znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 49/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L. a. s., B., právne zastúpenej advokátom Mgr. P. T., Advokátska kancelária a. s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 415/2011-168 zo 4. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 415/2011 z 28. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L. a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 1. februára 2012 doručená sťažnosť L. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 2   Cob   415/2011-168   zo   4. novembra 2011 v spojení s opravným uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Cob 415/2011 z 28. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a žiada vydať tento nález:„1. Základné právo spoločnosti L., a. s., ktorá zanikla..., naposledy so sídlom..., B., IČO:..., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č...., a ktorej právnym nástupcom v danej veci je spoločnosť L. a. s., so sídlom..., B., IČO:..., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka číslo:..., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd,   uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Cob/415/2011-168, IČS: 1310205383, zo dňa 04. 11. 2011, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Cob/415/2011, IČS: 1310205383, zo   dňa   28.11.2011,   a   to   tak   v   časti,   ktorej   bol   zmenený   výrok   súdu   prvého   stupňa   o nariadení predbežného opatrenia, ako aj v časti trov konania, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   2   Cob/415/2011-168, IČS: 1310205383, zo dňa 04. 11. 2011, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Cob/415/2011, IČS: 1310205383, zo dňa 28. 11. 2011, sa zrušuje a vec sa v časti výroku o predbežnom opatrení vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti L. a. s. so sídlom..., B., IČO:..., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka číslo:..., trovy právneho zastúpenia v sume 753,26 € (slovom: sedemstopäťdesiattri eur a dvadsaťšesť centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. T., č. ú...., vedený v..., za dva úkony právnej služby..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, obchodná spoločnosť L., a. s., B., bola ako žalovaná účastníčkou súdneho konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb 146/2009, v ktorom sa žalobca A., spol. s r. o.,   M.,   proti   nej   domáhal   zaplatenia   sumy   24   689,64   €   s   prísl.   z   titulu   neuhradeného zostatku ceny diela podľa zmluvy o dielo uzatvorenej 30. mája 2007 medzi spoločnosťou A., spol. s r. o., ako zhotoviteľom a spoločnosťou L., a. s., ako objednávateľom (ďalej len „zmluva   o   dielo“),   ktorej   predmetom   bola   rekonštrukcia   a prístavba  ...   M.   (ďalej   len „dielo“). V tomto konaní spoločnosť L., a. s., uplatnila proti spoločnosti A., spol. s r. o., vzájomným   návrhom   nárok   na   zaplatenie   sumy   71   161,59   €   z   titulu   bezdôvodného obohatenia. Toto bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť tak, že spoločnosť A., spol. s r. o., ako zhotoviteľ neodstránila všetky vady a nedorobky diela, v dôsledku čoho spoločnosť L., a.   s.,   odstúpila   od   zmluvy   o dielo,   a   keďže   už   zaplatila   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o., 28 876 132 Sk ako cenu diela, hoci podľa zmluvy o dielo bola splatná jej časť vo výške 10 %   až po   odstránení   vád   a   nedorobkov,   spoločnosť   A.,   spol.   s   r.   o.,   sa   na   jej   úkor obohatila o sumu zodpovedajúcu rozdielu celkovej ceny diela (28 876 132 Sk) a 90 % tejto sumy (25 988 519 Sk), teda o sumu 2 887 613 Sk (95 851,19 €). Po zohľadnení žalovanej sumy (24 689,64 €) spoločnosťou A., spol. s r. o., predstavuje preto pohľadávka spoločnosti L., a. s., voči spoločnosti A., spol. s. r. o., sumu 71 161,59 €, ktorej zaplatenia sa spoločnosť L., a. s., domáhala proti spoločnosti A., spol. s r. o., v konaní pred súdom. Okresný súd uznesením   č. k. 26 Cb 146/2009-179   z   3.   mája   2010   vylúčil   návrh   spoločnosti   L.,   a.   s. (ďalej aj „žalobca“), proti spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej aj „žalovaný“), na zaplatenie sumy 71 161, 59 € na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 65/2010. Konanie vedené pod sp. zn. 26 Cb 146/2009 bolo po späťvzatí žaloby spoločnosťou   A., spol. s r. o., zastavené uznesením okresného súdu č. k. 26 Cb 146/2009-194 z 28. mája 2010 a spoločnosti L., a. s., bola priznaná náhrada trov konania vo výške 976,49 €. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť vo výroku o zastavení konania 30. júna 2010 a vo výroku o náhrade trov konania v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 3 Cob 410/2010-205 z 31. januára 2011 dňa 28. marca 2011. Žalobca v priebehu konania rozšíril žalobu tak, že vo vylúčenom konaní sa domáha aj zaplatenia zmluvnej pokuty za omeškanie s odstránením vád a nedorobkov diela, ako aj náhrady škody (16 913,92 €), ktorá mu vznikla tým, že túto sumu uhradil inému zhotoviteľovi za opravu časti diela. Uznesením č.   k.   26   Cb   65/2010-98   zo   7.   júla   2011   okresný   súd   pripustil   zmenu   návrhu   tak,   že predmetom konania sa stal nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie sumy 95 193,99 € s prísl.

