znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 492/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd   a   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 MObdoV 3/2012 z 30. mája 2013 vo výroku o výške trov konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 MObdoV 3/2012 z 30. mája 2013 vo výroku o výške trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   žalobcu   –   V.,   a.   s... proti žalovanému 2) – Sťažovateľovi, o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, o odvolaní žalovaného 2) (Sťažovateľa) proti Rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5   Cbi   111/05-249   zo   dňa   12.   02.   2009   vydal   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 53/2009 zo dňa 13. 10. 2011 (ďalej len „Rozsudok NS SR“), ktorým Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo dňa 12. februára   2009,   č.   k.   5   Cbi/111/2005-249   v   napadnutej   časti   zmenil   tak,   že   žalobu zamietol   (prvý   výrok)   a   zaviazal   žalobca   zaplatiť   žalovanému   2)   (Sťažovateľovi)   trovy konania v sume 399,55 Eur...

Rozsudkom   NS   SR   súd   v   prvom   výroku   vo   vzťahu   k   Sťažovateľovi   zmenil prvostupňové rozhodnutie, tak že žalobu V., a. s., ktorou sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú Sťažovateľ uzavrel so správcom konkurznej podstaty úpadcu   P.   v   konkurze,   zamietol.   Rozsudkom   NS   SR,   súd   v   druhom   výroku   rozhodol o náhrade trov konania a ich výške. Uvedený druhý výrok odôvodnil odvolací súd tak, že „O trovách   konania   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   podľa   § 142 ods.   1 v spojení s § 224 O. s. p. tak, že v konaní úspešnému žalovanému 2) priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. Žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok je určovacou žalobou podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p. a z hľadiska náhrady trov konania je hodnota takouto zmluvou postúpených pohľadávok bezvýznamná. Zmluva   samotná,   ktorá   k   predmetom   konania   o   určenie   neplatnosti,   nie   je   peňažným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Tento princíp napokon platí aj pre určenie poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie konania, kedy podľa poznámky k položke 1, sa súdny poplatok vyberie podľa písmena b) tejto   položky,   ako   v   prípadoch   keď   nemožno   predmet   konania   oceniť   peniazmi. Pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb,   ako v   spore   s neoceniteľnou hodnotu veci.“...

Odvolací súd teda pri vydávaní Rozsudku NS SR nevychádzal pri určení tarifnej hodnoty,   ako   základu   pre   určenie   výšky   trov,   z   hodnoty   postúpených   pohľadávok, ale z ustanovenia § 11 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v príslušnom znení...

Na   základe   podnetu   žalovaného   2)   (Sťažovateľ)   podal   Generálny   prokurátor Slovenskej republiky voči druhému výroku Rozsudku NS SR (t. j. výroku o trovách konania) Mimoriadne dovolanie zo dňa 02. 07. 2012...

Uznesením   dovolacieho   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2 MObdoV/3/2012 zo dňa 30. 05. 2013... bolo Mimoriadne dovolanie zamietnuté... Podľa   nášho   názoru   dovolací   súd   zvolil   pri   priznávaní   výšky   trov   právneho zastúpenia   Sťažovateľa   nesprávnu   a   nespravodlivú   konštrukciu,   a   navyše   neprihliadol ani na   osobitosti   predmetného   súdneho   konania,   kde   žalobca   podal   okrem   predmetnej určovacej   žaloby   aj   niekoľko   ďalších   určovacích   žalôb,   ktorými   sa   snažil   bezdôvodne paralyzovať   Sťažovateľa   pri   efektívnom   a   účinnom   vymáhaní   nadobudnutého   portfólia pohľadávok   (postúpeniu   pohľadávok   na   Sťažovateľa   pritom   predchádzalo   vydanie opatrenia   konkurzného   súdu,   ktorým   konkurzný   súd   ako   jediný   vecne   príslušný   súd odsúhlasil uvedený odpredaj pohľadávok). Je preto podľa nášho názoru inter alia správne, aby   náhrada   trov   konania   reflektovala   hodnotu   pohľadávok,   ktoré   boli   predmetom napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok...

