znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 491/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   1   a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods.   3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského súdu v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Ntok   1/2012   a jeho   uznesením   z 30.   októbra   2012   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Tost 41/2012   a jeho   uznesením z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 14. augusta 2013) M. Z., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na obhajobu zaručeného   v čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Ntok   1/2012   a jeho   uznesením   z 30.   októbra   2012 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 41/2012 a jeho uznesením z 26. februára 2013.

Zo sťažnosti   a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 1 T 13/2002 z 2.   februára 2010 v spojení s rozsudkom   najvyššieho súdu   sp.   zn. 4 To 6/2010 z 18. januára 2011 uznaný vinným zo spáchania viacerých trestných činov, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvanásť a pol roka so zaradením na jeho výkon do III. nápravnovýchovnej skupiny a trest prepadnutia veci – samopalu.

Sťažovateľ   v tejto   trestnej   veci   podal   návrh   na povolenie   obnovy   konania,   ktorý krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Ntok   1/2012   z 30.   októbra   2012   zamietol.   Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tost 41/2012 z 26. februára 2013 tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa tak krajský súd, ako aj najvyšší súd v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania porušili jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   právo   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručené   v čl.   5 ods. 1 a 4 dohovoru, právo na obhajobu zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru, a to konkrétne:

«1. KS   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Ntok/1/2012   meškaním s ustanovením obhajcu sťažovateľovi v rozpore s § 40 ods. 1, ods. 2 zák. č. 301/2005 Z. z. Tr. por. porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru.

2. KS   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Ntok/1/2012   a NS   SR   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost/41/2012 nekonaním vo veci opakovaných návrhov sťažovateľa podľa § 398 ods. 3 zák. č. 301/2005 Z. z. Tr. por. porušili právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4, čl. 5 ods. 1 Dohovoru.

3. KS v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ntok/1/2012 nezabezpečením obsahu sp. mat. 1 T 13/02 KS v Trnave proti zámene listín a stratou kontroly nad miestom výskytu spisu 1 T 13/02 porušil právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

4. KS v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ntok/1/2012 nekonaním a nevydaním rozhodnutia § 60 ods. 1 Tr. por. o námietke sťažovateľa proti obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí dňa 30. 10. 2012 porušil právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

5.   KS   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Ntok/1/2012   a NS   SR   v konaní vedenom   pod sp.   zn.   2   Tost/41/2012   nesprávnymi závermi pri rozhodovaní   merita   veci porušili právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

6. NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost/41/2012 rozhodnutím podľa § 193 ods. 1   písm.   c)   Tr.   por.   hoci   neboli   splnené   podmienky   na   zamietnutie   sťažnosti   proti uzneseniu   porušil   právo   sťažovateľa   zaručené   v čl.   13   Dohovoru   na   účinný   opravný prostriedok....

Mám za to, že NS SR zamietol moju sťažnosť proti uzn. KS TT o zamietnutí obnovy hoci neboli na to splnené podmienky:

- nebolo rozhodnuté o návrhoch na prerušenie výkonu trestu

- nebol sp. mat. 1 T 13/02 KS v Trnave na NS SR pri rozhodovaní o odňatí/neodňatí veci

- spis sa po podaní návrhu na povolenie obnovy stratil spod kontroly súdov

-   nebolo   rozhodnuté   §   60   ods.   1,   ods.   2   Tr.   por.   uznesením   o námietke   –   žiadosti o doplnenie zápisnice o VZ 30. 10. 2012

- nebolo rozhodnuté o opakovaných sťažnostiach na prieťahy § 55 Tr. por.

-   je   možné   objasniť   u Ministerstva   obrany   CZ   či   bola   vražedná   zbraň   odcudzená, resp. upresniť   čo   znamená   pojem   „vyradená   zbraň“   a ak   bola   zlikvidovaná   vyžiadať zápisnicu o likvidácii zbrane

-   je   možné   (žiadal   som)   pribrať   znalca   do   konania,   aby   znalecky   preskúmal   sp.   mat. 1 T 13/02 a novovložené uznesenia č. l. 7-8, č. l. 9-12 a preskúmal číslovanie spisu od č. l. 3 do č. l. 21 či bolo pozmenené...

