znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 492/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., t. č. vo väzbe L., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   5   Tos 134/2012 z 20. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2012 doručená sťažnosť A. H., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 134/2012 z 20. septembra 2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva, že   sťažovateľ   je Okresným   súdom   Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 137/2012 väzobne trestne stíhaný   pre   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Dňa 23.   júla 2012 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.   O tejto žiadosti okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 T 137/2012 z 19. septembra 2012 tak, že ju   podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   zamietol.   Zároveň   okresný   súd   tým   istým rozhodnutím po podaní obžaloby na sťažovateľa rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku o jeho ďalšom ponechaní vo väzbe.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ okresnému súdu ústne do zápisnice sťažnosť, ktorú podaním z 19. septembra 2012 písomne doplnil.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tos   134/2012   z 20.   septembra   2012   sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu podľa   § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   týmto   rozhodnutím   krajský   súd   porušil   jeho   základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, čo odôvodnil takto:„Dňa   5. 10. 2012   mi   bolo   doručené   uznesenie   Kraj.   súdu   v Trnave   pod   č.   k. 5 Tos 134/2012...,   z ktorého   vyplýva,   že   Kraj.   súd   v Trnave   na   neverejnom   zasadnutí konanom dňa 20. septembra 2012 o mojej sťažnosti proti uzneseniu Okr. súdu Piešťany z 19. septembra 2012 pod sp. zn. 1 T/137/2012 rozhodol, že sa zamieta...

Teda Kraj. súd v Trnave sa nezaoberal mojou argumentáciou v písomnej sťažnosti, ktorú   som   odoslal   dňa   20. 9. 2012,   keďže   tento   druhostupňový   súd   rozhodol   o tejto sťažnosti už 20. 9. 2012, rozhodol aj napriek tomu, že moja písomná sťažnosť nemohla byť doručená   druhostupňovému   súdu   a teda   sa   nemohla   zaoberať   mojou   argumentáciou, dokonca druhostupňový súd rozhodol ešte pred vypršaním 3 dňovej lehoty proti citovanému uzneseniu okr. súdu...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1.) Právo A. H. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“ a základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, uznesením Kraj. súdu v Trnave zo dňa 20. septembra 2012 v konaní vedenom pod s. z. 5 Tos/134/2012 porušené bolo.

2.) Uznesenie Kraj. súdu v Trnave zo dňa 20. septembra 2012 vedeného pod s. z. 5 Tos/134/2012   zrušuje   a prikazuje   mu   opätovne   rozhodnúť   o sťažnosti   z 20.   septembra 2012 a priznáva mi finančné zadosťučinenie 3 000 euro a náhradu trov konania právneho zastúpenia...»

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom a o „prednostné vybavenie tejto sťažnosti“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 134/2012 z 20. septembra 2012.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 137/2012 z 19. septembra 2012 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a o jeho ďalšom ponechaní vo väzbe, t. j. je výsledkom konania a rozhodovania o väzbe, čiže o osobnej slobode. V tomto prípade nešlo o rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste, resp. o trestnom obvinení.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obdobne, vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere   poukazuje aj na   stabilnú   rozhodovaciu   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda   zásadne   nevzťahuje   na   konanie   o   väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   v tomto   prípade   konštatuje,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu o väzbe (osobnej slobode) a namietaným porušením   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru,   sťažnosť   sťažovateľa   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie   a rozhodnutie,   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   a náhradu   trov právneho   zastúpenia)   bolo   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito zaoberať.

Z rovnakého   dôvodu   (odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   už   pri   predbežnom prerokovaní) sa ústavný súd nezaoberal ani požiadavkou sťažovateľa na ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012