znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 493/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 190/2012 a postupom Krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 12/2013-75“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. apríla 2013 doručené podanie J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť proti porušeniu základných práv upravených Ústavou Slovenskej republiky...“, ktorým namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 190/2012 a postupom Krajského súdu (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 12/2013-75“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „Krajský   súd   v   Bratislave   vydal...   uznesenie č. 11Cop12/2013-75, IČS: 1412212319 zo dňa 4. 2. 2013, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Bratislava IV dňa 7. 2. 2013 a ja som si ho prevzal 25. 2. 2013 v právnej veci navrhovateľa J. M..., proti odporkyni: D. M... o určenie výživného na manžela a o nariadení predbežného opatrenia, na odvolanie otca proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 13P190/2012-61 zo dňa 28. 11. 2012... takto rozhodol: Uznesenie súdu prvého stupňa sa potvrdzuje.“ V odôvodnení uviedol: «Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu prispievať na jeho výživu na spoločnú domácnosť sumou 400 E mesačne do 3 dní od výplatného termínu a aby zaviazal odporkyňu prispievať   na   výživu   navrhovateľa   na   spoločnú   domácnosť   z mimoriadneho   sociálneho príjmu sumou 2.350 E v roku vždy do 3 dní od výplatného termínu od 01. 01. 2013... Odvolací súd nedostatočne a „zbŕklo“ rozhodoval nakoľko v zmysle § 221 ods. 1 písm. h - súd nedostatočne zistil skutkový stav, a následne príčinná súvislosť viedla k tomu, že odvolací súd nesprávne právne posúdil celú vec a rozhodol nezákonne.

Nedá sa to ospravedlniť ani ako chyba v písaní, alebo preklep, nakoľko vymenoval celý petit žaloby, ktorý bol podľa neho zamietnutý, čo nie je pravda.

V tomto konaní ešte nedošlo k pojednávaniu, navrhovateľ ešte nepredniesol ústnou formou svoj návrh a prvostupňový súd nevydal žiadne iné uznesenie, len to, že návrh na predbežné opatrenie zamietol. Aj to zamietnutie bolo tak isto zbŕkle a nedôsledne zvážené okolnosti...

Neexistujúce   rozhodnutie   o   vyššie   uvedenom   návrhu   a   následne   nezákonné rozhodnutie odvolávacieho súdu prinieslo navrhovateľovi nevyčísliteľnú stratu. Manželka zneužila sociálny systém tak ako som v odvolaní upozorňoval a porušila zákon o rodine v celom   rozsahu,   nakoľko   použila   tieto   peniaze   na   odsťahovanie   od   svojho   manžela a odlúčila detí od ich otca bez akéhokoľvek návrhu na súde (mohla podať návrh na rozvod, alebo iný návrh). Ja ako otec tejto rodiny som sa stal z jedného dňa na druhý bezdomovec. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   príčinné   súvislosti   priviedli   rodine   sťažovateľa nenapraviteľné   nevýhody,   ktoré   naďalej   pretrvávajú,   boli   porušené   základné   práva   na prerokovanie veci na riadnom súde.

Sťažovateľ sa sťažuje na nezákonné rozhodnutie, nakoľko o vyššie uvedenom petite neexistuje žiadne relevantné rozhodnutie prvostupňového súdu....

Dňa 23. 8. 2012 som podal Návrh na určenie manželského výživného pre spoločnú domácnosť. Vo svojom návrhu som nežiadal aby súd určil výživné na manžela, ale aby súd konal v zmysle zákona o rodine a určil limity na míňanie financií v domácnosti manželky, ktorá cielene si kupovala detí, vytvárala prostredníctvom financií neznášanlivé prostredie voči ich vlastnému otcovi a aby súd usmernil v zmysle zákona o rodine, že manželstvo nie je založené na dobrovoľnosti, nakoľko dobrovoľnosť platí len po predmanželské stretávanie ale po podpísaní manželského zväzku je manželstvo inštitúcia založená na povinnostiach upravených v zákone   o rodine.   Hlavne som upozorňoval   na povinnosť aby rodina   žila spoločne.