NS SR podľa môjho názoru porušil čl. 13 Dohovoru, pretože mal možnosť účinne opraviť vyššie uvedené vady konania KS v Trnave a odstrániť rozpory ohľadom výskytu spisu na NS pri rozhodovaní...

... KS v Trnave po podaní návrhu na povolenie obnovy v období od 13. 02. 2012 (podanie   návrh)   do   30. 10. 2012   (verejné   zasadnutie   KS   TT   vo   veci   obnovy)   strácal kontrolu nad sp. mat. 1 T 13/02 v môj neprospech

... KS v Trnave nekonal vo veci sťažností na prieťahy konania, meškania ustanovenia obhajcu, nekonal vo veci prerušenia výkonu trestu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a nekonal vo veci § 60 Tr. por. o žiadosti o doplnenie zápisnice o VZ 30. 10. 2012.

...   KS   v Trnave vôbec nekonal vo veci návrhu na odňatie veci a prikázanie veci zo dňa 05. 06. 2012...

Vyššie   uvedené   som   namietal   v konaní   pred   sťažnostným   súdom   proti   uzn. KS v Trnave o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy...»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ntok 1/2012 a jeho uznesením z 30. októbra 2012 a postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tost   41/2012   a   jeho uznesením z 26. februára 2013. Zároveň požadoval zrušiť označené napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, prikázať im pribrať do konania súdneho znalca, prikázať odňať vec krajskému súdu a prikázať ju inému súdu. Taktiež žiadal prikázať vrátiť stav súdneho spisu sp. zn. 1 T 13/02 do stavu pred podaním návrhu na povolenie obnovy konania.

Napokon   sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie   mu   právneho   zástupcu   v konaní pred ústavným súdom.

Doplnenie   sťažnosti   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   14.   augusta   2013 spočívalo v predložení „nových rozhodnutí št. orgánov SR – Obvodného úradu T...“, ktoré „dokazujú, že tr. konanie prebieha za okolností, ktoré nezaručujú nezávislé a nestranné konanie...“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ   v   sťažnosti,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 136/05).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Ntok   1/2012 a jeho uznesením   z 30.   októbra   2012   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Tost 41/2012 a jeho uznesením z 26. februára 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo jej nepovolenému   vstupu   na   územie,   alebo   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva... obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo   pokiaľ   nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

Podľa   čl.   13 dohovoru   každý,   koho práva a slobody   priznané týmto   dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1.   K namietanému   porušeniu   práv   zaručených   v čl.   5   ods.   1   a 4   a čl.   6 ods. 3 písm. c) a čl. 13 dohovoru

1.1   Ústavný   súd v   prvom   rade   konštatuje,   že   predmetom   konaní,   ktorých postupy a rozhodnutia   všeobecných   súdov   sťažovateľ   napadol   ústavnou   sťažnosťou, bolo rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania.

Ústavný   súd   konštantne   vychádza   z   príslušnej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o návrhu na obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom   konaní,   v tomto   prípade   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 1 T 13/2002, obnovu ktorého sťažovateľ navrhoval). Článok 6 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina. Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní. MANZ Bratislava, 1999, s. 62 – 63: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku   6   zásadne   nepresahuje   okamih   konečného,   právoplatného   rozhodnutia   o vine a treste.   Nevzťahuje   sa   teda   na   konanie   o obnove...   a článok   6   ani   nezaručuje   právo na revíziu procesu.“].

Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru je možné domáhať sa až v obnovenom konaní,   t.   j.   po   tom,   ako   bolo   príslušným   všeobecným   súdom   právoplatne   rozhodnuté o povolení obnovy konania.

