SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 493/2015-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s. r. o., Garbiarska 5, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marka Dubovského, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 2 CoZm 49/2012-251 z 28. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014 doručená   a   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   17.   februára   2015   doplnená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca v 2.   rade“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Mária   Grochová   a partneri   s.   r.   o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Marka Dubovského, ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   č. k. 2 CoZm 49/2012-251 z 28. januára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj listín, na predloženie ktorých ústavný súd vyzval sťažovateľa,   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   na návrh obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „žalobkyňa“, v citáciách aj „navrhovateľ“), zmenkovým platobným rozkazom č. k. 1 Zm 154/2010-34 z 9. júla 2010 uložil sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade, aby do troch   dní   odo   dňa   doručenia   zmenkového   platobného   rozkazu   zaplatil   žalobkyni   sumu 518 900,93 € so 6 % úrokom od 31. marca 2009 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 1 729,67 € a trovy konania vo výške 34 735,10 € alebo aby v tej istej lehote podal proti zmenkovému platobnému rozkazu na okresnom súde odôvodnené námietky.

Sťažovateľ   podal   v   zákonnej   lehote   proti   označenému zmenkovému   platobnému rozkazu námietky, ktoré   odôvodnil   tým, že   žalobkyňa si svoje práva   zo   zmenky   mala uplatniť   najprv   proti   vystaviteľovi   zmenky   v reštrukturalizačnom   konaní.   Ďalej argumentoval tým, že žalobkyňa ho neinformovala o skutočnosti, že pristúpila k vyplneniu blankozmenky,   preto   si   túto   pohľadávku   nemohol   ako   regresný   nárok   uplatniť   proti vystaviteľovi   zmenky   v reštrukturalizačnom   konaní,   čo   považoval   za   postup   porušujúci dobré   mravy,   v dôsledku   ktorého   mu   vznikla   ujma   v podobe   zániku   vymáhateľnosti zmenkovej sumy od vystaviteľa zmenky. Sťažovateľ tiež uviedol, že doručenie zmenkového platobného rozkazu vníma ako výzvu na zaplatenie, a preto by žalobkyňa mala mať právo na zaplatenie 6 % úroku odo dňa doručenia mu zmenkového platobného rozkazu. Sťažovateľ v námietkach   proti   označenému   zmenkovému   platobnému   rozkazu   uviedol,   že „... požadovaná zmenková suma... je súčtom dlžných súm zo všetkých lízingových zmlúv ku dňu ich vypovedania... Navrhovateľ však odviezol všetky technológie, ktoré boli predmetom lízingových zmlúv a dodnes nás neinformoval ako boli tieto technológie ocenené a v akej hodnote sa budú započítavať na príslušné pohľadávky z jednotlivých lízingových zmlúv, namiesto toho navrhovateľ žiada ako zmenkovú sumu jednoduchý súčet dlžných súm, akoby nám predmetné technológie ostali a máme splatiť iba všetky zostávajúce lízingové splátky.“. Z uvedených   dôvodov   považoval   sťažovateľ   zmenkovú   sumu   za   nepresnú,   nejasnú a nemajúcu oporu v zmluvách, pohľadávky z ktorých zabezpečuje.

V priebehu súdneho konania o prerokovaní námietok sťažovateľa proti zmenkovému platobnému rozkazu sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie zo 14. septembra 2012, v ktorom   z niektorých   skutkových   a právnych   aspektov   bližšie   rozviedol   svoju argumentáciu, pričom tiež uviedol, že „... vlastná zmenka zo dňa 31. 3. 2008 bola vyplnená v rozpore   s dohodou   o vyplnení   blankozmenky...   Z dojednania   článku   II   bod   2.2.2. predmetnej   dohody   totiž   vyplýva,   že   ako   zmenkovú   sumu   možno   doplniť   iba   sumu pohľadávok z uzavretých zmlúv o finančnom leasingu. Navrhovateľovi však nikdy nevznikla ani nemohla vzniknúť pohľadávka vo výške 518.900,93 EUR, nakoľko nijako nezohľadňuje ani   všeobecnú   hodnotu,   ani   prípadnú   predajnú   cenu   vrátených   predmetov   leasingu. S takýmito nedostatkami nemôže preto vyplnená zmenka obstáť.“. Rovnako argumentoval sťažovateľ aj na pojednávaní nariadenom okresným súdom na 20. september 2012.

