znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 494/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v   exekučných   konaniach vedených pod sp. zn. 18 Er 298/2011 (sp. zn. Rvp 11777/2012), sp. zn. 18 Er 337/2011 (sp. zn. Rvp 11782/2012), sp. zn. 18 Er 501/2011 (sp. zn. Rvp 11784/2012), sp. zn. 16 Er 516/2011 (sp. zn. Rvp 11788/2012), sp. zn. 16 Er 500/2011 (sp. zn. Rvp 11789/2012), sp. zn. 18 Er 500/2011 (sp. zn. Rvp 11806/2012), 16 Er 401/2011 (sp. zn. Rvp 11807/2012), sp. zn.   18   Er   476/2011   (sp.   zn.   Rvp   11812/2012),   sp.   zn.   16   Er   494/2011   (sp.   zn.   Rvp 11820/2012), sp. zn. 16 Er 535/2011 (sp. zn. Rvp 11821/2012), sp. zn. 16 Er 523/2011 (sp. zn. Rvp 11825/2012), sp. zn. 16 Er 501/2011 (sp. zn. Rvp 11830/2012), sp. zn. 16 Er 530/2011 (sp. zn. Rvp 11831/2012) a sp. zn. 18 Er 496/2011 (sp. zn. Rvp 11839/2012) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11777/2012, sp. zn. Rvp 11782/2012, sp. zn. Rvp 11784/2012, sp. zn. Rvp 11788/2012, sp. zn. Rvp 11789/2012, sp. zn.   Rvp   11806/2012,   sp.   zn.   Rvp   11807/2012,   sp.   zn.   Rvp 11812/2012,   sp.   zn.   Rvp 11820/2012, sp. zn. Rvp 11821/2012, sp. zn. Rvp 11825/2012, sp. zn. Rvp 11830/2012, sp. zn. Rvp 11831/2012 a sp. zn. Rvp 11839/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11777/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. augusta 2012 doručených 14 sťažností spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. 18 Er 298/2011 (sp. zn. Rvp 11777/2012), sp. zn. 18 Er 337/2011 (sp. zn. Rvp 11782/2012), sp. zn. 18 Er 501/2011 (sp. zn. Rvp 11784/2012), sp. zn.   16   Er   516/2011   (sp.   zn.   Rvp 11788/2012),   sp.   zn.   16   Er   500/2011   (sp.   zn.   Rvp 11789/2012), sp. zn. 18 Er 500/2011 (sp. zn. Rvp 11806/2012), 16 Er 401/2011 (sp. zn. Rvp 11807/2012), sp. zn. 18 Er 476/2011 (sp. zn. Rvp 11812/2012), sp. zn. 16 Er 494/2011 (sp. zn.   Rvp   11820/2012),   sp.   zn.   16 Er 535/2011   (sp.   zn.   Rvp   11821/2012),   sp.   zn.   16   Er 523/2011 (sp. zn. Rvp 11825/2012), sp. zn. 16 Er 501/2011 (sp. zn. Rvp 11830/2012), sp. zn.   16   Er   530/2011   (sp.   zn.   Rvp 11831/2012)   a   sp.   zn.   18   Er   496/2011   (sp.   zn.   Rvp 11839/2012).

Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že v ňou označených exekučných konaniach okresný   súd   porušil   jej   základné   právo   a   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a v dôsledku toho aj jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého jedným   z   atribútov   je   aj   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote,   ďalej   podľa sťažovateľky laxným, resp. pomalým postupom okresného súdu malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva a práva na ochranu vlastníctva a napokon okresný súd mal porušiť aj všeobecný zákaz diskriminácie.

Inkriminovaným sťažovateľkou   napádaným postupom,   ktorým   mali byť porušené ňou označené základné práva a práva, je postup okresného súdu, ktorý podľa jej tvrdení od podania   žiadostí   ňou   zvoleným   súdnym   exekútorom   o   udelenie   poverení   na   vykonanie exekúcií v prospech sťažovateľky ako oprávnenej z exekúcií o týchto žiadostiach „... do dňa spísania tejto sťažnosti nerozhodol...“, pričom sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla, „... že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po veľmi dlhej dobe“.