Z tohto dôvodu sa sťažnosť v tejto časti [namietaného poručenia čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru] javí ako zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.2 Sťažovateľ ďalej v súvislosti s nerozhodnutím o jeho návrhu(och) na prerušenie výkonu   trestu   odňatia   slobody   namieta   porušenie   práva   na   slobodu   a bezpečnosť zaručeného   v čl.   5   ods.   1   a 4   dohovoru.   Ústavný   súd   však   obdobne   ani   v tejto   otázke nepriznal sťažovateľovi záruky uvedené v označených ustanoveniach dohovoru (čl. 5 ods. 1 a 4), pretože tieto nemožno vzťahovať na konanie o návrhu na prerušenie výkonu trestu odňatia   slobody,   rozhodovanie   o ktorom   je   podmienené   podaním   návrhu   na   povolenie obnovy konania v prospech obvineného. Úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru kladie dôraz na to, aby pozbavenie osobnej slobody konkrétnej osoby bolo zákonné, t. j. v súlade so zákonom. Toto však nie je predmetom konania o povolení obnovy.

Sťažovateľ   vykonáva   trest   odňatia   slobody   na   základe   právoplatného a vykonateľného rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 13/2002 z 2. februára 2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 6/2012 z 18. januára 2011. Týmto rozhodnutím bol   sťažovateľovi   uložený   trest   odňatia   slobody   s presným   určením   dĺžky   jeho   trvania. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru (ktorý by ako jediný v prípade sťažovateľa mohol prichádzať   do   úvahy)   nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   zákonného   uväznenia po odsúdení   príslušným   súdom,   pokiaľ   sa   tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným zákonom.   Rozhodnutie,   na   základe   ktorého   sťažovateľ   vykonáva   trest   odňatia   slobody, bolo vydané   príslušným   orgánom   verejnej   moci   (súdom)   je   právoplatné   a vykonateľné a bolo vydané podľa príslušného zákonného predpisu.

Podanie   návrhu   na   obnovu   konania   a v rámci   tohto   ani   podanie   návrhu na rozhodnutie   o prerušení   výkonu   trestu   samo   osebe   bez   ďalšieho   nespochybňuje zákonnosť titulu, na základe ktorého je osoba vo výkone trestu pozbavená osobnej slobody, a nevyvoláva   ani   účinky   konania,   v ktorom   by   sa   mohla   preskúmavať   zákonnosť pozbavenia   osobnej   slobody,   v tomto   prípade   sťažovateľa.   Inak   povedané,   predmetom konania o návrhu na povolenie obnovy a v rámci neho o podanom návrhu na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody nie je a nemôže byť preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody sťažovateľa, ktorým je v tom čase právoplatný rozsudok.

Podstata konania o návrhu na obnovu konania v tomto prípade (t. j. pôvodné konanie sa   skončilo   právoplatným   rozsudkom)   spočíva   v zisťovaní   (a   to   je   predmetom   tohto konania), či vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie o vine,   alebo vzhľadom   na ktoré by pôvodne uložený trest   bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa (sťažovateľa), alebo uložený druh trestu   by   bol   v   zrejmom   rozpore   s   účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   toto   upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti   činu   alebo k   pomerom   páchateľa   (sťažovateľa),   alebo by bolo   v   zrejmom rozpore s účelom trestu (§ 394 ods. 1 Trestného poriadku), a podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku   ak   bol   podaný   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   v   prospech   obvineného, môže súd vzhľadom na povahu skutočností a dôkazov, ktoré novo vyšli najavo, odložiť alebo prerušiť výkon trestu, právoplatne uloženého v pôvodnom konaní.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že v konaní o povolení obnovy konania   sa   nezisťuje   správnosť   pôvodného   rozhodnutia,   teda   jeho   zákonnosť a odôvodnenosť.   A   ak   aj   dôjde   pri   povolení   obnovy   konania   k zrušeniu   pôvodného rozhodnutia   (§   400   Trestného   poriadku),   nedôjde   k tomu   z dôvodu   preskúmavania zákonnosti   tohto   pôvodného   rozhodnutia,   ale z dôvodu   potreby   napravenia   konkrétnych nedostatkov   v skutkových   zisteniach,   ak   vyjdú   najavo   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy, ktoré spochybňujú   doterajšie   skutkové   zistenia   a tieto   majú   zákonom   požadovanú relevanciu.   Taktiež   je   zrejmé, že   rozhodnutie   všeobecného   súdu   podľa   §   398   ods.   3 Trestného poriadku je fakultatívne a je len na všeobecnom súde, aby posúdil, či povaha skutočností a dôkazov, ktoré novo vyšli najavo, je taká, aby odôvodňovala odloženie alebo prerušenie výkonu   trestu.   Výkon   trestu   pri   tomto   rozhodnutí   teda   možno odložiť alebo prerušiť (prípad sťažovateľa), rozhodne však nie zrušiť z dôvodu, že pôvodné rozhodnutie na základe ktorého je trest vykonávaný (rozsudkom), je nezákonné.

