znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 49/06-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7. júla 2006   v senáte zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudcu   Jána   Auxta   a   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej prerokoval sťažnosť B. K., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 1616/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 1616/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 Cb 1616/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. B. K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť B. K. trovy konania v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. K., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 49/06-12   z   15. marca 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   B. K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 1616/97.

Predseda   okresného súdu sa na základe výziev ústavného súdu z 27. marca 2006 a 4. mája 2006 vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprS 136/06 z 26. júna 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažnosť nemôže byť akceptovaná, pretože v nej účastník neuvádza všetky fakty a skutočnosti. Sťažnosť podaná advokátom (a tu sa zastúpenie predpokladá) musí byť taká úplná,   že   Ústavný   súd   mal   mať   možnosť   rozhodnúť   len   na   jej   základe.   Uvádzam to hypoteticky, pretože konania sa zúčastňuje aj druhá strana a Ústavný súd si zabezpečuje aj iné podklady. Z hľadiska sťažnosti je to však len overovanie si toho, či je sťažnosť reálna a či z tvrdeného skutkového stavu možno odvodzovať aj zamýšľané právne závery.

Z   tohto   pohľadu   je   sťažnosť   neopodstatnená.   Iné   obdobie   konania   už   bolo predmetom konania o ústavnej sťažnosti a ide o prekážku už rozhodnutej veci.

V ďalšom období súd konal, pojednával, robil meritórne úkony. Vyplýva to zo spisu, z prehľadu úkonov a stanoviska sudkyne. Ak vec bola rozhodnutá neskôr, než to očakával účastník, neznamená to automaticky úspešnú sťažnosť.

Sťažovateľ   tvrdí   v   sťažnosti,   že   súd   opäť   nekonal   tak,   ako   to   bolo aj v predchádzajúcom   konaní   pred   Ústavným   súdom   a   že   vec   nie   je   právoplatne rozhodnutá. Tieto dve obdobia však nemožno porovnávať, lebo ide o rozpor v tvrdeniach a faktoch.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   súd   nekonal   vôbec   alebo   takmer   vôbec   alebo   úkony   súdu zamlčal. Opak je pravdou a preto sťažnosť nemôže byť úspešná. Ak by sťažovateľ tvrdil, že súd konal, ale napriek tomu z nejakých dôvodov podáva sťažnosť (pre neefektívne konanie), tak by sme sa mohli brániť. Ak to však netvrdí, tak sa nemôžeme účinne brániť. Nemôžeme ani my ako účastník a ani Ústavný súd nemôžeme za sťažovateľa hľadať dôvody, resp. sa brániť proti neexistujúcim dôvodom.   A na úspešnú sťažnosť predsa nemôže postačovať to, aby sťažovateľ napísal, že doposiaľ nemá rozhodnutie v rukách a preto žiada priznať náhradu.

Potom by stačilo v sťažnosti napísať sp. zn. veci pred okresným súdom a žiadaný výrok.   Ak   účastník   o   určitom   období   nie   je   presvedčený,   že   ide   o   prieťah   v   konaní a nedomáha sa ochrany, ochrana mu nie je poskytnutá, aj keby mal inak na ňu nárok. Identický prípad je, ak sťažovateľ skutkovo a právne sťažnosť neodôvodní. (...)

Úkony v spise sp. zn. 10 Cb 1616/97 8. 8. 1997 - návrh podaný na súd 8. 8. 1997 - výzva na zaplatenie SUP 9. 10. 1997 - platobný rozkaz 24. 10. 1997 - odpor proti platobnému rozkazu 24. 10. 1997 - prevedené do oddelenia Cb 12. 1. 1998 - pojednávanie - vyhlásený rozsudok 20. 3. 1998 - odvolanie odporcu 25. 3. 1998 - výzva na zaplatenie SUP za podané odvolanie + vyjadrenie k odvolaniu 11. 5. 1998 - predloženie spisu Krajskému súdu Žilina

