SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 490/2015-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20. augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom Mgr. Dušanom   Oravcom,   Laurinská   2,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 6 Co 471/2012, 6 Co 472/2012 zo 17. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2013 faxom a 20. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 471/2012, 6 Co 472/2012 zo 17. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť (ďalej len „navrhovateľ“), sa návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 2 414,09 € s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 21 C 14/2006 z 20. septembra 2012 tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 379,24 € s 6 % úrokom z omeškania od 31. januára 2007 do zaplatenia, sumu 977,63 € s 6 % úrokom z omeškania   od   31.   januára   2007   do   zaplatenia   a   sumu   1 057,22   €   s   6   %   úrokom z omeškania od 31. januára 2007 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom zo 17. júna 2013 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej   časti   potvrdil.   Napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   aj   uznesenie okresného súdu z 20. septembra 2012, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „z procesnej opatrnosti podal voči Rozsudku KS BA   dovolanie,   v   ktorom   namieta   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku]“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutkovo relevantné skutočnosti, pričom uvádza, že zmluvu o výkone správy č. 98/0187 (ďalej len „zmluva o výkone správy“) uzavreli 1. decembra 1998 právny predchodca navrhovateľa a jediný vlastník bytového domu – hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, mestská časť Staré Mesto. Neskorší nadobúdatelia bytov a nebytových priestorov v bytovom dome vstúpili do záväzkového vzťahu s právnym predchodcom navrhovateľa.

Sťažovateľ sa stal originárnym spôsobom vlastníkom nehnuteľností v bytovom dome 21.   decembra   2002   na   základe   zmluvy   o   vstavbe   V-1136,   1139/99   z   15.   marca   2000 a kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I, odboru životného prostredia, č. ŽP-16271/2001-Ja/281/H   z   21.   decembra   2002,   pričom   kolaudačným   rozhodnutím č. SUI-2003/00075-K/2/Km zo 14. februára 2003 bola vykonaná zmena v užívaní bytových priestorov č. 10 a č. 11 na nebytové priestory.

Sťažovateľ uvádza svoj právny názor, podľa ktorého „na základe Zmluvy o vstavbe nemal žiadnu zákonom ustanovenú povinnosť pristúpiť k už existujúcej Zmluve o výkone správy a v tomto prípade mal plnú dispozičnú moc s kým a na základe akých podmienok si zabezpečí vykonávanie správy domu“.

Po neúspešných rokovaniach s právnym predchodcom navrhovateľa o podmienkach pristúpenia sťažovateľa k zmluve o výkone správy sťažovateľ uzatvoril zmluvu o výkone správy   s   obchodnou   spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ (v   súčasnosti   obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛,   pozn.;   ďalej   len   „ ⬛⬛⬛⬛ “).   Právny predchodca navrhovateľa a ⬛⬛⬛⬛ sa na rokovaní 22. marca 2005 ústne dohodli, že ⬛⬛⬛⬛ bude   vykonávať   správu   objektu   v   bytovom   dome   prostredníctvom právneho predchodcu navrhovateľa.

Právny predchodca navrhovateľa, resp. aj navrhovateľ, prijímal finančné prostriedky od ⬛⬛⬛⬛ vo výške plnení spojených s užívaním bytu a nebytových priestorov bez odmeny   za   výkon   správy.   Odmenu   za   výkon   správy   sťažovateľ   odmietol   uhrádzať z dôvodu, že medzi ním a právnym predchodcom navrhovateľa nevznikol zmluvný vzťah.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok neodôvodnil riadne, keďže sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou. V tejto súvislosti uvádza:

„1. Sťažovateľ v odvolaní namietal, že akceptovaním argumentácie prvostupňového súdu, že odporcu zaväzuje Zmluva o výkone správy, odporca zotrváva na tom, že by bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo nemal možnosť o tejto zmluve hlasovať a ďalej sa domáhať svojich práv podľa vtedy platného § 14 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.;

2. Výkladom Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov bola sťažovateľovi odňatá   možnosť   dovolávať   sa   svojich   práv   podľa   §   14   Zákona   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov a domáhať sa svojich práv na súde;

3. Krajský   súd   v   Bratislave,   ako   aj   súd   prvého   stupňa   právnu   normu   síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval;

