znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 493/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22. augusta 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť H. K., zastúpeného   JUDr.   Danica   Birošová,   s.   r.   o.,   Piaristická 46,   Trenčín,   konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Matúša Košaru, vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl.   17   ods.   1, 2 a 5,   čl. 46   ods.   1 a čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   5   ods.   4   a   čl.   6   ods. 1,   2   a 3   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Trenčín pod sp. zn. 1 T 29/2012, v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 3   To   97/2012   a v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod sp.   zn. 4 Tdo 33/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2014 doručená sťažnosť H. K. (ďalej len „sťažovateľ“) podaná prostredníctvom jeho právneho zástupcu JUDr. Matúša Košaru, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17   ods.   1,   2   a   5,   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   1 T   29/2012,   v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 To 97/2012 a v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Tdo 33/2013.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 1 T 29/2012 z 30. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 97/2012 z 18.   októbra   2012   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   zločinu   lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere šiestich rokov.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b), g) a i) Trestného poriadku, ktoré neskôr doplnil aj o dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd jeho dovolanie odmietol uznesením sp. zn. 4 Tdo 33/2013 z 27. februára 2014 ako nedôvodné.

Sťažovateľ   považuje   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   nezákonné   a nespravodlivé a namieta, že postup súdov v konaní ako celku je poznačený porušovaním jeho základných práv.   V sťažnosti   uvádza: „Ako   vyplýva   z obžaloby,   tak   štát   ma   obžaloval   a následne i odsúdil za skutok, ktorý prokuratúra kvalifikovala ako zločin lúpeže spolupáchateľstvom, i napriek   tomu,   že   počas   prípravného   i súdneho   konania   nebolo   žiadnym   relevantným dôkazom preukázané, že by som sa nachádzal na mieste činu a že by som o spáchanom skutku   vedel   –   súdy   vychádzajú   iba   z výpovede   údajného   spolupáchateľa   z prípravného konania, i keď svoju výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 2. 5. 2012 modifikoval tak, že som na mieste činu nebol a že som nevedel o tom, že spáchal inkriminovaný skutok... Od   samotného   začiatku   trestného   stíhania   som   tvrdil,   že   som   sa   nedopustil žalovaného skutku, a ani som nevedel o tom, že takýto skutok bol spáchaný, avšak i tak som bol uznaný za vinného, i napriek tomu, že moju vinu súdy postavili na jednej výpovedi z prípravného   konania,   ktoré   bola   spochybnená   samotným   poškodeným,   svedkyňou (navrhnutá obhajobou) a konfrontáciou...

Súd   prvého   stupňa   oprel   moju   vinu   i o dôkaz,   ktorý   nebol   vykonaný   zákonným spôsobom (pachová stopa), pričom ako som už uviedol, k výsluchu boli pribratí príslušníci polície, ktorí mali vykonať tento úkon...

NS   SR,   resp.   dovolací   súd   uznal,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   sa   opiera v závere o vine i o pachovú stopu, ktorá nebola vykonaná (táto dovolacia námietka bola uznaná za dôvodnú!), no i napriek tomu, že túto dovolaciu námietku uznali ako dôvodnú, uznesenie (i rozsudok) nezrušili, i keď tu bol (existoval a aj existuje) dôvod na zrušenie takéhoto rozsudku i uznesenia.

V predmetnej veci som navrhoval vykonanie dôkazov napr. vykonanie rekonštrukcie alebo   vyšetrovacieho   pokusu   a vyšetrenie   duševného   stavu   obvineného   (údajného spolupáchateľa),   avšak   tieto   dôkazy   mi   boli   zamietnuté   ako   neefektívne,   resp.   zbytočné (vyšetrovateľ PZ) a súd ich detto nechcel vykonať.“

