SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 492/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Pikorovou,   Pod   sadom   69,   Žilina,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4 C 162/2007   a jeho   rozsudkom   z 11. marca   2010,   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 212/2011 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 171/2012 a jeho uznesením z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“,   v citáciách   aj   „navrhovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Dagmar Pikorovou, Pod sadom 69, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná   deklarácia“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 162/2007 a jeho rozsudkom z 11. marca 2010, postupom Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 212/2011   a jeho   rozsudkom   z 25.   októbra   2011   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 171/2012 a jeho uznesením z 26. júna 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 162/2007, v ktorom sa žalobou v znení jej zmeny pripustenej uznesením okresného súdu č. k. 4 C 162/2007-177 z 29. apríla 2008 domáhal proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná v 1. rade“, v citáciách aj „odporca 1/“), a mestu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný v 2. rade“, v citáciách aj „odporca 2/“; spolu ďalej len „žalovaní“), podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č.   657/2004   Z.   z.“)   uloženia   im povinnosti   zaplatiť   mu   odplatu   za obmedzenie   jeho vlastníckeho   práva   v sume   35 861   Sk   (1 190   €),   a to   za   obdobie   od septembra 2005 do mája 2006.

Okresný súd o tejto žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 162/2007-221 z 15. mája 2008, ktorým jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol a súvisiacim výrokom o trovách konania zaviazal sťažovateľa ich náhradou žalovanej v 1. rade.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 Co 310/2008-225 z 19. mája 2009 tak, že označený rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd potom, ako vec opätovne prerokoval, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, v poradí druhým rozsudkom č. k. 4 C 162/2007-513 z 11. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v merite veci rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa v znení jej poslednej zmeny ako nedôvodnú zamietol, čo odôvodnil neunesením dôkazného bremena   sťažovateľom   o ním   tvrdených   skutočnostiach   a s poukazom   na   §   142   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   priznal   žalovanej   v 1.   rade   právo na náhradu   trov   konania   v   sume   926,49   €,   žalovanej   v 2.   rade   náhradu   trov   konania nepriznal a návrh sťažovateľa na zastavenie konania zamietol.

Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho prvého a druhého výroku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom na podklade dôvodov v ňom uvedených navrhol rozsudok okresného súdu v merite veci zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Proti rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej bolo rozhodnuté   o trovách   konania,   podala   odvolanie   aj   žalovaná   v 1.   rade   a v napadnutom rozsahu sa domáhala jeho zmeny. O predmetnom odvolaní sťažovateľa a žalovanej v 1. rade rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 212/2011-605 z 25. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu v merite veci postupom podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, súvisiaci výrok o trovách konania zmenil a sťažovateľa zaviazal ich náhradou žalovanej v 1. rade v sume 1 126,52 €.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktorého prípustnosť   právne   odôvodil   s poukazom   na   §   237   pís.   f)   OSP.   Sťažovateľ   v dovolaní krajskému   súdu   najmä   vytýkal,   že   jeho   postupom   mu   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom   tým,   že   okresný   súd   bez   jeho   relevantného   návrhu   rozhodol   uznesením o pripustení   zmeny   žaloby.   Ďalej   namietal   nesprávne   právne   posúdenie   veci a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, pretože krajský súd spolu s okresným súdom vo   svojich   rozsudkoch   neuviedli,   prečo   nevyhoveli   jeho   návrhu,   ktorý   vychádzal zo znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdov oboch stupňov a vec vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   171/2012   z 26.   júna   2013   dovolanie sťažovateľa s poukazom na § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné odmietol.