4. Nedostatočné   odôvodnenie   v   namietaných   odvolacích   dôvodoch   sťažovateľa, že (i) Zmluva   o   výkone   správy   je   spotrebiteľská   zmluva,   a   (ii)   započítanie   platieb navrhovateľom je správne.“

K argumentu v bode 1 sťažovateľ uvádza, že zmluva o výkone správy bola uzavretá 1. decembra 1998 a on sa vlastníkom bytu č. 9, č. 10 a č. 11 stal až 21. decembra 2002. „Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   nikdy   nemal   možnosť   hlasovať   o   Zmluve o výkone   správy,   v   čase   jej   uzavretia   nebol   vlastníkom   žiadnych   bytov   ani   nebytových priestorov v dome, a preto nemohol ani využiť právo prehlasovaného vlastníka podľa § 14 Zákona   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   a   obrátiť   sa   na   súd,   aby   vo   veci rozhodol.

Krajský   súd   v   Bratislave   sa   uvedenou   námietkou   sťažovateľa   nezaoberal,   takýto spôsob odôvodnenia rozsudkov zapríčiňuje ich nepreskúmateľnosť a zmätočnosť, čím bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.“

K argumentu v bode 2 sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn. II. ÚS 31/04) a uvádza:

„Krajský súd v Bratislave Rozsudkom KS BA aj napriek neexistencii právnej úpravy deklaroval, že právny vzťah medzi navrhovateľom a sťažovateľom vznikol a Zmluva o výkone správy sťažovateľa zaväzuje. V dôsledku výkladu základu zákona bola sťažovateľovi odňatá možnosť uplatniť si svoje práva na súde dané § 14 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   v   dôsledku   výkladu   Zákona   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov uvedeného v odôvodnení Rozsudku KS BA bolo obmedzené jeho základné   právo,   pretože   predmetný   výklad   právneho   predpisu   negarantoval   právo sťažovateľa uplatňovať si právo dané zákonom.“

K argumentu v bode 3 sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd v predmetnej veci aplikoval   §   6   ods.   3   a   4   a   §   8a   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 182/1993   Z.   z.“),   hoci   v   rozhodnom   období   –   v   čase nadobudnutia   predmetných   nehnuteľností,   resp.   uzatvorenia   zmluvy   o   výkone   správy s ⬛⬛⬛⬛ – tieto ustanovenia neexistovali.

„Z uvedeného je zrejmé, že nárok bol navrhovateľovi priznaný aplikáciou ustanovení právnych noriem, ktoré neboli účinné v rozhodnom čase, v dôsledku čoho bolo porušené sťažovateľovo právo na spravodlivý proces a Rozhodnutie KS BA je nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   právne   závery   Krajského   súdu   v   Bratislave,   že   napriek neexistencii právnej úpravy ani právneho úkonu sťažovateľa (pristúpenie k Zmluve o výkone správy bola dané neskorším zákonom ) (i) Zmluva o výkone správy zaväzuje sťažovateľa a právny vzťah medzi navrhovateľom a sťažovateľom vznikol, (ii) na správu domu mohla byť uzatvorená zmluva len s jedným správcom, nemajú opodstatnenie v Zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, (iii) Zmluva o výkone správy, ktorú sťažovateľ uzatvoril so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, je neplatným právnym úkonom v zmysle § 6 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. a takýto postup Krajského súdu v Bratislave zakladá arbitrárnosť. Sťažovateľ má za to, že vyššie uvedené právne závery Krajského súdu v Bratislave nie sú   v   súlade   s   relevantnou   právnou   normou   a   výklad   Zákona   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov nie je ústavne konformný, pretože ako už bolo uvedené negarantuje sťažovateľovi   jeho   zákonné   právo   dané   zákonom   domáhať   sa   svojho   práva   na   súde a skutočnosť, že právny vzťah medzi navrhovateľom a sťažovateľom nevznikol nevyplýval zo žiadneho ustanovenia zákona.

