znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 49/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. A., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., N., vo veci   namietaného porušenia   jeho základného práva   na obhajobu podľa čl. 50 ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky   oznámením   predsedu   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. Spr 25/2006 z 30. mája 2006 o ustanovení náhradného obhajcu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 36/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2006 doručená sťažnosť Ing. M. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.   K.,   N.,   v ktorej   uviedol,   že   v trestnej   veci   vedenej   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 To 36/2004 mal zvoleného obhajcu JUDr. J. K., B., ktorému z dôvodu narušenia nevyhnutnej dôvery vypovedal plnú moc a svojou obhajobou poveril advokáta JUDr. M. K.. Oznámením predsedu senátu najvyššieho súdu sp. zn. Spr 25/2006 z 30. mája 2006 mu bol podľa § 40a zákona č. 141/1961 Zb. zákona o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“) ustanovený náhradný obhajca v označenom odvolacom konaní JUDr. J. K., B..

Sťažovateľ   uviedol,   že „daným   postupom   súdu   bol   porušený   zákon   a hlavne základné právo obžalovaného na spravodlivý proces, aby si mohol zvoliť obhajcu, ktorý ho bude v konaní zastupovať. Preto je Oznámenie súdu zo dňa 30. 5. 2006 v rozpore s dobrými mravmi nakoľko súd svojím Oznámením ustanovil za náhradného obhajcu obžalovanému toho, s ktorým obžalovaný zrušil plnomocenstvo z dôvodu narušenia nevyhnutnej dôvery a práve tento podľa súdu obhajca má obžalovaného spravodlivo zastupovať v odvolacom konaní   pred   Najvyšším   súdom   SR   pričom   obžalovaný   s náhradným   obhajcom   majú narušené vzťahy a vôbec spolu nekomunikujú.

(...) Je potrebné uviesť, že funkcia náhradného obhajcu je pre prípad ak je dôvodná obava, že by mohlo byť zmarené nariadené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre   neprítomnosť   ustanoveného   alebo   zvoleného   obhajcu,   pritom   však   nemá   právo nahliadnuť do spisu a študovať spis – takže bude nepripravený a tento má obžalovaného obhajovať“.

Sťažovateľ tiež poukázal na to, že ustanovenie náhradného obhajcu nebolo dôvodné, pretože obžalovaný si zvolením nového obhajcu iba uplatnil svoje právo. Od ústavného súdu preto sťažovateľ žiadal, aby zrušil Oznámenie najvyššieho súdu z 30. mája 2006.

Ústavný súd listom zo 7. septembra 2006 vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Predseda najvyššieho súdu na výzvu odpovedal vyjadrením doručeným 14. novembra 2006, v ktorom uviedol, že sťažovateľ 2. mája 2006 oznámil najvyššiemu súdu vypovedanie plnej moci obhajcovi JUDr. J. K. a zároveň si zvolil nového obhajcu JUDr. M. K.. Novozvolený obhajca sa nedostavil na verejné zasadnutie nariadené na 3. máj 2006,   čím   zmaril   jeho   vykonanie.   Vzhľadom   na   to,   že   ide   o starú   vec,   bol   v   záujme zabránenia   zmarenia   ďalšieho   verejného   zasadnutia   sťažovateľovi   ustanovený   náhradný obhajca JUDr. J. K.. Na jeho žiadosť ho predseda senátu najvyššieho súdu oslobodil od povinnosti   vykonávať   funkciu   náhradného   obhajcu   a ustanovil   sťažovateľovi   iného náhradného   obhajcu   JUDr.   Z.   A.,   ktorý   študoval   predmetný   trestný   spis   a pokúšal   sa kontaktovať so sťažovateľom. Funkciu náhradného obhajcu vykonáva od 18. augusta 2006.

Ústavný   súd   následne   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril k stanovisku   predsedu   najvyššieho   súdu   a doplnil   sťažnosť   tak,   aby   spĺňala   zákonom predpísané náležitosti. Právny zástupca sťažovateľa na výzvu ústavného súdu odpovedal listom doručeným 19. decembra 2006, v ktorom k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu uviedol,   že   sa   nemôže   stotožniť   s tvrdením,   že   zmaril   vykonanie   verejného zasadnutia, pretože požiadal o jeho odročenie za účelom prípravy obhajoby. V sťažnosti doplnil petit, v ktorom žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na obhajobu garantované Ústavou SR čl. 50 odsek 3 Oznámením predsedu senátu Najvyššieho súdu SR z 30. 5. 2006 o ustanovení náhradného obhajcu vo veci pod spis. zn. 4 To 36/2004 bolo porušené.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť náhradu škody vo výške 1,- Sk a trovy právneho zastúpenia sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťoval, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane   a namietaným   konaním,   rozhodnutím   alebo iným   zásahom   orgánu   verejnej   moci do takého práva alebo slobody na strane druhej. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 56/03).

