpr 15/2002-401 zo 14. decembra 2010, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, a proti výroku o náhrade trov konania podala sťažovateľka odvolanie. Poukázala na ustanovenia § 129 ods. 1 a § 132 Zákonníka práce, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zaoberajúce sa splatnosťou náhrady mzdy a navrhla odvolaciemu súdu zmeniť rozhodnutie okresného súdu tak, že jej bude priznaný aj úrok z omeškania z jednotlivých mesačných súm náhrad mzdy. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nesúhlasila s výškou jej priznanej náhrady trov právneho zastúpenia, pretože okresný súd nesprávne vychádzal z toho, že od začiatku konania do vydania rozsudku č. k. 13 Cpr 15/2002-284 z 18. júna 2009 o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bola predmetom konania iba táto neplatnosť, a nie i náhrada mzdy, hoci bola uplatnená už v žalobe.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   11   Co   34/2011-425   z   29.   januára   2013   rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil, v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a vo zvyšnej sťažovateľkou napadnutej časti rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 11 Co 34/2011-425 z 29. januára 2013 odôvodnila tým, že krajský súd aplikoval dotknuté ustanovenia   právnych   predpisov   v   rozpore   s   ich   účelom   a   zmyslom,   jeho   závery   sú arbitrárne, v príkrom logickom rozpore so znením ustanovení právneho poriadku, a preto sú z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla: «... Všeobecné súdy pri rozhodovaní vychádzali z ust. § 79 ods. 2 Zák. práce, v zmysle ktorého je súd oprávnený náhradu mzdy primerane znížiť (až nepriznať), pokiaľ celkový čas, za ktorý by sa náhrada mzdy mala poskytnúť presahuje 12 mesiacov. Súdy opomenuli (hoci   odvolací   súd   bol   na   osobitosť   a   samostatnosť   nároku   na   úroky   z   omeškania upozornený aj odkazom na judikatúru), že úroky z omeškania nie sú náhradou mzdy v zmysle ustanovení Zákonníka práce, ale osobitným nárokom podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Podľa § 517 ods. 2 OZ „ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis“.

Žiadne ustanovenie   OZ nedáva súdu možnosť,   aby   primerane   znižoval,   prípadne vôbec nepriznal úroky z omeškania, na ktoré vznikol zákonný nárok. Súd môže posudzovať iba primeranosť náhrady mzdy – t. j. istiny, ktorú má zamestnávateľ vyplatiť zamestnancovi. Pokiaľ   však   zamestnávateľ   túto   náhradu   mzdy   včas   zamestnancovi   nevyplácal   (ide o pravidelné mesačné plnenie – viď NS SR 1 Cdo 116/08), vznikli zamestnancovi nároky na úhradu úrokov   z omeškania z jednotlivých   mesačných   úhrad.   Hoci tieto   nároky vznikli v súvislosti s nevyplatením náhrady mzdy, nejde o nárok totožný s náhradou mzdy, ale ide o osobitnú   a   od   náhrady   mzdy   odlišnú   zákonnú   sankciu,   ktorá   nemôže   byť   predmetom posudzovania primeranosti súdom v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce.

Pokiaľ súd napriek uvedenému nepriznal zákonné úroky z omeškania s poukazom na ust. § 79 ods. 2 Zák. práce, postupoval v príkrom rozpore s jednoznačným a iný výklad nepripúšťajúcim   znením   zákonných   ustanovení,   a   teda   arbitrárne,   čím   porušil   právo sťažovateľky na spravodlivý a zákonný proces...»

Rozsudok krajského súdu č. k. 11 Co 34/2011-425 z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 13 Cpr 15/2002-401 zo 14. decembra 2010 nadobudol vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti právoplatnosť 26. marca 2013.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu   č. k. 11 Co 34/2011-425 z 29. januára   2013   s   odôvodnením,   že   tento   je   arbitrárny   a   ústavne   neakceptovateľný s ohľadom na výklad a aplikáciu predpisov jednoduchého práva, ktorá popiera ich účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd rozsudok č. k. 11 Co 34/2011-425 z 29. januára 2013 v dotknutej časti odôvodnil takto:

„Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci   skutkový   stav,   sa   odvolací   súd   nezistiac   v   postupe   súdu   prvého   stupňa z hľadiska   procesnoprávneho   žiadne   vady   majúce   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa po   dokazovaní   vykonanom   v   rozsahu   dôkazných   návrhov   účastníkov   zamietol   návrh navrhovateľky na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru špecifikovaných v podaní zo dňa 13. 12. 2010....