Okresný súd na prerokovanie námietok nariadil niekoľko pojednávaní a po vykonaní dokazovania   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   3 CbZm 75/2010-167   z   20. septembra 2012 (ďalej len   „rozsudok   okresného   súdu“),   ktorým   ponechal   zmenkový   platobný   rozkaz v platnosti v celom rozsahu a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobkyni trovy konania, pričom v jeho odôvodnení k meritu veci uviedol,   že vzhľadom na koncentračnú zásadu platnú v zmenkovom   práve   na   dodatočne   vznesené   námietky   nemožno   prihliadnuť,   a pôvodne vznesené námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že konanie   okresného   súdu   má   inú   vadu,   ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa jeho tvrdenia okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože   nevykonal   navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností a vec nesprávne   právne   posúdil.   V súvislosti   s uplatnenými   odvolacími   dôvodmi   podľa § 205 ods. 2   písm.   b),   c)   a   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) sťažovateľ okresnému   súdu   konkrétne   vytýkal,   že   sa   v odôvodnení   svojho   rozsudku nevysporiadal   s jeho   skutkovou   a právnou   argumentáciou   o tom,   že žalobkyňa   konala v rozpore   s ubezpečeniami,   ktoré   poskytla   sťažovateľovi   pred   uzatvorením   zmlúv o finančnom lízingu s obchodnou spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, a so súvisiacim subsidiárnym uplatňovaním   avalu   zo   zmenky   voči   sťažovateľovi   pre   prípad neúspešného vymáhania   pohľadávok   z lízingových   vzťahov   od   obchodných   spoločností ⬛⬛⬛⬛, a Podľa sťažovateľa nedodržanie týchto ubezpečení malo   byť   posúdené   zo   strany   okresného   súdu   z hľadiska   jeho   súladu   s požiadavkami dobrých   mravov,   resp.   poctivého   obchodného   styku.   Sťažovateľ   ďalej   namietal, že žalobkyňa sa nepokúsila o uplatnenie svojich pohľadávok v reštrukturalizácii obchodnej spoločnosti, čím spôsobila nezvratný zánik vymožiteľnosti jeho pohľadávky voči tejto obchodnej spoločnosti z prípadného vyplatenia zmenky, pričom závery okresného súdu reagujúce na túto námietku považoval za nepostačujúce a nepresvedčivé. Tiež uviedol, že   okresný   súd   sa   náležite   nevysporiadal   s jeho   námietkou   týkajúcou   sa   vyplnenia blankozmenky v rozpore s dohodou o jej vyplnení, pričom poukázal na svoju argumentáciu uvedenú   v námietkach   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   okresného   súdu, vo vyjadrení   zo   14.   septembra   2012   a na pojednávaní   okresného   súdu   uskutočnenom 20. septembra 2012. Sťažovateľ v odvolaní ďalej poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyňa neuniesla   bremeno   tvrdenia   a dôkazné   bremeno   vo   vzťahu   k namietanému   rozporu s obsahom vyplňovacieho oprávnenia.

Na podklade týchto dôvodov sa sťažovateľ domáhal zmeny odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu v podobe zrušenia zmenkového platobného rozkazu okresného súdu v celom rozsahu a náhrady trov konania.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. 2 CoZm 49/2012-251 z 28. januára 2014, ktorým rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP, ako vecne správny   potvrdil.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že „...   v celom rozsahu [sa] stotožňuje   so   zisteným   skutkovým   stavom   a právnym   posúdením   veci prvostupňovým   súdom“.   Z uvedeného   dôvodu   sa   postupom   podľa   §   219   ods.   2   OSP obmedzil len na skonštatovanie jeho správnosti, pričom na zvýraznenie správnosti rozsudku okresného súdu uviedol ďalšie dôvody.

