znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 493/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., Č., zastúpenej advokátkou Z. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2010   doručená   sťažnosť   Ľ.   M.,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010.Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 9. februára 2004 bol podaný Okresnému súdu Banská Bystrica návrh D. P. a spol. na náhradu škody za nesprávny úradný postup, v ktorom sťažovateľka vystupovala ako navrhovateľka v 63. rade, proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvom financií Slovenskej republiky   a   Úradom   pre   finančný   trh.   Vzhľadom   na   vznesenie   námietky   miestnej príslušnosti   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   bol   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky spis postúpený na rozhodovanie Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), kde bol vedený pod sp. zn. 14 C 302/2004. Okresný súd po viac ako piatich   rokoch   vydal   vo   veci   10.   júna   2009   meritórny   rozsudok,   proti   ktorému   podala sťažovateľka   10.   augusta   2009   odvolanie   krajskému   súdu.   Dňa   6.   septembra   2010 bola krajskému   súdu   doručená   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Co 164/2010,   ktorú   podpredseda   okresného   súdu   podľa   názoru   sťažovateľky „nesprávnym a neúplným prešetrením“ vyhodnotil ako nedôvodnú. Podpredseda krajského súdu okrem iného uviedol, že spisový materiál na rozhodnutie o odvolaní bol postúpený krajskému súdu 30. apríla 2010. Súdny spis bol 20. septembra 2010 predložený ústavnému súdu z dôvodu podania sťažnosti v predmetnej veci.

Podľa   sťažovateľky   doba   od   predloženia   veci   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní (30. apríl 2010) do dňa predloženia spisu ústavnému súdu (20. september 2010), čiže   skoro   pol   roka,   je   dostatočne   dlhá   na   to,   aby   krajský   súd   vo   veci   konal   a   vydal právoplatné rozhodnutie, a ukončil tak právny spor trvajúci už viac ako šesť rokov.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„1. Nekonaním Krajského súdu v Bratislave bolo porušené právo sťažovateľky Ľ. M.... zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje v konaní pod sp. zn. 7Co 164/2010 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. M.... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3300 € (slovom tritisíc tristo eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť k jej rukám v lehote do dvoch mesiacoch odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ľ. M. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €... na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Z. B.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02, I. ÚS 146/06).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010 o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 10. júna 2009 dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľkou   uvádzaná   doba   prieťahov   od   predloženia   veci   na   rozhodovanie krajskému   súdu   o   jej   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   (30.   apríl   2010)   do predloženia spisu ústavnému súdu (20. septembra 2010), t. j. „skoro pol roka“, sa podľa názoru ústavného súdu nemôže považovať za takú, ktorú by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   48   ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010