Je preto evidentné, že ratio materiae čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru sa na sťažovateľom namietané   konania   a rozhodnutia   nevzťahuje.   Tomuto   záveru   obdobne   nasvedčujú aj rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Iorgov   (II)   proti   Bulharsku, rozsudok, 2. septembra 2010, č. 36295/02, § 72 – § 77; a vo veci Gasparyan proti Arménsku (č. 2), rozsudok, 16. júna 2009, č. 22571/05, § 23 (pozri aj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Euvropská úmluva o lidských právech, Praha: C. H. Beck, 2012, s. 524).

1.3 Rovnako nemožno v danom prípade priznať sťažovateľovi záruky poskytované čl. 13 dohovoru, pretože už zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že sa ho môže domáhať   iba   ten,   „koho   práva   a   slobody   priznané   týmto   dohovorom   boli   porušené“. Sťažovateľ tvrdil,   že v jeho veci   došlo   k porušeniu   práv zaručených   v čl.   5   ods.   1   a 4 a v čl. 6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru.   Pretože   na   namietané   konanie   o povolení   obnovy sa sťažovateľom   označené   články   dohovoru   nevzťahujú,   nemohol   byť   z tohto   hľadiska porušený všeobecnými súdmi (ich postupmi a rozhodnutiami) ani čl. 13 dohovoru.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietanými   rozhodnutiami,   resp.   postupmi všeobecných súdov a označenými právami zaručenými dohovorom [čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods.   3   písm.   c)   a čl.   13],   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namietal,   absentuje   akákoľvek príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Ntok 1/2012 a jeho uznesením z 30. októbra 2012

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv postupom a uznesením krajského súdu ako prvostupňového súdu, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“),   môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode,   porušenie   ktorých   je   namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní pred   súdnymi   orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   §   402   ods.   3   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   povolenie obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Z   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   sťažovateľ   disponoval možnosťou   uplatniť   svoje   námietky   o   prípadnom   pochybení   prvostupňového   súdu prostredníctvom   sťažnosti,   ktorú   aj   využil.   Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti   podanej ústavnému súdu a jej príloh, proti uzneseniu krajského sp. zn. 5 Ntok 1/2012 z 30. októbra 2012 podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodoval najvyšší súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tost   41/2012   a   rozhodol   o   ňom   uznesením z 26. februára   2013.   Najvyšší   súd   bol   v rozsahu   svojho   preskúmavacieho   oprávnenia ako druhostupňového súdu oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   (vo   vzťahu   k   postupu a rozhodnutiu   krajského   súdu)   už   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Tost 41/2012 a jeho uznesením z 26. februára 2013

Ústavný   súd   v prvom   rade   poznamenáva, že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Zákonný   rámec   v   prípade   sťažnosti   sťažovateľa   tvoria   relevantné   ustanovenia Trestného   poriadku,   a to   v   časti   upravujúcej obnovu   konania (§   393   a nasl. Trestného poriadku).   V   konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   zásadnou   otázkou,   ktorá   je   napokon aj dôvodom   podania   sťažnosti   sťažovateľa,   je   ústavná   akceptovateľnosť   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým potvrdil zamietnutie jeho návrhu na obnovu konania krajským   súdom.   Ústavný   súd   preto   zvlášť   skúmal,   či   v   danom   prípade   najvyšší   súd dostatočne   vysvetlil   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu   o   zamietnutí návrhu   na   povolenie obnovy   konania,   a   zároveň,   či   neboli   najvyšším   súdom   príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   aplikované   spôsobom,   ktorý   by   signalizoval   porušenie označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa dohovoru.

