SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 491/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenej   advokátkou   Mgr.   Adrianou   Sojkovou, Námestie Matice slovenskej 1713, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 44 ods. 1 až 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžf   32/2012   a   jeho   rozsudkom z 23. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   Mgr.   Adrianou   Sojkovou,   Námestie   Matice   slovenskej   1713, Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 44 ods. 1 až 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, a čl. 13 ods. 1 písm.   a)   a   4   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 32/2012 a jeho rozsudkom z 23. mája 2013.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   obec (ďalej   len   „správca   dane“) platobným výmerom č. 1101196121 zo 14. februára 2011 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“   alebo   „platobný   výmer“)   vyrubila   sťažovateľke   miestny   poplatok   za   komunálne odpady   a   drobné   stavebné   odpady   za   zdaňovacie   obdobie   roku   2011   v   sume   65   €. Predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdilo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“   alebo   „žalovaný“)   rozhodnutím   č.   I/226/8134-60469/2011/990600-r z 30. mája 2011.

Proti   rozhodnutiu   žalovaného   podala   sťažovateľka   žalobu   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou   žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktoré spolu s rozhodnutím správcu dane žiadala zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. O jej žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 11 S 83/2011-44 z 13. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   Sžf   32/2012   z   23.   mája   2013   (ďalej   len   „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu.

Proti rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje takto:

„Porušovateľ (ani súd prvého stupňa) sa nevysporiadali s právnou argumentáciou sťažovateľky, ktorá odôvodňovala nezákonnosť správneho rozhodnutia (Platobný výmer) tým, že Platobný výmer vydala Obec v rozpore s:

• ust. § 79 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z., keď napriek tomu, že v obci je zavedený množstvový zber, poplatok vyrubila za určité obdobie (kalendárny rok), a to pevnou sumou bez ohľadu na kritéria stanovené v ust. § 79 ods. 1 zákona (frekvencia odvozov, sadzba a objem zbernej nádoby), a teda fakticky vyrubila poplatok v zmysle ust. § 79 ods. 2 zákona (ktorý spôsob nie je zlučiteľný s množstvovým zberom odpadu).

• ust. § 81 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z., keď napriek tomu, že v obci je zavedený množstvový zber, poplatok vyrubila platobným výmerom, ktorý zákon pre množstvový zber výslovne zakazuje.“

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 44 ústavy, sťažovateľka okrem   iného   uvádza,   že [n]útená   produkcia   odpadu   upiera   právo   sťažovateľke... na priaznivé   životné   prostredie   a   fakticky   ju   limitáciou   minimálneho   množstva vyprodukovaného odpadu núti porušovať povinnosť chrániť a zveľaďovať životné prostredie. Porušovateľ   svojím   rozhodnutím   nepriamo   porušil   dotknutý   čl. 44   ÚSR   tým, že vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu jeho porušovania zo strany správcu dane...“.

V súvislosti s namietaným   porušením   čl.   20 ods.   1   ústavy a   čl.   1 dodatkového protokolu sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodňuje takto:

„Uloženie povinnosti uhradiť poplatok za niečo, čo reálne nebude spotrebované a takým   spôsobom   byť   povinný   zmenšiť   svoj   majetok,   predstavuje   zásah   do   práva sťažovateľky, garantovaného čl. 20 ÚSR, ktoré porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo porušil tým, že bez splnenia podmienok nevyhnutnej miery, verejného záujmu, zákonnosti a primeranej náhrady umožnil vynucovanie platby od sťažovateľky a vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu porušovania tohto práva zo strany správcu dane...“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 a čl. 13 ústavy sťažovateľka uvádza, že postup správcu dane, ktorým jej vyrubil miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v sume 65 € za zdaňovacie obdobie roku 2011, „... vykazuje... znaky zjavnej   diskriminácie   pre   iné   zmýšľanie   sťažovateľky   (snaha   o   ekologické   povedomie, plnenie   povinností   v   súvislosti   s   ochranou   životného   prostredia),   uplatňovaním   práva sťažovateľky na priaznivé životné prostredie jej spôsobuje ujmu a popiera ust. čl. 12 ÚSR. Porušovateľ   svojím   rozhodnutím   nepriamo   porušil   dotknutý   čl.   12   ÚSR   tým, že vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu jeho porušovania zo strany správcu dane..., znevýhodnil sťažovateľku a na jej úkor nedôvodne zvýhodnil iných poplatníkov (pôvodcov odpadu)...

