znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 491/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. T. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   svoj majetok   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka so svojím manželom (ďalej spolu len „stavebníci“) sa v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   pod   sp.   zn.   4   S   47/2009   svojou   žalobou   domáhali   preskúmania   zákonnosti právoplatného rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „žalovaný“) č.   A/2009/01425/SAM   z   24.   februára   2009   v   spojení   s   rozhodnutím   mestskej   časti Bratislava Nové Mesto (ďalej len „prvostupňový stavebný úrad“) č. ÚKaSP-2008/686/R-MZS z 11. novembra 2008, ktorými bolo stavebníkom v zmysle ustanovení § 88 ods. 1 písm.   b),   §   88a   ods.   2,   §   89   a   §   90   zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „stavebný   zákon“)   nariadené   odstránenie   stavebných   úprav „...   pozostávajúcich z oddeľovacej   steny   medzi   parkovacími   stojiskami   P11   a   P12   a   posuvnej   brány uzatvárajúcej oddelený priestor stojiska P 11...“ uskutočnených „... v nebytovom priestore (spoločná garáž so 16 stojiskami) v I. podzemnom podlaží bytového domu...“.

Krajský súd potom, čo do konania pribral ďalších účastníkov (ďalších vlastníkov bytov   bytového   domu,   pozn.)   na   strane   žalovaného,   rozsudkom   č.   k.   4   S   47/2009-101 z 18. júna 2010 žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Najvyšší súd na základe riadne a včas podaného odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012 rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 47/2009-101 z 18. júna 2010 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   zároveň   napadnutým   rozsudkom   s   odvolaním   sa   na   dôvody   hodné osobitného zreteľa rozhodol tak, že účastníkom (vrátane sťažovateľky napriek jej úspechu v konaní, pozn.) náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   ňou   označených   práv   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu práve v časti jeho výroku o trovách konania, čo odôvodňuje okrem iného najmä takto:

«... Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že Najvyšší súd... sa v jeho odôvodnení žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázkou, aké dôvody hodné osobitného zreteľa ho viedli k rozhodnutiu sťažovateľke napriek jej úspechu v konaní, nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania.

Najvyšší súd... v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiaden konkrétny dôvod, ktorý podľa jeho posúdenia bol hodný osobitného zreteľa, okrem odkazu na „samotnú povahu konania“.   Z   tohto   dôvodu   sťažovateľka   považuje   odôvodnenie   Najvyššieho   súdu...   za neurčité, nezrozumiteľné a nepresvedčivé...

Podľa ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak mal žalobca úspech   celkom   alebo   sčasti,   súd   mu   proti   žalovanému   prizná   právo   na   úplnú   alebo čiastočnú náhradu trov konania. Súd môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 212/09-26 z 10. 11. 2009:   „Ustanovenie   §   250k   O. s. p.   umožňuje   súdu.   aby   v   rámci   svojho   uváženia   v medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   priznal   tomu   účastníkovi,   ktorému   inak   patrí náhrada trov konania, túto náhradu len sčasti. Zákon ako dôvod na použitie uvedeného ustanovenia   uvádza   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa,   ktoré   zákon   neuvádza   ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Hranice sudcovskej   úvahy   sú   dané   účelom   právnej   úpravy   náhrady   trov   konania,   ktorá   jej nepriznanie alebo priznanie len z časti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.“. Z citovaného nálezu Ústavného súdu je zrejmé, že v prípade nepriznania náhrady trov konania podľa ustanovenia § 250k ods. 1 druhá veta, musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený. Najvyšší súd... v napadnutom rozhodnutí   podľa   názoru   sťažovateľky   neuviedol   dostatočné   dôvody,   na   ktorých   založil svoje   rozhodnutie   o   trovách   konania   a   obmedzil   sa   na   konštatovanie,   že   dôvod   hodný osobitného zreteľa videl v akejsi „samotnej povahe konania“.

Na základe vyššie uvedených skutočností zastáva sťažovateľka názor, že nepriznaním účelne vynaložených trov konania, resp. absentujúcim dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa   §   250k   ods.   1   druhá   veta   Občianskeho   súdneho   poriadku,   dochádza   v   podstate k popretiu úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní a k určitej svojvôli v konaní Najvyššieho súdu...

