znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 490/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež namietaného porušenia čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011 doručená   sťažnosť   F.   P.,   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   tiež   namietaného   porušenia   čl. 144   ústavy   postupom Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 K 162/2002 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Krajský súd v Košiciach porušil a naďalej porušuje moje ústavné práva článku 48 ods. 2, článok 144 Ústavy a medzinárodný dohovor v čl. 13. Prieťah nebol ani do dnešného dňa   odstránený   a právna   neistota   v ktorej   sa   nachádzam,   hoci   Ústavný   súd   prikázal Krajskému súdu aby konal bez prieťahov a to v rozhodnutí IV. ÚS 156/09....

Preto   žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   vydal   predbežné   opatrenie a nariadil pojednávanie na Krajskom súde do 7 dní od prevzatia mojej sťažnosti, ďalej žiadam...   aby mi zabezpečil ústavnú ochranu a nariadil výkon súdnych rozhodnutí ktoré krajský súd neprikázal správcovi konkurznej podstaty vykonať, ďalej žiadam ústavný súd aby nariadil dohľad na dodržiavanie článku 144 ústavy a čl. 13 medzinárodného dohovoru. Spomínané   súdne   konanie   je   nedôstojne   protiústavné   o čom   svedčí   žiadosť z spomínaného súdu v ktorom mi chce prideliť právneho zástupcu a na ochranu mojich práv po viac ako 8. rokoch trvania sporu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a súčasne aj k porušeniu čl. 144 ústavy.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ v predchádzajúcom období už viackrát namietal sťažnosťami podľa čl. 127 ods. 1 ústavy porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   označenom   konaní,   a to   aj   v   spojení s konaním   vedeným   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 14 C 236/94, konkrétne sťažnosťami doručenými ústavnému súdu 3. júna 2003, 11. februára 2009, 26. októbra 2009, 5. marca 2010 a 26. novembra 2010. O týchto sťažnostiach ústavný súd rozhodol takto:

1. Sťažnosť   doručenú   3.   júna   2003   ústavný   súd   odmietol   uznesením č. k. III. ÚS 174/03-7 z 21. augusta 2003 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. O   sťažnosti   doručenej   11.   februára   2009   rozhodol   ústavný   súd   nálezom č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009 tak, že vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal   krajskému   súdu   konať v   namietanom konaní bez zbytočných prieťahov, sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 600 € a úhradu trov konania (nález nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009).

3. Sťažnosť   doručenú   26.   októbra   2009   ústavný   súd   odmietol   uznesením č. k. I. ÚS 375/09-14 z 9. decembra 2009, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol, že   „posudzované   obdobie   dvoch   mesiacov   (od   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu ústavného   súdu   z 19. augusta   2009,   pozn.)...   zatiaľ   nesignalizuje   možnosť   vyslovenia namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd považuje   dosiaľ   poskytnutú   ochranu   sťažovateľovi   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   156/09-71 z 19. augusta   2009   za   dostatočnú,   a   preto   odmietol   jeho   sťažnosť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“.

4. O   sťažnosti   doručenej   5.   marca   2010   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. III. ÚS 222/2010-8 z 1. júna 2010 tak, že ju odmietol, pričom v odôvodnení tohto uznesenia s poukazom na svoje zistenia konštatoval, že krajský súd v namietanom konaní „koná   priebežne,   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   namietaný   postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.“.

5. Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 26. novembra 2010 ústavný súd odmietol pre neprípustnosť uznesením č. k. IV. ÚS 65/2011-20 z 3. marca 2011 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde s poukazom na odôvodnenie svojich predchádzajúcich zistení uvedených v rozhodnutiach   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   156/09   z 19.   augusta   2009,   sp.   zn. I. ÚS 375/09   z 9.   decembra   2009   a   sp.   zn.   III. ÚS 222/2010   z 1.   júla   2010.   Predmetné uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   11.   apríla   2011,   t.   j.   dňom   doručenia   uznesenia právnemu zástupcovi sťažovateľa.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom krajského súdu v namietanom konaní v období po 3. marci 2011

Z § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd si pri výklade a aplikácii základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07). Na základe uvedeného možno formulovať   záver,   že   ak   ústavný   súd   vo svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   už rozhodoval o sťažnostiach, ktorými sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tom istom konaní pred všeobecným súdom, tak možno právne účinky jeho rozhodnutí o týchto sťažnostiach vzťahovať aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   keďže   z   materiálneho   hľadiska   bola   v danom   prípade   poskytnutá   ochrana   aj právu zaručenému prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 55/98).

V   danom   prípade   ústavný   súd   o   sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorými   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v namietanom   konaní,   už   viackrát   rozhodoval,   pričom   posledné   rozhodnutie   (uznesenie sp. zn.   IV. ÚS   65/2011   z 3.   marca   2011)   nadobudlo   právoplatnosť   11.   apríla   2011.   Na právne závery, ku ktorým v rozhodnutiach o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľa dospel,   ústavný   súd   v   podrobnostiach   poukazuje.   Zároveň   skutočnosť,   že   ústavný   súd o predchádzajúcich sťažnostiach   už rozhodol, bráni vzhľadom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde tomu, aby ústavný súd opätovne meritórne posudzoval možnosť porušenia základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu v namietanom   konaní   v   období   do   nadobudnutia   právoplatnosti   ostatného   zo   svojich rozhodnutí (uznesenie sp. zn. IV. ÚS 65/2011 z 3. marca 2011).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v namietanom konaní namieta tiež porušenie svojho práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru.   Z   judikatúry   ESĽP (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131) vyplýva   zjavná spätosť   práva   zaručeného   čl. 13   dohovoru   s   inými právami zaručenými dohovorom (a teda aj s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Právu sťažovateľa zaručenému prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poskytol ochranu nálezom č. k. IV. ÚS 156/09-71 z 19. augusta 2009, ktorým vyslovil porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ktoré   obsahovo zodpovedá právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom krajského súdu v namietanom konaní a prikázal krajskému súdu konať v ďalšom období v tomto konaní bez zbytočných prieťahov. V ďalšom priebehu namietaného konania už   nedochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   pričom   postup   krajského   súdu v primeranom   čase   od   nadobudnutia   právoplatnosti   označeného   nálezu   ústavného   súdu vyústil do uznesenia č. k. 5 K 162/2002-499 z 20. januára 2011, ktorým bola schválená konečná správa. Na tomto základe možno konštatovať, že ochrana, ktorú ústavný súd na základe   svojej   právomoci   vyplývajúcej   mu   z čl.   127   ústavy   sťažovateľovi   poskytol,   sa prejavila ako efektívna a účinná. Na tom nemení nič skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti vyslovuje nespokojnosť s aktuálnym stavom namietaného konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu čl. 144 ústavy

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd v namietanom konaní porušil čl. 144 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Z citovaného v prvom rade vyplýva, že čl. 144 ústavy neupravuje žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva, o porušení ktorých ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Navyše, medzi obsahom citovaného ustanovenia ústavy a postupom krajského súdu v namietanom konaní neexistuje žiadna príčinná súvislosť, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   v tejto   časti sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na prikázanie vo veci konať) už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011