znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 493/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., prechodne D., zastúpeného advokátom JUDr. J. L.,   T.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 17/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2011 doručená   sťažnosť   M.   M.,   T.,   prechodne   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „konkurzný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 17/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo: «Sťažovateľ,   ktorý   v   minulosti   ako   podnikajúca   fyzická   osoba   vykonával podnikateľskú   činnosť   pod   obchodným   menom   M.   M.   –   S.,   miesto   podnikania   T., konkurznou prihláškou zo dňa 2.4.1998 v spojení s prípisom jeho právneho zástupcu zo dňa 3.4.1998   prihlásil   svoju   pohľadávku   v celkovej   výške   20.614,85   €   (621.042,90   Sk)   ako pohľadávku štvrtej triedy v zmysle § 32 ods. 2 písm. d) vtedy účinného zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov do konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka spoločnosti K., štátny podnik, B., v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „konkurzný súd“) pod č. 2K 17/98... Prípisom sp. zn. 2K 17/98 zo dňa 13.6.2001 konkurzný súd sťažovateľovi oznámil, že ním prihlásená pohľadávka v celkovej výške 20.614,85 € bola správcom v celej tejto výške ako pohľadávka IV. triedy priznaná, keď žiadny z veriteľov dlžníka... sťažovateľom uplatnenú pohľadávku nepoprel.

Napriek   tomu,   že   konkurz   na   majetok   úpadcu   spoločnosti   K.,   štátny   podnik   bol vyhlásený   uznesením   konkurzného   súdu   č.   2K   17/98   už   zo   dňa   12.3.1998,   nebolo   toto konkurzné konanie doposiaľ stále právoplatne skončené. Sťažovateľ je tak po dobu viac ako 13   rokov   v   stave   právnej   neistoty   ohľadom   skutočnosti,   či   ním   riadne   prihlásená   a správcom   priznaná   pohľadávka   vo   výške   20.614,85   €   bude   a   prípadne   v   akej   výške uspokojená.

Z   dôvodu   neúmerných   prieťahov   vo   vyššie   uvedenom   konkurznom   konaní   podal sťažovateľ viaceré sťažnosti a žiadosti o prešetrovanie postupu konkurzného súdu. Listom zo dňa 28.1.2004 sa sťažovateľ obrátil aj na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré svojim listom zo dňa 5.3.2004 č. 2147/04-52/66-O sťažovateľa vyrozumelo, že podanú sťažnosť odstúpilo na priame vybavenie predsedníčke KS v Bratislave. Následne listom č. 2065/2004 zo   dňa   30.3.2004   predsedníčka   KS   v   Bratislave   sťažovateľa   vyrozumela   o   spôsobe vybavenia jeho sťažnosti zo dňa 28.1.2004 tak, že túto sťažnosť sťažovateľa nepovažovala vôbec za dôvodnú. Sťažovateľ sa neúspešne svojimi sťažnosťami obrátil aj na Verejného ochrancu práv SR ako aj priamo na Ministerstvo financií SR...»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol:

„... popísaným postupom súdu v konkurznom konaní, v rámci ktorého si sťažovateľ riadne a včas uplatnil svoju pohľadávku, ktorá pohľadávka bola aj v celej výške priznaná, došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR... aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Pokiaľ   ide   o   postup   samotného   súdu,   tak   práve   tento   nebol   podľa   sťažovateľa správny   a   efektívny,   keď   doposiaľ   neviedol   k   právoplatnému   skončeniu   konkurzného konania začatého pred viac ako 13 rokmi, ktorý postup treba vo všeobecnosti považovať za celkom neprimeraný, pričom práve toto kritérium je z hľadiska príčiny prieťahov v súdnom konaní rozhodujúce.“

Okrem   odstránenia   prieťahov   v označenom   konkurznom   konaní   sa   sťažovateľ sťažnosťou domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € z dôvodu, že v dôsledku prieťahov v konkurznom konaní je sťažovateľovi dlhodobo odopretá možnosť   disponovať   s finančnými prostriedkami   získanými z predaja majetku tvoriaceho konkurznú   podstatu,   následkom   čoho   je   vznik   značnej   majetkovej   ujmy.   Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia odôvodnil takto:  

