znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 491/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 613/11 a jej listom zo 7. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2011 doručená sťažnosť Ing. J. H., K. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 613/11 a jej listom zo 7. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v súdnom spore o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   č.   k.   4   Co   11/2009-212   zo   16.   decembra   2010   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 126/2004-169 z 21. októbra 2008, ktorým bolo žalobe vyhovené.

Pretože   sa   sťažovateľ   domnieval,   že   označené   rozhodnutia   všeobecných   súdov spočívali v nesprávnom právnom posúdení veci, podal generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania s odôvodnením, že všeobecné súdy v konaní neskúmali, či   žalobca   preukázal   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   zmluvy,   pritom nepreukázanie existencie   naliehavého právneho   záujmu v čase   rozhodovania   súdu   vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Ako sťažovateľ tvrdí, „konajúce súdy rozhodli o určení, či   tu právny   vzťah   je   alebo nie je   v rozpore   s ustanovením §   80 pís.   c) OSP,   nakoľko žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určení práva“.

Podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania vybavil prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 55/11 tak, že ho 8. júna 2011 odložil, pretože sa s tvrdeniami sťažovateľa nestotožnil.

So spôsobom vybavenia podnetu sťažovateľ nesúhlasil, preto 17. júna 2011 podal „Podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   –   opakovaný   podnet“,   ktorý   prokurátor generálnej prokuratúry odmietol s tým, že nebol naplnený zákonný predpoklad spočívajúci v tom, že podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľa, pretože napádané rozhodnutia všeobecných súdov boli v tom čase nevykonateľné.   Zároveň   prokurátor   generálnej   prokuratúry   oznámil,   že   ďalší   podnet sťažovateľa bude vybavený len v prípade, ak bude obsahovať nové skutočnosti.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   stal   účastníkom   (na   strane   odporcu) v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 6 C 117/2011, v ktorom sa   žalobca (M. S.)   na základe dotknutých   rozhodnutí okresného   súdu   a krajského súdu domáhal od sťažovateľa a spol. zaplatenia sumy 241 200 €,   sťažovateľ 11. augusta 2011 podaním   označeným   ako „Podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   –   opakovaný podnet“ opätovne   navrhol   generálnej   prokuratúre,   aby   podala   mimoriadne   dovolanie, pretože   aj   podmienka,   že   podanie   mimoriadneho   dovolania   si   vyžaduje   ochrana   práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľa, je týmto splnená.

Tento   opakovaný   podnet   prokurátor   generálnej   prokuratúry   listom   č.   k. VI/2 Pz 613-5 zo 7. septembra 2011odložil bez prijatia prokurátorského opatrenia.

Podľa názoru sťažovateľa generálna prokuratúra postupom pri vybavení jeho podnetu z 11. augusta 2011 porušila jeho základné právo na inú ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a toto svoje presvedčenie odôvodnil takto:

„Z vyjadrenia toho istého prokurátora Generálnej prokuratúry SR, ktorý o novom opakovanom podnete rozhodoval v konaní pod sp. zn. VI/2 Pz 613P11-5 vyplýva, že tento podnet opätovne posudzoval podľa § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, t. j. neposudzoval   skutočnosti   v ňom   uvedené,   ale   len   preskúmaval   zákonnosť   vybavenia predošlých podnetom podľa § 34 ods. 1 Zákona o prokuratúre. To znamená, že sa vôbec nezaoberal novými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol v tomto ďalšom opakovanom podnete.   Sťažovateľ   má   dokonca   pochybnosť,   či   tento   ďalší   opakovaný   podnet   daný prokurátor Generálnej prokuratúry SR vôbec čítal, keďže v oznámení o jeho vybavení sa vôbec nevysporiadal s novými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ v tomto podnete uviedol. Sťažovateľ   v poslednom   opakovanom   podnete   uviedol   nové   skutočnosti,   ktoré napĺňajú aj   posledný predpoklad,   a to že podanie mimoriadneho dovolania si vyžaduje ochrana práv a chránených záujmov žalovaného 3/. Sťažovateľ totiž poukazoval na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z konania vedeného na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 6 C/117/2011 v právnej veci žalobcu: M. S. proti žalovaným: 1. J. H. a spol. o zaplatenie 241.200 € s príslušenstvom. Novou skutočnosťou je práve toto konanie, ktoré napriek tom, že je vykonávané na podklade nesprávnych rozsudkov Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co/11/2009-212 zo dňa 16. 12. 2010 a Okresného súdu Košice II sp. zn. 14C/126/2004- 169 zo dňa 21. 10. 2008, môže devastujúcim spôsobom ohroziť sťažovateľa, ktorý sa v tejto situácii ocitol úplne nevinne. Podanie mimoriadneho dovolania si vyžaduje ochrana práv a chránených   záujmov   sťažovateľa,   nakoľko   prípadnou   nečinnosťou   Generálnej prokuratúry v súbehu s procesným úspechom žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 6 C/117/2011 môže dôjsť na strane sťažovateľa k obrovskej škode. Sťažovateľ poukazuje na to, že prokurátor vybavoval podnet v konaní sp. zn. VI/2 Pz 613/11-5 len podľa § 34 ods. 1 Zákona o prokuratúre a tým sa absolútne nevysporiadal s uvedenými   novými   skutočnosťami,   najmä   s vyššie   uvedeným   konaním   vedeným   na Okresnom súde Humenné. Prokurátor len stroho opakuje to isté, čo celkovo vyznieva, akoby opakovaný podnet ani nečítal, napriek skutočnosti, že mu táto povinnosť vyplýva zo Zákona o prokuratúre...