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tost 41/2012 z 26. februára 2013 zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Ntok   1/2012 z 30. októbra 2012, ktorým bol návrh sťažovateľa na obnovu konania v trestnej veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 1 T 13/2002 zamietnutý. Najvyšší súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. preskúmal   správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal opakovane odôvodnenú sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a zistil, že sťažnosť odsúdeného M. Z. nie je dôvodná.

Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Pokiaľ   ide   o   meritórne   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   o   podanom   návrhu odsúdeného M. Z. na povolenie obnovy konania, toto je vecne správne a zákonné.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatuje,   že   obnova   konania   je   mimoriadny opravný   prostriedok,   účelom   ktorého   je   odstrániť   nedostatky   v   skutkových   zisteniach právoplatných rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré   neboli   rozhodujúcemu   orgánu   –   v   danom   prípade   súdu   –   skôr   známe,   a   teda v právoplatnom rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti musia byť tak závažné, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tieto však v predmetnom prípade zistené neboli.

Účelom   obnovy   konania   nie   je   revízia   pôvodného   trestného   stíhania,   ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov, či spochybňovanie spôsobu, akým ich hodnotil súd v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní nemožno opakovať (revízia pôvodného rozhodnutia a predchádzajúceho mu konania prichádza do úvahy pri podaní dovolania, ak sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   uplatnenie   tohto,   od   obnovy   konania   odlišného mimoriadneho opravného prostriedku).

Prvostupňový   súd   sa   v   tomto   konaní   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania vysporiadal so skutočnosťami, ktoré by mali podľa mienky odsúdeného zakladať dôvod pre povolenie   obnovy   konania   a   svoje   rozhodnutie   odôvodnil,   aj   keď   veľmi   stručne. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s podstatným záverom súdu prvého stupňa, a to že odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne nové skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnom konaní boli neznáme a ktoré by boli spôsobilé, v kontexte aj ostatných vykonaných dôkazov, odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste menovaného.

K sťažnostným námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza a k rozhodnutiu krajského súdu dodáva nasledovné:

1. Pokiaľ ide o priateľstvo vyšetrovateľa K. a svedka J. M. treba uviesť, že v tomto prípade nemôže ísť o novú skutočnosť, nakoľko odsúdený už na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo na Krajskom súde v Trnave 18. marca 2003 žiadal zaprotokolovať, že menovaný svedok pozná vyšetrovateľa 15 rokov (č. l. 2928).

2.   Ak   odsúdený   tvrdí,   že   predložil   konajúcemu   súdu   novoobjavený   dôkaz   – „utajené“ uznesenie Krajského úradu vyšetrovania PZ v T. z 18. apríla 2002, ČVS: KUV- 7/OVVK-2001,   podľa   ktorého   sa   vyšetrovateľ   mjr.   J.   K.   na   podklade   námietky   vtedy obvineného M. Z. nevylučuje z trestného konania, jeho tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti, nakoľko vyššie uvedené uznesenie sa nachádza v prvom zväzku vyšetrovacieho spisu na č. l. 125-126.