Dňa 5. 11. 2012 som na základe výzvy súdu podal ospravedlnenie z pojednávania z dôvodov kolízie s iným pojednávaním, ďalej vyjadrenie k vyjadreniu odporkyne a návrh na   vydanie   predbežného   opatrenia.   V   týchto   vyjadreniach   a   návrhov   som   dostatočne preukazoval, že manželka už vyše roka pripravuje spiknutie proti mne ako odplatu, že som jej v roku 2009 podaním návrhu na rozvod dal najavo, že nemôže tak nehospodárne žiť ako žije doposiaľ. Jej životný štýl je neprijateľný lebo sa zakladá len z nadmerného fajčenia, spania,   opäť   fajčenia,   spania   a   maľovania   obrazov.   Deti   si   na   svoju   stranu   získavala zneužívaním sociálneho systému v Rakúsku. Požiadal som o návrh na vydanie predbežného opatrenia aby súd usmernil jej zneužívanie financií na jej osobnú potrebu a kupovanie detí na úkor chodu domácnosti počas jej dvojtýždňovej pravidelnej neprítomnosti, nakoľko už dva roky pravidelne minie   všetky peniaze tak,   aby po jej   odchode dva   týždne   sme žili v chudobe....

Dňa 27. 12. 2012 som podal odvolanie v ktorom som podrobne opísal všetky detaily hroziaceho   nebezpečenstva   ak   sa   predbežným   opatrením   neobmedzí   v   rozsahu   zákona manželke   narábať   so   spoločnými   financiami   a   najmä   z   hroziaceho   nebezpečenstva,   že financie určené na výživu detí z rakúskeho sociálneho systému „Beihilfe“ nepoužije na pôvodný účel na výživu detí, ale na pomstu a odsťahovanie sa za to, že som kritizoval jej životný štýl. V odôvodnení som sa opieral veľmi podrobne o zákon o rodine v kontexte s jej správaním a správaním jej sestry a ďalších rodinných príslušníkov, ktorí sa veľmi „okato“ snažili získať môjho syna na ich stranu aby mohli dokonať pomstu, čo sa im aj podarilo, vzhľadom na citlivé pubertálne obdobie môjho 17 ročného syna v súvislosti s údajnou mojou milenkou....

Na záver len stručne, že v mojom odvolaní som dostatočne vyargumentoval hroziace nebezpečenstvo   zneužitia   sociálneho   systému   na   odlúčenie   detí   od   otca   odsťahovaním a premrhaním peňazí na nové nájomné, provízie, akontácie a náklady na sťahovanie k čomu by vôbec nemuselo prísť, keby súd vydal predbežné opatrenie v zmysle litery zákona. Dňa 25.   2.   2012 som   si prevzal   rozhodnutie   odvolacieho súdu,   ktorý uznesením zamietol   návrh   na   vydanie   predbežného   rozhodnutia   pričom   v   odôvodnení   uviedol nezákonné odôvodnenie ako je uvedené v petite tejto sťažnosti, uviedol neexistujúci právny stav tvrdením, že okresný súd zamietol návrh v celom rozsahu.

Je teda zrejme, že aj jeho rozhodovanie bolo pod vplyvom tohto mylného právneho názoru, nakoľko v ďalšej úvahe sa riadil tým, akoby bolo celé konanie už v celom rozsahu zamietnuté a podľa môjho skromného odhadu moje odvolanie ani sudkyňa nečítala, ale to ponechala na niekoho iného.

Následky tohto nezákonného rozhodnutia sú katastrofálne, nakoľko manželka svoju hrozbu naplnila, zneužila financie z rakúskeho sociálneho systému nie na účel výživného ale na svoje osobné potreby a pocity a spolu s mojimi deťmi sa odsťahovali a mňa nechali napospas osudu.

Keby odvolávací súd potvrdil môj návrh na vydanie predbežného opatrenia, nemohla by manželka zneužiť sociálny systém a financie vo výške 4.700 euro by nemohla svojvoľne použiť na odsťahovanie.