Zo sťažností vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 298/2011 (sp. zn. Rvp 11777/2012) mala byť žiadosť u udelenie poverenia podaná 17. mája 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 337/2011 (sp. zn. Rvp 11782/2012) 6. júna 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 501/2011 (sp. zn. Rvp 11784/2012) 9. augusta 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 516/2011 (sp. zn. Rvp 11788/2012) 15. augusta 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 500/2011 (sp. zn. Rvp 11789/2012) 11. augusta 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 500/2011 (sp. zn. Rvp 11806/2012) 11. augusta 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 401/2011 (sp. zn. Rvp 11807/2012) 27. júna 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 476/2011 (sp. zn. Rvp 11812/2012) 26. júla 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 494/2011 (sp. zn. Rvp 11820/2012) 8. augusta 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 535/2011 (sp. zn. Rvp 11821/2012) 30. augusta 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 523/2011 (sp. zn. Rvp 11825/2012) 19. augusta 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 501/2011 (sp. zn. Rvp 11830/2012) 9. augusta 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 530/2011 (sp. zn. Rvp 11831/2012) 30. augusta 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 496/2011 (sp. zn. Rvp 11839/2012) 8. augusta 2011.

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tiež   poukázala   na skutočnosť,   že   okresný   súd   v   napádaných   exekučným   konaniach   neprijal   adekvátne opatrenia   na   urýchlené   konanie   vo   veci   žiadostí   ňou   zvoleného   súdneho   exekútora   na udelenie   poverení   na   vykonanie   tohto-ktorého   exekučného   konania,   a   to   aj   napriek skutočnosti, že sťažovateľka mala podľa svojich tvrdení podať 25. mája 2011 a 3. augusta 2012   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosti   na   prieťahy   vo   všetkých   14   napádaných exekučných konaniach.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla:„Porušovateľ, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať   sa   danou   žiadosťou   o   rozhodnúť   o   nej   v   rámci   priznanej   právomoci   a   to v zákonnom ustanovenej dobe (legálne a ústavne súladným spôsobom), V tejto súvislosti sťažovateľ   poukazuje   na   právnu   úpravu   procesného   postupu   exekučného   súdu   vo   veci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá definuje dobu určenú na prijatie   rozhodnutia,   pričom   prekročenie   tejto   doby   je   nutné   s   ohľadom   na   ochranu ľudských práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona....

V   exekučnom   konaní   vedenom   podľa   týchto   procesných   pravidiel   je   založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu!...

Sťažovateľ   má   enormný   záujem   na   vecnom   posune   v   exekučnom   konaní   a   preto rozhodnutie   o   udelenia   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   opakovane   urgoval. Porušovateľovi adresoval viacero listov so žiadosťou o informáciu o stave konania, resp. podnetov na preskúmanie zákonnosti postupu súdu (podania sa nachádzajú v súdnom spise exekučného   súdu).   Opísané   aktivity   však   nenaplnili   očakávania   sťažovateľa,   že   dôjde k odstráneniu   stagnácie   a   k   uskutočneniu   zákonom   predvídaného   postupu.   Porušovateľ ostal vo veci nečinný....

K znižovaniu hodnoty majetku sťažovateľa (bonity pohľadávky) dochádza aj preto, že nečinnosť exekučného súdu utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť. Bez povšimnutia nemôže ostať ani skutočnosť, že márnym plynutím času sa dlžníkovi (povinnému) vytvára priestor na to, aby zrealizoval úkony ktoré ho zbavia majetku postihnuteľného exekúciou. Pohľadávku sťažovateľa tak nebude z čoho uspokojiť.“

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu   domáha,   aby   ústavný   súd   po   ich   prijatí   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že postupom okresného súdu v každom z ňou napádaných exekučných konaní bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tiež jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru.   V   dôsledku   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   v   jednotlivých   ňou   napádaných   exekučných   konaniach   konať   bez zbytočných   prieťahov,   aby   okresnému   súdu   zakázal   pokračovať   v   diskriminácii sťažovateľky a aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sumu sťažovateľka špecifikovala v rôznej výške v tom-ktorom exekučnom konaní, a tiež aby jej priznal úhradu trov konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 11777/2012, sp. zn. Rvp 11782/2012, sp. zn. Rvp 11784/2012, sp. zn. Rvp 11788/2012, sp.   zn.   Rvp   11789/2012,   sp.   zn.   Rvp   11806/2012,   sp.   zn.   Rvp   11807/2012,   sp.   zn. Rvp 11812/2012, sp. zn. Rvp 11820/2012, sp. zn. Rvp 11821/2012, sp. zn. Rvp 11825/2012, sp. zn. Rvp 11830/2012, sp. zn. Rvp 11831/2012 a sp. zn. Rvp 11839/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva a práva   na prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov   garantovaných   v   čl.   48   ods.   2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka subsumuje aj pod základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého jedným z atribútov je aj prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   bez   prieťahov,   pričom   s   porušením   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sťažovateľka   spája   aj   porušenie   svojho základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového   protokolu   a   v   konečnom   dôsledku   aj   s   porušením   všeobecného   zákazu diskriminácie   zaručeného   v   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   v   čl.   14   dohovoru.   K   zbytočným prieťahom postupom okresného súdu v sťažovateľkou napádaných exekučných konaniach pritom malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd do podania sťažností ústavnému súdu nerozhodol   o   žiadostiach   ňou   zvoleného   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverení   na vykonanie dotknutých exekúcií.