Žalobca doručil okresnému súdu 1. augusta 2011 návrh na nariadenie predbežného opatrenia,   ktorému   okresný   súd   vyhovel   uznesením   č.   k.   26   Cb   65/2010-130 zo 17. augusta 2011 a zakázal žalovanému «nakladať, previesť, scudziť, zaťažiť akoukoľvek ťarchou, vložiť ako majetkovú účasť do združenia alebo do obchodného imania obchodnej spoločnosti,   družstva   alebo   inej   osoby,   nehnuteľnosť   vo   vlastníctve   odporcu,   zapísanú na liste vlastníctva č...., okres: M., obec: M., katastrálne územie M., vedeným Správou katastra   M.,   so   súpisným   číslom  ...   (neštátne   zdravotnícke   zariadenie),   postavenou   na pozemku registra „...“, parcelné číslo:..., zastavané plochy a nádvoria o výmere 337 m2, ktorý pozemok je zapísaný na liste vlastníctva číslo..., okres: M., obec: M., katastrálne územie:   M.,   vedeným   Správou   katastra   M. (ďalej   aj   „nehnuteľnosť“),   ako   aj   inak obmedzovať práva vyplývajúce z vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti» (ďalej aj „predbežné opatrenie“). Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu v celom rozsahu. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že má dôvodnú a opodstatnenú obavu, že výkon rozhodnutia bude v prípade, ak   nebude   nariadené   predbežné   opatrenie,   ohrozený.   Domáhal   sa   vydania   predbežného opatrenia s poukazom na § 74 ods. 1, § 102 ods.1 a § 76 ods. 1 písm. e) a f) Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Poukázal   na   to,   že   má   proti   žalovanému právoplatnú a vykonateľnú   pohľadávku   na   základe   rozhodnutia   okresného   súdu č. k. 26 Cb 146/2009-194 z 28. mája 2010,   a to vo výške 976,49 €, ktorú   mu žalovaný napriek výzve neuhradil. V prebiehajúcom konaní vymáha od žalovaného podstatne vyššiu pohľadávku,   súčet   istiny   a príslušenstva   ktorej   predstavuje   152   478,69   €.   Ak   žalovaný označenú   nehnuteľnosť   prevedie,   je   viac   ako   dôvodná   obava,   že   sťažovateľ   svoju pohľadávku   nebude   môcť   uspokojiť.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   8.   septembra   2011 odvolanie   žalovaný.   Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   žalovaného   rozhodol   uznesením č. k. 2 Cob 415/2011-168   zo   4. novembra   2011   v   spojení   s   opravným   uznesením sp. zn. 2 Cob 415/2011   z   28.   novembra   2011   tak,   že   uznesenie   prvostupňového   súdu č. k. 26 Cb 65/2010-130   zo   17.   augusta   2011   zmenil   a   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia   zamietol   a   zároveň   uložil   žalobcovi   povinnosť   nahradiť   žalovanému   trovy konania v sume 346,64 €.