„V dôsledku toho, že dlžník... nezaplatil sťažovateľovi odmenu za vykonané služby bezpečnostného charakteru ako aj v dôsledku skutočnosti, že konkurzné konanie na majetok tohto dlžníka nebolo doposiaľ stále ukončené, bol sťažovateľ nútený ukončiť výkon svojej podnikateľskej   činnosti,   nakoľko   nezaplatením   prihlásenej   pohľadávky   do   konkurzného konania   sa   tento   dostal   do   druhotnej   platobnej   neschopnosti.   Sťažovateľ   sa   dostal v dôsledku   neuhradenia   jeho   pohľadávky   voči   úpadcovi   v   primeranom   čase   do   celkom nepriaznivej ekonomickej situácie, keď z nezaplatenej sumy mu vznikla voči štátu daňová povinnosť,   ktorú   nemohol   včas   a   riadne   splniť   pre   nedostatok   peňažných   prostriedkov a ktorá bola následne penalizovaná, čím neúmerne narástla. Sťažovateľ zároveň v dôsledku nesplnených záväzkov voči správcovi dane stratil prakticky možnosť vykonávať akúkoľvek podnikateľskú činnosť v SR.... V nadväznosti na to sú voči sťažovateľovi vedené daňové exekučné konania, ktoré aj v spojení so všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami veľmi vážnym   spôsobom   zasahujú   nielen   do   rodinného   života   sťažovateľa,   ale   aj   do   jeho celospoločenského   postavenia,   a   to   aj   v   podobe   zníženia   dôveryhodnosti   sťažovateľa u tretích osôb.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. 2K 17/98 bolo porušené.

2) Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. 2K 17/98 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) M. M. sa priznáva finančné primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- €, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) M. M. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 1.519,54 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. L.... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis krajského súdu vedený pod sp. zn. 2 K 17/98 a súčasne vyzval správcu konkurznej podstaty JUDr. M. H. na poskytnutie doplňujúcich informácií, ktoré neboli zrejmé z konkurzného spisu.   Správca   konkurznej   podstaty   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 31. augusta 2011 v podstatnom uviedol:

„Veriteľ M. M., D., evidovaný pod číslom veriteľa 209, prihlásil pohľadávku veriteľa do konkurzného konania prostredníctvom advokáta dňa 6.4.1998 v sume 621.042,90 Sk.... Na prieskumnom pojednávaní, ktoré sa konalo na Krajskom súde v Bratislave dňa 9.6.1999, bola pohľadávka sťažovateľa zistená vo výške 621.042,90 Sk a zaradená do IV. triedy bez práva na oddelené uspokojenie.

Krajský   súd   Bratislava   Uznesením   sp.zn.   2K   17/98-833,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   dňa   25.4.2006   rozhodol   o   rozvrhu   speňaženého   majetku   z   konkurznej podstaty   úpadcu.   Toto   uznesenie   bolo   podľa   §   66c)   zák.č.   328/1991   Zb.   O   konkurze a vyrovnaní v platnom znení, publikované v Obchodnom vestníku č. OV 59B/2006. Súd týmto rozvrhovým uznesením vyzval veriteľov, aby v lehote 15 dní od zverejnenia uznesenia oznámili správcovi konkurznej podstaty číslo účtu, na ktoré má správca zaslať výťažok z rozvrhu. Keďže správcovi takéto oznámenie nebolo zaslané, číslo účtu mu nebolo známe, správca postupoval podľa rozvrhového uznesenia a výťažok z rozvrhu zložil do úschovy Okresného súdu Bratislava II.

Návrh na zloženie výťažku do súdnej úschovy pre sťažovateľa bol podaný na Okresný súd Bratislava II dňa 13.7.2007. Okresný súd Bratislava II vydal dňa 16.4.2008 Uznesenie č.k. 36U/78/2007, ktorým prijal sumu 14 332,40 Sk do úschovy....

Výťažok vo výške 475,75 Eura bol zložený do súdnej úschovy dňa 30.9.2009 a na základe Poukazu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.4.2009 na č.ú....

Podotýkam,   že   v   konkurze   bolo   prihlásených   887   veriteľov   a   v   priebehu   celého konkurzného konania správcovi ani súdu nebola doručená žiadna žiadosť sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu o podanie informácie o stave konkurzného konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom konania ústavného súdu bolo posúdiť, či v konkurznom konaní vedenom krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2   K   17/98   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd už konštatoval (napr. I. ÚS 70/98, III. ÚS 199/02), že ústava nevyníma z povinnosti všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom sa poskytuje súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb.

Zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   K 17/98   a z vyjadrenia   správcu   konkurznej podstaty ústavný súd zistil takýto priebeh a stav namietaného konkurzného konania:

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   K 17/98   z   12.   marca   1998   bol   na   majetok dlžníka   K.,   š.   p.,   B.   (ďalej   len   „úpadca“),   vyhlásený   konkurz.   Za   správcu   konkurznej podstaty   bol   ustanovený   JUDr.   M.   H.   (ďalej   len   „správca   konkurznej   podstaty“   alebo „SKP“)   a za   osobitného   správcu   konkurznej   podstaty   JUDr.   G.   F.   (ďalej   len   „osobitná správkyňa“).