Vzhľadom na uvedené tak predmetom tohto konania ústavného súdu bolo skúmanie opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. 18 Er 298/2011 (sp. zn. Rvp 11777/2012), sp.   zn.   18   Er   337/2011   (sp.   zn.   Rvp   11782/2012),   sp.   zn.   18   Er   501/2011   (sp.   zn. Rvp 11784/2012), sp. zn. 16 Er 516/2011 (sp. zn. Rvp 11788/2012), sp. zn. 16 Er 500/2011 (sp. zn. Rvp 11789/2012), sp. zn. 18 Er 500/2011 (sp. zn. Rvp 11806/2012), 16 Er 401/2011 (sp.   zn.   Rvp   11807/2012),   sp.   zn.   18   Er   476/2011   (sp.   zn.   Rvp   11812/2012),   sp.   zn. 16 Er 494/2011 (sp. zn. Rvp 11820/2012), sp. zn. 16 Er 535/2011 (sp. zn. Rvp 11821/2012), sp.   zn.   16   Er   523/2011   (sp.   zn.   Rvp   11825/2012),   sp.   zn.   16   Er   501/2011   (sp.   zn. Rvp 11830/2012), sp. zn. 16 Er 530/2011 (sp. zn. Rvp 11831/2012) a sp. zn. 18 Er 496/2011 (sp. zn. Rvp 11839/2012).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   vykonaného   v   rámci   predbežného   prerokovania sťažností   sa   tvrdenia   sťažovateľky   o   podaní   sťažností   predsedovi   okresného   súdu   na prieťahy v dotknutých   exekučných   konaniach, ktoré mala sťažovateľka podať 25. mája 2011 alebo 3. augusta 2012, nezakladajú na pravde. Z informácií poskytnutých okresným súdom vo všetkých 14 napádaných exekučných konaniach sťažovateľka podala predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   20.   marca   2012,   pričom   všetky   tieto   sťažnosti predseda okresného súdu vyhodnotil ako čiastočne dôvodné a z tohto dôvodu okresný súd následne prijal vhodné opatrenia na zjednanie nápravy.

Po   podaní   sťažností   (20.   marca   2012)   predsedovi   okresného   súdu   na   prieťahy v nápadných exekučných konaniach okresný súd uzneseniami z 13. apríla 2012 rozhodol vo všetkých   14   prípadoch   o   čiastočnom   zamietnutí   žiadostí   o   udelenie   poverení na vykonanie   exekučných   konaní   a   následne   po   ich   doručení   účastníkom   konania a nadobudnutí   právoplatnosti   okresný   súd   vo   všetkých   týchto   prípadoch   uzneseniami zo 14. septembra   2012   vydal   čo   sa   týka   zvyšnej   časti   nárokov,   súdnemu   exekútorovi poverenia na vykonanie exekučných konaní.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní adresované predsedovi okresného súdu v konečnom dôsledku splnili svoj účel a po ich podaní okresný súd konal vo veci bez zbytočných prieťahov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa   zákona   o   súdoch   (§   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   avšak   ich   využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch   zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV.   ÚS   278/04).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo (sťažnosť na prieťahy v konaní) podľa zákona o súdoch, sa v okolnostiach posudzovaných vecí prejavilo ako účinný prostriedok nápravy (v danom prípade, keď okresný súd o žiadostiach o udelenie poverenia už rozhodol, by bolo bezpredmetné prikazovať mu, aby o nich urýchlene konal, pozn.). Okresný súd na predmetné sťažnosti adekvátne reagoval a prijal v primeranej lehote potrebné opatrenia.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti sťažovateľky už po ich predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Keďže porušenie čl. 46 ods.   1 a čl. 20 ods.   1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu,   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka   namietala   v   spojitosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých ústavný súd nezistil, bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o prikázaní okresnému súdu konať, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia či úhrady trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012