V   neposlednom   rade   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   nedostatočne   vyložená a zdôvodnená   právna   argumentácia   (subsumpcia   skutkového   stavu   pod   zvolené   právne normy) vedú k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti Rozsudku KS BA, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Sťažovateľ má za to, že v dôsledku vyššie uvedeného mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nepresvedčivosť Rozhodnutia KS BA je v rozpore so zásadami spravodlivého procesu, výklad zákona bol v rozpore s čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a Rozhodnutie KS BA je z uvedených dôvodov arbitrárne.“

K argumentu v bode 4 sťažovateľ poukazuje na to, že konajúci súd má povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, pričom ďalej uvádza:

„Pokiaľ Krajský súd v Bratislave bez ďalšieho odôvodnenia, aj napriek argumentácii sťažovateľa, konštatoval, že (i) sa stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o platby žalovaného a ich započítanie na jeho jednotlivé nedoplatky, (ii) Zmluva o výkone správy nie je spotrebiteľskou, bolo tým porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti zhrnul svoju argumentáciu, pričom namieta, že mu krajský súd napadnutým rozsudkom odňal možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti uvádza:

„Sťažovateľ vidí odňatie možnosti konať pred súdom najmä v tom, že Krajský súd v Bratislave sa nezaoberal jeho vyššie uvedenou argumentáciou v odvolaní. Právo na súdnu ochranu   nepochybne   zahŕňa   i   právo   účastníka   konania,   aby   sa   súd   vyporiadal   s   jeho argumentáciou   po   právnej   i   skutkovej   stránke.   Pokiaľ   tak   Krajský   súd   v   Bratislave nepostupoval, došlo i týmto spôsobom k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a Krajský súd v Bratislave postupoval spôsobom zakázaným v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   neúplnosť,   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho odôvodnenia a hlavne nepresvedčivosť Rozsudku KS BA je v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Za najzávažnejší spôsob odňatia možnosti konať pred súdom sťažovateľ považuje skutočnosť,   že   v   dôsledku   výkladu   zákona,   bola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   uplatniť si svoje práva na súde, výklad zákona teda porušil jeho základné práva.

Napriek neexistencii zákonnej úpravy v dôsledku aplikácie neúčinnej právnej úpravy je Rozhodnutie KS BA arbitrárne a nepreskúmateľné.

Za najzávažnejší spôsob odňatia možnosti konať pred súdom považuje sťažovateľ arbitrárne posúdenie skutočnosti, že právny vzťah aj napriek neexistencii zákonnej úpravy medzi   navrhovateľom   a   sťažovateľom   vznikol,   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu sťažovateľa,   ako   aj   samotné   priznanie   nároku   navrhovateľovi   v   rozpore   so   základnými procesnými   normami   pojednávajúcimi   o   aktívnej   legitimácii,   pričom   Krajský   súd v Bratislave opomenul práva sťažovateľa ako spotrebiteľa, pričom je zrejmé, že uvedené skutočnosti boli základom priznania nároku navrhovateľovi.

Ako   už   sťažovateľ   uviedol,   Rozsudok   KS   BA   je   arbitrárny,   pretože   odôvodnenie Rozsudku KS BA nemá opodstatnenie v zákone.“

Sťažovateľ   následne   v   sťažnosti   poukazuje   na   ďalšie   dôvody,   ktoré   podľa   neho spôsobujú,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   arbitrárny,   pričom   uvádza   štyri skutočnosti:

„a. Aktívna legitimácia navrhovateľa. b. Sťažovateľa zaväzuje Zmluva o výkone správy z 01. 12. 1998, keď nadobudol vlastníctvo až po jej uzatvorení a to na základe Zmluvy o vstavbe.

c. V   čase   nadobudnutia   vlastníctva   odporcu   k   predmetným   priestorom   Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov stanovoval v § 6 ods. 1 možnosť dohodnúť len jednu z foriem správy domu.

d. Zmluva o výkone správy je spotrebiteľská zmluva.“

V súvislosti s aktívnou legitimáciou navrhovateľa v napadnutom konaní poukazuje sťažovateľ   na   obsah   zmluvy   o   výkone   správy,   ktorú   uzavrel   právny   predchodca navrhovateľa, a zároveň poukazuje na zákon č. 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. V týchto súvislostiach sťažovateľ takto argumentuje:

«Navrhovateľ   si   odvodzuje   svoje   práva   zo   Zmluvy   o   výkone   správy,   ku   ktorej sťažovateľ nikdy nepristúpil, nikdy nebola prejavená jeho vôľa spočívajúca v uzatvorení predmetnej   zmluvy   a   zo   zákona   uzatvorenie   predmetnej   zmluvy   nevyplývalo,   a   preto sťažovateľovi z nej ani nevyplývajú žiadne povinnosti.

Na základe zmluvy o predaji podniku navrhovateľ ako správca vstúpil do všetkých doterajších   práv   a   povinností   právneho   predchodcu   navrhovateľa   vyplývajúcich z predmetnej Zmluvy o výkone správy a stal sa tak správcom bytového domu.

