znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 490/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., B.; Ing. I. Č., B., a N. H., N., N., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 183/1996, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 325/99 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č., Ing. I. Č. a N. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2010   doručená   sťažnosť   M.   Č.,   B.;   Ing.   I.   Č.,   B.,   a N.   H.,   N.,   N.   (spolu   ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/1996, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 325/99 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.   7   C   183/1996   sa   právny   predchodca   sťažovateľov   (K.   Č.)   návrhom   doručeným okresnému súdu 28. októbra 1996 domáhal zaplatenia sumy 5 860 835 Sk s príslušenstvom proti Š. S., š. p. (ďalej len „pôvodný žalovaný“). Zároveň právny predchodca sťažovateľov požiadal o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým mal okresný súd zakázať pôvodnému žalovanému disponovať s nehnuteľnosťami vyšpecifikovanými v žalobnom návrhu, a to až do výkonu rozhodnutia vo veci samej.

Podľa tvrdenia sťažovateľov okresný súd „predbežné opatrenie nikdy nenariadil ani nezamietol počas celého trvania súdneho sporu (do jeho ukončenia v roku 2009)...... V podstate približne každé 2-3 roky bolo v spore samotnom súdom zvolané (na naše   viacnásobné   urgencie)   súdne   pojednávanie...   Keď   už   bola   situácia   so   súdnymi prieťahmi aj pre naše nezávislé súdy zrejme neúnosná,   prišlo k zmene sudcu.   Na našu sťažnosť   adresovanú   ministrovi   spravodlivosti   nám   bolo   odpísané,   že   v danej   veci   bol zaznamenaný jeden súdny prieťah, po tomto konštatovaní sa v podstate uskutočnila počas ďalších rokov len výmena ďalších troch sudcov... to znamená približne každé tri roky nový sudca. K meritu veci však bolo iba jedno pojednávanie – to posledné v r. 2009...“.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že   postupom   všeobecných   súdov   a ministerstva spravodlivosti došlo v ich občianskoprávnej veci k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a k porušeniu ich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Toto svoje presvedčenie odôvodnili takto:

«...   súdy   nekonali   v súlade   so   zákonmi   platnými   v Slovenskej   republike,   konali v rozpore s týmito zákonmi, resp. vôbec nekonali. Nám bola rovnosť pred zákonom odňatá najmä tým, že:

- súd nekonal v zmysle zákona, keď nenariadil v lehote 30 dní predbežné opatrenie a tak umožnil odporcovi L. s. r. o. predať dohodou o uznaní dlhu nám prisľúbený a uznaný majetok

- my sme pod hrozbou pokuty boli predvolávaní na pojednávania a odporcovi stačilo jednoducho   na   pojednávanie   neprísť,   a   takto   nielen   vyjadriť   pohŕdanie   súdom,   ale   aj vytvoriť dostatočný časový priestor na „presun“ majetku...

29.   10. 1999   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   bol   vyhlásený   konkurz   na majetok SM S. L. s. r. o.... Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. J. K. O odkúpenie majetku spoločnosti... sme prejavili záujem aj my na osobnom stretnutí s JUDr. K.,   následne   sa   nám   začali   telefonicky   vyhrážať...   neznámi   ľudia   a   termíny   podávania ponúk na odkúpenie majetku... nebolo možné nikde zachytiť, takže majetok odišiel tam kam mal...

16. 4. 2008 Krajský súd v Bratislave zrušil konkurz na majetok úpadcu SM S. L. spol. s r.o. pre nedostatok predpokladov pre konkurz (nedostatok majetku).

A keďže   už   bol   majetok   v tých   správnych   rukách,   mohol   dňa   21.   01.   2009   súd rozhodnúť v náš prospech...

Ako   sa   dalo   predpokladať,   žiadne   peniaze   sme   nedostali...   Spoločnosť   de   facto nejestvuje... Takže vymožiteľnosť práva... je v tejto veci... nulová.»