Už   súd   prvého   stupňa   mal   moje   odôvodnené   podozrenie   kvalifikovať   ako   pokus o trestný čin podvodu, nakoľko odporkyňa napokon nepoužila peniaze zverené jej štátom zo sociálneho   systému   Európskej   únie   príspevok   ba   dorovnanie   rodinných   prídavkov „Beihilfe“ za rok 2012, ktoré obdržala vo februári 2013 vo výške 4.506.60 euro na pôvodný účel - na výživu detí -, ale na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila na cudzom majetku škodu väčšieho rozsahu. Odporkyňa už dopredu plánovala, že tieto peniaze nepoužije na výživu detí ale na svoje osobné potreby. Nikto nás z nájomného bytu nevyháňal, stačilo podpísať len predĺženie zmluvy o nájme čo nebola ochotná...»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   J.   M.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 11Cop12/2013-75, IČS: 1412212319 zo dňa 4. 2. 2013, porušené bolo.

2. Základné právo J. M., na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.: 13P190/2012, porušené bolo.

3.   Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   vedený   pod   sp.   zn.:   11Cop12/2013-75 a prikazuje sa Krajskému súdu aby vec vrátil na opätovné prejednanie na Okresný súd Bratislava IV.

4.   Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   v sume 3 000 Eur na účet ich právneho zástupcu....“

Na   výzvu   ústavného   súdu   sťažovateľ   7.   júna   2013   oznámil,   že   v   konaní   pred ústavným súdom ho zastupuje advokát Mgr. M. G. Súčasne doručil aj plnú moc udelenú tomuto advokátovi 31. mája 2013.

Ústavný súd listom zo 17. júna 2013 vyzval právneho zástupcu, aby v lehote 5 dní od doručenia   výzvy   ústavnému   súdu   oznámil,   či   trvá   na   forme   a   obsahu   podania   jeho mandanta, resp. aby oznámil, či ho doplní.

Advokátskej   kancelárii   Mgr.   M.   G.   bola   výzva   doručená   8.   júla   2013.   Právny zástupca na výzvu nereagoval a podanie v žiadnom smere nedoplnil.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 13 P 190/2012 z 28. novembra 2012, ktorým prvostupňový súd zamietol sťažovateľov návrh na nariadenie predbežného opatrenia, a uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Cop 12/2013 zo 4. februára 2013, ktorým odvolací súd potvrdil zamietavé rozhodnutie okresného súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne opakuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), do ktorej patrí aj rozhodovanie o trovách konania.   V   dôsledku   toho   v   konaniach   o   ústavných   sťažnostiach   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako   ich   ďalšia   opravná   inštancia.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný   súd   takisto   pripomína,   že   jeho   prvoradou   úlohou   je   ochrana   ústavnosti,   a   nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

1.   V   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému   okresným   súdom pod sp. zn. 13 P 190/2012 z 28. novembra 2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 13 P 190/2012 z 28. novembra 2012 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľovi mal vo vzťahu k tomuto konaniu krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu využil.

2.   Časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 11 Cop 12/2013 zo 4. februára 2013, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: «Súd prvého stupňa právne zdôvodnil svoje rozhodnutie ust. § 102 ods. 1, § 75 ods. 6, 8, § 76 ods. 1 písm. e/ O. s. p.. Mal preukázané, že nie sú splnené podmienky pre nariadenie   predbežného   opatrenia.   Navrhovateľ   neosvedčil   potrebu   dočasnej   úpravy pomerov účastníkov navrhovaným predbežným opatrením....

Podľa   §   76   ods.   1   písm.   e/   O.   s.   p.   predbežným   opatrením   môže   súd   nariadiť účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami.