Pokiaľ   ide   o   rozhodnutie   o   priznaní   náhrady   mzdy   z   neplatného   skončenia pracovného pomeru (§ 79 ods. 1, 2 Zák. práce v znení účinnom do 30. 06. 2003) odvolací súd konštatuje, že pri jej priznávaní musí súd spravidla vziať v úvahu, či sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, aký príjem dosiahol, poprípade z akých   dôvodov   tak   neurobil,   či   riadne   spolupracoval   s   príslušným   úradom   práce zohľadňujúc pritom   i ponuky dané zamestnancovi týmto úradom a či sa aktívne i sám podieľal na hľadaní si zamestnania. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady mzdy musí súd totiž uvážiť, či mal zamestnanec možnosť zaobstarať si pre seba vhodnú prácu, za akých podmienok, či a aký zárobok dosiahol, či to nebolo za nepriaznivých okolností (dochádzanie do inej obce, práca nadčas, nočná práca ) a pod. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy potom súd   spravidla   zisťuje   okolnosti   (subjektívne   a   objektívne),   ktoré   súvisia   so   zaisťovaním zamestnanca a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. V tejto súvislosti je treba prisvedčiť   názoru   súdu   prvého   stupňa   o   sankčnej,   satisfakčnej,   ale   naviac   i   sociálnej povahe náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

V prejednávanom prípade súd prvého stupňa výrok, ktorým navrhovateľke nepriznal uplatnené úroky z omeškania z náhrad mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznanej za obdobie od 01. 01. 2003 do 26. 08. 2009 v celkovej výške 49.781,52 euro odôvodnil   tým,   že   priznaná   náhrada   mzdy   z neplatného   skončenia   pracovného   pomeru vychádzala   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy,   ktorú   dosahovala   navrhovateľka   pri neplatnom   skončení pracovného   pomeru,   je dostatočná   a   primeraná zadosťučineniu na strane navrhovateľky a zároveň je i dostatočnou sankciou pre odporcu, ktorý nepostupoval pri rozviazaní pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou. Vychádzajúc zo sankčnej, satisfakčnej,   ale   i   sociálnej   povahy   náhrady   mzdy   z   neplatného   skončenia   pracovného pomeru   je   i   odvolací   súd   toho   názoru,   že   v   posudzovanom   prípade   správne   priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 01. 01. 2003 do 26.   8.   2009   v   celkovej   výške   49.781,52   euro   predstavuje   pre   navrhovateľku   jednak dostatočnú   satisfakciu   a   sociálnu   ochranu,   ale   je   zároveň   i   dostatočnou   sankciou   pre odporcu   za   postup,   ktorý   zvolil   pri   skončení   pracovného   pomeru   s   navrhovateľkou. K námietkam navrhovateľky poukazujúcim na posudzovanie úrokov u omeškania z náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Cdo 116/2008 odvolací súd udáva, že z obsahu tohto rozhodnutia (ktorým nebol ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd viazaný) vyplýva, že uvedené rozhodnutie posudzovalo   prípad,   kedy   bol   dôvodom   na   zamietnutie   návrhu   na   zaplatenie   úrokov z omeškania   z náhrady   mzdy   z neplatného   skončenia   pracovného   pomeru   právny   názor o tom, že splatnosť náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru ako celku nemôže nastať skôr, než o nej rozhodol súd.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľky   neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila, t. j. otázku, z akého dôvodu obstojí právny záver okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľke neboli priznané úroky z omeškania. Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov sťažovateľky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka však vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdila, že tento je založený na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S   ohľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   preto   ďalej   zaoberal   aj   argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd svojim rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy výkladu   právnych   predpisov   v   súlade   s   ústavnoprávnymi   požiadavkami,   keď   dospel k záverom uvedeným v jeho rozhodnutí.

Podľa § 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa   tohto   zákona   povinný   platiť   poplatok   z   omeškania;   výšku   úrokov   z   omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   sťažovateľky,   vychádzajúc   z   citovaných   ustanovení právnych predpisov, dospieva sťažovateľka (aj s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009) k záveru, že z jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru patrí zamestnancovi vždy aj úrok z omeškania, pretože ich splatnosť je jednoznačne v zákone ustanovená a jej uplynutím sa zamestnávateľ dostáva do omeškania. Z toho sťažovateľka vyvodzuje, že všeobecný súd nemôže tieto úroky z omeškania zamestnancovi nepriznať iba s poukazom na ustanovenie § 79   Zákonníka   práce   a   ak   takto   postupuje,   aplikuje   tieto   ustanovenia   spôsobom nezlučiteľným so základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu.

