znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 490/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcu   Lajosa   Mészárosa   prerokoval   sťažnosť   J.   Š., zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ladislavom   Ščurym,   Mierová   1725,   Čadca,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 917/1998   v období   po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. I. ÚS 327/09-38 z 20. januára 2010, za účasti Okresného súdu Čadca, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 917/1998   v období po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. k. I.   ÚS   327/09-38 z 20. januára 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť J. Š. trovy konania v sume 275,94 € (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jeho   právneho zástupcu   JUDr. Ladislava   Ščuryho,   Mierová   1725,   Čadca,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Ladislavom   Ščurym,   Mierová   1725,   Čadca,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 917/1998 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie   o zrušení   a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ktoré začalo v roku 1998 a sťažovateľ v ňom má postavenie odporcu. Sťažovateľ namieta, že okresný súd vo veci nekoná, a v tejto súvislosti uvádza: „... boli   vynesené   uznesenia   len   čo   sa   týka   zloženia   preddavku   na   trovy   dokazovania, zastavenia konania v časti návrhu, prerušenie konania. Navyše v danej veci boli vytýčené len štyri pojednávania a to 14. 12. 2010, 4. 3. 2011, 4. 5. 2011 a 18. 12. 2012.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo J. Š... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/917/1998, porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva J. Š... finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-   €   ako náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 490/2014-12 z 22. augusta 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v období po právoplatnosti nálezu č. k. I. ÚS 327/09-38 z 20. januára 2010. Následne ústavný súd vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili,   či trvajú   na   konaní   ústneho   pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu v prípise zo 17. septembra 2014 (sp. zn. Spr 1803/14, doručenom ústavnému súdu 22. septembra 2014) uviedla, že spis bol 13. júna 2013 zaslaný súdnemu znalcovi M. D. na vypracovanie znaleckého posudku. Znalec bol 12. februára 2014 vyzvaný, aby obratom vrátil spis s vypracovaným posudkom a 26. júna 2014 mu bola zaslaná urgencia. Uviedla, že z tohto dôvodu nie je možné ústavnému súdu predložiť spis. Iné vyjadrenie k sťažnosti neuviedla.

Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom 9. októbra 2014 uviedol: „...   v zmysle   §   117   ods.   1   OSP   môže   sudca   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   ako   i úspešné   vykonanie   dôkazu,   v našom prípade zabezpečenie znaleckého posudku. Z uvedeného dôvodu OS uložil znalcovi pokutu vo výške 300,- € a to ešte uznesením zo dňa 23. 7. 2014. znalec ani po uplynutí takmer 2,5 mesiaca súdny spis nevrátil, a preto je povinnosťou okresného súdu vo veci vykonať ďalšie úkony v zmysle § 117 ods. 1 OSP. Pokiaľ OS v Čadci zhovievavo toleruje nečinnosť znalca, dopúšťa sa sám prieťahov v konaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podľa bodu 1 písm. b) dodatku č. 2 prijatého 17. septembra 2014, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh   práce ústavného súdu   v znení dodatku   č.   1, na prerokovanie tejto   veci je príslušný II. senát ústavného súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní z vyjadrení a listín predložených účastníkmi konania a z podkladov (prehľadov úkonov okresného súdu v konaní sp. zn. 8 C 917/1998), ktoré   mal   k dispozícii   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   121/2013   a sp.   zn. I. ÚS 78/2011,   v ktorých   rozhodoval   o sťažnostiach   B.   Š.   (navrhovateľky)   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 917/1998.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   ústavný   súd   zotrváva na hodnotení zložitosti veci uvedenom v náleze sp. zn. III. ÚS 121/2013 zo 14. mája 2013, v ktorom konštatoval, že z hľadiska predmetu sporu ide o štandardnú občianskoprávnu vec, ktorá nie je právne zložitá. Z hľadiska rozsahu a náročnosti zisťovania skutkového stavu možno   vec   považovať   za   zložitejšiu   vzhľadom   na   viaceré   zmeny   návrhov   účastníkmi konania a potrebu   vykonať znalecké   dokazovanie.   Faktická   zložitosť   veci   však   nemôže ospravedlňovať doterajšiu dĺžku konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania v procesnom postavení žalovaného (odporcu). Ústavný súd zistil, že sťažovateľ prispel   k predĺženiu   napadnutého   konania   tým,   že   žiadal   o prerušenie   konania na účely rokovania o mimosúdnom urovnaní sporu, k čomu nedošlo.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci v období   nasledujúcom   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   327/09-38 z 20. januára 2010.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže   dôjsť   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04,   IV. ÚS 182/08).   Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   zohľadnil,   že   v období od 17. januára   2012   do   30.   septembra   2012   bola   dôvodom   jeho   nečinnosti   žiadosť účastníkov   konania   o poskytnutie   lehoty   na   mimosúdne   urovnanie   sporu   a prerušenie konania   na   tento   účel   na   ich   návrh,   resp.   súhlas.   Prerušenie   konania   nemožno pričítať na vrub   okresnému   súdu.   V súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu (II. ÚS 210/2013, III. ÚS 332/2011, I. ÚS 162/03 a pod.) v prerušenom konaní neplynú lehoty a nevykonávajú sa pojednávania (§ 111 OSP), je vylúčené, aby počas prerušenia konania mohlo dochádzať k zbytočným prieťahom súdu v takomto konaní, a to odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania až do momentu, v ktorom nastane skutočnosť, po vznik ktorej bolo konanie prerušené. Podľa judikatúry ústavného súdu   nečinnosť súdu   v dôsledku   existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom ustanoveným postupom, tak ako to je v danom prípade právoplatným uznesením o prerušení konania, nemôže posudzovať ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).