Sťažovateľ sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   predovšetkým z dôvodu   jeho   nedostatočného   odôvodnenia.   V   súvislosti   s   namietaným   porušením označených práv sťažovateľ po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Ad 1. (námietka porušenia predzmluvných ubezpečení) Odôvodnenie   Rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sa   s   touto   námietkou   nijako nevyporiadalo.   V   odvolaní   som   preto   poukázal   na   nepreskúmateľnosť   Rozsudku   súdu prvého stupňa. Výslovne som argumentoval, že na uplatnenie práv zo zmenky sa má takisto vzťahovať   korektív   dobrých   mravov,   ako   vyplýva   z   ustanovenia   §   3   odsek   1   zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov,   resp.   poctivého obchodného styku v zmysle ustanovenia § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení   neskorších   predpisov...   Záväzok   z   vlastnej   zmenky   je   síce   pojmovo   záväzkom bezpodmienečným   (čl.   I.   §   75   bod   2   Zákona   zmenkového   a   šekového),   nedodržanie predmetných   ubezpečení   navrhovateľa   −   ktoré   svojou   povahou   a   svojimi   účinkami zodpovedali odkladacím podmienkam − však napriek tomu malo byť posúdené aj z hľadiska súladu s požiadavkami dobrých mravov a poctivého obchodného styku.

Na podporu relevantnosti danej argumentácie som dal do pozornosti odvolacieho súdu − vo vyjadrení zo dňa 18. 10. 2013 − rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 617/2010 zo dňa 27. 4. 2011, v ktorom sa síce riešila skutkovo odlišná situácia (ubezpečenie o nevymáhaní pohľadávky), ale s rovnakým rozhodujúcim prvkom – s ubezpečením jedného subjektu voči inému, že bude postupovať určitým spôsobom, pričom toto ubezpečenie následne nebolo dodržané...

Ani odôvodnenie Rozsudku odvolacieho súdu sa však s mojou námietkou nijako nevyporiadalo, a to aj napriek tomu, že v rámci zhrnutia predchádzajúceho konania popísal moju   obranu,   vrátane   poukazu   na   vyššie   citovaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 617/2010 zo dňa 27. 4. 2011. Odvolací súd však k záverom, ktoré z neho   vyplývajú,   nezaujal   žiadne   stanovisko,   najmä   nevysvetlil,   prečo   by   nedodržaniu predzmluvných ubezpečení zo strany Navrhovateľa nemala byť priznaná žiadna právna relevancia.

Ad 2. (námietka privodenia zániku vymožiteľnosti mojej pohľadávky) Odôvodnenia Rozsudku súdu prvého stupňa a Rozsudku odvolacieho súdu sa touto námietkou čiastočne zapodievali, pričom ako hlavný argument bol použitý nesporný právny fakt,   že   prihlásenie   pohľadávky   do   reštrukturalizácie   bolo   právom,   nie   povinnosťou Navrhovateľa. Zároveň mi vytkli, že som mal sám podať prihlášku regresnej pohľadávky voči ⬛⬛⬛⬛, pre prípad, že dôjde k uplatneniu avalu.

Oba   súdy   však   už   nezaujali   žiadne   stanovisko   k   mojej   nadväzujúcej   obrane. Predovšetkým som poukázal, že som nijako nedisponoval informáciou o výške pohľadávok Navrhovateľa   z   predčasne   ukončených   leasingových   vzťahov   (najmä   po   tom,   čo   došlo k vráteniu predmetov leasingu). Táto suma nebola uvedená vo výpovediach leasingových zmlúv. Nemal som vedomosť, či došlo k predaju vrátených predmetov leasingu. Navrhovateľ mi   takisto   nikdy   nepredložil   doplnenú   zmenku   a   nevyzval   ma   na   jej   zaplatenie. Akú prihlášku, a najmä na akú sumu, som mal preto podať do reštrukturalizácie? Upozornil som aj na osobitnú okolnosť, že v rozhodnom období platilo ustanovenie § 125 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii o zodpovednosti veriteľa za nesprávnosť prihlášky.

Žiaden   z   popísaných   doplňujúcich   právnych   argumentov   sa   však   nepremietol do odôvodnení rozhodnutí súdov. Súdy opäť rezignovali na akékoľvek vysvetlenie, prečo by príslušné   skutočnosti   nemali   založiť   neprípustný   výkon   práva   v   rozpore   s   dobrými mravmi   alebo   požiadavkou   poctivého   obchodného   styku,   a   to   o.   i.   aj   so   zreteľom na závratnú sumu pohľadávky, ktorá je uplatnená voči mne ako fyzickej osobe.