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj postupom okresného súdu v konaní o väzbe.   Poukazuje,   že   mu   nebola   poskytnutá   primeraná   lehota   na   prípravu   obhajoby, pretože na neverejné zasadnutie okresného súdu konané 17. februára 2012 bol predvolaný až   15.   februára   2012.   Namieta   tiež,   že   o jeho   väzbe   rozhodoval   senát   okresného   súdu v inom zložení ako vo veci samej. Za porušenie svojich práv považuje aj to, že o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   rozhodovala   sudkyňa,   ktorá   rozhodla   o vzatí   do   väzby, ako aj samotné odôvodnenie väzby predchádzajúcimi odsúdeniami. Napriek tomu najvyšší súd nepovažoval tieto námietky v dovolacom konaní za relevantné.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že podal najvyššiemu súdu žiadosť o prepustenie z väzby zo 17. septembra 2012, pretože v tom čase bolo vedené konanie o jeho návrhu na odňatie   a prikázanie   veci   inému   krajskému   súdu.   Najvyšší   súd   odstúpil   jeho   žiadosť krajskému   súdu,   o čom   ho   upovedomil   prípisom   doručeným   28.   septembra   2012. Sťažovateľ namieta, že krajský súd o jeho žiadosti o prepustenie z väzby dosiaľ nerozhodol, na čo poukázal aj v dovolaní ako na dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   dopustil   odmietnutím   dovolania   porušenia   jeho základného práva na osobnú slobodu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa H. K... zaručené v článku 5 ods. 4, článku 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Dohovoru a v článku 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 1 Ústavy SR konaním a rozhodnutím súdov v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde   Trenčín   po   sp.   zn.   1T   29/2012   a v trestnom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Trenčíne pod sp. zn. 3To 97/2012 a trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR vedenom pod sp. zn. 4Tdo 33/2013 porušené boli.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo 33/2013 a uznesenie Krajského súdu v Trenčín sp. zn. 3To 97/2012 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. H. K... sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17   ods.   5   ústavy   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   väzbe.   V sťažnosti   poukazuje na viaceré   rozhodnutia   o väzbe, namieta   aj   nerozhodnutie   o svojej   poslednej   žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. septembra 2012 a v tejto súvislosti namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľom   namietané   trestné   konanie   bolo   právoplatne   skončené   18.   októbra 2012. Rozhodnutím o odvolaní, a teda právoplatným skončením trestného konania odpadol aj dôvod rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorú podal krátko pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Ústavný súd preto považuje sťažnosť proti ktorémukoľvek rozhodnutiu o väzbe ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2. K namietanému porušeniu ostatných označených práv sťažovateľa v konaní okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Opravným   prostriedkom   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   je   odvolanie   (§   306 ods. 1 Trestného poriadku). Odvolaním možno napadnúť rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu   predchádzalo   (§   311   ods.   1   Trestného   poriadku).   Odvolanie   možno   oprieť   o   nové skutočnosti   a dôkazy   (§   311   ods.   4   Trestného   poriadku).   O   odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd (§ 315 Trestného poriadku).

Sťažovateľ   využil   svoje   právo   podať   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu, a preto   bolo   v právomoci   príslušného   krajského   súdu,   aby poskytol   ochranu   základným právam sťažovateľa prerokovaním a rozhodnutím o jeho námietkach v odvolacom konaní. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu ostatných označených práv sťažovateľa v konaní krajského súdu

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   v prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní   mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je   lehota   na   podanie   sťažnosti   ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj vo vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ak je podaná v lehote počítanej vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr.   vtedy,   ak   zákon   výslovne   vylučuje   možnosť   podania   dovolania   k rozhodnutiu všeobecného   súdu   ako   celku).   V takom   prípade   nemožno   sťažnosť   smerujúcu proti právoplatnému   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010).