Sťažovateľ v úvode sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedol, že žalobca bol 1. decembra 2011 vymazaný z obchodného registra v dôsledku jeho zrušenia bez likvidácie rozhodnutím   jeho   jediného   akcionára   spísaným   vo   forme   notárskej   zápisnice   notára JUDr. M. P. sp. zn. N 337/2011, Nz 35261/2011 z 26. septembra 2011 o rozdelení na dve samostatné spoločnosti, a to L., a. s., B., a L., a. s., B. (sťažovateľ), na základe projektu rozdelenia spísaného vo forme notárskej zápisnice notára JUDr. M. P. sp. zn. N 339/2011, Nz 35268/2011 z 26. septembra 2011. Podľa projektu rozdelenia sa sťažovateľ stal právnym nástupcom žalobcu a prešiel na neho majetok, záväzky a pracovnoprávne vzťahy žalobcu podľa príloh notárskej zápisnice. Toto rozdelenie nadobudlo účinnosť dňom jeho zápisu do obchodného registra (1. decembra 2011). Pohľadávka uplatnená v konaní pred súdom mala podľa tvrdenia sťažovateľa prejsť zo žalobcu na sťažovateľa, pretože sa týkala... a nebola výslovne uvedená v zozname pohľadávok, ktoré prešli pri rozdelení na L., a. s., v prílohe projektu rozdelenia. Sťažnosť ústavnému súdu v situácii, keď žalobca medzičasom zanikol, podal sťažovateľ s poukazom na § 107 ods. 4 OSP.

Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2   Cob   415/2011-168   zo   4.   novembra   2011   v   spojení   s   opravným   uznesením sp. zn. 2 Cob 415/2011 z 28. novembra 2011 odôvodnil sťažovateľ tým, že krajský súd pri aplikácii § 74 a § 102 OSP nevzal do úvahy konkrétne a špecifické okolnosti danej veci, na ktoré poukázal sťažovateľ v návrhu na vydanie predbežného opatrenia a vo vyjadrení k odvolaniu   žalovaného.   Podľa   názoru   sťažovateľa   zo   žiadneho   ustanovenia   právneho poriadku   nemožno   vyvodiť,   že   výlučnou   možnosťou   nariadenia   predbežného   opatrenia z dôvodu ohrozenia budúceho výkonu rozhodnutia je správanie žalovaného, ktorým sa snaží zmenšiť svoj majetok. Postup krajského súdu je v rozpore s princípom spravodlivej ochrany práv   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania,   pretože   v   danom   prípade   zabezpečiť dosiahnutie účelu konania (a vymožiteľnosti práva) bolo možné len vydaním predbežného opatrenia. Nemožno od navrhovateľa predbežného opatrenia vyžadovať, aby sa domáhal nariadenia predbežného opatrenia vo vzťahu k jedinému nehnuteľnému majetku žalovaného až po tom, čo zo strany žalovaného dôjde ku konaniu, ktorým by žalovaný zmenšil svoj majetok. Sťažovateľ ďalej opätovne poukázal na argumenty, ktoré uviedol už v priebehu konania pred všeobecnými súdmi. Uviedol, že ak by žalovaný v ďalšom priebehu konania nadobudol ďalší majetok, nič by mu nebránilo navrhnúť zrušenie vydaného predbežného opatrenia   (§   77   OSP).   Pokiaľ   krajský   súd   dospel   k   záveru   o   nepomere   hodnoty nehnuteľnosti   a   vymáhanej   pohľadávky,   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   už   v   priebehu konania   zdôrazňoval,   že   suma   150   000   €   prevyšuje   priemernú   hodnotu   bežných nehnuteľností   v   okrese   Michalovce.   Keďže   sťažovateľ   považuje   všetky   podmienky na nariadenie predbežného opatrenia v tejto veci za naplnené, rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s požiadavkou spravodlivého konania a v rozpore s princípmi vymáhateľnosti práva. Arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu vidí sťažovateľ i v tom, že krajský súd samostatne neposúdil okolnosti odročovania pojednávaní z dôvodov na strane žalovaného a uspokojil   sa   s konštatovaním, že zrejme boli odročené z vážnych, ospravedlniteľných dôvodov.   Pokiaľ   považoval   krajský   súd   za   významné, že   žalovaný uhradil   pohľadávku 976,49 €, sťažovateľ zdôrazňuje, že sa tak stalo až v čase podania odvolania proti uzneseniu okresného súdu o vydaní predbežného opatrenia. Vo vzťahu k výroku uznesenia krajského súdu o náhrade trov odvolacieho konania poukázal sťažovateľ na to, že aj tento výrok je arbitrárny, pretože o trovách predbežného opatrenia sa rozhoduje až v konečnom rozhodnutí vo   veci   (§   145   OSP).   Pocitu   sťažovateľa,   že   odvolacie   konanie   nebolo   spravodlivé a zákonné,   nasvedčuje   aj   vydanie   opravného   uznesenia,   ktorým   bol   zmenený   výrok v samotnej podstate, aj to nasvedčuje povrchnosti postupu krajského súdu.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ žiadal s poukazom na § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola odložená vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a bolo uložené Katastrálnemu úradu v K.,   Správa   katastra   M.,   dočasne   sa   zdržať   výmazu   poznámky   o   zákaze   nakladania s nehnuteľnosťou   na   základe   predbežného   opatrenia   zapísanej   na   liste   vlastníctva,   na ktorom   je   nehnuteľnosť   zapísaná,   ako   aj   dočasne   sa   zdržať   zápisu   akýchkoľvek   práv k nehnuteľnosti, ktoré by boli v rozpore s predbežným opatrením. Túto žiadosť sťažovateľ odôvodnil tým, že za daného stavu môže žalovaný kedykoľvek previesť nehnuteľnosť inej osobe alebo zhoršiť jej kvalitu, napr. zriadením záložného práva k nej.