Ad 3. (námietka nesprávneho vyplnenia blankozmenky) Práve   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   došlo   podľa   môjho   presvedčenia k najflagrantnejšiemu porušeniu požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Už v námietkach proti Zmenkovému platobnému rozkazu a v následnom konaní pred súdom prvého   stupňa   som   podrobne   zdôvodnil,   prečo   výška   zmenkovej   sumy   nemôže   obstáť v konfrontácii s požiadavkami uzavretej dohody o vyplnení blankozmenky. Predovšetkým som   zdôraznil,   že   Navrhovateľ   mal   od   svojej   pohľadávky   odpočítať   predajnú   cenu, resp. všeobecnú hodnotu vrátených predmetov leasingu (opakovane som sa pritom odvolal na   presvedčivé   závery   českej   judikatúry,   napr.   stanovisko   občianskoprávneho   a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 204/2007 zo dňa 8. 9. 2010, alebo rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 3926/2008, 23 Cdo 3929/2011 a 23 Cdo 2818/2007), inak nastane neprípustný, absurdný stav, že Navrhovateľ bude mať popri vrátených predmetoch leasingu (treba podčiarknuť, že takmer úplne nových a nepoužitých)   aj   pohľadávku   vo   výške   plnej   sumy   všetkých   leasingových   splátok. Ak Navrhovateľ   také   odpočítanie   neučinil,   postupoval   v   rozpore   s   dohodnutými podmienkami vyplnenia blankozmenky...

Keďže   z   citovaného   odôvodnenia (rozsudku   okresného   súdu,   pozn.) bolo   zrejmé neporozumenie   mojej   argumentácie   zo   strany   súdu   prvého   stupňa,   v   odvolaní voči jeho rozhodnutiu   som   sa   sústredil   na   ešte   podrobnejšie   objasnenie   námietky nesprávneho vyplnenia   blankozmenky.   Výslovne   som   predovšetkým   zdôraznil, že neuplatňujem kauzálnu zmenkovú námietku vyvierajúcu z leasingových vzťahov medzi Navrhovateľom a Spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ale absolútnu zmenkovú námietku vyplnenia   zmenky   v   rozpore   s   vyplňovacím   oprávnením   Navrhovateľa,   ktorá   námietka sa opiera o ustanovenie čl. I. § 10 Zákona zmenkového a šekového...

Odvolací súd však všetky tieto zásadné argumenty ignoroval a v odôvodnení svojho rozsudku sa uchýlil k prostému zopakovaniu argumentácie súdu prvého stupňa...“

Z už   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   považuje „... za ústavne   neprípustné   a   neakceptovateľné,   že   napadnuté   rozhodnutie   rezignovalo na požiadavku   náležitého   odôvodnenia   a   vo   vzťahu   k   niektorým   námietkam proti Zmenkovému   platobnému   rozkazu   (uvedené   v   bode   III.1.   a   III.3.   tohto   podania) (námietka porušenia   predzmluvných   ubezpečení   a námietka   nesprávneho   vyplnenia blankozmenky,   pozn.) sa   nijako   nevyporiadalo   s   mojou   zásadnou   obranou,   vo   vzťahu k zostávajúcej   námietke   (bod   III. 2.   tohto   podania) (námietka   privodenia   zániku vymožiteľnosti   pohľadávky,   pozn.) zase   nepostačujúcim   spôsobom.   Odvolací   súd sa uspokojil   s konštatovaním   právnych   záverov   bez   vysvetlenia,   ako   k   nim   dospel. Navyše nijako   nekonfrontoval   svoje   závery   s   protichodnými   stanoviskami   vyplývajúcimi z odbornej literatúry a predovšetkým súdnej praxe, na ktoré som opakovane poukazoval v priebehu celého konania...“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛..., na súdnu ochranu podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoZm/49/2012-251 zo dňa 28. 1. 2014 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2CoZm/49/2012-251 zo dňa 28. 1. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... priznáva náhradu trov konania.“