Sťažovateľka   ďalej   napadnuté   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu...   považuje   v   časti o náhrade trov konania za zmätočné.   Najvyšší súd vo svojom odôvodnení o nepriznaní náhrady trov konania ďalej uvádza, že úspech v konaní mala žalobkyňa. Následne v ďalšej vete tejto časti odôvodnenia uvádza, že aj žalovaný správny orgán bol v konaní úspešný, napriek tomu, že jeho rozhodnutie bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v   sporom   konaní   nemôže   za   žiadnych   okolností   nastať situácia, že obidve sporové strany budú v celom rozsahu úspešné.

Z   vyššie   uvedených skutočností   je   zrejmé,   že napadnuté   rozhodnutie   Najvyššieho súdu... v časti o náhrade trov konania je nesprávne a neodôvodnené...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. M. P.:

- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

- vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

- právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/219/2010 zo dňa 18. 4. 2012 porušené.

2. Zrušuje sa výrok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/219/2010 zo dňa   18. 4. 2012   v   časti   týkajúcej   sa   výroku   o   náhrade   trov   konania   vo   vzťahu   medzi navrhovateľmi, odporcom a pribratými účastníkmi konania v 1. až 22. rade a vec v rozsahu zrušenia vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   navrhovateľom   trovy konania   na   účet   právnej   zástupkyne   JUDr.   T.   C.   v   lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1 ústavy a práva   pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012, ktorým najvyšší súd s poukazom na ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 250k ods. 1 druhej vety a ustanovenie § 246 ods. 1 prvej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“) účastníkom konania vrátane sťažovateľky, napriek jej úspechu v konaní, náhradu jeho trov nepriznal.

Sťažovateľka najmä namieta, že ak najvyšší súd jej náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré bez ďalšieho považoval za dané iba povahou samotného   konania,   je   napadnuté   rozhodnutie   pre   jeho   neurčitosť,   nezrozumiteľnosť a nepresvedčivosť arbitrárne.

Navyše, sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za zmätočný, pretože najvyšší súd v jeho odôvodnení potom, ako už deklaroval úspech sťažovateľky v konaní, ďalej uviedol, že v konaní bol úspešný aj žalovaný, a to napriek tomu, že jeho rozhodnutie bolo zrušené.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997; III. ÚS 212/09).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vychádza preto z toho, že aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania môže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách vo viacerých prípadoch (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Najvyšší súd svoj rozsudok sp. zn. 2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012 vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej výrokovej časti odôvodnil takto:

„... O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 250k ods. 1 veta druhá za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a žalobkyni napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov konania z dôvodu hodných osobitného zreteľa nepriznal. Tieto dôvody hodné osobitného zreteľa videl odvolací súd v samotnej povahe tohto konania. Žalovaný správny orgán napriek úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania nemá a ani zo zákona mu náhrada trov konania neprináleží. Rovnako tak náhrada   trov   konania   neprináleží   i   pribratým   účastníkom   konania,   ktorí   v   podstate vystupujú   na   strane   žalovaného   a   na   podporu   jeho   rozhodnutia.   Taktiež   odvolací   súd nepriznáva z rovnakých dôvodov náhradu trov ani Mgr..., ktorú odvolací súd na jej žiadosť pribral do konania uznesením č. k. 2 Sžo/219/2010 zo dňa 21. marca 2012.“

V zmysle § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

V   zmysle   246c ods.   1   prvej   vety   OSP   pre   riešenie   otázok,   ktoré   nie   sú   priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

V zmysle § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 OSP, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (podľa zákona č. 388/2011 Z. z., ktorým menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok, účinného od 1. januára 2012, pozn.)

Ústavný   súd   však   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu, ktorý s poukazom na označené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pre dôvody hodné osobitného zreteľa dané povahou tohto konania jeho účastníkom vrátane sťažovateľky, napriek jej úspechu, náhradu trov konania o žalobe nepriznal. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne   neodôvodnený.   Z   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   totiž   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.

V tejto súvislosti ústavný súd najmä zdôrazňuje, že predmetom prieskumu krajského súdu   a   následne   aj   najvyššieho   súdu   bolo   právoplatné   rozhodnutie   žalovaného č. A/2009/01425/SAM   z   24.   februára   2009   v   spojení   s   rozhodnutím   prvostupňového stavebného   úradu   č.   ÚKaSP-2008/686/R-MZS   z   11.   novembra   2008,   ktoré   vyplynuli z „Konania o dodatočnom povolení stavby“ v zmysle ustanovení § 88a a nasl. stavebného zákona začatého na podnet samotnej sťažovateľky.