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť doručenú ústavnému súdu podaním z 22. februára 2012, v ktorom uviedol, že na katastrálnom portáli 21. februára 2012 zistil, že nehnuteľnosť, ktorá   bola   predmetom   predbežného   opatrenia,   je   už „dotknutá   návrhom   na   vykonanie vkladu, ktoré konanie sa vedie pod č.... Uvedené konanie bolo podané na príslušnú správu katastra dňa 15. 02. 2012 o 11.17 hod.“. Poukázal na to, že za tohto stavu existujú nielenže dôvody na nariadenie predbežného opatrenia, ako boli uvedené v pôvodnom návrhu, ale „reálna   hrozba   ohrozeného   výkonu   rozhodnutia   spočíva   navyše   aj zo   zmenených skutkových   okolností,   spočívajúcich   v   začatom   vkladovom   konaní“.   Ak katastrálny   úrad povolí v tejto situácii vklad vlastníckeho práva, dôjde k zmareniu účelu celého konania vedeného pred okresným súdom. Preto sťažovateľ žiada ústavný súd o urýchlené vydanie dočasného opatrenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   415/2011-168   zo   4.   novembra   2011   v   spojení   s opravným uznesením sp. zn. 2 Cob 415/2011 z 28. novembra 2011 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii právnych noriem, ktorá popiera ich účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd uznesenie č. k. 2 Cob 415/2011-168 zo 4. novembra 2011 odôvodnil najmä takto:

„...Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že... podmienky, ktoré musia byť pre nariadenie predbežného opatrenia dané, nie sú v danej veci splnené. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade nie je osvedčená reálna a bezprostredná hrozba, že budúci výkon rozhodnutia by mohol byť zmarený alebo sťažený. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi odvolania žalovaného a tieto považuje za relevantné pre zmenu napadnutého   rozhodnutia   a   zamietnutie   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. Samotná výška pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu nie je a nemôže byť dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia. Ak konanie žalovaného nesmeruje alebo nesnaží sa smerovať k znižovaniu svojho majetku, prípadne k jeho zaťažovaniu právami tretích osôb (zriaďovanie napr. záložného práva), čím by mohol sťažiť vymoženie pohľadávky priznanej súdom   žalobcovi   v   prípade   úspechu   v   tomto   súdnom   konaní.   Takéto   správanie   sa žalovaného   žalobca   neosvedčil.   Nedá   sa   preto   konštatovať   existencia   reálnej a bezprostrednej hrozby sťaženia, či zmarenia budúceho výkonu rozhodnutia. Nie je preto splnená jedna z podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia. Žalobca odôvodňuje návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   tým,   že   žalovaný   mu   neuhradil   vykonateľnú pohľadávku   priznanú   v   inom   súdnom   konaní   vo   výške   976,49   eura,   čo   taktiež   nie   je dôvodom pre vydanie predbežného opatrenia v inom súdnom konaní. Okrem toho, žalovaný v rámci odvolacieho konania osvedčil odvolaciemu súdu, že túto pohľadávku dňa 5. 9. 2011 žalobcovi uhradil.