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie z 13. novembra 2014, v ktorom žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) nariadil dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom   orgánu verejnej moci   alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, sa koncentruje na nedostatky jeho odôvodnenia. Sťažovateľ konkrétne uvádza, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s tou jeho   argumentáciou,   ktorá   súvisela   s námietkami   porušenia   predzmluvných   ubezpečení a nesprávneho vyplnenia blankozmenky, pričom vo vzťahu k námietke privodenia zániku vymožiteľnosti   jeho   pohľadávky   v dôsledku   jej   nevymáhania   zo   strany   žalobkyne   proti žalovanému   v 1.   rade   uviedol,   že   krajský   súd   reagoval   nedostatočným   spôsobom. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   ďalej   poukazuje   na   to,   že   všetky   označené   námietky   boli podstatné, a preto vyžadovali náležité posúdenie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky,   či   možno   považovať   rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Krajský   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   potvrdil   rozsudok okresného súdu, pričom v jeho odôvodnení uviedol podstatné časti rozsudku okresného súdu, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, vysvetlil, čoho sa sťažovateľ odvolaním   domáhal a čím   v odvolacom   konaní   argumentoval, ako   sa   k jeho   námietkam uvedeným v odvolaní vyjadrila žalobkyňa a, vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu zisteného okresným súdom, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými námietkami odporcu v 2. rade, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu odkazuje.“

Na   zdôraznenie   správnosti   rozsudku   okresného   súdu   uviedol   krajský   súd   okrem iného aj to, že [p]rávny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom založený predmetnou zmenkou   je   vzťahom   nezávislým   na   reštrukturalizačnom   konaní   spoločnosti   odporcu v 1. rade   a   navrhovateľ   nebol   povinný   uplatňovať   si   pohľadávku   zo   zmenky   najprv u vystaviteľa zmenky v rámci jeho reštrukturalizácie, ani neznemožnil odporcovi v 2. rade možnosť   vymáhať   si   jeho   pohľadávku   u   odporcu   v 1.   rade   v   zmysle   §   32   ods.   3   zák. č. 191/1950 Zb.“.

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu,   aj   v   nadväznosti   na   § 219 ods.   2   OSP, ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu.   Okresný   súd v odôvodnení svojho rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Čo   sa   týka   námietky   odporcu,   že   ho   navrhovateľ   neinformoval   o   skutočnosti, že pristúpil k vyplneniu blankozmenky a preto si túto pohľadávku nemohol ako regresný nárok uplatniť v reštrukturalizačnom konaní, súd považoval za nedôvodnú. Súd poukazuje na ust. § 120 ods. 3 zák. č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii. V súlade s týmto ustanovení si odporca v 2. rade svoju pohľadávku mohol uplatniť v reštrukturalizačnom konaní ako podmienenú pohľadávku...

Rovnako námietku odporcu ohľadne nesprávnosti zmenkovej sumy, súd považoval za nejasnú,   nekonkrétnu   a   nedôvodnú.   Zmenkový   ručiteľ   môže   podľa   §   17   zmenkového zákona   robiť   majiteľovi   námietky,   ktoré   sa   zakladajú   na   jeho   vlastných   vzťahoch k majiteľovi   zmenky,   nie   však   na   vzťahoch   zmenkovo   zaviazanej   osoby,   za   ktorú   bolo ručenie prevzaté, k majiteľovi zmenky.

Týmto ustanovením zákona je zvýraznená abstraktná povaha zmenkových záväzkov a ich nezávislosť od kauzálnych vzťahov. Na jeho základe by mohol odporca v 2. rade ako zmenkový ručiteľ, vznášať proti navrhovateľovi ako prvému majiteľovi zmenky len také námietky, ktoré vyplývajú z jeho vlastných vzťahov k navrhovateľovi. Odporcom vznesené námietky ohľadne nepresnosti zmenkovej sumy však vychádzajú zo vzťahov navrhovateľa k vystaviteľovi zmenky. Odporca v 2. rade, i keď je konateľom odporcu v 1. rade, sám za seba   ako   fyzická   osoba   účastníkom   kauzálneho   vzťahu   nebol.   Do   mimozmenkového vzťahu s navrhovateľom nevstúpil ani tým, že je podľa zákona zaviazaný zo zmenky rovnako ako avalát.

Tým, že odporca v 2. rade sa na zmenku podpísal ako zmenkový ručiteľ, podľa § 32 ods.   1   zmenkového   zákona,   bezpodmienečne   sa   zaviazal   splniť   pohľadávku zo zmenkového záväzku, t. j. zaplatiť zmenkovú sumu v deň splatnosti zmenky v určenom platobnom mieste, rovnako ako dlžník, za ktorého sa zaručil.“

Okresný   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   ďalej   poukázal   na to, že[k]oncentračná   zásada,   vyplývajúca   z   §   175   ods.   3   OSP,   ktorou   sa   konanie o námietkach riadi, neumožňuje súdu prihliadať na námietky uplatnené po uplynutí lehoty troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu.