Dňa 6. apríla 1998 sťažovateľ (evidovaný pod číslom veriteľa 209) prihlásil do konkurzu   svoju   pohľadávku   voči   úpadcovi   vo   výške   621   042,90   Sk.   Podaním z 23. novembra   1998   sťažovateľ   svoju   konkurznú   prihlášku   doplnil.   Na   prieskumnom pojednávaní, ktoré sa konalo na krajskom súde 9. júna 1999, bola pohľadávka sťažovateľa zistená v celej uplatnenej výške, t. j. v sume 621 042,90 Sk, ako pohľadávka IV. triedy bez nároku   na   oddelené   uspokojenie.   Do   konkurzu   prihlásilo   pohľadávky   celkovo   887 veriteľov.

Dňa 28. augusta 1998 správca konkurznej podstaty a osobitná správkyňa predložili na základe opatrenia krajského súdu z 19. mája 1998 súpis majetku úpadcu a návrh postupu jeho speňaženia.

V septembri 1998 až novembri 2003 boli správcom konkurznej podstaty a osobitnou správkyňou v súčinnosti s konkurzným súdom realizované úkony spojené so speňažovaním majetku konkurznej podstaty (formou priameho predaja mimo dražby).

Dňa   19.   júla   2004   SKP   doručil   návrh   na   vylúčenie   nepredajného   majetku z konkurznej podstaty, ktorý konkurzný súd opatrením z 23. júla 2004 schválil.

Dňa 2. novembra 2004 správcovia predložili konečnú správu o výsledku speňaženia konkurznej podstaty.

Dňa   4.   novembra   2004   konkurzný   súd   upovedomil   veriteľov   o konečnej   správe o speňažení majetku   podstaty   a o vyúčtovaní   odmeny   a výdavkov   SKP   (konečná   správa bola zverejnená v obchodnom vestníku 11. novembra 2004).

Dňa 24. novembra 2004 veriteľ (S., a. s.) podal námietky proti konečnej správe. Dňa 1. decembra 2004 konkurzný súd nariadil pojednávanie na prejednanie konečnej správy, odmeny a výdavkov správcu na 9. február 2005.

Dňa 24. januára 2005 SKP sa vyjadril k námietkam S., a. s., proti konečnej správe.Dňa 9. februára 2005 konkurzný súd na pojednávaní uznesením schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov SKP (uznesenie bolo zverejnené v obchodnom vestníku 23. februára 2005).

Dňa 10. marca 2005 konkurzný súd nariadil opakované prieskumné pojednávanie, na ktorom   boli   preskúmané   pohľadávky   veriteľov   prihlásené   po   prvom   prieskumnom pojednávaní.

Dňa 16. decembra 2005 SKP predložil návrh rozvrhu výťažku speňaženia konkurznej podstaty, ktorý bol 14. marca 2006 osobitnou správkyňou upravený v nadväznosti na zmeny v zozname veriteľov.

Dňa   15.   marca   2006   konkurzný   súd   uznesením   rozhodol   o rozvrhu   výťažku speňaženia majetku z konkurznej podstaty úpadcu (uznesenie bolo uverejnené v obchodnom vestníku   24.   marca   2006).   Pohľadávka   sťažovateľa   bola   uspokojená   ako   pohľadávka IV. triedy vo výške 14 532,40 Sk.

Dňa 21. augusta 2006 osobitná správkyňa požiadala o predĺženie lehoty na vyplatenie výťažku z rozvrhu. V žiadosti uviedla, že z celkového počtu 886 konkurzných veriteľov sa nepodarilo   poukázať   výťažok   z rozvrhu   500   veriteľom   z dôvodu   chýbajúcich   údajov o číslach účtov na poukázanie výťažku.

Dňa   19.   septembra   2007   SKP   predložil   správu   o priebehu   konkurzného   konania. V správe konštatoval, že 285 veriteľom sa nepodarilo poukázať výťažok z rozvrhu, preto v zmysle rozvrhového uznesenia podal na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 135 návrhov na zloženie výťažku do úschovy súdu (v prípadoch tých veriteľov, kde výťažok z rozvrhu bol minimálne 400 Sk).