K prieťahom   v postupe   okresného   súdu   došlo   v súvislosti   so   zabezpečením znaleckého dokazovania, ktoré okresný súd nariadil uznesením zo 7. februára 2013. Znalec z odboru   stavebníctva,   odvetvia   odhadu   hodnoty   nehnuteľností   nepredložil   znalecký posudok v lehote určenej v uznesení zo 7. februára 2013 a ani v lehote určenej uznesením z 26.   mája   2014.   Povinnosť   uloženú   okresným   súdom   si   nesplnil   ani   po   využití poriadkového opatrenia a uložení pokuty uznesením z 23. júla 2014.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   vzhľadom   na   jeho   povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   fyzická   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o   rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi (IV. ÚS 31/05). Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   pri   vypracovaní   znaleckého   posudku (III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02). V tomto prípade okresný súd toleroval nečinnosť znalca aj po   uplynutí   lehoty   na   podanie   posudku,   v primeranom   čase   nezisťoval   dôvody   jeho nečinnosti,   aby   mohol   prijať   opatrenia   potrebné   na podanie   znaleckého   posudku (§ 127 ods. 3, § 53 OSP), prípadne ustanoviť iného znalca.

Vychádzajúc   z prehľadu   úkonov   okresného   súdu   zistených   v konaní   vedenom pod sp. zn.   III.   ÚS   121/2013   a skutočností   zistených   v tomto   konaní,   ústavný   súd konštatuje,   že   okresný   súd   v posudzovanom   období   vykonal   viaceré   procesné   úkony na zabezpečenie   dôkazov,   uskutočňoval   pojednávanie   a nariadil   znalecké   dokazovanie, jeho činnosť   však   neviedla   efektívne   k naplneniu   účelu   konania,   ktorým   je   odstránenie právnej   neistoty   účastníka   konania,   a dochádza   k nemu   v zásade   prerokovaním a rozhodnutím veci v primeranej lehote. Svedčí o tom aktuálny stav konania, ktoré nie je skončené ani po šestnástich rokoch od podania návrhu, a to ani napriek príkazu v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 327/09 z 20. januára 2010 postupovať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto rozhodol, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8   C   917/1998   v období   nasledujúcom po právoplatnosti   nálezu   č.   k.   I.   ÚS   327/09-38 z 20. januára 2010 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.Ústavný súd neuložil okresnému súdu postupovať v konaní sp. zn. 8 C 917/1998 bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu bola uložená už nálezom sp. zn. I. ÚS 327/09 z 20. januára 2010.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 5 000 € z dôvodu 16 rokov trvajúceho súdneho konania bez jeho meritórneho rozhodnutia. Poukázal   aj   na   priznané   finančné   zadosťučinenie   pre   navrhovateľku   nálezom   sp.   zn. I. ÚS 78/2011 z 13. apríla 2011 v sume 4 000 € a skutočnosť, že „navrhovateľka výlučne sama užíva majetok patriaci do podielového spoluvlastníctva na bývanie, pričom odporca – sťažovateľ si musel bytovú otázku riešiť iným spôsobom“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho poručovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa   názoru ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 8 C 917/1998,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   a s prihliadnutím na podiel sťažovateľa na predĺžení konania v posudzovanom období, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania za tri úkony právnej služby v sume 501,58 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom   2   x   7,81   €   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   predstavuje   celkovú   sumu   275,94   €. Právny zástupca sťažovateľa si v rámci trov konania uplatnil aj daň z pridanej hodnoty, ústavnému   súdu   však   nepreukázal,   že   je   platcom   tejto   dane,   a preto   ústavný   súd na jej uplatnenie   neprihliadol.   Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   úhradu   trov konania za tretí   úkon,   pretože   podľa   jeho   názoru   tento   úkon   neprispel   k   ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014