Podľa   odvolacieho   súdu   žalobca   v   konaní   neosvedčil,   že   tu   existuje   naliehavá, bezprostredná potreba vydania predbežného opatrenia, teda žalobca neosvedčil, že by bol výkon   rozhodnutia   bez   nariadenia   predbežného   oparenia   ohrozený.   Rovnako   zostala v rovine   neosvedčenej   skutočnosť,   že   navrhované   predbežné   opatrenie   je   primerané hodnote   zabezpečovaného   práva   –   v   žalobe   uplatnenej   pohľadávke,   a   že   pohľadávka žalobcu nie je v zjavnom nepomere k cene nehnuteľnosti, ktorej sa predbežné opatrenie dotýka.

Obmedzenie vlastníckeho práva predbežným opatrením je potrebné riadne zvažovať a ako už bolo uvedené, zabezpečenie práva predbežným opatrením je mimoriadne, pretože v štádiu   jeho   vydania   je   nárok   žalobcu   len   v   osvedčenej   rovine   (osvedčuje   sa pravdepodobnosť   nároku   uplatneného   v   žalobe)   a   vôbec   nemusí   dôjsť   k   úspešnému ukončeniu   sporu   zo   strany   žalobcu.   Preto   je   nariadiť   predbežné   oparenie,   ktorým   sa zasahuje   do   vlastníckeho   práva   žalovaného,   s   cieľom   zabezpečiť   prípadný   výkon rozhodnutia o priznaní pohľadávky žalobcu proti žalovanému, ktorá pohľadávka je v čase rozhodovania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia iba v rovine osvedčenej (teda zatiaľ   nepreukázanej),   opatrením   mimoriadnym.   Pre   nariadenie   takéhoto   predbežného opatrenia okrem iných podmienok musí byt osvedčená účelovosť správania sa žalovaného (zbavuje sa svojho majetku, zaťažuje ho a pod.), resp. musí byť osvedčené, že také správanie bezprostredne hrozí (teda zatiaľ nenastalo). Len vtedy je nariadené predbežné opatrenie spravodlivou ochranou práv žalobcu, na úkor predbežným opatrením obmedzeného práva žalovaného.

Obava   z   ohrozenia   prípadného   výkonu   rozhodnutia   v   predmetnej   veci   nie   je osvedčená ani tým, že bolo pojednávanie vo veci samej odročené 4x z dôvodov na strane žalovaného.   Zrejme   išlo   o   vážne,   ospravedlniteľné   dôvody,   ak   súd   prvého   stupňa pojednávanie   odročil,   pretože   v   opačnom   prípade   mal   v   konaní   aj   v   neprítomnosti žalovaného pokračovať. Pokiaľ existujú na strane žalovaného dôvody pre ospravedlnenú neúčasť   a   odročenie   pojednávania,   súd   musí   tieto   dôvody   akceptovať   a   pojednávanie odročiť, pričom z existencie týchto dôvodov nemožno vyvodiť dôvodnú hrozbu zmarenia, či sťaženia výkonu rozhodnutia ako to tvrdí žalobca.