K   prezentovaným   záverom   dospel   Ústavný   súd   Českej   republiky   aj   v   mnohých ďalších historických i recentných prípadoch, z ktorých exemplifikatívne uvádzame Nález sp. zn.   II.   ÚS   598/2000   zo   dňa   04.   07. 2001,   I.   ÚS   712/01   zo   dňa   15.   01.   2003, II. ÚS 2811/08 zo dňa 11. 06. 2009 a II. ÚS 2886/07 zo dňa 16. 03. 2010...

Uvedené   závery   sú   tiež   právne   kompatibilné   aj   s   mnohými   rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viď. napr. Uznesenie sp. zn. 2 Cdo 202/2007 zo dňa 17. 12. 2007, Rozsudok sp. zn. 2 M Cdo 15/2007 zo dňa 30. 09. 2008, Uznesenie sp. zn. 2 Cdo 259/2008 zo dňa 25. 11. 2008, Rozsudok sp. zn. 2 Cdo 271/2007 zo dňa 16. 12. 2008, Uznesenie sp. zn. 5 Cdo 55/2009 zo dňa 06. 05. 2009, Rozsudok sp. zn. 2 Cdo 46/2008 zo dňa 12. 05. 2009, Rozsudok sp. zn. 5 Cdo 188/2008 zo dňa 17. 06. 2009; Rozsudok sp. zn. 5   Cdo   194/2008   zo   dňa   11.   09.   2009   a   Rozsudok   sp.   zn.   3   Cdo   100/2009 zo dňa 29. 03. 2010...

V rovnakom duchu sa vyjadril tiež Európsky súd pre ľudské práva v Rozsudku vo veci Beian   vs.   Rumunsko   zo   dňa   06.   12.   2007   keď   rozhodol,   že   vzájomne   si   odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu   predstavuje porušenie   Dohovoru o ochrane ľudských práv...

Podľa   názoru   Sťažovateľa   je   napadnuté   dovolacie   Uznesenie   NS   arbitrárne a ústavne neudržateľné, keďže nie je náležíte odôvodnené a nespĺňa ani požiadavky kladené na spravodlivý súdny proces. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutie je daná aj verejným záujmom, lebo je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdov je kontrolované verejnosťou.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   MObdoV/3/2012 zo dňa   30.   05.   2013   došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu a vlastníckeho   práva   Sťažovateľa   v zmysle   článkov   46   ods.   1   a 20   ods.   1   Ústavy   SR, a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MObdoV/3/2012 zo dňa 30. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom   trov   právneho   zastúpenia   Sťažovateľa   v   zmysle   ustanovenia   §   31a   Zákona o Ústavnom súde. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   je   nepochybne   súčasťou   súdneho   konania, a všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 36 ods. 1 listiny) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05, IV. ÚS 107/2012).

Podľa   §   80   písm.   c)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa   §   10   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje sa za   tarifnú   hodnotu   výška   peňažného   plnenia   alebo   cena   veci   alebo   práva,   ktorých sa právna   služba   týka,   určená   pri   začatí   poskytovania   právnej   služby;   za   cenu   práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami... Z   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   248/08,   IV.   ÚS   107/2012)   vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho   rozhodovania. Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia všeobecných   súdov   o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípade   extrémneho   vybočenia   z   pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty   svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 80   písm.   c)   OSP   má   rozhodujúci   význam   najmä   v   ňom   uvedené   slovné   spojenie „ak nie je   možné   vyjadriť   hodnotu   veci   alebo   práva   v   peniazoch“.   Vyjadriť   hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred Krajským súdom v Bratislave   a najvyšším   súdom   rozhodovanie   o   určení   ne(platnosti)   právneho   úkonu, konkrétne zmluvy o postúpení pohľadávky „uzatvorenej pri speňažení konkurznej podstaty potom, ako boli pohľadávky zapísané do konkurznej podstaty a konkurzný súd dal súhlas na ich predaj“ (citované z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).