Odporca v 2. rade bol povinný uviesť v námietkach všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namieta. Pre konanie je dôležitý presný obsah námietok, keďže súd v zmysle § 175 ods. 3 OSP nemôže na neskôr namietané skutočnosti prihliadať. Presným obsahom námietok je zároveň limitovaný aj rozsah dokazovania. Obsah námietok musí súd posudzovať   objektívne,   t.   j.   podľa   toho,   ako   bol   navonok   vyjadrený.   Preto   jednotlivým namietaným skutočnostiam súd nemôže priraďovať iný zmysel, než ktorý z námietok vyplýva, ani za účastníka konania domýšľať, čo konkrétnym tvrdením mienil vyjadriť. Dôvody v námietkach   uvedené   je   síce   možné   dodatočne   spresňovať,   ale   len   v   rámci   pôvodného rozsahu včas podaných námietok. V danom prípade nešlo o spresnenie námietok, ale o námietky úplne nové. Opačný výklad koncentračnej zásady by mohol viesť k absurdným záverom, umožňujúcim odporcovi v námietkach bez akéhokoľvek zdôvodnenia uviesť napr., že so zmenkovým platobným rozkazom nesúhlasí, resp. bez bližšieho zdôvodnenia tvrdiť, že bolo prekročené vyplňovacie právo, a dôvody dopĺňať kedykoľvek v priebehu konania. K dodatočne namietaným skutočnostiam preto súd nemohol prihliadnuť. Zaoberal sa preto len pôvodne vznesenými námietkami, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné.“.

V   posudzovanej   veci   sa   k   námietkam   sťažovateľa   vyjadril   v   odôvodnení   svojho rozsudku   okresný   súd,   pričom   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva, že sa ako odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP.

Pri   hodnotení   prípadných   negatívnych   ústavnoprávnych   dôsledkov   tak   v   danom prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných súdov   neobsahovali   dostatok   dôvodov   na   ich   vydanie,   resp.   ak   by   sa   všeobecné   súdy dostatočne   presvedčivým   spôsobom   nevysporiadali   s   relevantnou   argumentáciou sťažovateľa.

Pokiaľ ide o tú časť argumentácie sťažovateľa, v rámci ktorej namieta nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k jeho námietke o vyplnení blankozmenky v rozpore s dohodou o jej vyplnení, je potrebné uviesť, že zmenkové konanie je zvláštnym typom   konania,   ktorého   charakter   je   daný   predovšetkým   jeho   špecifickým   predmetom, ktorým sú nároky zo zmeniek, pričom jedným z osobitných znakov uvedeného konania je dôsledne uplatnená koncentračná zásada, ktorá sa prejavuje v tom, že určité procesné úkony možno účinne urobiť len vo vymedzenom procesnom štádiu.

Z rozsahu a spôsobu ako sťažovateľ vo včas podaných námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu vymedzil svoju obranu, jednoznačne nevyplýva, že jej súčasťou bola aj námietka   porušenia   dohody   o vyplnení   blankozmenky,   pričom   až z jeho   následných procesných   úkonov   (podanie   zo   14.   septembra   2012   a jeho   vyjadrenie   na   pojednávaní konanom 20. septembra 2012) je zrejmé, že túto námietku v konaní pred okresným súdom uplatnil,   avšak   celkom   zjavne   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   na   podanie   námietok   proti zmenkovému   platobnému   rozkazu.   Z procesného   hľadiska   tak   sťažovateľ   namietajúci porušenie dohody o vyplnení blankozmenky bol v konaní pred okresným súdom v zákonom ustanovenej lehote povinný v prvom rade uviesť relevantné skutočnosti (napr. uzatvorenie dohody takejto dohody, aspoň stručné vymedzenie jej relevantného obsahu a to, že zmenka nebola   vyplnená   v súlade   s touto   dohodou),   z ktorých   malo   takéto   porušenie   vyplývať, a tieto skutočnosti následne v priebehu konania zákonným spôsobom preukázať, pretože novú   námietkovú   obranu,   ktorá   nebola   ani   rámcovo   uplatnená   vo   včas   podaných námietkach, už nemôže – so zreteľom na koncentračnú zásadu – po uplynutí lehoty na podanie námietok účinne uplatňovať.