Nakoľko právny predchodca navrhovateľa nemal Zmluvou o výkone správy dané oprávnenie   na zastupovanie   spoluvlastníkov pri   vymáhaní   plnení spojených   s užívaním bytov a nebytových priestorov, nemohol ani platne previesť na navrhovateľa viac práv ako sám mal, preto sťažovateľ spolu s dôvodom, že nemal platne uzatvorenú Zmluvu o výkone správy a táto skutočnosť nevyplývala ani zo zákona, má za to, že navrhovateľ nemal aktívnu legitimáciu v predmetnom konaní.

K otázke aktívnej legitimácie navrhovateľa si ďalej sťažovateľ dovoľuje uviesť, že dňa 1. júla 2007 nadobudla účinnosť novela Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vo forme zákona č. 268/2007 Z. z..., ktorá výrazne zmenila spôsob zastupovania vlastníkov správcom z nepriamej formy (tzv. náhradníctvo) na priamu formu zastúpenia.

Podľa novej právnej úpravy účinnej od 1. júla 2007 v zmysle Novely 286/2007 mal správca v konaní vystupovať už ako priamy zástupca vlastníkov dotknutej nehnuteľnosti. Správca od 1. júla 2007 už nemá aktívnu legitimáciu na vymáhanie pohľadávok vlastníkov vo vlastnom mene, ale len v mene všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. V   odbornej   literatúre   k   tomu   Valachovič   uvádza,   že:   „v   prípade,   ak   je   napr. v bytovom dome 100 vlastníkov, účastníkmi konania sú všetci títo vlastníci, za ktorých správca koná ako ich zákonný zástupca podľa ust. § 8a ods. 1 a 2 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“

Podľa novej právnej úpravy, aktívnu legitimáciu v súdnych konaniach o vymáhanie pohľadávok majú len všetci vlastníci bytov, čím Krajský súd v Bratislave nezobral túto skutočnosť do úvahy a v rozpore s platným právnym predpisom potvrdil účastníctvo v spore navrhovateľovi.

Nakoľko správca je vždy iba, či už priamym alebo nepriamym, zástupcom vlastníkov, a preto záver, že správca môže zastupovať vlastníkov vždy, a to dokonca aj v rozpore so Zmluvou o výkone správy, predstavuje svojvoľný výklad právnych predpisov.

Podľa názoru sťažovateľa nesprávna aplikácia právnej normy, ustanovení Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je v príkrom rozpore so zásadami zakotvenými v čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.»

K otázke záväznosti zmluvy o výkone správy aj pre sťažovateľa, ktorý nadobudol predmetné nehnuteľnosti v bytovom dome na základe zmluvy o vstavbe, sťažovateľ uvádza:«Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   navrhovateľ   si   mohol   uplatniť   svoje   nároky   len na základe   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   upravujúcich   bezdôvodné obohatenie, ktoré však majú svoje vlastné špecifiká.

Rovnaký   právny   názor   zaujal   v   Uznesení   zo   dňa   25. mája 2010,   sp. zn. 14 Co 99/2009, aj Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Uvedený súdny spor vychádzal z podobných skutkových základov ako v predmetnom súdnom konaní. Krajský súd v Bratislave zaujal stanovisko, že: „zo zmluvy o vstavbe bytu vyplýval pre žalovanú záväzok pristúpiť k Zmluve o výkone správu ihneď po kolaudácii bytu, t.   j.,   do   budúcna.   Z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   nevyplýva,   že   by   žalovaná po právoplatnosti   kolaudačného   rozhodnutia   urobila   vyhlásenie   o   pristúpení   k   Zmluve o výkone správy. Dospel preto k záveru, že ak nie je v konaní preukázaný základ sporu (existencia zmluvného vzťahu o výkone správy medzi účastníkmi konania), nie je možné z neho   uplatňovať   žalované   nároky.   Do   úvahy   prichádza   len   bezdôvodné   obohatenie na strane žalovanej.“