V   napadnutom   rozsudku   dovolací   najvyšší   súd   k   výroku   o   výške   náhrady   trov konania uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. O. s. p.) na základe mimoriadneho   dovolania   podaného   včas   generálnym   prokurátorom   (§   243g   O. s. p.) na podnet   účastníka   konania,   preskúmal   vec   bez   nariadenia   dovolacieho   pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. a § 167 ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.

V   zmysle   §   243f   ods.   1   O. s. p.   mimoriadnym   dovolaním   možno   napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p.,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nie len rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd   predovšetkým   otázkou,   či   konanie   v   tejto   veci   nie   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci   súdu,   nedostatku   spôsobilosti   účastníka   byť   účastníkom   konania,   nedostatku riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Žiadna z týchto vád nebola v mimoriadnom dovolaní namietaná a ani nevyšla najavo v konaní o mimoriadnom dovolaní.

Inou vadou konania,   na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občiansko- súdnom konaní. Dovolací súd nezistil, že by konanie odvolacieho súdu bolo takouto vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci postihnuté.

V ďalšom sa preto dovolací súd zameral na posúdenie, či je opodstatnená námietka dovolateľa, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení   veci   [§   243f   ods.   1   písm.   c)   O. s. p.].   Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil   správny   právny   predpis,   alebo   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolateľ v dovolaní uviedol, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keďže pri   výpočte   výšky   náhrady   trov   konania   nesprávne   aplikoval   ustanovenie   §   11   ods.   3 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb,   hoci   mal   správne   aplikovať   ustanovenie   §   10   ods.   2   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom sude a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Rozhodovanie o náhrade trov je účasťou súdneho konania a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (i podľa čl. 36 ods. 1 Listiny) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR) porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (II. ÚS 56/2005).

Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo vecí úspech nemal.

Trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku,   ušlý   zárobok   účastníkov   a   ich   zákonných   zástupcov,   trovy   dôkazov,   odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, odmena správcu dedičstva   a   jeho   hotové   výdavky,   tlmočné   a   odmena   za   zastupovanie,   ak   je   zástupcom advokát (§ 137 O. s. p. v znení účinnom do 31. decembra 2011).

Podľa   §   9   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   zákonná   sadzba tarifnej   odmeny   sa   stanoví   podľa   tarifnej   hodnoty   veci   alebo   druhu   veci,   alebo   práva a podľa   počtu   úkonov   právnej   služby,   ktoré   advokát   vo   veci   vykonal,   ak   táto   vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za   tarifnú   hodnotu   výška   peňažného   plnenia   alebo   cena   veci,   alebo   práva,   ktorých sa právna   služba   týka,   určená   pri   začatí   poskytovania   právnej   služby;   za   cenu   práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Podľa   názoru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadreného   v   uznesení z 01. marca 2012, sp. zn. IV. ÚS 107/2012-13, ktorým rozhodol o sťažností žalovaného 2) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 53/2009 z 13. októbra 2011, pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 80 písm. c) O. s. p. má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred krajským súdom a   Najvyšším   súdom   SR   rozhodovanie   o   určenie   (platnosti)   právneho   úkonu,   konkrétne zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   uzatvorenej   pri   speňažení   konkurznej   podstaty   po   tom, ako boli   pohľadávky   zapísané   do   konkurznej   podstaty   a   konkurzný   súd   dal   súhlas na ich predaj,   Meritórnym   rozhodnutím   o   zamietnutí   žaloby   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   v predmetnom   konaní   rozhodol,   že   zmluva   o   postúpení   pohľadávky   medzi postupcom a postupníkom je platná, čím zároveň došlo k potvrdeniu postavenia žalovaného 2)   ako   veriteľa   so   všetkými   právami   z   toho   vyplývajúcimi,   teda   aj   s   právom   vymáhať pohľadávku aj s príslušenstvom voči dlžníkovi. Predmetom tohto konania pred Najvyšším súdom   Slovenskej   republiky   však   nebolo   zaplatenie   samotnej   pohľadávky.   Účinky meritórneho   rozhodnutia   súdu   v   danom   spore   možno   charakterizovať   ako   vyriešenie predbežnej otázky, ktoré ovplyvní uspokojenie veriteľa pri samotnom uplatnení pohľadávky. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd je toho názoru, že ak ide o konanie o určenie, či   tu   právo   alebo   právny   vzťah   je   alebo   nie   je,   ako   v   okolnostiach   daného   prípadu, ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi, a to nie len pre účely určenia výšky súdneho poplatku (položka č. 1 prílohy zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z registra   trestov   č. 71/1992   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov   označenej   ako Sadzobník súdnych poplatkov časť 1 „poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní“ – v konaní   o určenie,   či tu právny vzťah   alebo právo   je alebo nie   je,   sa   súdny poplatok vyberie pevnou sumou, teda tak, ako keď predmet konania nemožno oceniť peniazmi), ale aj pre účely určenia výšky náhrady trov konania.

