znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 492/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. P.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod ČVS: ORP-422/OV-BB-2011   (predtým   ČVS:   ORP-1422/2-OSV-BB-2008),   postupom Okresnej prokuratúry Banská Bystrica a postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici v konaniach súvisiacich s podaným trestným oznámením z 5. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „OR PZ“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (predtým ČVS: ORP-1422/2-OSV-BB-2008), postupom   Okresnej   prokuratúry   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) a postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) v konaniach súvisiacich s trestným oznámením sťažovateľky z 5. septembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 5. septembra 2008 podala OR PZ trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu „neoprávneného užívania cudzej veci, resp. sprenevery“. Poverený príslušník OR PZ uznesením ČVS: ORP-1422/2-OSV-BB-2008 z 1. novembra 2008 trestné oznámenie sťažovateľky odmietol. Na základe sťažnosti   sťažovateľky   z   19.   novembra   2008   okresná   prokuratúra   uznesením   č.   k. 1 Pn 626/08-4   z 5.   decembra   2008   zrušila   rozhodnutie   povereného   príslušníka   OR   PZ a uložila mu, aby vo veci znova konal a rozhodol.

Poverený   príslušník   OR   PZ   uznesením   z   13.   februára   2009   vo   veci   trestného oznámenia   sťažovateľky   začal   podľa   §   199   ods.   1   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné stíhanie pre prečin neoprávneného používania cudzej veci podľa § 215 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) avšak uznesením z 18. januára 2010 trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavil, pretože sa nestal skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené.

Sťažnosť   sťažovateľky   proti   zastaveniu   trestného   stíhania   okresná   prokuratúra uznesením č. k. 3 Pv 104/09-14 z 28. januára 2010 zamietla, pretože nebola dôvodná.

Sťažovateľka vzhľadom na nespokojnosť s postupom vo veci jej trestného oznámenia podala „Sťažnosť na činnosť prokurátora Okresnej prokuratúry... vo veci č. 3 Pv 104/09“, na základe   ktorej   krajská   prokuratúra   uložila   okresnej   prokuratúre   zabezpečiť   opätovné začatie trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku.

O opätovnom začatí trestného stíhania (§ 199 ods. 1 Trestného poriadku) poverený príslušník OR PZ upovedomil sťažovateľku listom z 29. júna 2010.

Uznesením ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (k zmene spisovej značky došlo z dôvodu zmien v organizácii Policajného zboru) zo 4. februára 2011 poverený príslušník OR PZ znovu trestné stíhanie pre prečin neoprávneného používania cudzej veci podľa § 215 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona zastavil [podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], pretože sa nestal skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra uznesením   č.   k.   3   Pv   104/09-32   zo   7.   marca   2011   zamietla   ako   nedôvodnú.   S týmto postupom okresnej prokuratúry sťažovateľka nesúhlasila, preto 18. mája 2011 požiadala o preskúmanie postupu a rozhodnutia okresnej prokuratúry, ako aj postupu a rozhodnutia OR PZ. Krajská prokuratúra 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 KPt 141/10 podnet sťažovateľky vyhodnotila ako nedôvodný a odložila ho.

Sťažovateľka sa následne podaním z 22. júla 2011 obrátila na Generálnu prokuratúru Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   so „žiadosťou   o preskúmanie postupu“ krajskej   prokuratúry,   na   základe   ktorej   generálna   prokuratúra   uložila   krajskej prokuratúre   zabezpečiť   vo   veci   trestného   oznámenia   sťažovateľky   opätovné   začatie trestného   stíhania,   o čom   sťažovateľku   upovedomila   listom   č.   k.   IV/6   GPt   58/11-7 z 26. septembra 2011.

Podľa názoru sťažovateľky vzhľadom na uvedený priebeh konania o jej trestnom oznámení došlo postupom OR PZ, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka svoje presvedčenie odôvodnila takto:„Zo skutkového stavu jednoznačne vyplývajú nasledovné fakty:

1.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   pristupovali   k   danej   veci   nedôsledne   už   od začiatku. Z postupu a rozhodnutí je evidentné, že sa snažili predmetnej veci skôr rýchlo zbaviť   (ignorovali   sťažovateľom   navrhované   dôkazy,   rozhodnutia   neboli   dostatočne   a riadne   odôvodnené,   podklady   k   rozhodnutiam   neboli   nikdy   kompletné)   a   nie   ju   riadne vyšetriť, tak ako ukladá Trestný poriadok.

2. Každého úkonu orgánov činných v trestnom konaní sa musel sťažovateľ pracne domáhať.

- sťažovateľ musel využívať všetky zákonom dostupné prostriedky, aby sa o jeho vec začal niekto zaujímať, chyby pritom vznikali na strane orgánov činných v trestnom konaní a nie v nedostatočnom poskytnutí súčinnosti sťažovateľa.

3.   V   trestnom   stíhaní   vznikali   dlhé   obdobia   prestávok.   Orgán   činný   v   trestnom konaní počas týchto období nereagoval na výzvy sťažovateľa.

4. Právny zástupca poškodeného, ako i konateľ spoločnosti T., spol. s r.o. museli mnoho ráz vycestovať na výsluch a na doplnenia vyjadrení, ktoré vyžadovala polícia. Tým im vznikali ďalšie náklady, ktoré im nikto neuhradil.

