SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 49/2016-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, konajúcaprostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Kuboviča, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jehobližšie neoznačeným uznesením, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystriciv konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 267/2012 a jeho bližšie neoznačeným uznesením,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho bližšieneoznačeným uznesením, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 267/2012 a jeho bližšie neoznačenýmuznesením.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že sa voči nej vedie exekučné konanie na základerozhodcovského rozsudku č. SR 15164/10 z 23. februára 2011 vydaného Stálymrozhodcovským súdom Slovenskej rozhodcovskej, a. s., ktorý sa stal právoplatným14. marca 2011 a vykonateľným 17. marca 2011.
Sťažovateľka v predmetnom exekučnom konaní podala 26. augusta 2011 námietkyproti exekúcii a návrh na odklad a zastavenie exekúcie, ktoré však boli zamietnuté.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorýmsa domáhala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšiekonanie, prípadne aby jej návrhu vyhovel a exekúciu zastavil.
„Sťažovateľka svoje odôvodnenie podala v zákonnej lehote, náležite ho odôvodnila pričom poukázala nielen na vnútroštátne právne normy, ale aj komunitárne právo a početnú prax slovenských súdov i SD EÚ. Odvolací súd však odvolanie zamietol a formalisticky potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Sťažovateľka sa svojich práv následne domáhala aj na Najvyššom súde SR tým, že podala dovolanie, ktoré však bolo Najvyšším súdom SR odmietnuté...“
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričomuvádza:
„Namietaným rozhodnutiam konajúcich súdov vytýkame tieto vady, ktoré spôsobili porušenie ústavných práv môjho klienta:
a) postupom súdu, nevykonaním dôkazov; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a odňal sťažovateľke právo na súdnu ochranu a prístupu k súdu
b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,
c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,
d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa či 38 Charty základných práv Európskej únie.“
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že okresný súd a krajský súd jej svojímpostupom odňali možnosť konať pred súdom predovšetkým tým, že na objasnenie spornýchskutočností konajúce súdy nevykonávali dokazovanie a nevyvinuli žiadnu relevantnúprocesnú aktivitu – napr. nevyzvali ju na objasnenie týchto skutočností. Takýto postojzaujali konajúce súdy najmä vo vzťahu k rozhodujúcej skutočnosti – či sťažovateľka bolaspotrebiteľkou pri uzatváraní zmluvy o úvere a či čerpala tento úver na účely podnikania,prípadne na osobný účel.
Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnuté uznesenia okresného súdu a krajskéhosúdu sú arbitrárne a sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci.
«... Súdy dospeli k záveru, že posudzovaný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou nemožno vnímať ako spotrebiteľský, nakoľko povinná v čase uzatvárania a plnení zmluvy bola podnikateľským subjektom a konala tak v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Takýto prístup je však jednostranný a prepäto formalistický. Súd vôbec nezohľadnil, že skutočnosť, že fyzická osoba je podnikateľským subjektom, nebráni tomu, aby si dotyčný požičal finančné prostriedky na iné ako podnikateľské účely, a teda tým vstúpil do spotrebiteľského úverového vzťahu, čo je presne prípad povinnej. Dôležitá je materiálna stránka právneho vzťahu a materiálne posúdenie ako predpoklad naplnenia materiálneho právneho štátu.
Ide o nekalú obchodnú praktiku, pretože sa vôbec nerešpektuje vôľa spotrebiteľa a obchodný zástupca dodávateľa zakrúžkuje taký účel, aby sa vylúčil režim spotrebiteľských úverov. Povinná síce v čase čerpania úveru vykonávala podnikanie, no predmetný úver čerpala na uspokojovanie osobných potrieb, nie na povolanie. V čase vzniku vzťahu nutne potrebovala peniaze na úhradu nákladov v rodine. Úver tak povinná nebrala na povolanie a ani jej vôľa nikdy taká nebola...
Pokiaľ ide o tieto „krížikovacie“ praktiky žalovaného dávame do pozornosti súdu Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2010 č. k. 10 CoE/70/2010, ktorý sa vysporiadal aj s týmito otázkami a uviedol, že „v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno dodávateľ (veriteľ)...