Proti postupu okresného súdu, postupu krajského súdu a postupu najvyššieho súdu v označených   konaniach   podal   sťažovateľ   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sťažnosť,   ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred týmito súdmi, v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy, dohovoru a všeobecnej deklarácie odôvodňuje takto: „Okresný   súd   v   Čadci   bez   môjho   relevantného   návrhu   rozhodol   uznesením o pripustení zmeny návrhu tak, že žiadam náhradu iba od septembra 2005 do mája 2006 v rozsahu 6 m² za zásah do pozemku ⬛⬛⬛⬛. Takýto návrh som však nikdy na súd nepodal, resp. som takúto zmenu návrhu nikdy ústne neučinil. Z tohto dôvodu mám za to, že postupom súdu, ktorý pripustil zmenu návrhu vo vyššie uvedenom rozsahu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Okresný   súd   v   Čadci   po   nezákonnej   zmene   návrhu   sa   potom   iba   obmedzil na skúmanie príslušného obdobia, pričom ma vyzýval ako navrhovateľa, aby som súdu preukázal,   že   skutočne   v   predmetnom   období   došlo   k   užívaniu   mojej   nehnuteľnosti odporcom   v rade 1/   apo tom,   čo som nepreukázal relevantné   dôkazy,   celý   môj návrh zamietol s odôvodnením, že som neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. OS v Čadci sa vo svojom poslednom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s mnou navrhnutým znaleckým posudkom a ani s fotografiami, ktoré som zaslal do predmetného spisu. Z tohto dôvodu mám za to, že predmetné rozhodnutie OS v Čadci bolo nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia.   Následne   na   to   v   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   tento   iba   konštatuje..., že rozhodnutie   prvostupňového   súdu   je   vecne   správne   a   v   bližších   podrobnostiach, vzhľadom na uvedené konštatovania naň odvolací súd aj poukazuje podľa § 219 ods. 2 OSP. I Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi stručne, pričom... uviedol, že riadiac sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania   sa   nezaoberal   rozsudkom   odvolacieho   súdu z hľadiska   jeho   vecnej   správnosti.   Z   tohto   dôvodu   pokladám   za   nepreskúmateľné i rozhodnutie Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR.

Procesný postup odvolacieho a dovolacieho súdu ako i nimi vydané rozhodnutia napádam v tom smere, že krajský súd moje odvolanie nedostatočným spôsobom preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, čoho dôsledkom je, že krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie OS Čadca, bez toho, aby sa riadne zaoberal a v písomnej forme i vysporiadal s mojimi odvolacími dôvodmi. Najvyšší súd SR sa mojimi dovolacími dôvodmi zaoberal len minimálne, nakoľko dovolanie v plnom rozsahu odmietol...

Konaním Okresného súdu Čadca, Krajského súdu v Žiline ako i Najvyššieho súdu SR som bol ukrátený na svojich vlastníckych právach...“

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 162/2007, postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   212/2011   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 171/2012, ich konečné rozhodnutia vydané v označených konaniach zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a tiež aby rozhodol o povinnosti týchto súdov spoločne a nerozdielne uhradiť mu trovy konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 17 ods. 1 všeobecnej deklarácie každý má právo vlastniť majetok tak sám, ako aj spolu s inými.

Podľa čl. 17 ods. 2 všeobecnej deklarácie nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 162/2007

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu okresného súdu   a jeho   rozsudku   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využil.   Príslušným   súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu a postupu predchádzajúcemu jeho   vydaniu,   a   preto   sťažnosť   z   tohto   dôvodu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 212/2011

Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 212/2011 a jeho rozsudku je najprv potrebné poukázať na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý   zabezpečiť   ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí,   len   pokiaľ   je   sťažnosť   uplatnená   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   bolo   dovolanie   ako   neprípustné   odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Ústavný súd v príslušnej kancelárii okresného súdu zistil, že uznesenie najvyššieho súdu   nadobudlo   právoplatnosť   19.   októbra   2013,   a   preto   považuje   lehotu   na   podanie sťažnosti proti namietanému postupu krajského súdu v označenom konaní za dodržanú.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   krajskému   súdu   predovšetkým vytýka arbitrárnosť   jeho   rozsudku,   pretože   krajský   súd   ako   vecne   správny   potvrdil nepreskúmateľný rozsudok okresného súdu, z ktorého podľa jeho názoru nie je zrejmé ako sa   okresný   súd   vysporiadal   s ním navrhnutými   dôkaznými   prostriedkami   (znaleckým posudkom a fotografickými snímkami), a tiež krajskému súdu vytýka, že sa nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou, ktorou poukázal na skutočnosť, že okresný súd pripustil zmenu jeho žalobného návrhu v rozpore s tým, ako to žiadal sťažovateľ. Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie sťažovateľ vníma iba ako sekundárny dôsledok porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky,   či   možno   považovať   namietaný   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   jeho rozsudku za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Krajský   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   potvrdil   rozsudok okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia označeného rozsudku rekapituloval podstatné   časti   rozsudku   okresného   súdu,   argumentáciu   účastníkov   konania   nastolenú v odvolacom konaní a, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„... okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej   veci,   vec   správne   právne   rozhodol   a   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   s   poukazom na ust. §   157   ods.   2   O.   s.   p.   So   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými   navrhovateľom v odvolaní   sa   dostatočne   a   presvedčivo   vysporiadal   už   prvostupňový   súd   vo   svojom rozhodnutí, v ktorého závery si odvolací súd osvojil...

Prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal upresneným návrhom navrhovateľa zo dňa 21. 04. 2008 a o tomto aj rozhodol. Navrhovateľ sa jednoznačne domáhal jednorazovej odplaty za obmedzenie vlastníckeho práva a ako sám uviedol vo svojom upresňujúcom návrhu zo dňa 21. 04. 2008, sumy 35.861.- Sk sa domáhal titulom primeranej náhrady za obmedzenie výkonu vlastníckeho práva: 1/ zriadením ochranného pásma a 2/ vstupom na jeho nehnuteľnosť za účelom vykonania rekonštrukcie, opráv a údržby sústavy tepelných zariadení,   lebo   ako   vyplynulo   z   doteraz   vykonaného   dokazovania,   na   jeho   pozemku je zo zákona   zriadené   ochranné   pásmo   a   odporca   1/   vstúpil   v   roku   2005   na   jeho nehnuteľnosť za účelom vykonania rekonštrukcie sústavy tepelných zariadení...

Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal nároku aj za vstup na jeho nehnuteľnosť za účelom vykonávania rekonštrukcie, opráv a údržby sústavy tepelných zariadení v rokoch 2005 a 2006, tak ako to vymedzil vo svojom upravenom žalobnom návrhu zo dňa 21. 04. 2008, bolo   na   navrhovateľovi,   aby   preukázal,   že   práve   v   tomto   období   odporca   1/   vstúpil na pozemok ⬛⬛⬛⬛ a vykonával na tomto pozemku rekonštrukciu, opravu a údržbu sústavy tepelných zariadení. V konaní navrhovateľ uvedenú skutočnosť nepreukázal, a to ani výsluchom svedka a ani fotografiami, ktoré sa viazali na iné časové obdobie.“

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného právneho názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol:

„Súd v nadväznosti na § 152 ods. 2 a § 153 ods. 2 O. s. p. ustálil, akým predmetom sporu je viazaný. Uznesením č. konania 4C/162/2007-177 zo dňa 29. 04. 2008 pripustil zmenu   rozsudočného   návrhu...,   ktoré   je   právoplatné,   vykonateľné   a   pre   prekážku res iudicata... nezmeniteľné a spätne nepreskúmateľné...“

V nadväznosti na už uvedené okresný súd ustálil, že „predmetom sporu bol nárok navrhovateľa na náhradu škody 35 861,- Sk stým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu   plnenia   dlh   druhého   z   odporcov   a   s   tým,   že   základom   uplatneného   nároku sú rozhodujúce skutkové tvrdenia, že nárok je uplatnený aj ako jednorazová náhrada podľa § 33 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, aj za zásah v roku 2005 (od septembra 2005 do mája 2006) v rozsahu 6 m2..., zásahom do pozemku..., čím bol narušený prístup k budove vo vlastníctve navrhovateľa. Súd preto nedokazoval veci mimo predmet sporu...“.

Okresný súd vo vzťahu k sťažovateľom uvádzaným dôkazným prostriedkom uviedol, že doplnil dokazovanie o fotokópiu znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛, ktorý „bol podkladom uzavretia kúpnej zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom 2/ rade... V celom znaleckom   posudku   nie   je   zmienka   o zľave   z kúpnej   ceny   z dôvodu   existencie   vecných bremien... Zároveň (sťažovateľ, pozn.) doručil fotografie, ktorými chcel preukazovať zásah − vstup na nehnuteľnosť. Na č. listu 290 uviedol, že preukazujú vstupy v rokoch 2005 až 2008,   hoci   na   č.   listu   177   spisu   jednoznačne   bola   pripustená   zmena   rozsudočného návrhu a súd aj účastníci boli viazaní predmetom sporu, časovým obdobím rok 2005 od septembra 2005 do mája 2006... Je zrejmé, že predložené fotografie č. listu 291 majú vzťah k inému časovému obdobiu, než je časové obdobie tvoriace predmet sporu. Ide o časové obdobie 08. 06. 2009 na č. listu 291, na č. listu 292, rovnako 08. 06. 2009, rovnako č. listu 293, 294. V podaní zo dňa 04. 09. 2009 − č. listu 311 udáva, že doručuje k preukázaniu svojich   tvrdení   fotografie   za   december   2008...   Fotografie   za   december   2008,   ktoré sú v prílohe na č. listu 313 spisu netvoria predmet sporu, nemohli byť teda predmetom dokazovania v tomto konaní... Pokiaľ ide o fotografie od č. listu 399 a nasledujúce spisu, je zrejmé, že sú z roku 2009 a nemohli tvoriť predmet dokazovania, pretože dokazovanie môže súd viesť len v nadväznosti na daný predmet sporu...

