znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 49/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Co 87/2010 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2011 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 87/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. januára 2011.

Zo sťažnosti a z listinných dôkazov, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že sťažovateľ podaním z 30. augusta 2005 doručeným Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) 30. augusta 2005 požiadal o obnovu konania pôvodne vedeného okresným súdom   pod   sp.   zn.   4   C   194/92   v   spojení   s   konečným   rozhodnutím   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 16 Co 136/95-223 zo 6. marca 1996, a to na podklade konečného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sp. zn. 32106/96 zo 4. júna 2002. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 C 235/2005 z 5. mája 2010 bol návrh sťažovateľa zamietnutý   s   poukazom   na   to,   že   bol   podaný   oneskorene,   keďže   mal   byť   podaný v trojmesačnej   lehote   počítanej   od   času,   keď   sa   sťažovateľ   dozvedel   o   dôvode   obnovy konania.   Sťažovateľ   sa   o   tomto   dôvode   dozvedel   v   roku   2002,   keď   mu   bol   doručený rozsudok ESĽP zo 4. júna 2002. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 87/2010 z 19. novembra 2010 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Aj podľa názoru krajského súdu bol návrh na obnovu konania podaný oneskorene.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 46 ústavy. Je prinajmenšom veľmi opovážlivé a impertinentné tvrdenie najmä krajského súdu o tom, že rozhodnutie ESĽP nemožno považovať za zákonný dôvod na povolenie obnovy konania. Keď sa sťažovateľ v roku 2002 dozvedel o rozsudku ESĽP, nemohol ešte požadovať na jeho základe obnovu konania, lebo takýto dôvod obnovy konania (existencia rozhodnutia ESĽP) zákon vtedy ešte nepoznal. Jeho návrh mal byť preto považovaný za včas podaný.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 87/2010 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu   z 19. novembra 2010 v spojení s uznesením okresného súdu z 5. mája 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje aj priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 €, ako aj náhradu trov konania. Napokon sa domáha aj ustanovenia právneho zástupcu vzhľadom na nízky dôchodok, ktorý poberá.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 87/2010 z 19. novembra 2010 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého všeobecné súdy neprávom považovali jeho návrh na obnovu konania za oneskorene podaný a v dôsledku takéhoto nesprávneho   právneho   názoru   sa   vecnou   podstatou   jeho   návrhu   vôbec   nezaoberali. Sťažovateľ teda   vlastne tvrdí,   že   sa   mu postupom   všeobecných   súdov   odňala možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uplatnenú námietku mohol sťažovateľ napadnúť uznesenie krajského súdu dovolaním, o ktorom by rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky. Sťažovateľ však   podľa   zistenia   ústavného   súdu   dovolanie   nepodal,   a   teda   nevyčerpal   opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu označeného základného práva účinne poskytuje a na ktorého použitie bol podľa   citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku oprávnený. Preto je sťažnosť v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde neprípustná. Sťažovateľ   pritom   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   dovolanie   nepodal z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Vzhľadom   na   to   vôbec   neprichádzal   do   úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011