Oprávnený poskytnutie úveru podmienil ich označením v zmluve ako podnikateľov a zakrížikoval im pri účele úveru „podnikanie“, čím sa dopúšťa nekalej obchodnej praktiky, ktorej jediným cieľom je vyhnúť sa právnej úprave spotrebiteľského práva. V tejto súvislosti bol podaný aj podnet na Slovenskú obchodnú inšpekciu, aby tento orgán začal konanie proti oprávnenému v rámci svojich kompetencií. Rozhodnutia, v ktorých Slovenská obchodná inšpekcia dospela k záverom, že oprávnený sa krížikovaním účelu úveru na podnikanie a zamestnanie dopúšťa používania nekalej obchodnej praktiky, prikladáme súdu v prílohe − Rozhodnutie SOI č. P/0557/01/2010 zo dňa 21. 04. 2011, Rozhodnutie SOI č. SK/0068/99/2011 zo dňa 09. 06. 2011, Rozhodnutie SOI č. SK/0303/99/2011 zo dňa 15.06.2011...
Vzhľadom na hore uvedené ako aj z celkového kontextu rozhodnutia súdu je jasné, že zo strany súdov došlo k nepochopeniu ex offo kontroly zo strany konajúceho súdu, pričom táto povinnosť sa vzťahuje aj na exekučné súdy, čo sa napokon odzrkadlilo aj na nesprávnom právnom posúdení a následne aj rozhodnutí.
... Judikatúra Súdneho dvora EÚ jasne potvrdzuje, že spotrebiteľovi patrí ochrana ex offo, a to aj vtedy, keď sa tento nebránil v základnom konaní − do pozornosti dávam rozhodnutia uvedené v mojom návrhu a ďalej rozhodnutie OCÉANO GRUPPO EDITORIAL a osobitne bod 61. rozhodnutia GODARD, podľa ktorého má súd dokonca pôsobiť ako advokát spotrebiteľa.»
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v prerokúvanom prípade boli konajúce súdy povinnépredložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie.
„Vzhľadom na uvedené nie je možné dospieť k inému záveru než, že prvostupňový a odvolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladajú Európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit, ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire konajúci vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súdy mali možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupovali, a teda konali nezákonne, porušujúc normy európskeho práva − na úkor práv sťažovateľky − spotrebiteľky a záväzku lojality k EÚ a jej supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Genden Loos).“
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na závery Ústavného súdu Českejrepubliky v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 1658/2011 z 29. 11. 2011 a sp. zn. I. ÚS 1930/2011z 10. 1. 2012.
Napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu považuje sťažovateľkaza nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a porušenie zásad dokazovania v civilnomkonaní.
„... prvostupňový ani odvolací súd dokonca nevykonal ani nijaké dokazovanie – nedopytoval sťažovateľku, ktorej tvrdenia spochybňovali. Konajúce súdy neurobili jednoducho nič, aby jasne preverili a osvedčili dôvodnosť a zákonnosť návrhu na odklad a zastavenie exekúcie.
Celkovo tak možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie okresného ani krajského súdu neobsahuje nijaké dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu na odklad a zastavenie exekúcie a potvrdeniu tohto zamietnutia. Rozhodnutia súdov sú tak založené výhradne na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek ďalšieho preskúmateľného zdôvodnenia. Takýto stav je ústavnoprávne neakceptovateľný a zakladá rozpor postupu súdu s cieľmi OSP vymedzenými v § 1 OSP.“
Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdusú v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušujú základné právaspotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.
„Povinná vystupovala v predmetnom vzťahu ako spotrebitelia a podľa toho mal k nej aj súd pristupovať. Avšak súd svojim rozhodnutím porušil práva povinnej ako spotrebiteľky podľa čl. 38 Charty základných práv EÚ a súčasne porušil čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a záväzok lojality k EÚ, čím sa dopustil vážnych vád konania a rozhodnutia. Rovnako boli neaplikáciou vyššie uvedeného porušené aj Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách.
Porušenie práv spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil konajúci súd tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň verejného poriadku − čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.“
Následne sťažovateľka rozsiahlo poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskejúnie týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa a tiež judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K procesnej podmienke včasnosti podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy –teda jej podania v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“), sťažovateľka uvádza:
„K podaniu ústavnej sťažnosti až po rozhodnutí o dovolaní pristúpila sťažovateľka v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, podľa ktorých je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Pritom skutočnosť, že dovolanie bolo dovolacím súdom odmietnuté, nie je v tomto prípade relevantná, nakoľko majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky máme za to, že aj pre takýto prípad procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní je sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu. Toto tvrdenie opierame o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:
„Právo sťažovateľky... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 6 Er/877/2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoE/267/2012-81 porušené.
... Uznesenie súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 6 Er/877/2011 a Uznesenie Krajského súdu Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoE/267/2012-81 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom, na ďalšie konanie.
... Okresný súd Žiar nad Hronom je povinný nahradiť sťažovateľke a 1.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie.
... Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke 1.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie.“
Sťažovateľka si tiež uplatnila právo na úhradu trov konania.
Čo sa týka návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, podľasťažovateľky je odôvodnené vzhľadom na to, že„účastníčka konania ako matka a živiteľka rodiny je dlhodobo vystavená prebiehajúcej exekúcii, ktorá má vážny dopad na jej majetkové práva (najmä s poukazom na § 61 Exekučného poriadku). Konajúce súdy tak vážne pochybili ešte v štádiu rozhodovania o návrhu na udelenie poverenia na výkon exekúcie, keď vôbec neskúmali súlad uplatňovanej pohľadávky s právnymi normami Slovenskej republiky ako aj s komunitárnym právom. Priebeh súdnych konaní znáša sťažovateľka veľmi ťažko, jej zdravotný stav sa výrazne zhoršil a konajúce súdy už v poradí po niekoľkýkrát porušili jej právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.
Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecnýchnáležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia,opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavnéhosúdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťousťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojejsťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru„postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 6 Er/877/2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoE/267/2012-81“.Zároveňv petite žiada, aby ústavný súd nálezom zrušil„Uznesenie súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 6 Er/877/2011 a Uznesenie Krajského súdu Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoE/267/2012-81“.
Z uvedeného petitu napriek nejednoznačnému vymedzeniu možno dospieť k záveru,že sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením, ako aj postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 267/2012 a jeho uznesením.
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupomokresného súdu a krajského súdu v konaniach vedených pod označených spisovýmiznačkami uvedenými v petite sťažnosti a dožaduje sa zrušenia uznesení vydaných v týchtokonaniach bez toho, aby identifikovala dátum ich vydania. Sťažovateľka k sťažnostinepriložila kópiu napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu.
Ústavný súd prostredníctvom elektronických prostriedkov a registra podaníústavného súdu zistil, že ide o uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 877/2011-59zo 7. augusta 2012 a o uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE 267/2012-81 z 27. novembra2012. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdupodala dovolanie (o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Oboer 28/2013z 27. marca 2014 tak, že ho odmietol). Predpokladom podania dovolania bolo nadobudnutieprávoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza,že sťažnosť podala„až po rozhodnutí o dovolaní“. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu25. júna 2014.
Vo vzťahu k dodržaniu už uvedenej podmienky podania sťažnosti v lehote podľa§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde poukazuje sťažovateľka na judikatúru ústavného súdua rozhodnutie ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike z 12. 11. 2002.Ústavný súd túto argumentáciu sťažovateľky nemohol akceptovať, pričom ako rozhodujúcuskutočnosť zohľadnil, že sťažovateľka ňou nenamietala porušenie svojich práv rozhodnutímnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavnéhosúdu (napr. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012) nevyhnutným predpokladom na aplikáciuustálenej judikatúry ústavného súdu (na ktorú sťažovateľka poukazuje, pozn.), v zmyslektorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňomdoručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) sťažovateľovia je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu, v prípade sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu(obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázkydodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž musí vychádzať z doslovnéhoznenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravnýprostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak Najvyšší súdSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ho následne odmietol ako neprípustný, malnamietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie; v danejveci to však sťažovateľka neurobila. Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii,že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušeniepráv sťažovateľky nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutieodvolacieho súdu (napadnuté uznesenie krajského súdu).
Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojejsťažnosti nenamieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozhodnutímnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jehovydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého uznesenia krajskéhosúdu, a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky.Vzhľadom na nedostatočné označenie napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súdnezisťoval, kedy toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Zo skutočností uvedenýchv sťažnosti však jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka podávala sťažnosť v lehote dvochmesiacov od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu o jej dovolaní bez toho, aby totorozhodnutie napádala svojou sťažnosťou, preto sťažnosť vo vzťahu k napadnutémuuzneseniu krajského súdu podala zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od jeho právoplatnosti,teda oneskorene.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť nespĺňanáležitosti ustanovené zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsahnedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľky,nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorejjednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísanýchnáležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08,IV. ÚS 213/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmyklienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnejslužby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilévyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010). Vzhľadom na kvalifikované právnezastúpenie ústavný súd sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval,primerane aplikujúc § 5 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a ods. 1zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť spĺňa dôvody na jej odmietnutieaj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť v časti, ktorej sťažovateľkanamieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jehouznesením, bolo možné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj pre nedostatok právomoci ústavného súdu z dôvodu, že sťažovateľka proti predmetnémuuzneseniu okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016