znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 49/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   februára   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   B.,   t.   č.   vo väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   slobodu   podľa   čl.   5   ods.   3 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 5 Tpo 44/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2009   doručená   sťažnosť   B.   B.,   t.   č.   vo väzbe (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom   Krajským súdom   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   5 Tpo 44/2009.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. decembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 75/2009 z 11. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   s tým,   že   väzba   začala   8.   apríla   2009   o 8.45   h. Predchádzajúcim uznesením vyšetrovateľa bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin hrubého nátlaku v spolupáchateľstve (§ 20 a § 190 ods. 1 Trestného zákona). Krajská prokuratúra v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala 7. októbra 2009 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 7. mája 2010. Z odôvodnenia návrhu vyplývalo, že dôvodom predĺženia väzby je potreba uskutočnenia ďalších vyšetrovacích úkonov.   Jediným   uvádzaným   dôvodom   pre   neschopnosť   orgánov   činných   v trestnom konaní uskutočniť tieto vyšetrovacie úkony počas viac ako šiestich mesiacov trvania väzby bolo   tvrdenie,   že „v   predmetnej   veci   sa   jedná   o rozsiahlu   trestnú   činnosť,   spáchanú organizovanou   skupinou,   pričom   sa   operatívno-pátracou   činnosťou   zisťujú   a stotožňujú jednotlivé osoby, ktoré sa mali spoločne už s doposiaľ obvinenými páchateľmi podieľať na páchaní tejto násilnej protiprávnej činnosti a taktiež sa objasňujú ďalšie skutky, ktorých sa táto organizovaná skupina mala v inkriminovanom období dopustiť“. V závere odôvodnenia sa ešte uvádza, že „Ukončeniu vyšetrovania bráni skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci sa   jedná   o organizovanú   skupinu,   ktorá   pôsobila   na   území   celého   Nitrianskeho   kraja a v páchaní trestnej činnosti pokračovala zrejme po dlhší čas, s tým, že práve organizovaná forma   páchania   tejto   trestnej   činnosti   komplikuje   a sťažuje   jej   odhaľovanie a preukazovanie.“. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 198/2009 zo 16. októbra 2009 bola   väzba   sťažovateľa   v prípravnom   konaní   predĺžená   do   7.   mája   2010.   Uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   44/2009   z 28.   októbra   2009   bola   sťažnosť   podaná sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zamietnutá.   Tým   došlo   k porušeniu označených   článkov   ústavy   a dohovoru.   Z relevantných   právnych   noriem   vyplývajú   tri základné podmienky väzby, ktorých naplnenie mali všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa v každom prípade skúmať. Ide predovšetkým o existenciu dôvodov na vzatie do väzby,   ďalej   o rozhodnutie   súdu   o väzbe   a napokon   o to,   aby   väzba   nepresiahla   čas ustanovený   zákonom,   teda   aby   trvala   len   po   nevyhnutnú   dobu   v rámci   zákonom stanovených maximálnych časových hraníc. Už pri prerokovaní návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby okresným súdom poukázal sťažovateľ na skutočnosť, že počas dovtedajšieho trvania väzby (od 8. apríla 2009 do podania návrhu na jej predĺženie 7. októbra   2009),   teda   počas   doby   šiestich   mesiacov,   vyšetrovateľ   nepostupoval s dostatočnou   starostlivosťou,   keďže   toto   obdobie   nevyužil   na   vykonanie   všetkých potrebných vyšetrovacích úkonov. Práve naopak, na ich vykonanie požaduje poskytnutie ďalšej   doby.   Z vyšetrovacieho   spisu   vyplýva,   že   vyšetrovateľ   od   18.   júna   2009,   keď vypočul   svedka   H.,   vo   veci   žiaden   úkon   nevykonal   s výnimkou   ustanovenia   znalca   na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a poškodeného. Krajský súd sa touto skutočnosťou vôbec   nezaoberal.   Vôbec   teda   neskúmal   naplnenie   tohto   predpokladu   väzby,   ale   iba v plnom rozsahu odkázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ktorým bola predĺžená lehota trvania väzby. Pokiaľ okresný súd v tejto súvislosti tvrdí, že sa nemožno stotožniť s názorom obvinených a ich obhajcov, podľa ktorých je vyšetrovateľ dlhodobo nečinný, pretože v skutočnosti priebežne koná vo veci, je tento záver v rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z vyšetrovacieho spisu. V súvislosti s tvrdenou zložitosťou veci poukazuje krajský súd na to, že sťažovateľ, ako aj spoluobvinená osoba sú súčasťou organizovanej skupiny, čo komplikuje vyšetrovanie. Tento argument je z pohľadu sťažovateľa irelevantný a zavádzajúci, lebo dosiaľ nebolo proti nemu vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu v postavení člena organizovanej skupiny.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 5 Tpo 44/2009 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 28. októbra 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Tp 198/2009 zo 16. októbra 2009 v rozsahu uplatnených námietok sťažovateľa vyplýva, že ním bola inter alia predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa a spoluobvinenej osoby do 7. mája 2010. Podľa zistenia okresného súdu bolo   z   trestného   spisu   preukázané,   že   vzhľadom   na   zistenie   nových   skutočností   došlo k rozšíreniu   trestného   stíhania spoluobvinenej   osoby   a k spojeniu   vecí   vzhľadom   na ich nadväznosť.   