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú, „aby   ústavný   súd   vyhlásil   tento rozsudok:

odporca porušil ľudské práva navrhovateľov tým, že súdy svojou liknavosťou, resp. nekonaním   súdov   znevýhodnili   navrhovateľov   v   priebehu   súdneho   konania.   Preto   je povinný navrhovateľom v 1) až 3) rade zaplatiť nemajetkovú ujmu – sumu 33.139,90 Eur a to každému jednotlivo, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku

ďalej odporca je povinný navrhovateľom kompenzovať vzniknutú škodu spôsobenú súdmi Slovenskej republiky a zaplatiť navrhovateľom v 1) až 3) rade sumu 194.544,08 EUR s 10,21   %   úrokom z omeškania   od   28. 10. 1996   až do zaplatenia,   všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

ďalej je odporca povinný zaplatiť náhradu trov konania, zastupovanie pred súdom a ostatné oprávnené náklady Navrhovateľa súvisiace so súdnym konaním.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Aj keď sťažovatelia v petite svojej sťažnosti presne neoznačili, ktorým rozhodnutím alebo postupom súdu malo dôjsť k porušeniu, toho-ktorého nimi označeného základného práva,   v   záujme   presvedčivosti   vlastnej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd   z   obsahu sťažnosti vyvodil, že predmetom ich sťažnosti je tvrdenie, že:

a) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/1996 došlo k porušeniu   označených   základných   práv   tým,   že   okresný   súd   nerozhodol   o   návrhu   na vydanie   predbežného   opatrenia   v   lehote   30   dní,   ako   aj   tým,   že   akceptoval   zmenu obchodného   mena   žalovaného,   bezdôvodne   toleroval   jeho   neúčasť   na   pojednávaniach a neprimeranými   prieťahmi   v   konaní   vo   veci   samej   vytvoril   dostatočný   priestor   na „presun“ jeho majetku,

b) postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 325/99 bolo porušené jej   základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   v   konkurznom   konaní   tým,   že   jej   nebolo umožnené   spolu   s   ostatnými   žalobcami   –   právnymi   nástupcami   pôvodného   žalobcu zúčastniť sa verejného ponukového konania na majetok žalovaného, a tiež aj tým, že krajský súd svojím uznesením zrušil konkurz na majetok žalovaného ako úpadcu pre nedostatok predpokladov pre konkurz,

c) postupom ministerstva spravodlivosti boli porušené ich základné práva tým, že ministerstvo   spravodlivosti   umožnilo,   aby   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 183/1996 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 325/99 svojou „liknavosťou“ a nekonaním znevýhodnili sťažovateľov.

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   183/1996   a postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 325/1999

1.1   Jednou   zo   základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia   o   inom   zásahu.   Pri   opatrení   alebo   inom   zásahu,   ktorým   sú   aj   zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. 218/06).

V   súvislosti   s   návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorý   bol   obsahovou súčasťou   návrhu   na   začatie   konania   vo   veci   samej   pôvodného   žalobcu   doručeného okresnému súdu 28. októbra 1996, ústavný súd zistil, že písomným podaním z 28. októbra 1998 zobral vtedajší právny zástupca žalobcov návrh na nariadenie predbežného opatrenia späť.

Žalobcovia   20.   apríla   2005   uviedli,   že   sa   vydania   predbežného   opatrenia nedomáhajú, a preto okresný súd v rámci konania vedeného pod sp. zn. 7 C 183/1996 uznesením   zo   14. novembra   2006   konanie   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia zastavil.

V danej právnej veci sťažovateľov ako žalobcov okresný súd rozhodol rozsudkom vo veci samej 21. januára 2009, ktorým v spojení s opravným uznesením z 29. apríla 2009 zaviazal   žalovaného,   aby   žalobcom   zaplatil   sumu   194 544,08   €   s príslušenstvom,   a   to v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Sťažovatelia sťažnosťou pred ústavným súdom teda napádajú postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 183/1996, ktoré podľa zistenia ústavného súdu v časti návrhu na vydanie predbežného opatrenia bolo skončené uznesením zo 14. novembra 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2007, a v časti návrhu na začatie konania vo veci samej   bolo   skončené   rozsudkom   z   21. januára   2009,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 10. marca   2009   v   spojení   s   opravným   uznesením   z 29. apríla   2009,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 27. mája 2009.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľov   bola   ústavnému   súdu   doručená   12.   augusta   2010 (podaná   na   poštovú   prepravu   10.   augusta   2010)   a   od   24.   marca   2007   (nadobudnutie právoplatnosti   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým   rozhodol   o   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia), ako aj od 29. apríla 2009 (nadobudnutie právoplatnosti opravného uznesenia, ktorým okresný súd opravil výrokovú časť rozsudku vo veci samej) nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa   § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde,   ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.2 Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 325/1999.

V označenom konaní bol uznesením krajského súdu z 29. októbra 1999 na majetok žalovaného vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. J. K.

Dňom vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného sa konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 183/1996 zo zákona prerušilo.

Žalobcovia, teda sťažovatelia, si v konkurznej veci žalovaného ako úpadcu uplatnili konkurznú pohľadávku v sume 5 900 635 Sk, pričom táto pohľadávka bola na prieskumnom pojednávaní uznaná v plnej výške.