Na základe... uvedených tvrdení... je zrejmé, že prokurátor Generálnej prokuratúry konal nezákonne, nakoľko napriek tomu, že opakovaný podnet obsahoval nové skutočnosti, neposunul   ho   nadriadenému   prokurátorovi,   nezaoberal   sa   novými   skutočnosťami   a bez akéhokoľvek vysporiadania sa s tvrdeniami sťažovateľa podnet odložil, hoci na podanie mimoriadneho dovolania boli splnené všetky zákonom požadované náležitosti.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   vybavení   podnetu   pod   sp.   zn.   VI/2   Pz 613/11-5 zo dňa 07. 09. 2011 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   vybavenie   podnetu   Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky sp. zn. VI/2 Pz 613/11-5 zo dňa 07. 09. 2011 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 500,- €.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto   konania   vo   výške   261,82   €   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   skúmanie,   či   postupom   generálnej   prokuratúry   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   VI/2   Pz   613/11   a jej   listom   zo   7.   septembra   2011   došlo k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. V prvom rade ústavný súd konštatuje, že aj keď sťažnosť sťažovateľa smeruje proti spôsobu vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu (namietaný postup generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 613/11), podstatným je, že generálna prokuratúra nevyhovela jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   na   vyhovenie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03).   Z   toho   dôvodu   generálny   prokurátor   nemôže odložením   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   t.   j.   jeho   neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04).

Rovnako   stabilnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor,   že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy) nie je aj povinnosť   orgánu   štátu   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok   na   základe   návrhu podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie,   je   vylúčená   iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V prípade podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nemôže však ísť o právo sťažovateľa, ktorého využitie by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky.

V   namietanom   prípade   generálna   prokuratúra   oznámila   sťažovateľovi   listom zo 7. septembra   2011,   že „preskúmala   podľa   §   34   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre   zákonnosť   vybavenia...   pôvodného   ako   aj   opakovaného   podnetu,   pričom skutočnosti odôvodňujúce prijatie iného právneho názoru,   ako...   bol oznámený listom... zo 14. júla 2011 č. VI/2 Pz 472/11-7 zistené neboli“, preto jeho podnet odložila. Tým bol podľa   názoru   ústavného súdu   podnet   sťažovateľa   vybavený,   čo   v   okolnostiach   prípadu vylučuje   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   generálnej   prokuratúry a namietaným porušením   práv sťažovateľa,   resp.   zistenie   takej   možnosti   porušenia   jeho práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z tohto pohľadu je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnenou, čo je dôvodnom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že prokurátor generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho   ďalšieho   opakovaného   podnetu   z 11.   augusta   2011 „konal   nezákonne“,   pretože „opakovaný   podnet...   neposunul...   nadriadenému   prokurátorovi,   nezaoberal   sa   novými skutočnosťami a bez... vysporiadania sa s tvrdeniami sťažovateľa podnet odložil“, ústavný súd zastáva názor, že tieto skutočnosti sťažovateľ (tak ako ich namietal pred ústavným súdom) mohol a mal predovšetkým namietať ďalším opakovaným podnetom adresovaným generálnemu prokurátorovi.

Ústavný   súd   zotrváva   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   na   tom,   že každý sťažovateľ   je   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   povinný   vyčerpať   všetky právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).  

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Sťažovateľ svoje námietky vo vzťahu k postupu prokurátora generálnej prokuratúry prvýkrát predostrel   až v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pritom nevyčerpal možnosť podania ďalšieho opakovaného podnetu, ktorého predmetom by boli práve otázky tvoriace predmet sťažnosti pred ústavným súdom.

Ako   vyplýva   z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   sťažovateľ   vo   svojej   veci   podal generálnej prokuratúre „Podnet na podanie mimoriadneho dovolania“ zo 4. februára 2011, ktorý prokurátor krajskej prokuratúry 8. júna 2011 odložil. Proti tomuto „vybaveniu“ podal sťažovateľ „Podnet na podanie mimoriadneho dovolania – opakovaný podnet“ zo 17. júna 2011,   ktorý   bol   generálnou   prokuratúrou   14.   júla   2011   takisto   odložený.   Napokon sťažovateľ aj proti tomuto odloženiu podal „Podnet na podanie mimoriadneho dovolania – opakovaný podnet“ z 11. augusta 2011, ktorý generálna prokuratúra vybavila 7. septembra 2011 (sťažnosťou napádaný list) znovu odložením.

Z tohto prehľadu by sa mohlo zdať, že sťažovateľ vyčerpal všetky právne prostriedky nápravy, ktoré mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený. Ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) hovorí, že ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd zastáva názor, že „novými skutočnosťami“ môžu byť práve skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti podanej ústavnému súdu.  

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vo   vzťahu   k   tej   časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených ústavou postupom prokurátora generálnej prokuratúry, zakladá právomoc generálneho prokuratóra [§ 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre], čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tomto poňatí považuje za neprípustnú v zmysle ustanovení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011