Z citovaného   obsahu   sťažovateľových   námietok   a jeho   podania   zo   14.   septembra 2012   vyplýva,   že   všetky   relevantné   skutočnosti   súvisiace   s jeho   námietkou   o vyplnení zmenky   v rozpore   s dohodou   o jej   vyplnení   uplatnil   až   po   uplynutí   zákonnej   lehoty na podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu. Preto, ak okresný súd svoje rozhodnutie   vo   vzťahu   k neskôr   uplatneným   námietkam   právne   odôvodnil   s poukazom na znenie   §   175   ods.   3   OSP   v znení   účinnom   v relevantnom   čase   a v tejto   súvislosti akcentoval   koncentračnú   zásadu   z neho   vyplývajúcu,   nemožno   jeho   rozhodnutie považovať za nedostatočne odôvodnené, a tak z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľné.

Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu možno poukázať, aj pokiaľ ide o odôvodnenie tej námietky sťažovateľa,   ktorou   poukazoval   tak   na   nepresnosť   a nejasnosť   zmenkovej   sumy, ako aj na absenciu jej opory v zmluvách, pohľadávky z ktorých zabezpečuje.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľa, podľa ktorej k porušeniu ním označených práv došlo tým, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s tou jeho   argumentáciou,   ktorá   súvisela   s námietkami   porušenia   predzmluvných   ubezpečení. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za postačujúce, ak okresný súd v okolnostiach danej veci   na   predmetnú   argumentáciu   sťažovateľa   reagoval   –   aj   keď   pomerne   všeobecným spôsobom – konštatovaním o bezpodmienečnej povahe zmenkového záväzku zaplatiť určitú zmenkovú sumu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd osobitným spôsobom nereagoval na jeho argumenty uvedené v odvolaní, ústavný súd uvádza, že za situácie, keď sťažovateľ   v odvolaní   uplatnil   tie   isté   argumenty   ako   v konaní   pred   súdom   prvého stupňa a už v tomto konaní dostal dostatočné odpovede na to, prečo jeho argumentácia nebola   opodstatnená,   a   keďže   krajský   súd   nedospel   k iným   skutkovým   alebo   právnym záverom než súd prvého stupňa, následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je vhodné postupom podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním   napadnutého   rozhodnutia,   pretože   nie   je   hospodárne   a ani   účelné,   aby súd rozhodujúci   o odvolaní   uvádzal   tie   isté   dôvody   alebo   aby   len   inými   slovami   vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Ústavný   súd   nemôže   prisvedčiť   ani   tej   námietke   sťažovateľa,   ktorou   napádal čiastočnú   nedostatočnosť   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vo   vzťahu   k jeho argumentácii o zániku vymožiteľnosti jeho zmenkovej pohľadávky, z dôvodu, že žalobkyňa ho   neinformovala   o skutočnosti,   že   pristúpila   k vyplneniu   blankozmenky.   Vychádzajúc z citovanej časti rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku okresného súdu), ústavný súd konštatuje,   že   všeobecné   súdy   v označených   rozhodnutiach   dostatočne   odôvodnili   svoj záver o nedôvodnosti tejto námietky sťažovateľa, keď poukázali najmä na to, že žalobkyňa nebola   povinná   uplatňovať   si   pohľadávku   v reštrukturalizačnom   konaní,   sťažovateľ   bol oprávnený   si   túto   pohľadávku   prihlásiť   v reštrukturalizačnom   konaní   ako   podmienenú pohľadávku (§ 120 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturaliázácii a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   platnom   a   účinnom   v   relevantnom   čase)   a túto si po jej zaplatení vymáhať v súlade s § 32 ods. 3 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový   v znení   neskorších   predpisov   voči   vystaviteľovi   zmenky   v reštrukturalizačnom konaní.   Týmto   spôsobom   primerane   reagovali   aj   na   jeho   nadväzujúcu   argumentáciu, v rámci   ktorej   sťažovateľ   uvádzal,   že   nedisponoval   informáciou   o výške   pohľadávok žalobkyne   z predčasne   ukončených   lízingových   vzťahov   a   nevedel [a]kú   prihlášku, a najmä na akú sumu, mal... podať do reštrukturalizácie...“.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že krajský súd v jeho veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení ním v sťažnosti označených práv.

Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015