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa ďalej zameral na posúdenie, či preskúmanie námietok sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu   patrí   do   jeho   právomoci,   resp.   či   na   ich   posúdenie   bol   príslušný   najvyšší   súd v dovolacom konaní. Ústavný súd môže vo vzťahu k odvolaciemu súdu preskúmať také námietky, ktoré sťažovateľ nemohol uplatniť v dovolacom konaní, pretože ich nemožno subsumovať   pod   žiadny   dovolací   dôvod,   a teda   sťažovateľ   nemal   vo   vzťahu   k týmto námietkam k dispozícii iný účinný opravný prostriedok. Preto sa ústavný súd v tejto časti zaoberal   len   námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   zisťovania   skutkového   stavu   veci a námietkou súvisiacou s náležitým odôvodnením uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľ   namieta,   že „počas   prípravného   i súdneho   konania   nebolo   žiadnym relevantným dôkazom preukázané, že by som sa nachádzal na mieste činu a že by som o spáchanom   skutku   vedel   −   súdy   vychádzajú   iba   z výpovede   údajného   spolupáchateľa z prípravného   konania,   i keď   svoju   výpoveď   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   2.5.2012 modifikoval   tak,   že   som   na   mieste   činu   nebol   a že   som   nevedel   o tom,   že   spáchal inkriminovaný skutok... Pravdupovediac celé trestné konanie a v neposlednom rade i moje odsúdenie   vychádza   iba z mojej   minulosti,   čo potvrdzuje rozsudok súdu prvého   stupňa, ktorý pri ukladaní trestu použil § 37 písm. n) Tr. zákona (už v minulosti odsúdený)...“.Okresný   súd   vykonané   dokazovanie   v rozsudku   č. k.   1 T 29/2012-290 z 30. mája 2012 vyhodnotil takto:

„Z   vykonaných   a   vyhodnotených   dôkazov   mal   súd   preukázané,   že   obžalovaní spáchali   žalovaný   skutok   tak,   ako   je   uvedený   vo   výrokovej   časti   tohoto   rozsudku. Zo spáchania žalovaného skutku boli usvedčení hlavne priznaním obžalovaného P., ktoré učinil počas výsluchu a konfrontácie v prípravnom konaní, kde usvedčoval aj obžalovaného K. Uvedené   výpovede   obžalovaného   P.   z   prípravného   konania   súd   vyhodnotil ako pravdivé.   V nich podrobne popísal okolnosti lúpeže ako aj ostatné okolnosti,   ktoré jej predchádzali, resp. po nej nasledovali. Ním popísané okolnosti skutku sa pritom zhodujú s   opisom   lúpeže   poškodeným.   Zhoda   ich   výpovedí   sa   týka   tak   času   a   miesta   lúpeže, ale aj samotného   priebehu   útoku   odzadu   a   následných   úderov   do   tváre   poškodeného, vrátane oblečenia útočníka, ktorý mal na hlave kapucňu.

Priznanie   obžalovaného   P.   z   prípravného   konania   bolo   následne   potvrdené aj výpoveďou svedkyne P...

Nepriamo   pravdivosť   prvotnej   výpovede   obžalovaného   P.   potvrdzuje   výpoveď príslušníka MsP..., svedka M., ktorý sa zúčastnil použitia policajného psa pri stopovaní, ale aj   výpoveď   policajného   psovoda,   svedka   P.,   ktorý   vo   svojej   výpovedi   opísal   trasu stopovania služobným psom...

Na základe popísaných usvedčujúcich dôkazov preto súd neuveril zmenenej výpovedi obžalovaného P. z hlavného pojednávania, ktorou vyviňoval obžalovaného K. zo spáchania žalovaného skutku s poukazom na to, že tento nemal vedomosť, že ulúpené veci pochádzajú z trestnej činnosti, vrátane jeho tvrdení o vynútenom priznaní...

Konfrontujúc   obe   výpovede   obžalovaného   P.   s   ostatnými   vo   veci   vykonanými dôkazmi, je súd toho názoru, že výpoveď obžalovaného P. z prípravného konania, ktorá sa zhoduje   s   výpoveďami   vyššie   uvedených   svedkov,   ktoré   súd   vyhodnotil   ako pravdivé, vzájomne   si   neodporujúce   a   logické,   a   korešponduje   aj   s   ďalšími   vo   veci   vykonanými dôkazmi, je preto pravdivá a uveril jej.

