znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 492/2010-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   M.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a   spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   47   Charty základných práv Európskej únie a práva na spravodlivé a verejné prejednanie záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 37/2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 21/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. M. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010 doručená sťažnosť JUDr. P.   M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva na spravodlivé a   verejné   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným   zákonom   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 37/2009 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 21/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 37/2009 o zaplatenie sumy 8 496,98 € s prísl. a následne bol   účastníkom   v konaní o   odvolaní   proti   rozsudku   okresného súdu   vedenom   krajským súdom   pod   sp.   zn.   15   Co   21/2010.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   21/2010 (sťažovateľ neuvádza deň vyhlásenia rozsudku) potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 37/2009-115 z 8. októbra 2009 a uznesenie č. k. 13 C 37/2009-129 z 13. januára 2009 (napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu neboli sťažovateľom predložené ústavnému súdu). Napriek poučeniu krajského súdu o nemožnosti podania dovolania proti jeho rozsudku sťažovateľ podal dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (sťažovateľ neuvádza deň podania dovolania)] z dôvodu, že tento riadne nezisťoval skutkový stav, na základe čoho vydal nesprávny rozsudok, a tiež z dôvodu, že vo veci rozhodovala sudkyňa JUDr. G. K., ktorá mala byť vylúčená z konania pre vzťah k účastníkom konania.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1.   Slovenská republika v zastúpení Okresným súdom Poprad a Krajským súdom v Prešove svojim postupom a rozhodnutiami porušili ľudské práva upravené v čl. 46 (1) Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   47   Charty základných práv Európskej   únie   a čl.   6   (1) Európskeho dohovoru ľudských práv.

2. Vec sa prikazuje na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 37/2009 a jeho rozsudkom č. k. 13 C 37/2009-115 z 8. októbra 2009 a uznesením č. k. 13 C 37/2009-129 z 13. januára 2009 pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na zaplatenie sumy 8 496,98 € s prísl. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 21/2010 a jeho rozsudkom, ktorým rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uvedeným rozhodnutiam okresného súdu, došlo k porušeniu označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa je neprípustná.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu (bez uvedenia dátumu).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie ešte predtým, ako v tej istej veci podal sťažnosť ústavnému súdu (4. októbra 2010). V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania (to platí aj v prípade, keď krajský súd namietaným rozsudkom dovolanie nepripustil), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť   k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci   (m.   m.   IV.   ÚS   363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v   tejto   časti   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

Ústavný súd v súčasnej dobe vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS   289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za neprípustnú až do rozhodnutia o dovolaní.

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (napr. rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body č. 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010