Tým   sa   stalo   stíhanie   komplikovanejším,   avšak   nemožno   sa   stotožniť s názorom obvinených a ich obhajcov, že vyšetrovateľ je dlhodobo nečinný. Priebežne koná a na objasnenie skutočností kladených obvineným za vinu je potrebné urobiť ďalšie úkony.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 44/2009 z 28. októbra 2009 vyplýva, že ním   boli   zamietnuté   sťažnosti   sťažovateľa   a spoluobvinenej   osoby   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 198/2009 zo 16. októbra 2009. Podľa názoru krajského súdu je sťažnosť   podaná   sťažovateľom   nedôvodná.   Konkrétne   skutočnosti,   na   ktoré   poukázala krajská   prokuratúra   v návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a ktoré   odôvodňujú existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, existujú a naďalej odôvodňujú obavu, že sťažovateľ by v prípade prepustenia na slobodu   konal spôsobom predpokladaným   už   spomínaným   ustanovením.   Treba   poukázať   na   skutočnosť,   že sťažovateľ, ako aj spoluobvinená osoba sú stíhaní za zločin hrubého nátlaku, spoluobvinená osoba aj za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu a sťažovateľ za zločin vydierania. Príslušné skutky sa mali stať v rokoch 2007 až 2008, pričom išlo o násilnú trestnú činnosť evidentne   páchanú   pre   účely   zaobstarania   finančných   prostriedkov.   Z predchádzajúceho spôsobu života obvinených je možné vyvodiť reálnu obavu z pokračovania trestnej činnosti obdobného   charakteru.   Navyše   obvinení   sú   súčasťou   organizovanej   skupiny,   ktorej jednotliví členovia sú trestne stíhaní za viaceré skutky. Členovia celej skupiny sú dôvodne podozriví   z páchania   násilnej   trestnej   činnosti   a práve   tieto   skutočnosti   a organizované páchanie tejto činnosti odôvodňujú reálnu obavu, že v prípade prepustenia obvinených budú títo pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti. S poukazom na uvedené je splnená i materiálna podmienka na ďalšie trvanie väzby podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku, pretože prepustením obvinených na slobodu by mohlo byť zmarené, resp. podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, pričom pre obťažnosť veci a zo závažných dôvodov uvedených v návrhu krajskej prokuratúry nebolo možné dosiaľ vec skončiť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   predĺžením   väzby uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu zostal sťažovateľ vo väzbe nad rámec ústavou a zákonom predpísanej nevyhnutnej doby trvania väzby. Hoci nedošlo k prekročeniu   Trestným   poriadkom   maximálne   povolenej   výmery   trvania   väzby v prípravnom   konaní,   napriek   tomu   väzba   trvá   viac,   než   je   nevyhnutné.   Podľa   názoru sťažovateľa príčinou tohto stavu je, že vyšetrovateľ nekoná v jeho trestnej veci s osobitnou starostlivosťou   a urýchlením.   Vyplýva   to   zo   skutočnosti,   že   neboli   vykonané   prakticky žiadne   vyšetrovacie   úkony   po   dobu   štyroch   mesiacov.   Nesúhlasí   ani   s argumentom o zložitosti veci, ktorá by mala mať relevantný vplyv na vyžadované osobitne urýchlené vyšetrovanie.

Ústavný   súd   poukazuje   zásadne   na   to,   že   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým   všeobecným   súdom.   Na   tento   účel   im   patrí   skúmať   všetky   okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody a uviesť   ich   v rozhodnutiach   o väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených v týchto   rozhodnutiach   (prípadne   aj   na   základe   nesporných   skutočností   uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný súd považuje dôvody uvedené všeobecnými súdmi za dostatočné v rozsahu uplatnených námietok sťažovateľa. Nad tento rozsah kvalitu odôvodnenia uznesení ústavný súd neposudzoval.

Predovšetkým je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že uznesenia okresného súdu a krajského   súdu   tvoria   jeden   celok.   Pokiaľ   okresný   súd   dospel   k záveru,   ktorým   sa nestotožnil   s námietkou   dlhodobej   nečinnosti   vyšetrovateľa   a   krajský   súd   vo   vzťahu k tomuto zisteniu okresného súdu žiadne výhrady neuplatnil, treba tento záver považovať aj za konečný záver krajského súdu. Ústavný súd nevidí dôvod tento záver spochybňovať. To zároveň vedie k záveru o neakceptovateľnosti uplatnenej námietky sťažovateľa, podľa ktorej sa v jeho trestnej veci nekonalo s osobitnou starostlivosťou.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   týkajúcu   sa   vo   svojej   podstate   rýchlosti vyšetrovania   spočívajúcu   v tvrdení,   že   vyšetrovanie   v skutočnosti   nie   je   komplikované vzhľadom   na   organizované   páchanie   trestnej   činnosti,   keďže   dosiaľ   nebolo   proti sťažovateľovi vznesené obvinenie na takomto skutkovom a právnom základe. Z výsledkov vyšetrovania totiž môže vyplývať organizovaná povaha páchania trestnej činnosti aj bez toho,   aby   zároveň   boli   v tomto   zmysle   modifikované,   resp.   rozšírené   obvinenia   voči stíhaným   osobám,   pretože   náležité   vyšetrenie   existencie   či   neexistencie   organizovanej povahy páchania trestnej činnosti je súčasťou vyšetrovania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2010