5. Orgány činné v trestnom konaní neboli schopné za Štyri roky posúdiť komplexne danú trestnú vec a rozhodnúť. V postupe a rozhodnutiach sa vždy nachádzali chyby, ktoré bolí   odstraňované   až   na   príkaz   nadriadeného   orgánu,   čím   sa   celá   vec   zbytočne preťahovala.

6.   Sťažovateľ   podal   trestné   oznámenie   dňa   5. 9. 2008.   Od   tohto   dátumu   neboli orgány   činné   v   trestnom   konaní   schopné   vec   riadne   vyšetriť.   Trestné   stíhanie   stále prebieha.

7. Nesprávna činnosť orgánov činných v trestnom konaní má za následok, že škoda sťažovateľa spôsobená konaním zodpovedných osôb sa stále prehlbuje. Sťažovateľ nie je schopný sa už štyri roky na orgáne ochrany práva poskytnutia tejto ochrany dovolať... Orgány   činné   v   trestnom   konaní   majú   rovnako   poskytovať   ochranu   zákonom garantovaným právam a trestne stíhať tých čo tieto práva porušujú.

Orgány činné v trestnom konaní majú postupovať tak, aby trestné činy boli náležité zistené   a   ich   páchatelia   podľa   zákona   starostlivo   potrestaní,   pričom   treba   rešpektovať základné práva a slobody fyzických a právnických osôb.

Každý   má   právo,   aby   jeho   trestná   vec   bola   spravodlivo   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom.   Táto   zásada   má   rovnako   platnosť   i   pre prípravné konanie tak, aby nedochádzalo i v tejto fáze konania k zbytočným prieťahom vo veci. Sťažovateľ má za to, že orgány činné v trestnom konaní (ako orgány ochrany práva) sa svojím postupom a rozhodnutiam dopustili nesprávnej činnosti. Táto nesprávna činnosť mala za následok spôsobenie prieťahov v trestnom konaní. Tým došlo k porušeniu práva sťažovateľa na bezprieťahové konanie podľa čl. 48 ods2 Ústavy SR. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domáha ochrany na Ústavnom súde SR.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo sťažovateľa   T.   spol.   s r.o.,   právo na bezprieťahové konanie upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného riaditeľstva PZ Banská Bystrica, Okresnej prokuratúry Banská Bystrica a Krajskej prokuratúry Banská Bystrica porušené bolo.

2.   Okresnému   riaditeľstvu   PZ   Banská   Bystrica,   Okresnej   prokuratúre   Banská Bystrica   a   Krajskej   prokuratúre   Banská   Bystrica   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní základného práva na bezprieťahové konanie.

3. Spoločnosti T., spol. s r.o. sa priznáva finančné zadosťučinenie 5.000 €..., ktoré je Okresné riaditeľstvo PZ Banská Bystrica povinné spoločnosti T. spol. s r.o. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti T., spol. s r.o. priznáva trovy právneho zastúpenia 354,96 €..., ktoré je Okresné riaditeľstvo PZ Banská Bystrica povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. P. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh preto možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ku ktorému malo dôjsť postupom OR PZ v konaní vedenom pod ČVS:   ORP-422/OV-BB-2011   a   postupom   okresnej   prokuratúry   a   krajskej   prokuratúry v konaniach súvisiacich s trestným oznámením sťažovateľky.

Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka,   v   jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06).

V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“) uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   poškodeným   v   rámci   trestného   konania   treba považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle   poškodený   uplatní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   v   trestnom   konaní,   je   to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k poškodenému   spadá   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06)].

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   takéto   konanie možno   považovať za   rozhodujúce   pre   určenie   ich   „občianskych práv“.   Je   potrebné   poznamenať,   že   ESĽP   sa   v   danom   prípade   z   hľadiska   porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 95/06).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci   poškodeného (jeho záležitosti).   Podľa   § 46   ods.   3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola   spôsobená   trestným   činom,   je   tiež   oprávnený   navrhnúť,   aby   súd   v   odsudzujúcom rozsudku   uložil   obžalovanému   povinnosť   nahradiť   túto   škodu.   Podľa   judikatúry všeobecných   súdov,   ako   aj   zo   znenia   §   46   ods.   3   Trestného   poriadku   je   jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok   uplatnil   voči   určitej   osobe   –   obžalovanému.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   vo   veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo vzťahu k postupu OR PZ, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry namieta sťažovateľka skutočnosti zakladajúce podľa jej názoru zbytočné prieťahy. Podľa zistenia ústavného súdu do času podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo v trestnej veci vedenej OR PZ pod ČVS: ORP-422/OV-BB-2011 (predtým pod ČVS: ORP-1422/2-OSV-BB-2008) vznesené   obvinenie   žiadnej   konkrétnej   osobe.   V   tejto   súvislosti   upriamuje ústavný   súd pozornosť   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   z   ktorej   treba   vyvodiť,   že   sťažovateľka   ako poškodená v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia (proti konkrétnej osobe)   sa   nemôže   domáhať   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho   poškodenia,   a   teda   z   nej   robí   „vec“,   na   prerokovanie   ktorej   bez   zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Základné   právo   poškodeného   v   trestnom   konaní   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy je preto uplatniteľné až po vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   citovanú   judikatúru,   z   ktorej   treba   vyvodiť,   že sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011