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   § 40a   ods.   1   Trestného poriadku   ak je dôvodná   obava, že   by mohlo byť zmarené   hlavné   pojednávanie   alebo   verejné   zasadnutie   pre   neprítomnosť   ustanoveného alebo   zvoleného   obhajcu,   môže   byť   obvinenému   popri   zvolenom   alebo   ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca.

Podľa   §   40a   ods.   2   Trestného   poriadku   náhradný   obhajca   má   rovnaké   práva a povinnosti   ako   obhajca   zvolený   alebo   ustanovený,   na   hlavnom   pojednávaní   alebo verejnom   zasadnutí   ich   však   môže   vykonávať   iba   v prípade   neúčasti   zvoleného   alebo ustanoveného obhajcu.

Ústavný   súd   už   v rozhodnutí   sp.   zn.   II.   ÚS   215/06   vyslovil,   že   ustanovením náhradného   obhajcu   na   základe   opatrenia   v trestnom   konaní   v medziach   upraveného zákonného   sudcovského   uváženia   všeobecný   súd   nemôže   porušiť   základné   právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Tento záver rovnako platí vo vzťahu k základnému právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ktoré ako lex specialis nadväzuje na čl. 47 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   preto   vyslovil   záver   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   pokiaľ sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   obhajobu   ustanovením náhradného   obhajcu.   Neopodstatnenosť   námietky   sťažovateľa   spočívajúcej   v tvrdení,   že náhradný obhajca nemá právo nahliadnuť do spisu a študovať spis, je zrejmá zo samotného znenia ustanovenia § 40a ods. 2 Trestného poriadku.

Podľa § 40a ods. 3 Trestného poriadku sa ustanovenia § 38 až 40 na náhradného obhajcu vzťahujú primerane.

Z ustanovenia § 40 Trestného poriadku vyplýva, že ustanovený obhajca môže byť z dôležitých   dôvodov   na   svoju   žiadosť   alebo   na   žiadosť   obvineného   od   povinnosti obhajovania oslobodený a namiesto neho ustanovený obhajca iný, o oslobodení rozhodne v konaní pred súdom predseda senátu.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   ustanovením   konkrétnej osoby náhradného obhajcu. Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľ využil možnosť požiadať o oslobodenie náhradného obhajcu od povinnosti obhajovania vzhľadom na dôvody, pre ktoré JUDr. K. ako zvolenému obhajcovi v predmetnom konaní vypovedal plnú moc. Podľa zistenia ústavného súdu túto možnosť využil JUDr. K. a po posúdení žiadosti ho predseda senátu   najvyššieho   súdu   oslobodil   od   povinnosti   obhajovania   a ustanovil   sťažovateľovi iného   náhradného   obhajcu.   Sťažovateľ   teda   nepreukázal,   že   využil   na   ochranu   svojho základného   práva   všetky   právne   prostriedky,   na   ktoré   ho   oprávňoval   zákon   (Trestný poriadok), a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť. Zo sťažnosti tiež nevyplýva, že JUDr. K. ako náhradný obhajca aj vykonával práva a povinnosti obhajcu v trestnom konaní, a preto podľa názoru ústavného   súdu   vzhľadom   na   zákonnú   úpravu   (§   40a   ods.   2   Trestného   poriadku) a konkrétne okolnosti prípadu (žiadosť JUDr. K. o oslobodenie od povinnosti obhajovania) ani nemohlo dôjsť k zásahu do základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Sťažnosť je aj z tohto dôvodu zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd už len záverom   poukazuje na formuláciu   petitu   sťažnosti,   v ktorom sťažovateľ za zásah do svojho základného práva na obhajobu označuje oznámenie predsedu senátu   najvyššieho   súdu   o ustanovení   náhradného   obhajcu   z 30.   mája   2006,   pričom k ustanoveniu   náhradného   obhajcu   nedošlo   týmto   oznámením,   ale   opatrením   predsedu senátu najvyššieho súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007