znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 494/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   20   C   14/2006-211   z   11.   júna   2009 a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   8   Co   391/2009-262,   8   Co   75/2011 z 29. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011 doručená sťažnosť M. N., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 14/2006-211 z 11. júna 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 391/2009-262, 8 Co 75/2011 z 29. marca 2011.

Sťažnosť   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom, nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom   ustanovené v § 20 ods.   1 a § 50 ods.   1 a 2 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky 23. júna 2011 na odstránenie nedostatkov podania.

Právny   zástupca   sťažnosť   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   22.   júla 2011. Ani v doplnení sťažnosti sťažovateľka okrem tvrdenia, že okresný súd „nevykonal dôkazy, ktoré navrhoval a spochybnil vykonané dôkazy“, bližšie nezdôvodnila, v čom vidí porušenie jednotlivých ňou označených napadnutých práv.

V relevantnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:„Sťažovateľ touto svojou sťažnosťou namieta porušenie svojich základných ľudských práv a slobôd zaručených Ústavou Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Porušovateľom základných práv a slobôd sťažovateľa je Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I (ďalej aj ako porušovateľ).

K porušeniu základných práv a slobôd došlo: Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.06.2009, č. k. 20C/14/2006-211 a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.3.2011,   č.k.   8Co   391/2009-262, 8Co 75/2011...

Navrhovateľ podal na Okresný súd Bratislava I žalobu, v ktorej žiadal, aby súd zaviazal odporcu (sťažovateľa) na zaplatenie sumy 100.630 Sk. Sťažovateľ sa v konaní na Okresnom súde Bratislava I domáhal, aby bola podaná žaloba ako nedôvodná v plnom rozsahu zamietnutá.

Okresný   súd   Bratislava   I   rozsudkom   zaviazal   sťažovateľa   na   zaplatenie   sumy 1.383,09 € spolu s 11% úrokom z omeškania ročne od 21.04.2004 do zaplatenia. Vo zvyšku istiny, t.j. 1.957,21 € návrh zamietol. V odôvodnení Okresný súd Bratislava I uviedol, že postupoval na základe znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru stavebníctva - Ing. Š. D. Znalec v posudku uviedol, že navrhovateľ vykonal uvedené stavebné práce, ale účtoval si za ne viac, ako bola ich skutočná hodnota.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa došlo v dôsledku postupu a rozhodnutia vyššie uvedených súdov   k   porušeniu   jeho   základných   práv   a   slobôd   zakotvených   v   Ústave   Slovenskej republiky, keď všeobecné súdy nesprávne aplikovali v konaní slovenské právne predpisy a nesprávne vyhodnotili situáciu, ako aj skutkový stav a pripísali na ťarchu sťažovateľa skutočnosti, za ktoré sťažovateľ nemôže.

Navrhovateľ konal v rozpore s dobrými mravmi, snažil sa odporcu (pričom ide o pani vo vyššom veku) uviesť vedome do omylu a vyúčtoval odporkyni faktúru, ktorá vôbec neodrážala skutočnú hodnotu vykonaných prác. Túto skutočnosť potvrdil aj súdny znalec vo svojom posudku. Napriek tomu všeobecné súdy priznali čiastočne navrhovateľovi žalovanú sumu, a to dokonca s 11 % úrokom z omeškania ročne, t. j. za viac ako 7 rokov. Pričom odporca, na ochranu ktorého by sa mali aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa na celú   situáciu   doplatil,   a   je   teraz   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   žalovanú   sumu   spolu s vysokým úrokom z omeškania. Odporca však svojím konaním túto situáciu nespôsobil. Sťažovateľ   navrhoval   vykonať   dôkazy,   ktoré   Okresný   súd   Bratislava   I   nevykonal a taktiež spochybnil vykonané dôkazy, a v dôsledku nesprávneho postupu tohto súdu bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.

Napadnutými   rozhodnutiami,   ako   aj   postupom   všeobecných   súdov   boli   porušené základné práva sťažovateľa zakotvené v článku.... 46 ústavy,... čl. 48 ods. 2 ústavy... čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Ústavný súd Slovenskej republiky je oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Vzhľadom na charakter právneho aktu, ktorým   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľa,   ako   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že porušovateľmi základných práv sú v tomto prípade Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave,   ktorých napadnuté rozhodnutie je právoplatné,   nie je možné dovolávať sa ochrany základných práv u žiadneho iného všeobecného súdu...