Dňa 31. marca 2008 SKP predložil správu o priebehu konkurzného konania, v ktorej uviedol, že zo 135 návrhov na prijatie do úschovy, ktoré boli podané okresnému súdu, bolo rozhodnuté len vo veci 4 návrhov, preto SKP podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Dňa 1. marca 2011 konkurzný súd vyzval SKP na podanie správy, v akom štádiu sú konania o úschovách peňažných prostriedkov na okresnom súde.

Dňa 20. apríla 2011 SKP oznámil, že konania o úschovách vedené na okresnom súde sú už ukončené, preto bude možné konkurzné konanie ukončiť.

Popri uvedených úkonoch vykonával krajský súd, resp. správca konkurznej podstaty, celý rad ďalších úkonov (napr. vybavovanie žiadostí veriteľov o uspokojenie ich nárokov prihlásených do konkurzu, riešenie sťažností na postup konkurzného súdu, resp. správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní, oznamovanie odmietnutí neskoro uplatnených nárokov veriteľmi a pod.), ktoré však nie sú takého charakteru, že by bolo potrebné sa o nich osobitne zmieňovať.

Z konkurzného spisu, ako aj z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty vyplýva, že po právoplatnosti   rozvrhového   uznesenia   (25.   apríl   2006)   riadnemu   postupu   správcu konkurznej podstaty v súvislosti s realizáciou rozvrhového uznesenia bránilo nesúčinnostné správanie konkurzných veriteľov (aj sťažovateľa), ktorí si nesplnili povinnosť oznámiť čísla účtov   na   poukázanie   výťažku   z rozvrhu.   Keďže   sa   mnohým   konkurzným   veriteľom nepodarilo   poukázať   výťažok   z rozvrhu   na   základe   správcovi   konkurznej   podstaty dostupných   informácií,   bol   správca   nútený postupovať v zmysle rozvrhového   uznesenia a výťažok   z rozvrhu   pre   týchto   veriteľov   zložiť do   úschovy   okresného   súdu.   V prípade sťažovateľa   bol   návrh   na   zloženie   do   úschovy   podaný   okresnému   súdu   13.   júla   2007, o ktorom okresný súd rozhodol 16. apríla 2008 uznesením č. k. 36 U 78/2007-4 tak, že prijal do úschovy v prospech sťažovateľa sumu 14 332,40 Sk (475,75 €). Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. októbra 2008. Na základe poukazu okresného súdu z 30. apríla 2009 bola uvedená peňažná suma správcom konkurznej podstaty 30. septembra 2009 zložená na účet okresného   súdu,   v dôsledku   čoho   došlo   k splneniu   rozvrhového   uznesenia   vo   vzťahu k sťažovateľovi.

Na   preskúmavané   konkurzné   konanie   sa   v celom   jeho   priebehu   vzťahuje   zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).

Podľa § 1 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je účelom tohto zákona usporiadanie majetkových   pomerov   dlžníka   (úpadcu),   ktorý   má   viac   veriteľov,   voči   ktorým   nie   je schopný   plniť   svoje   záväzky   po   lehote   splatnosti   v   dôsledku   insolventnosti,   alebo   sa nachádza   v predĺžení.   Stanovením   pravidiel   usporiadania   majetkových   pomerov   úpadcu vrátane   speňaženia   jeho   majetku   (konkurznej   podstaty)   a rozdelenia   výťažku   tohto speňaženia medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí ich   kvalifikovaným   spôsobom   uplatnili.   Sťažovateľovi   preto   ústava   priznáva   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože sa prihlásením svojej pohľadávky stal účastníkom konkurzného konania.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní cieľom konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.

Ústavný   súd   posudzoval   danú   vec   aj   so   zreteľom   na   účel,   podstatu   a zmysel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádza   osoba   domáhajúca sa   rozhodnutia   orgánu verejnej   moci.   Kľúčovým   pojmom   a atribútom   tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka konania, t. j. v „jeho veci“.

Základným   cieľom   a účelom   konkurzu   (konkurzného   konania)   nie   je   dosiahnutie uspokojenia iba nároku jedného z veriteľov, ale pomerné uspokojenie všetkých veriteľov. Na túto skutočnosť musí prihliadať ústavný súd vtedy, ak rozhoduje o sťažnosti jedného z veriteľov, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aj keď   je   nepochybné,   že   ústava   priznáva   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   každému   z veriteľov   aj   v konkurznom   konaní,   a to   od   okamihu,   keď   sa prihlásením svojej pohľadávky stal účastníkom tohto konania. Vzhľadom na uvedené podľa názoru   ústavného   súdu   nemožno   postup   konkurzného   súdu,   resp.   správcu   konkurznej podstaty v konkurznom konaní posudzovať rovnako rigorózne, ako to je v prípade, keď sa ochrana podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uplatňuje výlučne vo veci účastníka konania, t. j. len v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“.

Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone svojej   funkcie   povinný   postupovať   s odbornou   starostlivosťou   a zodpovedá   za   škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní je   daná   rozsahom   jeho   oprávnení,   ktoré   mu zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4 a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní). S ohľadom na uvedené možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený (mutatis mutandis I. ÚS 57/97).

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   však   stanovovať   namiesto   konkurzného   súdu optimálny postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom na okolnosti daného prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov, teda či postup konkurzného súdu nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02).

Na základe posúdenia sťažnosti, vyjadrenia správcu konkurznej podstaty a prehľadu úkonov realizovaných krajským súdom, resp. správcom konkurznej podstaty v konkurznom konaní, dospel ústavný súd k záveru, že namietaný postup krajského súdu nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje, že iba samotná dĺžka doterajšieho priebehu konkurzného konania,   na   ktorú   sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje,   nie   je   dostatočným   dôvodom   na vyslovenie   existencie   zbytočných   prieťahov   v konkurznom   konaní.   Predovšetkým   je potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   skončeniu   konkurzného   konania   dosiaľ   bránili neukončené   konania   o úschovách   iniciované   správcom   konkurznej   podstaty   pre   účel splnenia rozvrhového uznesenia vo vzťahu k tým veriteľom, ktorým sa nepodarilo poukázať výťažok z rozvrhu na základe správcovi konkurznej podstaty dostupných informácií, za čo správca konkurznej podstaty ani konkurzný súd nenesie zodpovednosť. Preto v okolnostiach danej veci o zavinených prieťahoch krajským súdom, resp. správcom konkurznej podstaty (vo vzťahu k sťažovateľovi) v namietanom konaní v období od právoplatnosti rozvrhového uznesenia do ukončenia konania o zložení do úschovy nie je možné hovoriť. Neskončené konania o úschovách   iniciované správcom   konkurznej   podstaty   sú   prekážkou   ukončenia konkurzného   konania   ako   takého,   keďže   predpokladom   vydania   uznesenia   o zrušení konkurzu   je   splnenie   rozvrhového   uznesenia   [§   44   ods.   1   písm.   b)   zákona   o konkurze a vyrovnaní].

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   bez   zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. m. m. IV. ÚS 147/04)].

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Podľa   názoru   ústavného súdu   opísaný   skutkový   stav   neindikuje možnosť   prijatia záveru   o takom   postupe   krajského   súdu,   z ktorého   by   bolo   možné   vyvodzovať   vecnú súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Nemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľa, že je „po dobu viac ako 13 rokov v stave   právnej   neistoty   ohľadom   skutočnosti,   či   ním   riadne   prihlásená   a správcom priznaná   pohľadávka...   bude   a prípadne   v akej   výške   uspokojená“. Vychádzajúc z cieľa konkurzu, ktorým je pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku, ako aj z účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádza   osoba   domáhajúca sa   rozhodnutia   orgánu verejnej moci, ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bol stav právnej   neistoty   sťažovateľa   odstránený,   aj   keď   on   sám   tvrdí   opak.   Aj   keď v preskúmavanom prípade nedošlo k formálno-právnemu ukončeniu konkurzného konania (zrušením   konkurzu),   k nastoleniu   stavu   právnej   istoty   sťažovateľa   došlo   už právoplatnosťou rozvrhového uznesenia, ktorým je s konečnou platnosťou ustálený rozsah uspokojenia pohľadávky sťažovateľa prihlásenej do konkurzu.

Zároveň   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   okolnosť   uvedenú   vo   vyjadrení   správcu konkurznej podstaty, že sťažovateľ v priebehu konania nevyvíjal žiadne aktivity smerujúce k zisťovaniu aktuálneho stavu konania. Nemožno akceptovať postup sťažovateľa, ktorý ako účastník   konkurzného   konania   dlhodobo   nevyužil   možnosť   oboznámiť sa   s rozvrhovým uznesením, ktoré sa obligatórne zverejňuje v obchodnom vestníku, ako aj na úradnej tabuli konkurzného súdu, resp. možnosť zistiť aktuálny stav konkurzného konania nahliadnutím do   konkurzného   spisu,   a tieto   právne   možnosti   nahrádza   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu.   V súvislosti   s uvedeným   nekonzistentným   postupom   sťažovateľa   ústavný   súd pripomína jednu zo základných zásad práva, ktorou je,,vigilantibus iura“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011