V danom prípade odvolací súd správne posúdil predmetnú žalobu ako určovaciu žalobu podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p., t. j., že ide o žalobu o určenie (ne)platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, a teda aj odpovedal na otázku, že ide o konanie o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je a teda išlo o konanie ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi. Je preto nesprávny názor dovolateľa, že správne mal odvolací súd ustáliť, že   konanie   sa   týka   postupovaných   pohľadávok   a   následne   za   účelom   zistenia   tarifnej odmeny   mal   zistiť   ich   hodnotu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   toho   názoru, že v danom   prípade   nebolo   možné   vyjadriť   hodnotu   veci   ani   práva   v   peniazoch (napr. rozhodnutia NS 5 MCdo 9/2010, 3 MCdo 9/2009, 1 MObdoV/17/2006). Hodnota veci pri   predmete   konania   –   určenie,   že   zmluva   o   postúpení   pohľadávok   je   neplatná nie je nominálna hodnota postupovaných pohľadávok, am cena za ktorú správca konkurznej podstaty predal tieto pohľadávky žalovanému 2) ani hodnota zložky majetku (pohľadávka úpadcu) podľa znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný znalcom v konkurznej veci. Odvolací súd preto vec správne právne posúdil, keď pri výpočte výšky náhrady trov konania správne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Z   uvedených   dôvodov   sa   dovolací   súd   nestotožnil   s   dôvodmi   mimoriadneho dovolania   generálneho   prokurátora   a   preto   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu odvolacieho   súdu   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania,   ktoré   nespočíva   na   nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243f ods. 1 písm. c) O. s. p.], zamietol (§ 243 i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p.).»

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru dovolacieho súdu. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny   či   zjavne neodôvodnený.   O arbitrárnosti   a   svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam.   Z   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť, ktorá by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu. Najvyšší   súd   pritom   v   nadväznosti   na   skutkový   stav   svoj   právny   záver   ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   ďalej   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   napadnutého   uznesenia vyplýva, že najvyšší   dovolací súd sa   stotožnil   so   záverom   odvolacieho súdu   k spornej otázke   trov   konania   s   poukazom   na   predmet   konania   a   potvrdil   jeho   zrozumiteľné rozhodnutie k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v   konkrétnej   prerokúvanej   veci.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   aplikácia   §   11   ods.   1 vyhlášky   je   v   danom   prípade   odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne a relevantne).

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov k rozhodovaniu   obdobných   vecí   (pozri   v   odôvodnení   v   časti   I   citovaného   rozhodnutia najvyššieho súdu, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho   systému   (v   zásade   každého   súdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený na precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.   Z   hľadiska   princípu   právnej   istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach (IV. ÚS 107/2012).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor   (ktorý   akceptuje   podľa   textu   sťažnosti aj sťažovateľka, pozn.), podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods.   1   písm.   b),   §   21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iného   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou   do   tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tento rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.

Na   základe   uvedeného   ústavný súd   dospel   k   záveru,   že   k   porušeniu   základného práva sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   dovolacieho   súdu sp. zn. 2 MObdoV/3/2012   z   30.   mája   2013   nedošlo,   a   preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   v   tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 ústavy

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, čl. 36 listiny, prípadne čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   ústavný   súd   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   dovolacieho   súdu nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo rozhodnutím najvyššieho súdu dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľky,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013