Povinnosť   uhradiť   poplatok   za   komunálne   odpady   bola   sťažovateľke   uložená v rozpore s ust. čl. 13 ods. 1 písm. a) ÚSR, keď Platobný výmer nebol vydaný v súlade so zákonom (ale v rozpore s ním).

Vyrubenie poplatku... spôsobom popísaným v sťažnosti... nedbá na podstatu a zmysel a   nie   je   použité   na   ustanovený   cieľ,   ktorým   je   v   prípade   odpadového   hospodárstva minimalizácia odpadov, teda v rozpore s čl. 13 ods. 4 ÚSR.

Porušovateľ svojím rozhodnutím nepriamo porušil čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ÚSR tým,   že   vytvoril   priestor   pre   pretrvávanie   stavu   jeho   porušovania   zo   strany   správcu dane...“.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   a   3   ústavy sťažovateľka   uvádza,   že   k   ich   porušeniu   došlo   nepriamo   tým,   že   najvyšší   súd   svojím rozhodnutím „... vytvoril priestor pre pretrvávanie stavu ich porušovania zo strany správcu dane“.

Sťažovateľka   tiež   žiada   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 000   €, čo odôvodňuje s poukazom na „... rozsah a výpočet porušenia ľudských práv a základných slobôd...“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ňou označených práv a ústavnoprávnych princípov   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a konaním,   ktoré   predchádzalo   jeho   vydaniu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €, a tiež aby rozhodol o povinnosti najvyššieho súdu uhradiť jej trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   najvyššiemu súdu predovšetkým vytýka arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci, pričom túto svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom „podústavného“ práva uskutočneným najvyšším súdom. Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 44 ods. 1 až 5 ústavy, ako aj namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka vníma iba ako sekundárny dôsledok porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv a ústavnoprávnych princípov považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že podstatou správneho konania, ktoré sa voči sťažovateľke viedlo, a s výsledkom, s ktorým nesúhlasila, bolo rozhodovanie o jej povinnosti zaplatiť finančnú čiastku v sume 65 € za zdaňovacie obdobie roku 2011, zákonnosť uloženia ktorej sťažovateľka namietala aj v   nadväzujúcom   súdnom   konaní,   v   ktorom   sa   na   základe   podanej   žaloby   domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým potvrdil platobný výmer obce. Z uvedeného vyplýva, že vec, v súvislosti s ktorou sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, sa vo svojej podstate týka konania, ktoré pôvodne súviselo s uložením jej povinnosti zaplatiť finančnú čiastku vo výške 65 €.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd považuje v danom prípade za nevyhnutné okrem   sťažovateľkou   formulovaných   námietok   zohľadniť   najmä   intenzitu   namietaných porušení   a   ich   ústavnoprávny   rozmer,   ktoré   by   odôvodňovali   vyslovenie   porušenia sťažovateľkou označených práv a ústavnoprávnych princípov. Uvedená finančná čiastka, ktorej zákonnosť uloženia bola predmetom námietok sťažovateľkou uvádzaných v priebehu správneho   konania,   nadväzujúceho   správneho   súdneho   konania,   ako   aj   konania   pred ústavným súdom, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   opodstatnenosť sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vo   veciach   zanedbateľného   významu   prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv   alebo   slobôd   v   mimoriadne   závažnom   rozsahu   [intenzite   (IV.   ÚS   414/2010, IV. ÚS 79/2011,   IV.   ÚS   251/2011)].   Posudzovaná   vec   vzhľadom   na   hodnotu,   ktorá je pre sťažovateľku   „v   hre“,   nedosahuje   v   danom   konkrétnom   prípade   intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   vo   veci   sťažovateľky   nie   sú   podľa   jeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky na poskytnutie   ústavnej   ochrany,   a   preto   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015