Taktiež sa s týmto názorom stotožnil v Rozhodnutí zo dňa 6. marca 2008, sp. zn. 7 Co 103/2007, Krajský súd v Nitre, keď v obdobnej veci uviedol, že: „po právnej stránke uvedený   vzťah   medzi   navrhovateľkou   a   odporkyňou   treba   posúdiť   ako   bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bezdôvodne sa obohatí aj ten za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.“ Predmetom sporu v tejto veci bola úhrada pohľadávky za služby spojené so správou bytového domu, ktorú zabezpečovala navrhovateľka aj pre tých vlastníkov bytov, ktorí Zmluvu o výkone správy nepodpísali. Na   základe   vyššie   uvedeného   má   sťažovateľ   za   to,   že   závery   Krajského   súdu v Bratislave   ohľadom   základu   nároku   sú   arbitrárne,   nakoľko   nebola   braná   do   úvahy tá skutočnosť,   že Zmluva o výkone správy medzi navrhovateľom a sťažovateľom nebola nikdy uzatvorená, t. j. nikdy neexistoval medzi účastníkmi konania zmluvný vzťah, ktorý by bol základom sporu a sťažovateľ nijakým spôsobom k uvedenej Zmluve o výkone správy nepristúpil.

Zistenia a   právne názory   porušiteľa   obsiahnuté   v odôvodnení Rozsudku KS BA, ako už bolo uvedené, odporujú zákonu a princípu ústavnosti výkladu zákonov, podľa názoru sťažovateľa princíp ústavnosti aplikácie zákona bol porušený aj pri posúdení vzniku nároku navrhovateľa na odmenu za správu a jeho právne odôvodnenie.»

K právnemu záveru konajúcich súdov, že zmluva o výkone správy, ktorú uzatvoril sťažovateľ s ⬛⬛⬛⬛, je podľa § 6 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. neplatná, keďže podľa § 6 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. možno dohodnúť len jednu z foriem správy domu, sťažovateľ uvádza:

„Zákon o bytoch a nebytových priestorov účinný v čase nadobudnutia vlastníckeho práva odporcu k bytu č. 9 a nebytovým priestorom č. 10 a č. 11 síce stanovuje, že na správu domu môže byť dohodnutá len jedna z foriem správy, avšak nezakazuje, aby správa bola vykonávaná   na   základe   viacerých   zmlúv   o   výkone   správy,   prostredníctvom   viacerých správcov.

V zmysle uvedeného, si sťažovateľ vzhľadom na dlhodobú nespokojnosť so spôsobom výkonu správy bytového domu navrhovateľom, resp. jeho právnym predchodcom, zabezpečil výkon správy treťou spoločnosťou, spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ Sťažovateľ tejto správcovskej spoločnosti riadne uhrádzal príspevky do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrady   za   plnenia   a   odmenu   za   správu.   Z   vykonaného   dokazovania   je   nepochybné, že navrhovateľ uvedenú skutočnosť akceptoval.

Zistenia a   právne názory   porušiteľa   obsiahnuté   v odôvodnení Rozsudku KS BA, ako už bolo uvedené, odporujú zákonu a princípu ústavnosti výkladu zákonov.

Podľa názoru sťažovateľa došlo aj v tomto prípade Rozsudkom KS BA k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý proces zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 Dohovoru..., v danom prípade spôsobom, pre ktorý možno hodnotiť   toto   konanie,   ako   konanie   arbitrárne,   konanie   nerešpektujúce   hmotné   práva a ignorujúce skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania.“

K právnemu názoru, že zmluva o výkone správy je spotrebiteľská zmluva, sťažovateľ poukazuje na to, že v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka navrhovateľ vystupuje v pozícii dodávateľa a sťažovateľ spĺňa všetky zákonné znaky definície spotrebiteľa. Uvádza tiež judikatúru všeobecných súdov – napr. uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 140/2010-67 z 30. apríla 2010 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 125/2009, z ktorých vyplýva právny záver, že zmluvy o výkone správy sú spotrebiteľskými zmluvami. Následne poukazuje na § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-488/11 Asbeek Brusse a de Man Garabito, ako aj na ďalšie skutočnosti, ktoré vyplývajú z toho, že zmluva o výkone správy je spotrebiteľskou zmluvou. „Bytové veci nie sú vyňaté z ex offo súdnej kontroly zmluvných podmienok. Krajský súd v Bratislave ex offo nebral do úvahy práva sťažovateľa ako spotrebiteľa a nekalú povahu nároku navrhovateľa na odmenu za správu.

