znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 490/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., M., t. č. vo väzbe Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť zaručeného   v čl.   5   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   T   36/2012   a jeho uzneseniami z 12. apríla 2012, 29. mája 2012 a 26. júla 2012 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 69/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2012   doručená   sťažnosť   D.   K.,   M.,   t.   č.   vo väzbe   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 23 T 36/2012 a jeho uzneseniami z 12. apríla 2012, 29. mája 2012 a 26. júla 2012 a postupom Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 69/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 2 Pv 40/2012 z 2. apríla 2012 podanej   okresnému   súdu   3.   apríla   2012   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   T   36/2012 väzobne trestne stíhaný pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Ešte pred podaním obžaloby okresnému súdu sťažovateľ 20. marca 2012 požiadal o prepustenie   z väzby na slobodu.   Svoju   žiadosť   neskôr   doplnil   žiadosťou   o nahradenie väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka.   O týchto   žiadostiach   okresný   súd rozhodol uznesením sp. zn. 23 T 36/2012 z 12. apríla 2012 tak, že ich zamietol. Zároveň okresný   súd   podľa   §   238   ods.   3   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   rozhodol   o ponechaní   sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 36/2012-184 z 24. apríla 2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodovanie   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu   trvalo   neprimerane   dlho,   pretože „začalo   dňa   20. 03. 2012   a skončilo 24. 04. 2012... teda trvalo 35 dní“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Podstatnú časť tejto doby predstavovala ničím neodôvodnená nečinnosť vyšetrovateľa OR PZ v Martine a prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine, ktorí predložili spisový materiál so žiadosťou sťažovateľa... Okresnému súdu v Martine po 14 dňoch od jej podania...

Okresný súd Martin o žiadosti... rozhodol po 9 dňoch od predloženia spisu a Krajský súd v Žiline po 12 dňoch.

Neprimeranú   dĺžku   konania   o žiadosti   o prepustenie   sťažovateľa   z väzby   ako   aj závažné pochybenie vyšetrovateľa a prokurátora pri predkladaní vyšetrovacieho spisu súdu, však ani Okresný súd Martin ani Krajský súd v Žiline nebrali do úvahy ako porušenie základných práv...“.

Sťažovateľ   navyše   vytýka   okresnému   súdu,   že „vôbec   neodôvodnil   svoje rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu sťažovateľa   o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka“, preto považuje toto rozhodnutie za nepreskúmateľné a za také, ktoré nespĺňa základnú požiadavku na riadne odôvodnenie.

Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľ 18. mája 2012 podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu   a zároveň požiadal o nahradenie väzby   písomným   sľubom   a dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka,   ktoré   však okresný   súd   na hlavnom pojednávaní 29.   mája 2012   uznesením   zamietol.   Proti   tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 69/2012-236 z 19. júna 2012 zamietol.

Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany krajského súdu „opäť došlo k neprimeranému a ničím   neodôvodnenému   zásahu   –   porušeniu   práv   sťažovateľa“,   a to   tým,   že druhostupňový súd „opomenul“ konať včas a urýchlene.

Dňa 4. júla 2012 podal sťažovateľ ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, preto „Okresný súd Martin nariadil vo veci vykonať výsluch sťažovateľa k tejto žiadosti dňa 24. 07. 2012,   t.   j.   20   dní   po   podaní   žiadosti...   Súd   pritom   už   pri   odročení   hlavného pojednávania...   21. 06. 2012   určil   termín   hlavného   pojednávania   na   26. 07. 2012. Z uvedeného   je   zjavné,   že   termín   výsluchu   sťažovateľa   nariadený   na   24. 07. 2012   bol určený len formálne, pretože ak malo byť o dva dni neskôr vykonané pojednávanie nedalo sa   očakávať...,   že   by   jeho   žiadosti   súd   vyhovel.   Aby   sťažovateľ   zabránil   zopakovaniu situácie po podaní predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (kedy kvôli rozhodovaniu Krajského súdu v Žiline o sťažnosti sťažovateľa Okresný súd Martin odročil už nariadené   hlavné   pojednávanie),   sťažovateľ   vzal   svoju   žiadosť   o prepustenie z väzby z 04. 07. 2012 späť.“.

Na hlavnom pojednávaní 26. júla 2012 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým uznal sťažovateľa vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ odvolanie a zároveň znova požiadal o prepustenie z väzby na slobodu alebo o jej nahradenie dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 23 T 36/2012   z 26.   júla   2012   túto   žiadosť   sťažovateľa   zamietol,   avšak   podľa   názoru sťažovateľa   okresný   súd „V   odôvodnení...   neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali trvanie väzby sťažovateľa.“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   do podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   a krajský   súd „svojou   neospravedlnenou nečinnosťou   a ďalej   tým,   že   takúto   nečinnosť   a zlú   organizáciu   práce   nepovažovali   za porušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   porušili   právo   sťažovateľa   na garantovanie osobnej slobody a záruk proti možnému neústavnému obmedzeniu osobnej slobody.   Takisto   absencia   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutí   Okresného   súdu   Martin predstavuje   nezákonný   a neústavný   zásah   do   práva   na   riadne   preskúmateľné   väzobné rozhodnutie.