3. Tak   ako   to   vyplýva   z   odpovede   Krajskej   prokuratúry   v T.   z   23.   apríla   2012, uznesenie o odňatí veci vyšetrovateľovi M. nemôže existovať, lebo menovaný vykonával len služobnú   pohotovosť   a   zúčastnil   sa   výjazdu   na   miesto   činu,   z   tohto   dôvodu tiež vykonával prvotné úkony, vrátane začatia trestného stíhania. Ešte v ten istý deň bola vec riadnym úradným postupom pridelená na vykonanie vyšetrovania vyšetrovateľovi K., ktorý   vzniesol   M.   Z.   obvinenie.   Preto   nebolo   potrebné   vec   odňať   vyšetrovateľovi   M., ako sa mylne domnieva odsúdený (komentár k Trestnému poriadku, ktorý odsúdený doložil ako dôkaz sa vzťahuje na iné prípady, týkajúce sa už vyšetrovateľovi pridelenej veci).

4.   Tvrdenia odsúdeného,   že uznesenia o vznesení obvinenia z 25.   februára 2001 a 17. apríla 2001 sú sfalšované, nie sú ničím podložené, keď navyše je zrejmé, že tieto sú riadne zažurnalizované vo vyšetrovacom spise, zväzok č. I., na č. l. 7-8 a č. l. 9-12 (obvinený   v prílohe   k sťažnosti   zamenil   prvé   listy   oboch   uznesení   navzájom,   preto   ich odôvodnenie   netvorí   podklad   pre   výrok   o   vznesení   obvinenia).   Tieto   uznesenia   prevzal ako obvinený, tak aj jeho obhajkyňa a nepodali voči nim sťažnosť.

5. Podľa názoru odsúdeného k neoprávnenej dodatočnej zmene predsedu senátu, a to prepísaním poradia v podacej knihe Krajského súdu v Trnave z čísla 12 na číslo 13, sa Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   už   vo   svojom   uznesení   z   25.   januára   2012, sp. zn. 1 Tdo V/13/2011   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 28. marca 2012, sp. zn. 1 Tdo V/13/2011 (opravné uznesenie), keď rozhodoval o dovolaní obvineného   M.   Z.,   už   vyjadril.   Preto   najvyšší   súd   na   tieto   rozhodnutia   v   dotknutej otázke v celom   rozsahu   odkazuje.   Z   predmetného   uznesenia   jednoznačne   vyplýva, že po preskúmaní podacej knihy obžalôb z roku 2002 je zápis v chronologickom poradí podľa   dátumu   podania   obžaloby.   Znamená   to,   že   po   obžalobe   s   poradovým   číslom   12 zo 6. júna   2002   nasleduje   obžaloba   s poradovým   číslom   13   zo   7.   júna   2002,   pričom prepísanie   poradového   čísla   12   na   číslo   13   je   len   opravou   zrejmej   chyby   v   písaní pracovníčky podateľne (nastalej 7. júna 2002).

6. K obhajobným tvrdeniam odsúdeného, že bol pripútaný k radiátoru kpt. S. a bol svojvoľne zadržaný políciou sa vyjadril už Krajský súd v Trnave v rozsudku z 2. februára 2010,   sp.   zn.   1   T/13/2002.   Tvrdenia   odsúdeného,   ktoré   opakoval   niekoľkokrát   počas trestného konania vo veci samej, že bol mučený, nie sú ničím podložené. I keď zo spisu KR PZ T., sp. zn. KRP 135/Sť - 2002, nie je zrejmé, kde bol odsúdený v čase od 22. hod. 24. februára 2001 do 15. hod. 25. februára 2001 (v čase od podania vysvetlenia do jeho zadržania), z tejto okolnosti záver o medzitýmnom mučení nevyplýva (nemôže byť založený na nedokázaní opaku) a nevyplýva ani z iných procesných podkladov.

7. V   nadväznosti   na   informáciu   Ministerstva   obrany   Českej   republiky   o   vedení zbrane v skupine zrušených zbraní pred rokom 1996 je potrebné uviesť, že dotknutá zbraň fyzicky   zlikvidovaná   nebola,   keďže   sa   dostala   do   dispozície   páchateľov   a   ku   vražde preukázateľne došlo jej použitím. Nie je teda podstatné skúmať históriu uvedenej zbrane, ako navrhuje odsúdený.