Sťažovateľ sa ako vlastník bytu a nebytových priestorov viackrát pokúšal dohodnúť s právnym predchodcom navrhovateľa na správe bytu a nebytových priestorov a súvisiacich spoločných častí a zariadení domu. Sťažovateľ právneho predchodcu navrhovateľa viackrát vyzval na rokovanie o Zmluve o výkone správy, pričom tento ignoroval výzvy sťažovateľa po dobu dlhšiu ako niekoľko rokov. Sťažovateľ zaslal navrhovateľovi návrh znenia Zmluvy o výkone správy, ktorý právny predchodca navrhovateľa ignoroval a na výzvy sťažovateľa žiadnym spôsobom nereagoval.

V   dôsledku   uvedeného   správania   zo   strany   právneho   predchodcu   navrhovateľa, sťažovateľ   nemal   možnosť   zmeniť   obsah   zmluvných   podmienok,   ktoré   mu   boli   zaslané právnym predchodcom navrhovateľom napriek tomu, že viackrát prejavil vôľu prerokovať s právnym predchodcom navrhovateľa obsah Zmluvy o výkone správy.

Na   základe   uvedeného   je   možné   vyvodiť   záver,   že   Zmluva   o   výkone   správy, sa nepovažuje medzi sťažovateľom a navrhovateľom za individuálne dojednanú, nakoľko sťažovateľ   nemohol   žiadnym   spôsobom   ovplyvniť   jej   obsah.   Rozhodnutie,   ktorým prvostupňový   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľa   zaväzuje   Zmluva   o   výkone   správy, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech sťažovateľa,   čím   sa   prieči   ust.   Občianskeho   zákonníka   o   neprijateľných   podmienkach a bráni sťažovateľovi v uplatnení práv na ochranu spotrebiteľa.

V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave nebral do úvahy ochranu   sťažovateľa   ako   spotrebiteľa,   pričom   mal   ex   offo   skúmať   nekalosť   nároku navrhovateľa na odmenu za správu a zákon v prípade sťažovateľa ako spotrebiteľa nebol ex offo zo strany Krajského súdu v Bratislave aplikovaný.

Podľa názoru sťažovateľa došlo Rozsudkom KS BA k porušeniu ústavného práva sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   zakotvenom   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   ale   aj   čl.   6 Dohovoru...,   v   danom   prípade   spôsobom,   pre   ktorý   možno   hodnotiť   toto   konanie, ako konanie   arbitrárne,   konanie   nerešpektujúce   hmotné   práva   a   ignorujúce   skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„...   Krajský   súd   v   Bratislave,   rozsudkom   č.   k.   6   Co   471/12-492,   6   Co   472/12 zo dňa 17.   06.   2013   porušil   právo   sťažovateľa...   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky...

... porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

... postupoval spôsobom zakázaným v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.... porušil zásadu spravodlivého procesu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6 Co 471/12-492, 6 Co 472/12 zo dňa 17. 06. 2013 sa týmto ruší a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   náklady   právneho zastúpenia   v   sume   218,12 EUR   na   účet   právneho   zástupcu...   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 471/2012, 6 Co 472/2012 zo 17. júna 2013. Základom jeho argumentácie je tvrdenie, že krajský súd mu napadnutým rozsudkom odňal možnosť konať pred súdom. Poukazuje predovšetkým na právny záver konajúcich súdov, že zmluva o výkone správy je pre neho záväzná. Tento právny záver má za následok, že sťažovateľ nemal možnosť o tejto   zmluve   hlasovať   a   domáhať   sa   svojich   práv   na   súde   na   základe   §   14   zákona č. 182/1993   Z.   z.   Krajský   súd   mu   tiež   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   tým, že sa nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou, v ktorej tvrdil, že zmluva o výkone   správy   je   spotrebiteľská   zmluva,   a   v   ktorej   namietal   započítanie   platieb navrhovateľom. Na túto argumentáciu sťažovateľ nadviazal ďalšiu argumentáciu, v rámci ktorej tvrdí, že krajský súd postupoval arbitrárne – a to v súvislosti s posúdením aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, záväznosti zmluvy o výkone správy, výkladu a aplikácie § 6 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. a posúdenia zmluvy o výkone správy ako spotrebiteľskej zmluvy.