Uznesením konkurzného súdu zo 16. apríla 2008 bol konkurz na majetok žalovaného ako úpadcu pre nedostatok predpokladov pre konkurz zrušený a zároveň správca konkurznej podstaty bol týmto uznesením zbavený svojej funkcie.

Toto uznesenie konkurzného súdu nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2008.

Vzhľadom na to, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 4 K 325/1999 bolo skončené uznesením konkurzného súdu zo 16. apríla 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2008, je nepochybné, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu už tiež uplynula.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   ministerstva spravodlivosti

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   označili   za   „odporcu“   v   zmysle   porušovateľa základných práv súdmi v priebehu súdneho konania ministerstvo spravodlivosti.

Podľa   čl.   141   ods.   1   a   2   ústavy   v   Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo nezávislé a nestranné súdy, pričom súdnictvo sa na všetkých stupňoch vykonáva oddelene od iných štátnych orgánov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 108 ústavy vláda Slovenskej republiky je vrcholným orgánom výkonnej moci.

Podľa čl. 109 ústavy vláda sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov.

Vychádzajúc z už citovaných ustanovení ústavy vyplýva, že v záujme zabezpečenia výkonu súdnictva nezávislými a nestrannými súdmi sa iným orgánom štátnej moci zakazuje akýmkoľvek spôsobom zasahovať do ich rozhodovacej právomoci.

Ministerstvo spravodlivosti riadené ministrom ako ústredný orgán výkonnej štátnej moci je popri predsedovi a podpredsedovi súdu, hoci orgánom riadenia a správy súdov, avšak jeho úlohy spočívajú iba vo vytváraní podmienok na plynulý chod súdnictva, najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej, a tiež aj v dohliadaní na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom.

Ministerstvu spravodlivosti však nie sú súdy pri výkone súdnictva ako takom nijako podriadené a ministerstvo spravodlivosti za žiadnych okolností nemôže zasahovať do ich rozhodovacej činnosti.

Ak teda ministerstvo, tak ako iné orgány štátnej moci, nemôže žiadnym spôsobom zasahovať   do   rozhodovacej   činnosti   súdov,   potom   je   úplne   logické,   že   za   porušenie základných   práv   postupom   súdov   v   priebehu   súdnych   konaní   alebo   ich   rozhodnutiami ministerstvo   ako   orgán   výkonnej   štátnej   moci   nemôže   niesť   ani   ústavnoprávnu zodpovednosť.

Práve   naopak,   ak   sa   má   zabezpečiť   dôsledné   naplnenie   ústavou   vyjadrenej požiadavky nezávislého a nestranného výkonu súdnictva od ostatných štátnych orgánov ako jedného   zo   základných   princípov   právneho   štátu,   je   nevyhnuté,   aby   aj   ústavnoprávnu zodpovednosť za prípadné porušenia základných ľudských práv súdmi v priebehu súdnych konaní znášali ako porušovatelia samotné súdy.

V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že ani právomoc ministerstva prešetrovať vybavenie sťažností účastníkov na postup súdu predsedami krajských súdov a predsedom Špecializovaného   trestného   súdu,   ktoré   môžu   smerovať   nanajvýš   iba   proti   porušovaniu práva   na verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov alebo porušovaniu   zásad dôstojnosti   súdneho   konania,   nič   nemení   na   tom,   že   ústavnoprávne   zodpovedným subjektom prípadného porušenia základných práv súdmi pri výkone súdnictva sú výlučne súdy.

Tento záver ústavný súd odôvodňuje tým, že aj prípadného porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sa v súdnych konaniach dopúšťajú iba súdy, a nie ministerstvo ako najvyšší orgán riadenia a správy súdov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého   sa   namieta,   ako   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti, je   úplne   vylúčené,   aby   ministerstvo   spravodlivosti   ako „odporca   porušil   ľudské   práva navrhovateľov   tým,   že   súdy   svojou   liknavosťou,   resp.   nekonaním   súdov   znevýhodnil navrhovateľov v priebehu súdneho konania“.

Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   s   poukazom   na   ustanovenie   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľov   v časti,   ktorou   namietali   porušenie   svojich základných práv ministerstvom spravodlivosti ako „porušovateľom“ v súvislosti s postupmi súdov, už pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už nerozhodoval.

Ústavnému   súdu   v   rámci   jeho   právomoci   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických a právnických   osôb   podľa   čl.   127   ústavy   nijako   neprináleží   rozhodovať   o   náhrade majetkovej škody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010