8. Pokiaľ ide o námietky obvineného, že krajský súd listiny na verejnom zasadnutí o obnove konania nečítal, nepoučil ho o jeho právach a neudelil mu možnosť záverečnej reči, treba uviesť, že v konaní o obnove konania bolo nariadené verejné zasadnutie, na ktoré bol odsúdený riadne predvolaný. Na verejnom zasadnutí konanom na Krajskom súde v Trnave 30. októbra 2012 bol odsúdený prítomný, vyjadril sa k veci a mal udelené slovo i na konečný návrh. Vykonanie verejného zasadnutia nie je možné zamieňať s vykonaním hlavného pojednávania, na ktorom obvinený má právo záverečnej reči a posledného slova. Predseda   senátu   podal   v   rámci   verejného   zasadnutia   správu   o   stave   veci,   zameranú na otázky, ktoré treba riešiť, tak ako to vyplýva zo zápisnice o tomto úkone. (č. l. 97).

9. K poslednej sťažnosti obvineného treba uviesť, že pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky   rozhodoval   o   odňatí,   resp.   neodňatí   trestnej   veci   obvineného   M.   Z.   vedenej na Krajskom   súde   v   Trnave   pod   sp.   zn.   5   Ntok/1/2012   (uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z   31.   júla   2012,   sp.   zn.   2   Ndt/8/2012),   mal   k dispozícii   príslušný spisový materiál, a to od 3. júla 2012 do 2. augusta 2012. Správnosť poskytnutia informácií Okresným   súdom   Trnava   z   28.   decembra   2012,   sp.   zn.   1   SprI/147/2012,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky neskúma.

Odsúdený   v   rámci   sťažnosti   žiadal   i   odňať   vec   Krajskému   súdu   v   Trnave, o čom už bolo rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2012, sp. zn. 2 Ndt/8/2012, a nový návrh už nie je po rozhodnutí týmto uznesením aktuálny. K námietkam   o prieťahoch   v konaní   o obnove   konania   a vo   veciach   návrhom na prerušenie trestu je potrebné poznamenať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd sťažnostný nie je oprávnený sa v tomto konaní uvedenými otázkami zaoberať a riešiť ich. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   dôvodov   vyššie   uvedených   dospel   k   záveru, že Krajský súd   v Trnave   postupoval   vecne   správne a v súlade so   zákonom,   keď   návrh obvineného M. Z. na povolenie obnovy konania z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol.   Preto   sťažnosť   menovaného   proti   napadnutému   uzneseniu   zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.»

Ako   z citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   tento na podstatnú   a rozhodujúcu   otázku,   ktorá   je   v tomto   type   konania   relevantná, dal sťažovateľovi jasnú odpoveď, a to, že „odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne nové skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnom konaní boli neznáme a ktoré by boli spôsobilé, v kontexte aj ostatných vykonaných dôkazov, odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste“. Podľa judikatúry všeobecných súdov v konaní o povolení obnovy   nie   je   možné   preskúmavať   vecnú   správnosť   rozsudku   vydaného   v   základnom konaní. Toto konanie (o návrhu na obnovu konania) sa obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre   súd   nové,   skôr   neznáme.   Za   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy   pritom   nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi   v   rozhodnutí   nevysporiadal,   alebo   ich   dokonca   prehliadol,   resp.   sa   mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.

Ústavný súd taktiež poznamenáva, že na posúdenie podmienok povolenia obnovy konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd (a pred ním krajský súd), nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho   uznesenia   sp.   zn.   2   Tost   41/2012 z 26. februára   2013   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor najvyššieho súdu   v danej veci svojím vlastným. O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie   sťažnosti   proti   uzneseniu,   ktorým   bol   návrh   na   povolenie   obnovy   konania zamietnutý,   zo   strany   najvyššieho   súdu   (osobitne   jeho   závery)   takéto   nedostatky nevykazuje.