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré zakladá na dovolacom dôvode uvedenom v § 237 písm. f) Občianskom súdnom poriadku, t. j. tvrdí, že mu postupom krajského súdu a napadnutým rozsudkom bola odňatá možnosť konať   pred   súdom.   Dovolacia   argumentácia   sťažovateľa   je   takmer   identická s argumentáciou, ktorú uvádza vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že v konaní o dovolaní sťažovateľa rozhodol okresný   súd   uznesením   č.   k.   21   C   14/2006-553   zo   7.   októbra   2013   tak,   že   toto konanie zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal sťažovateľ odvolanie s tým, že spis okresného súdu bol predložený 27. novembra 2013 krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd vrátil vec okresnému súdu prípisom č.   k. 3 Co 648/2013-568   z   24.   júna   2015   ako   nedôvodne   predložený.   V   tomto   prípise uviedol:

«Odvolací súd vracia spis súdu prvého stupňa ako nedôvodné predložený, nakoľko z obsahu   podaného   „odvolania“   a   k   nemu   pripojeného   platobného   príkazu   (č.   l.   561) vyplýva, že dovolateľ (odporca) súdny poplatok za dovolanie zaplatil v lehote na podanie odvolania voči uzneseniu o zastavení konania, čo zakladá zo strany prvostupňového súdu povinnosť na postup podľa § 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb... a podanie založené na č. l. 555 označené ako odvolanie odporcu voči uzneseniu o zastavení konania nie je podľa svojho obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) opravným prostriedkom, ale žiadosťou o vrátenie uhradeného súdneho poplatku.

Odporca,   aj   napriek tomu,   že si bol vedomý   skutočnosti,   že   zaplatenie   súdneho poplatku v lehote na podanie odvolania je podľa § 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb... bez ďalšieho   dôvodom   na   zrušenie   uznesenia   o   zastavení   konania   (prvostupňovým   súdom), v podaní označenom ako odvolanie voči uzneseniu zo dňa 7. 10. 2013 (č. l. 553) namietal, že má za to, že poplatková povinnosť za podané dovolanie mu s poukazom na osobné oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb. nevznikla a žiadal, aby uznesenie o zastavení konania bolo zrušené a aby odporcovi bolo priznané právo na vrátenie uhradeného súdneho poplatku vo výške 289,- eur. Súd prvého stupňa mal preto postupovať v zmysle § 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. a uznesenie o zastavení konania zrušiť a s poukazom na podanie odporcu založené na č. l. 555 označené ako odvolanie, ktoré je podľa jeho obsahu žiadosťou o vrátenie zaplateného súdneho poplatku, mal zároveň rozhodnúť o tejto žiadosti.

Pretože   uvedené   nedostatky   v   postupe   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd aj s poukazom na zásadu dvojinštančnosti konania zhojiť nemôže, musel predložený spis vrátiť ako nedôvodné predložený s tým, že úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom postupe podľa § 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. rozhodnúť o zrušení uznesenia z č. l. 553 a súčasne o podaní odporcu založenom na č. l. 555, ktoré, ako už bolo uvedené, je podľa obsahu žiadosťou o vrátenie súdneho poplatku, a nie odvolaním. Vzhľadom na zákonom č. 71/1992 Zb. stanovenú prekluzívnu lehotu na vrátenie súdneho poplatku (§ 13 ods. 3) bude potrebné o žiadosti odporcu rozhodnúť ešte pred predložením veci dovolaciemu súdu na rozhodnutie o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. júna 2013, č. k. 6 Co/471/2012-492, 6 Co/472/2012.»

Krajský súd ako odvolací súd prípisom z 24. júna 2015 vybavil odvolanie sťažovateľa bez rozhodnutia. V tomto prípise vyslovil právny názor, podľa ktorého okresný súd bude po vrátení veci povinný zrušiť uznesenie zo 7. októbra 2013 o zastavení konania o dovolaní sťažovateľa, bude povinný rozhodnúť o podaní sťažovateľa, ktoré krajský súd posúdil ako žiadosť   o   vrátenie   súdneho   poplatku,   a   následne   bude   jeho   povinnosťou   predložiť   vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako dovolaciemu súdu na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zo 17. júna 2013.

V tejto súvislosti   ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.   IV.   ÚS   177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali všeobecný súd aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných   prostriedkov   nápravy   došlo   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k porušeniu   jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   z 8. 11. 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04, alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal sťažnosťou   pred   rozhodnutím   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   o   podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne   zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   dovolania,   čo   vzhľadom   na   už   uvedené   nie   je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal,   ale   pri   predbežnom   prerokovaní   ju   podľa   zásady ratio   temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015