znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 491/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť F. S., zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Katarínou   Dušákovou,   Považská   26,   Košice,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru Žilina v konaní vedenom pod ČVS: KRP-59/OVK-ZA-2007, postupom Úradu boja proti organizovanej kriminalite, oboru Západ, oddelenia vyšetrovania Trenčín v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-8/BOK-ZA-2011 a postupom Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ, pracoviska Trenčín v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-399/NKA-ZA-2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2014   doručená   sťažnosť   F.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. Katarínou   Dušákovou,   Považská   26,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru Žilina (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) v konaní   vedenom   pod   ČVS:   KRP-59/OVK-ZA-2007,   postupom   Úradu   boja   proti organizovanej kriminalite, oboru Západ, oddelenia vyšetrovania Trenčín (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-8/BOK-ZA-2011 a postupom Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ, pracoviska Trenčín (ďalej len „národná kriminálna agentúra“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-399/NKA-ZA-2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je obvinený z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 Trestného zákona v znení účinnom do 30. júna 1998 na poškodenom B. O., ktorej   sa   mal   dopustiť   v lete   1998.   Uznesenie   o vznesení   obvinenia   bolo   vydané 31. decembra 2007. Vyšetrovanie nebolo dosiaľ skončené.

Sťažovateľ   namieta,   že „Trestná   vec...   nie   je   až   taká   zložitá,   aby   od   vznesenia obvinenia – od 31. 12. 2007, vyšetrovateľ /OČTK/ nedospeli k meritórnemu rozhodnutiu a vec   zákonne   odovzdali   dozorujúcemu   prokurátorovi.   Ak   vyšetrovateľ   v celom kalendárnom roku − 12 /dvanásť/ mesiacov – vykoná 5 /päť/ úkonov, a to výsluch svedkov – je nevyvrátiteľný fakt, že koná účelovo, na základe pomalého postupu tohto orgánu.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že počas vyšetrovania bol vzatý do väzby v inej veci vedenej   pod   ČVS:   KRP-57/OVK-ZA-2007,   a teda   väzbu   vykonával   aj   v napadnutom konaní až do vylúčenia veci na samostatné konanie, a preto mali orgány činné v trestnom konaní postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením aj v napadnutom konaní.

Sťažovateľ   pravidelne   podával   prokurátorovi   sťažnosti   a žiadosti   o prešetrenie postupu označených orgánov, a teda vyčerpal všetky právne prostriedky na ochranu svojich práv.   Preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   označených   orgánov v napadnutom   konaní   bolo   porušené   jeho   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, a priznal mu finančné zadosťučinenie 15 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   sa   záruky   vyplývajúce   zo   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v prípade   konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní vzťahujú na fyzické osoby po začatí trestného stíhania,   keď   sa   stávajú   stranou   v konaní   buď   ako   obvinení,   alebo   ako   poškodení (m. m. II. ÚS   41/98,   II. ÚS 20/02).   Účel   základného   práva   na konanie   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa aj v prípravnom trestnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánov v primeranej lehote (III. ÚS 99/02).

Na   účely   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal vyšetrovací spis a vyjadrenie národnej kriminálnej agentúry. Zistil, že vo veci sťažovateľa sa konanie začalo vydaním uznesenia o vznesení obvinenia 31. decembra 2007. Trestné konanie   bolo   vedené   krajským   riaditeľstvom   pod   ČVS: KRP-59/OVK-ZA-2007. Od 2. novembra   2010   vykonával vyšetrovanie   úrad boja   proti   organizovanej   kriminalite v konaní   vedenom   pod   ČVS:   PPZ-269/BOK-ZA-2010,   v ktorom   sa   konalo   o viacerých skutkoch,   z ktorých   bol   obvinený   sťažovateľ.   Uznesením   z 21.   januára   2011   bola vec vraždy   B.   O.   vylúčená   na   konanie   vedené   pod   ČVS:   PPZ-8/BOK-ZA-2011. Od 1. decembra 2012 došlo k zmene názvu vyšetrovacieho útvaru na národnú kriminálnu agentúru,   kde   je   konanie   vedené   pod   ČVS:   PPZ-399/NKA-PZ-ZA-2012.   Uznesením z 23. januára 2014 bolo trestné stíhanie prerušené, pretože vec nemožno pre neprítomnosť svedka   náležite   objasniť.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú   prokurátor zamietol uznesením z 20. marca 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Tento   účel   spravidla   nemožno   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že prerušenie konania podľa § 228 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku   možno   považovať   za   prekážku   konania.   Ak   nedôjde   k   odpadnutiu   prekážky prerušeného   konania   postupom   predvídaným   v Trestnom   poriadku,   nemôžu sa v prerušenom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce   ku   skončeniu napadnutého   konania, a tým   k   odstráneniu   právnej   neistoty   strán   konania. Ústavný   súd s poukazom na svoju judikatúru (napr. II. ÚS 220/05) konštatuje, že národná kriminálna agentúra sa počas prerušenia konania nemohla dopustiť zbytočných prieťahov v konaní, a teda ani porušenia základného práva sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd posúdil postup   národnej   kriminálnej   agentúry   ako   nástupníckeho   útvaru   úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite   v napadnutej   veci   v tomto   štádiu   konania   ako   porušenie základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   odmietol sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   ku   krajskému   riaditeľstvu   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená   z toho dôvodu,   že   tento   orgán   vo   veci   sťažovateľa   nekoná   už   od   2.   novembra   2010,   pretože vyšetrovanie   veci   prebral   iný   útvar   Policajného   zboru.   Podľa   konštantnej   judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva   označenými   orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským riaditeľstvom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom označeného orgánu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako   zjavne   neopodstatnenú.   Sťažovateľ   sa   mohol   domáhať   ochrany   svojho   základného práva   proti   postupu   krajského   riaditeľstva   v čase,   keď   bol   tento   orgán   príslušný   konať v jeho veci.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby v prípade pokračovania zbytočných prieťahov v konaní sťažovateľ v tejto veci podal novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2014