Vo vzťahu k prvotnej výpovedi obžalovaného P. a ostatným vykonaným usvedčujúcim dôkazom súd preto obranu obžalovaného K. vyhodnotil ako nehodnovernú a nepravdivú. Na   základe   objasneného   skutkového   stavu   súd   zistil,   že   obaja   obžalovaní po predchádzajúcej dohode a spôsobom uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku spáchali žalovaný   skutok,   teda   spoločným   konaním   za   pomoci   násilia   za   zmocnili   cudzej   veci, čím spôsobili škodu na majetku poškodeného K., vrátane ujmy na zdraví poškodeného... S poukazom na dosiahnutý stupeň zistenia skutkového stavu preto súd považoval doposiaľ   vykonané   dokazovanie   za   postačujúce   na   jednoznačné   usvedčenie   páchateľov žalovaného skutku a ďalších okolností dôležitých pre rozhodnutie súdu vo veci, a ostatné dôkazné návrhy preto vyhodnotil za nadbytočné a neúčelné.“

Krajský   súd   napadnutým   uznesením sp.   zn.   3   To   97/2012   z 18.   októbra   2012 odvolanie   sťažovateľa   (a   spoluobvineného)   zamietol   a v   relevantnej   časti   ho odôvodnil takto: «Krajský   súd   sa   zaoberal   predovšetkým   závermi   okresného   súdu   týkajúcich sa skutkových okolností danej veci a podielu jednotlivých obžalovaných na ňom. Je treba len uviesť, že okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie a prihliadal nielen k jednotlivým dôkazom, ale i k ich súhrnu, pričom neprehliadol ani logické súvislosti a charakteristiku oboch obžalovaných. Základnými dôkazmi sú však výpovede oboch obžalovaných, keďže v súvislosti s predmetnou lúpežou, okrem poškodeného, ktorý zaregistroval v podnapilom stave len jednu osobu, sa k nej vyjadrovali len oni dvaja. Ostatné dôkazy, ako je napr. výpoveď družky obžalovaného K. (ktorá naviac uvádzala čas príchodu obžalovaných do jej bytu   s peňaženkou   okolo   22.30   hod.)   sú   teda   len   dôkazmi   podpornými,   pri   ktorých je potrebné vychádzať aj z osobných vzťahov k páchateľom. V. P. jej osobou blízkou veku mladistvých a aj keď už dvakrát stál pred súdom, vieryhodnosť jeho výpovedi je podstatne vyššia ako u H. K., ktorý už viackrát stál pred súdmi a bol aj viackrát vo výkone trestov odňatia slobody, pričom z predchádzajúcich odsúdení je zrejmé, že má sklony k obdobnému konaniu. Preto aj súdy nemôžu prihliadať len k jeho tvrdeniam, aj keď na prvý pohľad znejú presvedčivo, ale jeho výpoveď hodnotiť v širších súvislostiach. Faktom zostáva, že pred žalovaným   skutkom   P.   poznal   obžalovaného   K.   len   po mene,   bližšie   s ním   sa   nedostal do kontaktu a pri prvých výsluchoch, ako aj pri konfrontácii niet žiadnych presvedčivých dôkazov,   že   by   mal   pri   nich   klamať.   Z výpovede   V.   P.   aj   pri   zmene   jeho   výpovedi na hlavnom   pojednávaní  ,   ktorú   odôvodňoval   vo   svojom   písomnom   odvolaní   tým,   že si „uvedomil,   že   K.   má   doma   malé   dieťa   a sám   vyrastal   v detskom   domove   bez   rodičov, tak som mu chcel pomôcť“ stále uvádzal, že K. bol pri predmetnej lúpeži prítomný, aj keď lúpež fyzický spáchal sám. Ani krajský súd nemá teda pochybnosti, že obžalovaný K., aj keď to popiera, bol pri danej lúpeži prítomný a niet teda dôvod ani pochybovať, že aj keď sa na nej síce priamo nepodieľal, ale nielenže naviedol P. k nej, ale a to je podstatné, dával pozor, aby neboli pri čine vyrušení. V zmysle posudzovania spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. je ich konanie konaním spoločným smerujúcim k dosiahnutiu cieľa, teda násilím sa zmocniť peňazí poškodeného. Okresný súd v danej súvislosti správne zdôraznil aj konanie obžalovaného po predmetnom čine týkajúceho sa občianskeho preukazu a tiketov patriacich poškodenému. Ani krajský súd nezistil žiadny dôvod prečo by mal byť spoluobžalovaný P. podrobený   psychiatrickému   vyšetreniu   a tvrdenie   obžalovaného   K.   o tom,   že   P.   chcel v dôsledku   výčitiek   svedomia   spáchať   samovraždu   sa   ukázalo   ako   nepravdivé.   Taktiež argumentácia   obžalovaného   týkajúca   sa   použitia   psa   a pachových   stôp   nie   je   takého charakteru,   ktorá   by   spochybňovala   základné   dôkazy.   Konečne   niet   dôvodu   vykonávať rekonštrukciu daného prepadnutia Š. K., keď obžalovaný tvrdí, že pri tomto čine osobne prítomný nebol.»