Tieto štátne orgány porušili svoj záväzok urýchlene a prednostne vybavovať väzobné veci   daný   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   ako   aj   povinnosť   v každom   štádiu   trestného konania urýchlene a dôsledne skúmať existenciu dôvodov väzby...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 23 T/36/2012 uzneseniami zo dňa 12. 04. 2012, 29. 05. 2012 a 26. 07. 2012 porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   5   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd sťažovateľa v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby, na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu a v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie. Krajský súd v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn.: 3 Tos/36/2012 uznesením z 24. 04. 2012, sp. zn.: 3 Tos/69/2012 uznesením zo dňa 19. 06. 2012 porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných   slobôd   sťažovateľa   v súvislosti   s právom   sťažovateľa   na   urýchlené preskúmanie   zákonnosti   väzby,   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   v súlade   s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu.

Okresný   súd   Martin   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Krajský   súd   v Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Martin ihneď prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.

Okresný   súd   Martin   a Krajský   súd   v Žiline   sú   povinné   spoločne   a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške 323,50 EUR na účet JUDr. M. B., advokáta so sídlom v M... do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 T 36/2012 a jeho uzneseniami z 12. apríla 2012, 29. mája 2012 a 26. júla 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 69/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

1.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 T 36/2012 a jeho uznesením z 12. apríla 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012, ústavný súd poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, k zásahu do práv sťažovateľa malo dôjsť postupom všeobecných súdov v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o jeho väzbe a ktoré bolo ako celok skončené vydaním druhostupňového rozhodnutia – uznesenia č. k. 3 Tos 36/2012-184   z 24.   apríla   2012.   Týmto   dňom   nadobudlo   právoplatnosť   tak   rozhodnutie druhostupňového súdu, ako aj prvostupňového súdu. Podľa zistenia ústavného súdu toto rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   25.   apríla   2012   (jeho   obhajca zásielku   neprevzal   a táto   bola   okresnému   súdu   vrátená   18.   mája   2012).   O prípadnom porušení svojich práv sa teda sťažovateľ dozvedel 25. apríla 2012 a od tohto dátumu mu začala plynúť zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola napísaná 8. augusta 2012, na poštovú prepravu daná 9. augusta 2012 a ústavnému súdu doručená 13. augusta 2012, ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že   lehota na podanie sťažnosti pre porušenie   základných   práv   a   slobôd   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde sťažovateľovi uplynula pred jej podaním.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy) a práva na slobodu (čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23   T   36/2012   a jeho   uznesením   z 12.   apríla   2012   a postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 36/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012 odmietol už po jej predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a krajského   súdu   v konaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   podanej 18. mája   2012   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namietal predovšetkým   nedodržanie   práva   na   urýchlené rozhodnutie   o osobnej   slobode   krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 69/2012.

V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na   osobnú   slobodu   je   obsiahnuté   aj   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne sp. zn. III. ÚS 7/00, II. ÚS 520/2011).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   ustanovuje   výslovne   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný   súd   v   náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   aj   z   hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   okrem   iného uviedol,   že aj keď   sa   jednotlivé lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.   4 dohovoru   teda   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz   „bref   délai“   (v   slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, mutatis mutandis I. ÚS 18/03).

Ako   sám   sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   žiadosť   o prepustenie   z väzby   podal 18. mája 2012.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   táto   žiadosť   sťažovateľa   bola   okresnému   súdu doručená 22. mája 2012. Okresný súd o nej rozhodol 29. mája 2012 a 4. júna 2012 bolo rozhodnutie   doručené   sťažovateľovi   (30.   mája   2012   bolo   doručené   jeho   obhajcovi). Sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   podal   obhajca   sťažovateľa   osobne   30.   mája   2012. Krajskému súdu bol spisový materiál na rozhodnutie o opravnom prostriedku predložený 11. júna 2012. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol 19. júna 2012 a sám svoje rozhodnutie doručoval. Sťažovateľ ho prevzal 20. júna 2012 a jeho obhajca 21. júna 2012.

Z uvedeného   prehľadu   úkonov   vykonaných   všeobecnými   súdmi   v rámci   konania o osobnej slobode sťažovateľa vyplýva, že okresný súd o žiadosti sťažovateľa z 18. mája 2012   konal   celkovo   20   dní   (od   doručenia   žiadosti   22.   mája   2012   po   predloženie   veci druhostupňovému súdu 11. júna 2012) a krajský súd 10 dní (od doručenia súdneho spisu okresným súdom 11. júna 2012 po doručenie rozhodnutia sťažovateľovi a jeho obhajcovi 21. júna 2012).

Ústavný súd konštatuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodovali o žiadosti sťažovateľa o prepustenie do jedného mesiaca na jednom stupni.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Napokon sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj uznesením sp. zn. 23   T   36/2012   z 26.   júla   2012,   ktorým   okresný   súd   zamietol   tak   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ako   aj   jeho   žiadosť   o nahradenie   väzby   dohľadom probačného   a mediačného   úradníka.   Sťažovateľ   rozhodnutiu   vytýka,   že „V   odôvodnení uznesenia... súd neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie väzby sťažovateľa.“.

Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd“),   môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sp.   zn. 23 T 36/2012   z 26.   júla   2012   podal   sťažovateľ   riadny   opravný   prostriedok   (sťažnosť), o ktorom podľa zistenia ústavného súdu rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 101/2012. Krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   (vo   vzťahu   k rozhodnutiu okresného   súdu)   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   krajský   súd   uznesením   č. k. 3 Tos 101/2012-324   z 23.   augusta   2012   uznal   sťažnosť   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu okresného súdu z 26. júla 2012 za dôvodnú a napadnuté uznesenie podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil a sťažovateľa podľa § 72 ods. 1 a § 79 ods. 3 Trestného poriadku prepustil z väzby na slobodu.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších jeho požiadavkách je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012