Najvyšší   súd   sa   zaoberal   sťažovateľom   nastolenými   otázkami   a na   tieto   dal z hľadiska   zachovania   práv   sťažovateľa   uspokojivé   odpovede.   Neopomenul   vyjadriť sa k sťažovateľom tvrdenej strate „kontroly nad miestom výskytu spisu“ sp. zn. 1 T 13/02, rovnako sa vyjadril k obsahu verejného zasadnutia krajského súdu konaného 30. októbra 2012, k novoobjavenému dôkazu, ktorým malo byť uznesenie o nevylúčení vyšetrovateľa Policajného zboru, k potrebe existencie uznesenia o odňatí veci vyšetrovateľovi Policajného zboru, ktorý realizoval výjazd vo veci prerokúvaného trestného činu, a jej pridelení inému vyšetrovateľovi   (ktorý   vykonal   vyšetrovanie),   ako   aj   k   „sfalšovaniu“   rozhodnutí obsiahnutých v spise. Taktiež najvyšší súd riešil otázku údajnej neoprávnenej dodatočnej zmeny predsedu senátu prepísaním poradia v podacej knihe krajského súdu, svojvoľného zadržania a mučenia sťažovateľa v trestnom konaní, potreby bližšieho skúmania minulosti zbrane použitej pri trestnom čine, ako aj okolností v súvislosti s rozhodovaním o odňatí, resp.   neodňatí   trestnej   veci   sťažovateľa   krajskému   súdu.   Najvyšší   súd   teda   preskúmal sťažovateľom   uvádzané   okolnosti,   na   základe   vyhodnotenia   ktorých   však   považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne. Z hľadiska ústavnej udržateľnosti rozhodnutí všeobecných   súdov   je   ale   podstatné   ich   konštatovanie   (rozhodnutie   krajského   súdu v spojení   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu),   že   súdy   nezistili   podmienky   na   povolenie obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že z tvrdení, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nemožno   usudzovať,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   má   také   nedostatky, ktoré by odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej   neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods.   1   ústavy).   Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   primerane   vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý, a jeho sťažnosť proti   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku zamietol.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že všeobecné súdy rozhodli o jeho návrhu na povolenie obnovy konania bez toho, aby predtým rozhodli o jeho   návrhu(och)   na   prerušenie   výkonu   trestu,   týmto   nemohlo   dôjsť   z materiálneho hľadiska k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a to najmä s prihliadnutím na výsledok konania o návrhu na obnovu konania. Ustanovenie § 398 ods. 3 Trestného poriadku umožňuje všeobecnému súdu rozhodnúť o odložení alebo prerušení   výkonu   trestu,   a to   vzhľadom   na   povahu   skutočností   a dôkazov,   ktoré   vyšli najavo. V prípade sťažovateľa však bolo konštatované, že žiadne relevantné skutočnosti ani dôkazy najavo nevyšli. Je potrebné tiež pripomenúť, že ide o fakultatívne rozhodnutie všeobecného súdu.

V súvislosti   s namietanými   prieťahmi   v konaní   o návrhu   na   povolenie   obnovy je potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa záruky čl. 48 ods. 2 ústavy   na   toto   konanie   nevzťahujú,   a to   vzhľadom   na   účel   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorým   je   odstránenie   stavu   právnej neistoty sťažovateľa, pretože tento účel bol naplnený právoplatným skončením konania, v ktorom sa rozhodlo o vine a treste sťažovateľa, t. j. právoplatnosťou rozsudku v trestnej veci sťažovateľa došlo vo veci samej k odstráneniu právnej neistoty, čo sa týka uznania viny a určenia   trestu.   Koniec   koncov   sťažovateľ   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu   ani nenamietal.   Napokon   v už právoplatne skončenej   veci   tak ani urobiť nemohol, a to s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej môže sťažovateľ   prieťahy   v konaní   namietať   iba   v čase   trvania   zásahu   do   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a teda iba v prebiehajúcom konaní.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy a označeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 41/2012 a jeho uznesením z 26. februára 2013, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   neprichádzalo   do   úvahy   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013