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a aplikácii   právnych   predpisov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k rozhodnutiu, ale ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   podústavných   právnych   predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010),   ale   úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   len   na   kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im   predchádzali,   sú   riadne   odôvodnené.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s hodnotením dôkazov a so súdmi ustálenou   verziou   skutkového   deja.   Sťažovateľ   namieta   proti   tomu,   ako   súdy   hodnotili výpovede   spoluobvineného, keď považovali za vieryhodnú   jeho výpoveď z prípravného konania priamo usvedčujúcu   sťažovateľa a ako nevieryhodnú   vyhodnotili jeho zmenenú výpoveď v konaní pred súdom.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorou sťažovateľ   namieta   skutkové   závery,   je   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ustálenie skutkového   deja   nepredstavuje   neprípustný   zásah   do   sťažovateľom   označených   práv, ako aj posúdiť,   či   napadnuté   rozhodnutie   nevykazuje   známky   svojvôle,   o   čom   by   bolo možné   v   zásade   uvažovať   v   tom   prípade,   ak   by   rozhodnutie   všeobecného   súdu neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa odvolací súd dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

V danom   prípade   s poukazom   na   citovanú   časť   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   v spojení   s označeným   rozsudkom   okresného   súdu   podľa názoru   ústavného   súdu   nevyplýva   pochybnosť   o   ústavnej   akceptovateľnosti   uznesenia krajského súdu. Krajský súd sa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa a poskytol mu na ne konkrétnu odpoveď, pričom zrozumiteľne uviedol, ako hodnotil jednotlivé dôkazy samostatne aj vo vzájomných súvislostiach a odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, prečo neakceptoval obranu sťažovateľa a považoval za preukázané, že sa sťažovateľ dopustil žalovaného trestného činu.

Argumentácia   sťažovateľa   sa   v podstate   zameriava   na   požiadavku   prehodnotenia už hodnotených dôkazov. Ústavný súd však nie je oprávnený prehodnocovať hodnotiace úsudky všeobecných súdov. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bol až stav, keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec zásad spravodlivého   procesu   a   uvedený   nedostatok   by nebol   napravený   v   rámci sústavy   všeobecných   súdov.   Sťažovateľ   však   v   sťažnosti   neuvádza   také   dôvody,   ktoré by mohli byť relevantné v rovine   ústavnoprávnej, a v   zásade   len pokračuje v   polemike vedenej pred všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania pred ústavným súdom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   má   skutkový   záver   ustálený   všeobecnými   súdmi dostatočný racionálny základ vo vykonaných dôkazných prostriedkoch. Krajský súd náležite odôvodnil,   na základe   akých   úvah dospel   k   ustáleniu skutkového   deja a nie je priestor na úvahu, že všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného vybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu   vyplýva dostatok   dôvodov   pre   skutkový   a právny záver,   ktorý   viedol   krajský   súd k zamietnutiu odvolania sťažovateľa, čím poskytol dostatočnú ochranu právam sťažovateľa.

Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu ostatných označených práv sťažovateľa v konaní najvyššieho súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „dovolací súd odmietol konať o mojom dovolaní, i napriek   tomu,   že   som   poukazoval   na   mnohé   chyby   konania,   ktoré   mali   za   následok porušenie niektorých zákonov napr. Tr. zákona, Tr. poriadku, Zákona o súdoch, Zákona o prokuratúre, a iné... nemal som zabezpečenú účinnú právnu pomoc v dovolacom konaní“.