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   po   predbežnom prerokovaní, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol ústavný súd týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I,   č.   k.   20C/14/2006-211 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Co 391/2009-262, 8Co 75/2011, ako aj postupom uvedených súdov v konaní, porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.júna 2009, ak. 20C/14/2006-211 a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.3.2011,   č.k.   8Co   391/2009-262, 8Co 75/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť k rukám advokáta JUDr. M. Š., CSc., B.“

Sťažovateľka   zároveň   požiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   pozastavení vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí až do rozhodnutia o tejto ústavnej sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   rozhodnutím okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu   predchádzal,   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd,   ktorý rozsudkom č. k. 8 Co 391/2009-262, 8 Co 75/2011 z 29. marca 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 14/2006-211 z 11. júna 2009 v napadnutej časti potvrdil.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2. Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 391/2009-262, 8 Co 75/2011 z 29. marca 2011, treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu č. k. 8 Co 391/2009-262, 8 Co 75/2011 z 29. marca 2011, z odôvodnenia ktorého krajský súd uviedol:

„V   prejednávanej   veci   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   v   dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zaplatenia   zvyšnej   časti   ceny   za   práce   vykonané   na rekonštrukcii   rodinného   domu   odporkyne,   ako   aj   na   posúdenie   opodstatnenosti   tvrdení odporkyne z hľadiska skutočností, ktoré uviedla na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), pričom na odstránenie rozporov v tvrdeniach účastníkov nariadil aj znalecké dokazovanie a vykonané   dôkazy   vyhodnotil   v   súlade   s   ust.   §   132   O.s.p..   Na   základe   vykonaného dokazovania správne dospel k správnemu záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný v časti zaplatenia sumy 1.383,09 eur.

Medzi účastníkmi   nebolo sporné,   že medzi nimi došlo k uzavretiu ústnej dohody o vykonaní prác navrhovateľom na   rekonštrukcii   kúpeľne   v rodinnom dome odporkyne, pričom odporkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že pôvodne dohodnuté práce na kúpeľni boli dohodou účastníkov rozšírené aj o práce na WC, schodoch do pivnice, prechodných dverách do pivnice, o práce v pivnici a na skleníku. Nesporné bolo medzi účastníkmi aj to, že   odporkyňa   formou   zálohových   platieb   v   priebehu   vykonávania   prác   uhradila navrhovateľovi sumu   104.500,-Sk.   Za   účelom zistenia presného   rozsahu navrhovateľom vykonaných stavebných prác na rodinnom dome odporkyne, ako aj ceny týchto prác súd prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. Š. D., z odboru stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľností a odhad hodnoty stavebných prác, ktorým bolo preukázané, že práce uvedené v denníku navrhovateľa v prevažnej miere zodpovedali stavebným prácam, ktoré   boli   aj   skutočne   vykonané   a   záznamy   v   stavebnom   denníku   nie   sú   v   rozpore s uvedeným predmetom vykonaných prác, avšak skutočne realizovaným stavebným prácam nezodpovedá konečná vyúčtovaná cena v sume 205.130,-Sk vo faktúre zo dňa 20.04.2004, ale podľa výpočtov znalca skutočná cena realizovaných prác je 145.523,10 Sk vrátane DPH,   pričom   zásadný   rozpor   medzi   tvrdeniami   navrhovateľa   a   odporkyne   spočíval v dopočítaní sadzby DPH, dĺžke trvania prác a v oprávnenosti použitia hodinových sadzieb. Znalec v znaleckom posudku potvrdil, že stavebné práce nevykazovali v čase obhliadky závady a poukázal aj na to že, ak odporkyňa súhlasila s vykonávaním naviac prác, zrejme bola s vykonanými prácami spokojná. Celkové náklady na práce vykonané na rodinnom dome odporkyne vyčíslil znalec v sume 146.167,10 Sk, z ktorej odporkyňa forma zálohových platieb uhradila sumu 104.500,-Sk a rozdiel predstavoval sumu 41.667,10 Sk. Takto súd prvého stupňa pri posudzovaní dôvodnosti návrhu navrhovateľa vychádzal z vykonaného znaleckého dokazovania a v súlade so závermi znalca uložil odporkyni povinnosť doplatiť za vykonané stavebné práce navrhovateľovi sumu 1.383,09 eur.

Vykonaným   dokazovaním   nebolo   preukázané,   že   by   vykonané   stavebné   práce vykazovali vady alebo nedorobky,   prípadne,   že by táto   nejaké vady vôbec   relevantným spôsobom reklamovala, tak, ako tvrdila odporkyňa, a preto tieto námietky uvedené v jej odvolaní odvolací súd posúdil ako nedôvodné. V odvolaní odporkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti   a   obsah   jej   odvolania   nie   je   spôsobilý   spochybniť   správnosť   záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených,   pričom   ani   v   odvolacom   konaní   neboli   zistené   také   nové   rozhodujúce skutočnosti   alebo dôkazy,   ktoré   by mali za následok zmenu skutkového   stavu   alebo   by spochybňovali správnosť právnych záverov,   na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie....

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov, právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti, majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., a preto rozsudok v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní podanom sťažovateľkou. Jeho závery sú presvedčivé, a ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol.

V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné práva sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011