znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 492/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť D. S. a J. S., zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Trhová 1, Zvolen, ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen v konaní vedenom pod ČVS: ORP-417/OEK-ZV-2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. S. a J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014 doručená   sťažnosť   D.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   a J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) (spolu ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   Jozefom   Brázdilom, Trhová 1, Zvolen, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Zvolen   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“)   v konaní vedenom pod ČVS: ORP-417/OEK-ZV-2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   29.   augusta   2003 trestné oznámenie   vo   veci   krádeže   ich   osobného   motorového   vozidla   Škoda   Octavia..., ktorou im bola spôsobená škoda 458 000 Sk zodpovedajúca hodnote odcudzeného vozidla a 1 000 Sk krádežou osobných vecí vo vozidle. Vyšetrovateľ začal uznesením z 29. augusta 2003 trestné stíhanie pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona a sťažovatelia si v konaní uplatnili nárok na náhradu škody, sťažovateľka v sume 483 000 Sk a sťažovateľ v sume 11 000 Sk. Uznesením z 28. júna 2004 bol z trestného činu obvinený I. G. Prípravné konanie nebolo dosiaľ skončené.

Sťažovatelia   namietajú,   že   trestné   konanie   trvá   už   desať   rokov,   bolo   viackrát prerušené, najmä pre neprítomnosť obvineného, avšak podľa ich názoru prerušenie konania nebolo   dôvodné   a trvalo   pridlho.   Podľa   sťažovateľov   boli   procesné   úkony   vykonávané nekoncepčne   a nehospodárne   a vyšetrovateľ   neurobil   všetky   opatrenia,   aby   bola   vec v primeranej dobe skončená.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„V   trestnom   konaní   pred   Okresným   riaditeľstvom   Policajného   zboru   vo   Zvolene vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-417/OEK-ZV-2003 bolo porušené právo sťažovateľov 1/ a 2/ na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   vo   Zvolene   sa   prikazuje,   aby   vo   veci sp. zn. ČVS: ORP-417/OEK-ZV-2003 konal bezodkladne a bez prieťahov.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľom   1/   a 2/   spoločne   a nerozdielne   finančné zadosťučinenie   v sume   6.800   €,   ktoré   je   povinný   im   vyplatiť   Okresné   riaditeľstvo Policajného zboru vo Zvolen v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresné riaditeľstvo PZ Zvolen je povinné nahradiť sťažovateľom 1/ a2/ spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 € na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jozefa Brázdila, Trhová 1, 960 01 Zvolen... do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   (napr.   I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06)   z   rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutie vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. 7. 2005), uvádza, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku   na náhradu   škody   voči   určitej   osobe,   ktorej   určitosť   je   vyjadrená   najskôr vznesením obvinenia (I. ÚS 18/06).

Konanie vo   veci   sťažovateľov   (o   ich   nároku   na náhradu   škody)   je vedené   proti obvinenému od 28. júna 2004. Ústavný súd z vyšetrovacieho spisu zistil, že sťažovateľ aj v zastúpení   manželky   vypovedal   27.   novembra   2007   ako   poškodený,   že   odcudzené vozidlo bolo poistené proti krádeži a poisťovňa im vyplatila plnenie v sume 197 419 Sk, preto   si   naďalej   uplatňujú   v trestnom   konaní   nárok   na   náhradu   škody   10 000   Sk za odcudzené   osobné   veci   a 285 000   Sk   za   odcudzené   vozidlo.   Vyšetrovateľ   podal 12. júla 2013   návrh   na   podanie   obžaloby   na   obvineného,   ktorý   prokurátorka   Okresnej prokuratúry   Zvolen   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   neakceptovala   a vec   vrátila vyšetrovateľovi na došetrenie s pokynom vykonať potrebné procesné úkony, najmä vypočuť svedka S. O. Uznesením podľa § 228 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku z 9. októbra 2013 bolo   trestné   stíhanie   prerušené,   pretože   pre   neprítomnosť   svedka   nemožno vec   náležite objasniť.   Sťažovatelia   podali   sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu,   o ktorej   rozhodla prokurátorka okresnej prokuratúry tak, že ju odmietla podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože nie je dôvodná.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Tento   účel   spravidla   nemožno   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že prerušenie konania podľa § 228 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku   možno   považovať   za   prekážku   konania.   Ak   nedôjde   k   odpadnutiu prekážky prerušeného   konania   postupom   predvídaným   v Trestnom   poriadku,   nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty   poškodených,   ktorí   si   uplatnili svoj   nárok   na náhradu   škody   v rámci   trestného konania. Ústavný súd s poukazom na svoju judikatúru (napr. II. ÚS 220/05) konštatuje, že okresné riaditeľstvo sa počas prerušenia konania nemohlo dopustiť zbytočných prieťahov v konaní, a teda ani porušenia základného práva sťažovateľov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd posúdil postup okresného riaditeľstva v napadnutom konaní v tomto štádiu konania ako porušenie základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby v prípade pokračovania zbytočných prieťahov v konaní sťažovatelia v tejto veci podali novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2014