Námietka týkajúca sa právnej pomoci v dovolacom konaní je odôvodnená v sťažnosti takto:

«Dňa   12.11.2012   som   vyexpedoval   na   OS   TN   písomné   podanie   označené   ako „Dovolanie“... pod sp. zn. 1T 29/2012 (súdu doručené dňa 13.11.2012), ku ktorému som pripojil   i   žiadosť   o   ustanovenie   obhajcu,   nakoľko   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku musí mať odsúdený obhajcu (§ 38 ods. 2 Tr. poriadku) a dovolanie je možné podať   len   prostredníctvom   obhajcu   (§   373   ods.   1   Tr.   poriadku)   a   v   konaní   musí   byť zastúpený obhajcom (§ 373 ods. 2 Tr. poriadku)...

Som toho názoru, že súd prvého stupňa sa opätovne odklonil v praxi zaužívaného postupu, keďže mi vôbec neurčil lehotu na to, aby som dovolanie podal prostredníctvom ustanoveného   obhajcu   v   lehote,   nakoľko   ide   o   nevyhnutnú   náležitosť   dovolanie,   ktorej nesplnenie je dôvodom na odmietnutie dovolania. Ako dôkaz vyššie uvedeného postupu dávam do pozornosti oznámenie OS PB zo dňa 28.09.2010, sp. zn. 2T 77/2007, v ktorej detto bolo podané dovolanie...

Samotná   nutnosť   podania   dovolania   prostredníctvom   obhajcu   vyplýva   z   povahy dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   ktorého   charakter   vyžaduje   jeho presné   obsahové   náležitosti.   Osoba   obhajcu   ako   osoba   znalá   práva,   je   zárukou   toho, aby zložitosť   konania,   spojená   s   podaním   dovolania   i   následným   rozhodovaním   o   ňom nebola na ujmu obvinenému, ktorý nemá potrebné právnické znalosti.»

Sťažovateľ sám uvádza, že mu bol opatrením okresného súdu z 13. decembra 2012 ustanovený v dovolacom konaní obhajca, k sťažnosti priložil kópiu dovolania, ktoré podal ustanovený obhajca, a napadnutým uznesením z 27. februára 2014 najvyšší súd o tomto dovolaní rozhodol, z čoho jednoznačne vyplýva, že v dovolacom konaní bola sťažovateľovi poskytnutá   kvalifikovaná   právna   pomoc.   Ústavný   súd   preto   považoval   túto   námietku za zjavne neopodstatnenú.

Dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1 písm.   b)   Trestného   poriadku   (súd   rozhodol v nezákonnom zložení) sťažovateľ odôvodnil tým, že okresný súd rozhodoval 4. februára 2012   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   v inom   zložení   senátu   ako   na   hlavnom pojednávaní o veci samej.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia k tomu uviedol:

„S touto námietkou sa dôsledne vysporiadal už odvolací súd v napadnutom uznesení, keď v súlade so stavom veci a zákonom skonštatoval, že vec bola na hlavnom pojednávaní prejednávaná a rozhodnutá v tom istom zložení senátu, čo je sine qua non záveru o tom, že vo veci rozhodoval súd v zákonnom zložení.   Na tomto závere nič nemení obvineným namietaná skutočnosť, že o jeho väzbe rozhodovali i iní sudcovia, než rozhodovali sudcovia v merite veci.“

Vzhľadom   na   odkaz   na uznesenie   krajského   súdu   ústavný   súd   uvádza   aj citáciu relevantnej časti uznesenia krajského súdu:

„Pokiaľ sa týka rozhodovania okresného súdu v jeho veci senátmi v rôznom zložení, treba   uviesť,   že   takéto   zloženie   senátov   Trestný   poriadok   nevylučuje.   Len   na   hlavnom pojednávaní   musí   vo   veci   rozhodnúť   senát,   ktorý   pojednával   na   viacerých   hlavných pojednávaniach, v rovnakom zložení a aj to s jednou výnimkou.“