Ako to z ustanovenia § 88a ods. 1 prvej vety stavebného zákona, ktoré v ostatnej časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   cituje   aj   najvyšší   súd,   zrejme   vyplýva, predpokladom   na   začatie   konania   o   dodatočnom   povolení   stavby   je   jej   uskutočnenie (postavenie) bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním.

Inými slovami, zmyslom a účelom tohto konania je dodatočná legalizácia stavby ako aj   stavebných   úprav   uskutočnených   v   rozpore   s   označeným   ustanovením   stavebného zákona, teda nezákonne.

Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno nič vytknúť najvyššiemu súdu, ak tento s odvolaním sa na dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v povahe konania o žalobe odvíjajúceho sa od povahy konania, z ktorého preskúmavané rozhodnutie žalovaného vzišlo a ktorého predmet, zmysel, účel a v neposlednom rade príčina na jeho začatie sú dostatočne zjavné   z   ostatnej   časti   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku,   sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal.

Nijako nemožno totiž opomenúť, že konanie o dodatočnom povolení stavby v zmysle ustanovenia § 88a a nasl. stavebného zákona bolo vyvolené práve skutkovými okolnosťami na strane sťažovateľky, resp. jej konaním, keď po riadne vykonanej kolaudácii (povolení užívania) bytového domu v zmysle ustanovení § 76 a nasl. stavebného zákona v zjavnom rozpore   s   ustanovením   §   54   stavebného   zákona,   podľa   ktorého   stavby,   ich   zmeny a udržiavacie práce na nich sa môžu uskutočňovať iba podľa stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, vykonala už opísané stavebné úpravy.

Inými slovami, nijako nemožno prehliadnuť, že a priori sa protiprávneho konania dopustila   práve   sťažovateľka,   keď   k   uskutočneniu   stavebných   úprav   v   hromadnej (spoločnej)   garáži   bytového   domu   pristúpila   bez   predchádzajúceho   „zaobstarania   si“ stavebného   povolenia,   prípadne   ohlásenia   svojho   zámeru   prvostupňovému   stavebnému úradu.

Na   uvedenom   nič   nemení   ani   ten   fakt,   že   najvyšší   súd   v   namietanej   časti odôvodnenia svojho rozsudku, potom čo už ustálil, že sťažovateľka bola v konaní úspešná, ďalej (zrejme iba nedopatrením, pozn.) uviedol, že „... správny orgán napriek úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania nemá...“, pretože pre nepriznanie náhrady trov konania vo vzťahu k sťažovateľke boli rozhodujúcim kritériom dôvody hodné osobitného zreteľa, a nie pomer úspechu či neúspechu toho-ktorého jeho účastníka.

Tak isto, pokiaľ najvyšší súd pri odôvodňovaní výroku rozsudku o trovách konania tiež   zrejme   iba   nedopatrením   na   miesto   ustanovenia   §   250k   ods.   1   tretej   vety   OSP nesprávne poukazuje na ustanovenie druhej vety, keďže rozhodnutie žalovaného zmenil, resp. zrušil z dôvodu podľa § 250ja ods. 3 OSP, a nie z dôvodu podľa ustanovenia § 250j ods. 3 OSP (ako to predpokladá druhá veta, pozn.), pričom z ostatnej časti odôvodnenia nespochybniteľne   vyplýva,   že   pri   nepriznaní   náhrady   trov   konania   s   odvolaním   sa   na dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   aplikoval   tretiu   vetu,   nemožno   v   tejto   zrejmej nesprávnosti vzhliadať porušenie označených práv sťažovateľky.

Najvyšší súd tak svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil   a   z   jeho   rozhodnutia   vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol postup,   akým   dospel   k   právnemu   záveru,   na   základe   ktorého   náhradu   trov   konania účastníkom vrátane sťažovateľky nepriznal, pričom tento nijako nemožno považovať za svojvoľný. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O   prípadnom   porušení   základného   práva   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   porušenie   ústavno-procesných   princípov vyjadrených   v   čl.   46   ústavy   nezistil,   sťažnosť   smerujúcu   proti   napadnutému   rozsudku najvyššieho   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pri   jej   predbežnom prorokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   trovách   tohto   konania   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáhala   ich   priznania,   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012