24. 7. 1998 - uznesenie KS Žilina 20 Cob 178/98 (rozsudok zrušuje) 7. 9. 1999 - spis pridelený JUDr. L. M. 14. 6. 2000 - spis predložený predsedovi OS Žilina na vybavenie sťažnosti 3. 11. 2001 - výzva navrhovateľovi na označenie dôkazov + predloženie spisu na vybavenie sťažnosti 10. 9. 2002 - výzva navrhovateľovi (na upresnenie podania - § 92 ods. 2 OSP) 27. 9. 2002 - vyjadrenie k ústavnej sťažnosti 28. 4. 2003 - pojednávanie odročené na neurčito, za účelom zistenia právnych nástupcov na strane navrhovateľa 10. 6. 2003 - výzva JUDr. Š. za účelom zistenia okruhu dedičov 25. 8. 2003   -   výzva   navrhovateľovi   na   upresnenie   dispozitívneho   úkonu   +   oznámenie právnym nástupcom navrhovateľa 28. 11. 2003 - návrh na zámenu účastníkov konania 30. 1. 2004 - uznesenie č. k. 10 Cb 1616/97-99 - pripustenie zmeny účastníkov na strane navrhovateľa (VSÚ) 6. 2. 2004   -   sťažnosť   navrhovateľa   Ministerstvu   spravodlivosti   +   námietka   zaujatosti OS Žilina 12. 3. 2004 - vyjadrenie JUDr. M. k námietke 16. 3. 2004 - predloženie spisu KS Žilina v zmysle § 16 ods. 1 OSP 24. 3. 2004   -   uznesenie   KS   Žilina   20 Ncb 10/04   (sudcovia   OS   Žilina   nie   sú   vylúčení z prejednávania veci) 6. 4. 2004 - odvolanie odporcu proti uzneseniu o pripustení zmeny účastníkov 21. 4. 2004 - uznesenie 10 Cb 1616/97-120 - pripustenie zmeny účastníkov (sudca) 13. 10. 2004 - vytýčený termín pojednávania na deň 3. 12. 2004 11. 11. 2004 - termín 3. 12. 2004 - zrušený z dôvodu žiadosti právneho zástupcu odporcu, nový T: 7. 12. 2004 7. 12. 2004 - pojednávanie odročené na 4. 1. 2005 4. 1. 2005   -   pojednávanie   odročené   na   28. 1. 2005   (žiadosť   o   odročenie   termínu pojednávania) 28. 1. 2005 - odročené na termín 22. 2. 2005 21. 2. 2005 - námietka zaujatosti sudcu (podaná odporcom)

22. 2. 2005 - pojednávanie odročené na neurčito 22. 2. 2005 - návrh na vydanie predbežného opatrenia 4. 3. 2005 - spis predložený KS Žilina 14. 3. 2005 - uznesenie KS Žilina 20 Ncb 4/05 - (sudkyňa nie je vylúčená z prejednania veci) 5. 4. 2005 - vytýčený termín pojednávania na deň 10. 5. 2005 13. 4. 2005   -   uznesenie   -   výzva   navrhovateľa   na   opravu   podania   -   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia 22. 4. 2005 - žiadosť odporcu o odročenie pojednávania 10. 5. 2005 - vyhlásený rozsudok 14. 7. 2005 - odvolanie odporcu 19. 7. 2005 - výzva na zaplatenie SUP za podané odvolanie 12. 8. 2005 - žiadosť o oslobodenie od SUP 16. 9. 2005 - uznesenie 10 Cb 1616/97-209 (oslobodenie od SUP nepriznáva) 3. 10. 2005 - odvolanie odporcu proti uzneseniu (č. l. 209) 13. 10. 2005 - uznesenie 10 Cb 1616/97-218 (zastavenie konania) 7. 11. 2005 - odvolanie navrhovateľa 16. 12. 2005 - predloženie spisu KS Žilina 20. 2. 2006 - uznesenie KS Žilina 20 Cob 429/2005 (uznesenie OS Žilina zrušuje a vracia na ďalšie konanie) 18. 4. 2006   -   uznesenie   KS   Žilina   20 Cob 124/2006   (odvolanie   proti   uzneseniu 10 Cb 1616/97-209 odmieta).“

Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu sp. zn. 10 Cb 1616/97.

Navyše zistil, že právny zástupca podal okresnému súdu návrh na zámenu účastníkov konania 3. decembra 2003.

K vyjadreniu   okresného   súdu   bolo   pripojené   stanovisko   zákonnej   sudkyne,   ktorá okrem iného uvádza:

„Predmetnú právnu vec som prevzala na základe zmeny rozvrhu práce s účinnosťou od 15. 8. 1999 ku dňu 7. 9. 1999 spolu s celou agendou senátu 10 Cb, ktorá v tom čase pozostávala z niekoľko stoviek obchodných sporov a právnych vecí oddelenia E, Er, okrem toho   času   mi   pridelených   občianskoprávnych   sporov.   Senát   10 Cb   som   prevzala po preložení sudcu Mgr. G. na Okresný súd Košice I. Vzhľadom na množstvo prevzatých vecí   k   jednému   časovému   okamihu   som   ako   zákonná   sudkyňa   fakticky   konala   vo veci od roku 2001.