Keďže žalobca neosvedčil existenciu všetkých zákonných podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia, nie je možné jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť. Obmedzenie ústavou garantovaného vlastníckeho práva predbežným opatrením treba starostlivo zvažovať, pričom všetky podmienky na vydanie predbežného opatrenia musia   byť   splnené.   Žalobca   neosvedčil,   že   bolo   jeho   právo   ohrozené   alebo   porušené. Vzhľadom   k   tomuto   záveru   odvolací   súd   konštatuje,   že...   súd   prvého   stupňa   rozhodol nesprávne, a preto jeho rozhodnutie podľa § 221 ods. 3 a § 220 O. s. p. zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   žalovaný   v   odvolaní   a žalobca vo vyjadrení k nemu nastolil. Krajský súd podrobne vysvetlil, aké podmienky musia byť na nariadenie predbežného opatrenia, vydania ktorého sa žalobca domáhal, splnené a z akých dôvodov ich vo veci sťažovateľa nepovažoval za splnené. Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia žiadny z argumentov účastníkov prednesených v odvolacom konaní, ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Rovnako   tak   krajský   súd   odôvodnil   aj   svoje rozhodnutie   o   náhrade   trov   odvolacieho   konania   o   vydanie   predbežného   opatrenia. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu ďalej namietal, že toto rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

V   súvislosti   s   preskúmavaním   predbežných   opatrení   ústavný   súd   podotýka,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať do rozhodnutí   o   predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných súdov,   a okrem   toho ide   o rozhodnutia, ktoré do   práv a povinností účastníkov konania nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku predbežného   opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje   len   za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť totiž rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené (obdobne II. ÚS 58/2011).

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu je ústavný súd toho   názoru,   že   krajský   súd   skúmal   dostatočne   osvedčenie   obavy   žalobcu   z   ohrozenia výkonu   rozhodnutia,   ako   aj   naliehavosť   a   nutnosť   dočasnej   úpravy   vzťahov   medzi účastníkmi konania (hrozba ujmy musí hroziť reálne a bezprostredne) a dospel k záveru, že žalobca neosvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   pokiaľ   ide   o vklad   do   katastra nehnuteľností,   v čase   rozhodovania   o predbežnom   opatrení   všeobecnému   súdu   neboli známe všetky sťažovateľom namietané okolnosti, pretože o niektorých z nich sa sťažovateľ zmienil až v predmetnej ústavnej sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu niet dôvodu ani vo veci sťažovateľa prehodnocovať doterajší jednotný prístup všeobecných súdov k posudzovaniu a významu osvedčenia obavy navrhovateľa predbežného opatrenia zo zmarenia výkonu rozhodnutia.

V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Krajský   súd   naopak   dôsledne zvažujúc účel právnej úpravy neposkytol ochranu sťažovateľovi (žalobcovi) v situácii, keď pre jej poskytnutie neboli splnené zákonom vyžadované podmienky. Úvahy sťažovateľa o osobitostiach jeho veci spočívajúcich v tom, že žalovaný vlastní iba jedinú nehnuteľnosť, z   ktorej   by prichádzalo do   úvahy sťažovateľa   v   prípade   budúceho   úspechu   v   spore   sa uspokojiť, na tomto závere nič nemôžu zmeniť. V tomto prípade od krajského súdu ani účel zákona,   ani   história   jeho   vzniku,   ani   systematická   súvislosť   alebo   niektorý z ústavnoprávnych   princípov   nevyžadovali   odchýliť   sa   od   jednotnej   aplikačnej   praxe všeobecných súdov tak, ako to sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem, konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.

Pokiaľ sťažovateľ videl porušenie ním označených základných práv aj vo výroku o náhrade   trov   konania   o   vydanie   predbežného   opatrenia,   a   to   v   kontexte   §   145   OSP, do úvahy je potrebné vziať (čo vyplýva aj priamo z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), že krajský súd nerozhodoval o trovách prvostupňového konania o vydanie predbežného opatrenia, ale iba o trovách konania odvolacieho, a to podľa § 224 ods. 1 OSP. Ani tento postup krajského súdu nemožno označiť za taký, ktorým by bol popretý účel a zmysel inštitútu náhrady trov konania.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   sťažnosť   sťažovateľa   ani v tejto časti neobstojí.

Iba   tá   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným v   napadnutom   uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu č. k.   2   Cob   415/2011-168   zo   4.   novembra   2011   v   spojení   s   opravným   uznesením sp. zn. 2 Cob   415/2011   z   28.   novembra   2011   nedošlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marec 2012