Sťažovateľ   s týmto   odôvodnením   nesúhlasí,   svoj   názor   však   nepodporil   žiadnym právnym   argumentom.   Najvyšší   súd   pritom   zrozumiteľne   odôvodnil   aplikáciu   zásady nezmeniteľnosti zloženia senátu, ktorá sa vzťahuje na hlavné pojednávanie. Každé konanie je potrebné vnímať z hľadiska jeho predmetu samostatne a nezamieňať prerokúvanie veci samej na hlavnom pojednávaní s rozhodovaním o väzbe na verejnom alebo neverejnom zasadnutí,   hoci   by   sa   tieto   konania   aj   časovo   prekrývali.   Rozhodovanie   o   väzbe je z hľadiska predmetu konania iným konaním, a preto nie je vylúčené, aby počas konania o obžalobe   (medzi   jednotlivými   pojednávaniami)   súd   rozhodoval   o   žiadostiach o prepustenie   z   väzby   v   inom   zložení   senátu   (k   tomu   pozri   rozhodnutie   publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší súd Českej republiky, č. R 3/1999).

Dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   (zásadným   spôsobom porušené právo na obhajobu) bol podľa sťažovateľa naplnený tým, že súdy nevyhoveli jeho návrhom na doplnenie dokazovania, keď odmietli vykonať rekonštrukciu, vyšetrovací pokus a nariadiť znalecké dokazovanie na skúmanie hodnovernosti výpovede spoluobvineného.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení k tejto námietke uviedol:

«Dovolacia námietka obvineného smeruje k tomu, že prvostupňový súd nevyhovel jeho návrhu na vykonanie ďalších dôkazov na objasnenie veci.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že záver o vine obvineného oprel predovšetkým o usvedčujúcu výpoveď spoluobvineného V. P., výpoveď poškodeného Š. K., ale i výpoveď svedkyne P. P., z ktorých nepochybne vyvodil skutkové zistenie, že došlo k lúpežnému prepadnutiu poškodeného za okolností a spôsobom ustáleným v skutkovej vete tohto rozsudku.

Na tomto zistení nič nemení ani skutočnosť, že spoluobvinený V. P. v snahe pomôcť obvinenému H. K. do istej miery na hlavnom pojednávaní zmenil svojej tvrdenia, pretože práve   odôvodnenie   tejto   zmeny   spočívajúcej   v tom,   že   „K.   má   doma   malé   dieťa   a vie, ako je to   ťažké   vyrastať   bez   rodičov“,   vedie   k úvahe   o vierohodnosti   predchádzajúcich výpovedí, v ktorých usvedčoval spoluobvineného H. K. zo spáchania predmetného skutku. Za tejto dôkaznej situácie nemožno mať za to, že by odmietnutie vykonania dôkazov, ktoré   navrhoval obvinený   H.   K.   došlo   k zásadnému   porušeniu   jeho práva   na obhajobu. Okolnosti,   za   ktorých   došlo   k spáchaniu   skutku,   keď   spoluobvinený   V.   P.   usvedčil obvineného   H.   K.   na   jeho   účasti   na   skutku,   pričom   niet   žiadnych   pochybností   o tom, že poškodený Š. K. bol lúpežne prepadnutý a svedkyňa P. P. potvrdila, že obvinený H. K. sa s obvineným   V.   P.   kritického   dňa   asi   o jednej   hodine   v noci   vrátili   s peňaženkou poškodeného a odcudzenými vecami, čo je tak podstatné pre rozhodnutie, že nevykonanie ďalších   dôkazov   nemožno   považovať   za   naplnenie   dovolacieho   dôvodu   v zmysle   §   371 ods. 1 písm. Tr. por.

V tejto   súvislosti   ale   i pri   uplatňovaní   ďalších   dovolacích   dôvodov   obvineným najvyšší   súd   poznamenáva,   že   v dovolaní   ide   obvinenému   predovšetkým   o hodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré dovolaciemu súdu neprislúcha.»

V citovanej   časti   odôvodnenia   najvyšší   súd   posúdil   relevantnosť   námietok sťažovateľa vo   vzťahu   k označenému   dovolaciemu dôvodu,   ktorý   interpretoval   v súlade s účelom dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V tomto zmysle sa zameral na posúdenie, či sťažovateľ mal možnosť uplatniť v trestnom konaní právo obvineného navrhovať,   predkladať a obstarávať dôkazy   slúžiace na jeho obhajobu, a v dostatočnom rozsahu   odpovedal   na   ťažiskový   argument   sťažovateľa,   ktorý   smeroval   mimo   podstatu označeného dovolacieho dôvodu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval túto časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