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   pokiaľ   ďalej   navrhovateľ   upravoval   svoje   tvrdenia čo do iného časového obdobia, resp. čo do skutkových tvrdení, že došlo k prácam z jeho pozemku, takéto tvrdenia neboli predmetom konania, pretože neboli tvrdené navrhovateľom do momentu pripustenia zmeny návrhu. Súd sa nimi nezaoberal.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd rozhodol v rozpore s podaním   sťažovateľa   z 21.   apríla   2008,   ktorým   vykonal   úpravu   svojho   žalobného návrhu, a krajský súd na túto vadu v odvolacom konaní primerane nereagoval a nezákonnosť v postupe okresného súdu neodstránil, ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri svojom rozhodovaní   primárne   vychádzal   z právneho   názoru,   podľa   ktorého   bolo   uznesenie č. k. 4 C 162/2007-177   z 29.   apríla   2008,   ktorým   pripustil   zmenu   žalobného   návrhu sťažovateľa   v čase   jeho   meritórneho   rozhodovania,   pre   neho   záväzné   a nezmeniteľné, a preto   bol   povinný   obsah   jeho   výrokovej   časti   rešpektovať.   V tejto   súvislosti   je   tiež potrebné uviesť, že z rozsudku okresného súdu zreteľne vyplýva, na základe akých úvah došlo k ustáleniu predmetu sporu.

Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré by mohli   pre   nedostatok   primeranej   reakcie   zo   strany   krajského   súdu   zakladať   ústavnú neudržateľnosť napadnutého postupu krajského súdu.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   týmto   postupom všeobecných   súdov   nebol   vylúčený   z možnosti   uplatniť   svoje   právo   na   náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v novom konaní aj za iné časové obdobie ako to, ktoré bolo predmetom posudzovania okresného súdu a následne krajského súdu v označených konaniach.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľa, ktorou namieta arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, pretože ako vecne správny potvrdil nepreskúmateľný rozsudok okresného súdu, z ktorého podľa jeho názoru nie je zrejmé, ako sa tento súd vysporiadal   s ním   navrhnutými   dôkaznými   prostriedkami   (znaleckým   posudkom a fotografickými snímkami). V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa je možné poukázať na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, z ktorého zreteľne vyplýva, ako sa tento súd vysporiadal   s označenými   dôkaznými   prostriedkami.   Sťažovateľovi   sa   tak   ani   v tomto prípade nepodarilo preukázať, že by krajský súd, prípadne okresný súd v danom prípade postupoval   v extrémnom   rozpore   s   relevantnou právnou   úpravou,   pretože   okresný   súd dostatočným spôsobom ozrejmil svoje úvahy, prečo sa s dôkaznými návrhmi sťažovateľa odmietol   zaoberať   –   nejde   tak   o tzv.   opomenuté   dôkazy,   ktoré   by   mohli   zakladať protiústavnosť rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k označeným   námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd v jeho veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom   na   spôsob,   akým   sťažovateľ   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   vo   vzťahu k namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ústavný súd s poukazom   na   svoje   predchádzajúce   závery   o sťažovateľom   namietanom   porušení označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,   že   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, a preto nie je ani v tomto prípade reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľom označených práv.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   17   ods.   1   a 2 všeobecnej deklarácie ústavný súd považuje za potrebné odkázať na svoj stabilizovaný právny názor, podľa   ktorého   vzhľadom   na   skutočnosť,   že všeobecná   deklarácia nebola   vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (pozri čl. 7 ods. 5 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v   znení   neskorších   predpisov,   pozn.),   nemá   tento   dokument   povahu   prameňa   práva Slovenskej republiky, ale len povahu politického dokumentu. Za daných okolností nemôže byť   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   tá   časť   sťažnosti sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   práv   deklarovaných   vo všeobecnej   deklarácii, t. j. medzinárodnom dokumente, ktorý nemá povahu prameňa práva (m. m. II. ÚS 18/97, I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa v sťažnosti sa netýkajú preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy,   preto   nemôže   byť   vzhľadom   na   rozsah základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy toto základné práva sťažovateľa dotknuté.Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 171/2012

Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka nepreskúmateľnosť jeho uznesenia z dôvodu, že sa „... nezaoberal rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľa, v relevantnej časti uviedol:

„Dovolateľ v podanom dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., a to že   bola   účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom. V konkrétnosti namietal, že Okresný súd Čadca bez navrhovateľovho relevantného návrhu rozhodol o pripustení zmeny návrhu, a to spôsobom, že žiada náhradu iba od septembra 2005 do mája 2006 v rozsahu 6 m2 za zásah do pozemku ⬛⬛⬛⬛ v katastrálnom území.

Dovolací   súd   po   preskúmaní   obsahu   spisu   zistil,   že   predmet   sporu   bol   určený úpravou navrhovateľa zo dňa 21. 4. 2008, podľa ktorej sa domáhal voči odporcom 1/ a 2/, aby boli povinní zaplatiť mu sumu 1 190,37 € (35 861 Sk) ako primeranú náhradu vo forme jednorazovej   odplaty   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   k   parc. v katastrálnom   území v   zmysle   §   33   ods.   1   písm.   a/   zákona   č.   657/2004   Z.   z. o tepelnej   energetike   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   pričom   plnením   jedného z odporcov   zaniká   povinnosť   druhého   odporcu   plniť   v   rozsahu   v   akom   bolo   plnené. Z rozsudku Okresného súdu Čadca ako aj z rozsudku Krajského súdu v Žiline, s poukazom na úpravu navrhovateľa zo dňa 21. 4. 2008, jednoznačne vyplýva ako, a na základe ktorých skutočností   došlo   k   ustáleniu   predmetu   konania.   Nie   je   preto   namieste   námietka navrhovateľa,   že   súd   rozhodol   o   návrhu,   ktorý   on   nikdy   súdu   nepodal.   Vzhľadom na uvedené,   konaním   v   súlade   so   zákonom   nemohli   konajúce   súdy   odňať   účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Ďalej   dovolateľ   považoval   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   aj   krajského   súdu za nepreskúmateľné z dôvodu nedostatku odôvodnenia...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru, že v odôvodení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   ako   aj   súd   odvolací   zrozumiteľným spôsobom   uviedli   dôvody   svojho   rozhodnutia.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nemožno považovať   za svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   pretože   odvolací   súd   sa   pri   výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam... Táto námietka navrhovateľa je preto nedôvodná...

Z   obsahu   dovolania   ďalej   vyplýva,   že   navrhovateľ   namietal   nesprávne   právne posúdenie veci, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie,   či   odvolací   súd   (ne)použil   správny   právny   predpis   a   či   ho   (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,   že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému   nie   je   prípustné,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   ústavne   konformným   spôsobom vysporiadal   so   všetkými   dôvodmi   dovolania   v   rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie o prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že dovolanie smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu,   s   tým,   že   nejde   o   prípad, keď je dovolanie prípustné podľa § 237 písm. a) až g) OSP. Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady podľa § 238 OSP, na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa   proti   predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   nie   je   prípustné.   Ústavný   súd považuje   tento   záver   za   racionálny,   vyplývajúci   z   relevantných   skutkových   zistení, rozhodne nie arbitrárny, pričom najvyšší súd ho primerane odôvodnil.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom je založené uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k nemožnosti posudzovať okolnosti danej veci, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy z dôvodu odlišného rozsahu ich ochrany od okolností danej veci, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej   deklarácie   ústavný   súd   poukazuje   na   už   prv   uvedené   závery   vzťahujúce sa k napadnutému postupu krajského súdu.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi sa ani v tomto prípade nepodarilo preukázať také nedostatky v postupe najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by   vytvárali   priestor   pre   možnosť   vyslovenia   porušenia   označených   práv   sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   vo   veci   sťažovateľa   nie   sú   podľa   jeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015