Súd   môže   nariadiť   predbežné   opatrenie   iba   vtedy,   ak   pre   jeho   nariadenie   boli naplnené predpoklady uvedené v ust. § 74 O. s. p.. Tieto ustanovenia okrem formálnych predpokladov vyžaduje aj naplnenie vecných predpokladov. Účelom predbežného opatrenia je   zabezpečenie   rýchlej   a   účinnej   ochrany   ohrozených   práv,   a   to   aj   na   úkor   zistenia skutočného stavu, a to do takej miery, že zákon nevyžaduje doručenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia na vyjadrenie ani výsluch účastníkov. Vychádza sa z predpokladu, že súd v zásade rozhoduje iba na základe tvrdení v samotnom návrhu a obsahu prípadných listín doložených navrhovateľom. Vzhľadom na viazanosť lehotami na rozhodnutie ani iné procesné   úkony   v   prípade,   že   je   návrh   úplný   súd   nemôže   vykonať.   Zákon   teda nepredpokladá vykonanie žiadnych dôkazov spôsobom zodpovedajúcim v platnej právnej úprave. Ani právna úprava v konaní na odvolacom súde túto možnosť nedáva. Konanie na odvolacom   súde   si   nevyžaduje   nariadenie   pojednávania   ani   vykonanie   dôkazov spôsobom   zákonne   predpokladaným,   pretože   predbežné   opatrenie   je   zabezpečovacím prostriedkom, ktorého podstatou je poskytnutie súdnej ochrany v prípadoch, v ktorých iba rýchla a primeraná súdna ochrana je naplnením základného práva na súdnu ochranu a jej neposkytnutie by mohlo mať za následok odmietnutie spravodlivosti. Predbežné opatrenie je možné vydať ak sa preukáže, že je potrebné aby boli dočasne upravené pomery účastníkov alebo aj je obava, že by výkon rozhodnutia bol ohrozený. V danom prípade navrhovateľ neosvedčil ani ohrozenie práva ani potrebu dočasnej úpravy, keď z obsahu spisu vyplýva, že odporkyňa nedisponuje takými finančnými prostriedkami, ktoré by boli v hrubom nepomere s jeho príjmom a naviac tieto prostriedky míňa na zabezpečenie potrieb maloletých detí. Takisto doplatok sociálneho príjmu „Beihilfe“ slúži na zabezpečenie výživy detí a nie na zabezpečenie potrieb domácnosti. Ustanovenie § 76 ods. 1 O. s. p. je príkladným výpočtom toho   aké   predbežné   opatrenie   môže   súd   nariadiť.   Je   možné   nariadiť   aj   iné   predbežné opatrenia   ak   jeho   obsahu   bude   zodpovedať   potreba   predbežnej   úpravy.   Predbežné opatrenie   môže   spočívať   v povinnosti   niečo   vykonať,   niečoho   sa   zdržať,   niečo   strpieť. Pokiaľ z osobitného zákona nevyplýva niečo iné, obsah predbežného opatrenia by v zásade nemal ukladať rovnakú povinnosti ako tie, ktoré prípadne vyplynú z rozhodnutia vo veci samej. Základným zmyslom predbežného opatrenia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada,   pričom   musia   byť   rešpektované   ústavné   pravidlá   ochrany   aj   toho   voči   komu predbežne   opatrenie   smeruje,   avšak   ochrana   toho   voči   ktorému   predbežné   opatrenie smeruje   nemôže   dosiahnuť   takej   miery,   aby   prakticky   znemožňovala   ochranu   práv   a záujmov druhej strany. Požiadavky na nariadenie predbežného opatrenia teda musia mať základný podklad základných práv a slobôd, rozhodnutie nemôže byť prejavom svojvôle. Potrebu naliehavej dočasnej úpravy pomerov účastníkov podľa § 76 ods. 1 písm. e/ O. s. p. nemožno   odvodzovať   iba   z   obavy   navrhovateľa,   že   prípadnou   dispozíciou   odporkyne   s finančnými prostriedkami dôjde k narušeniu jeho vzťahu medzi deťmi.

V   konaní   neboli   preukázané   podmienky   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia, odvolací súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa   § 219 O.   s. p.   ako správne.»

Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu odvolacej právomoci krajského súdu boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Postup krajského súdu bol v súlade s procesnými pravidlami odvolacieho konania   a   nevykazuje   známky   svojvôle   či   arbitrárnosti   a   ani   aplikácia   príslušných ustanovení nie je popretím ich zmyslu a podstaty. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožnil, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným právnym názorom aj preto, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa formulácie prvej vety odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu: „Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal....“ ústavný súd poznamenáva, že hoci je táto formulácia nepresná a zavádzajúca, na rozhodnutie ako také nemá žiadny právny ani faktický dosah. Zmenu formulácie, ak by to sťažovateľ navrhol, bolo možné dosiahnuť aj návrhom na vydanie opravného uznesenia v zmysle   ustanovenia   §   164   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   túto   zákonnú možnosť nevyužil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013