K namietanému dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom) najvyšší súd uviedol:

„Táto dovolacia námietka obvineného H. K. je dôvodná, pretože súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku oprel záver o vine i o pachovú stopu, ktorá ako správne poukazuje v dovolaní   nebola   vykonaná.   Na   túto   skutočnosť   dôvodne   reagoval   krajský   súd v napadnutom uznesení. Táto pachová stopa nebola vykonaná, preto ju nemohol okresný súd použiť ako dôkaz. Toto pochybenie však nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o vine obvineného vzhľadom na dôkazy, na ktoré poukazuje pri dovolacom dôvode podľa písm. c/ § 371 ods. 1 Tr. por.“

Najvyšší   súd   aj   v tejto   časti   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odpovedal na námietku, ktorá bola dôvodná vo vzťahu k postupu okresného súdu, namietaný postup však   reparoval   už   krajský   súd,   keď   v odvolacom   konaní   neprihliadal   pri   hodnotení dokazovania   na   pachovú   stopu   a skutkové   závery   vyvodzoval   len   z vykonaného dokazovania. Vo vzťahu k posúdeniu tohto dovolacieho dôvodu preto nemožno mať žiadne pripomienky.

Napokon   sťažovateľ   namietal aj právne   posúdenie   zisteného   skutku   (rozhodnutie je založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia). Najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal poukázaním na právne posúdenie spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona najskôr vo všeobecnej rovine, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav takto:

„Dokazovanie pred prvostupňovým súdom jednoznačne potvrdilo, že obvinený H. K. sa dopustil žalovaného zločinu, a to ako spolupáchateľ, keď sa preukázalo, že bol prítomný blízko   miesta   činu,   dával   pozor,   aby   on   ani   spolupáchateľ   neboli   pri   čine   vyrušení, a nemusel sa na násilí aj fyzicky zúčastniť.

V posudzovanom   prípade   obaja   spoluobvinení,   konali   spoločne   v úmysle   získať peniaze, zbadali opitého poškodeného a ho začali prenasledovať. Ku konkrétnej dohode vykonať spoločne úmyselný trestný čin došlo tak, že obvinený K. povedal odsúdenému P., akým spôsobom mal prekonať prípadný odpor poškodeného, pričom sám uviedol, že on bude dávať pozor, čo aj urobil. Spolupáchateľ P. zaútočil na poškodeného zozadu, a keď sa tento nemohol brániť, zmocnil sa po predchádzajúcom násilí peňazí a ďalších vecí, ktoré mal pri sebe a z ktorých mohol mať ďalší profit finančného charakteru. Po vykonaní činu potom obaja z jeho miesta ušli, pričom si rozdelili ulúpené peniaze, aj keď nie v rovnakom pomere...

Dôležitý je aj pomer spolupáchateľstva k iným formám účastníctva. Ak sa osoba podieľa   na   trestnom   čine   ako   spolupáchateľ   a zároveň   ako   organizátor,   návodca, objednávateľ alebo pomocník, bude postihnutý iba za spolupáchateľstvo. Spolupáchateľstvo je vyššia forma trestnej súčinnosti a zahŕňa aj tieto formy účastníctva. V posudzovanom prípade sa zistilo, že obvinený H. K. bol návodcom na spáchanie skutku, postupne však jeho úloha, ako je podrobne vysvetlené vyššie, prerástla do spolupáchateľstva.“

Najvyšší   súd   aj   v tejto   časti   podrobne   vysvetlil   podmienky   aplikovateľnosti dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   a na   základe interpretácie   dotknutého   ustanovenia   vylúčil   možnosť   subsumovania   argumentácie sťažovateľa pod uvedený dovolací dôvod, keď konkrétne uviedol, ktoré zistené skutočnosti preukazujú, že sťažovateľ bol priamym spolupáchateľom trestného činu.

Záver   najvyššieho   súdu   o   odmietnutí   dovolania   sťažovateľa   je   založený na racionálnom,   podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej   právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu, a preto nemožno z ústavnoprávneho hľadiska napadnuté rozhodnutie z 27. februára 2014 hodnotiť ako ústavne nekonformné. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2014