Ako   vyplýva   z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   116/2008 zo 17. decembra   2009,   vychádzajúc   z   citovaných   zákonných   ustanovení,   najvyšší   súd dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   rozsudok   priznávajúci   náhradu   mzdy   z   neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti [priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový   právny   stav,   ale   hmotnoprávnemu   vzťahu   sa   iba   (procesne)   dodáva   kvalita vykonateľného práva]. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru – a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady – teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou   požadovať úroky   z   omeškania   vo   výške   ustanovenej   pre   občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru   platí   preto   výška   úrokov   z   omeškania   určená   nariadením   vlády   Slovenskej republiky   č.   87/1995   Z.   z.,   ktorým   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   Občianskeho zákonníka   v znení   neskorších   predpisov   pre   omeškanie   s   plnením   peňažného   dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula.

Hoci je pravda, tak ako na to poukazuje krajský súd v rozsudku č. k. 11 Co 34/2011-425   z   29.   januára   2013,   že   podstatou   veci   riešenou   najvyšším   súdom   vo   veci   sp.   zn. 1 Cdo 116/2008 bolo predovšetkým posudzovanie otázky, či náhrada mzdy nie je splatná ako celok, ústavný súd v súlade s obsahom citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ale aj s   názorom   sťažovateľky   dospel   k   záveru,   že   zamestnávateľ   sa   dostáva   do   omeškania s vyplatením   jednotlivých   mesačných   náhrad   mzdy   pri   neplatnom   skončení   pracovného pomeru   márnym   uplynutím   výplatného   termínu   v   nasledujúcom   kalendárnom   mesiaci, z čoho   vyplýva   i   to,   že   nasledujúcim   dňom   vzniká   zamestnancovi   právo   na   úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.

Napriek   tomu   záveru   však   ústavný   súd   nepovažuje   rozhodnutie   krajského   súdu vo veci sťažovateľky za ústavne nekonformné.

Tak ako totiž správne uviedol krajský súd, účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 79 Zákonníka práce) je v súlade s jeho satisfakčnou,   sankčnou   i   sociálnou   funkciou   určiť   s   pomocou   v   zákone   ustanovených kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať. Hoci je pravda, že náhradu mzdy   a úrok   z   omeškania   je   možné   vnímať   do   istej   miery   oddelene,   pretože   úrok z omeškania   je   skutočne,   tak   ako   to   uvádza   sťažovateľka,   majetkovou   sankciou za omeškanie   zamestnávateľa,   v   konečnom   dôsledku   oba   predstavujú   pre   zamestnanca, s ktorým bol neplatne pracovný pomer skončený, peňažné zadosťučinenie vo svojom celku. Úlohou   všeobecných   súdov   pri   určení   výšky   plnenia   zamestnávateľa   zamestnancovi v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je zohľadniť všetky okolnosti prípadu a na základe ich preukázania určiť sumu, ktorej zaplatenie uloží zamestnávateľovi. Hoci teda nepochybne pri formalistickom chápaní náhrady mzdy a úroku z omeškania ide o dva povahou   odlišné   nároky,   v   konečnom   dôsledku   ide   o   to,   či   celková   priznaná   suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti.

V tomto prípade okresný súd aj krajský súd k rozhodovaniu vo veci sťažovateľky takto   i pristupovali   a   zaviazali   žalovanú   (zamestnávateľku)   zaplatiť   sťažovateľke   sumu 49 781,52 €. Posudzujúc všetky okolnosti prípadu tak, ako boli zistené všeobecnými súdmi (ktorých zistenia nespochybnila ani sťažovateľka), nepovažuje ústavný súd sumu celkovo priznanú sťažovateľke za nedostatočnú alebo nezodpovedajúcu účelu a funkciám inštitútu náhrady   mzdy,   a   to   aj   po   zohľadnení   skutočnosti,   že   od   splatnosti   náhrady   mzdy v jednotlivých mesiacoch uplynul zjavne dlhý čas.

V   prípade   sťažovateľky   teda   nešlo   o prípad,   tak   ako   to   naznačuje   sťažovateľka, v ktorom by krajský súd svojím postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd, naopak, dôsledne zvažujúc všetky okolnosti prípadu zistené okresným súdom, poskytol ochranu právam sťažovateľky v ústavou predpokladanej kvalite. V tomto prípade od   krajského   súdu   ani   účel   zákona   alebo   niektorý   z   ústavnoprávnych   princípov nevyžadovali vykladať aplikované zákone predpisy inak, než krajský súd urobil.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľky neobstojí.

Iba to, že sťažovateľka sa   s názorom krajského súdu   vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 34/2011-425 z 29. januára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013