V tejto súvislosti poukazujem na skutočnosť, že navrhovateľ (ktorý v tom čase ešte nebol účastníkom konania) podal vo veci ústavnú sťažnosť dňa 5. 8. 2002 (č. l. 66 spisu) vedenú pod zn. Rvp 1068/02 na prieťahy v konaní Okresného súdu Žilina práve za obdobie rokov 1998 - 2002.

Od podania ústavnej sťažnosti súd vo veci plynulé koná. Súd nariadil pojednávanie na deň 28. 4. 2003, ktoré bolo z dôvodu úmrtia navrhovateľa za účelom zistenia okruhu dedičov   odročené.   Na   základe   dispozitívneho   úkonu,   ktorým   bola   navrhnutá   zámena účastníkov   na   strane   navrhovateľa,   súd   rozhodoval   uznesením   Okresného   súdu   Žilina č. k. 10 Cb 1616/97-99 zo dňa 30. 1. 2004. Proti uzneseniu súdu podal odvolanie odporca a vzhľadom na to, že sa jednalo o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu Žilina, podľa vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku došlo k zrušeniu predmetného uznesenia   podľa   § 374   ods. 4   OSP   a   sudca   opätovne   rozhodol   o   pripustení   zmeny účastníkov   konania   na   strane   navrhovateľa   uznesením   č. k.   10 Cb 1616/97-120   zo   dňa 21. 4. 2004.

Na základe námietky zaujatosti vznesenej navrhovateľom voči sudcom Okresného súdu Žilina rozhodol o vylúčení sudcov Krajský súd Žilina uznesením 20 Ncb 10/04-116 zo dňa 24. 3. 2004.

Po rozhodnutí odvolacieho súdu Okresný súd v Žiline nariadil termín pojednávania na deň 3. 12. 2004, ktorý bol na odôvodnenú žiadosť právneho zástupcu odporcu preložený na termín 7. 12. 2004. V uvedený deň odporca ospravedlnil účasť svojho právneho zástupcu na pojednávaní z dôvodu poruchy na motorovom vozidle, ku ktorej malo dôjsť v súvislosti s dopravou právneho zástupcu na pojednávanie. Odporca trval na účasti svojho právneho zástupcu s poukazom na to, že právny zástupca disponuje všetkými dokladmi a listinami vzťahujúcimi sa k veci. Súd pojednávanie na žiadosť odporcu odročil na termín 4. 1. 2005, pojednávanie   ktoré   bolo   opätovne   odročené   z   dôvodu   preukázanej   práceneschopnosti právneho zástupcu odporcu na termín 28. 1. 2005. Na pojednávaní súd vypočul účastníkov konania,   vykonal   listinné   dôkazy   a   na   základe   prednesených   návrhov   na   doplnenie dokazovania súd odročil pojednávanie na termín 21. 2. 2005. Právny zástupca odporcu deň pred   nariadeným   termínom   pojednávania   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   zákonnému sudcovi,   z   dôvodu   ktorého   bola   predmetná   právna   vec   predložená   na   rozhodnutie nadriadenému Krajskému súdu v Žiline.

Následne súd nariadil pojednávanie na deň 10. 5. 2005, ktoré sa uskutočnilo napriek žiadosti   právneho   zástupcu   o   odročenie   pojednávania   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní. Na predmetnom pojednávaní súd vo veci meritórne rozhodol.

Proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 10 Cb 1616/97 podal odvolanie právny zástupca   odporcu,   odvolanie   ktoré   bolo   rozhodnutím   Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa 18. 4. 2006   odmietnuté [poznámka   ústavného   súdu   -   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) o odvolaní proti rozsudku ešte nerozhodol].

S poukazom na uvedené súd konštatuje, že vo veci bolo k dnešnému dňu právoplatne rozhodnuté. Od roku 2002 súd priebežne a bez prieťahov vo veci konal a rozhodol. S poukazom na uvedené súd má za to, že od roku 2002 nedošlo k prieťahom v konaní a sťažnosť navrhovateľa považuje za neopodstatnenú.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním zo 6. júla 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ netrvá na verejnom ústnom pojednávaní a teda od neho upúšťa. Avšak na   výsostné   prianie   sťažovateľa   opätovne   si   dovoľujem   zdôrazniť   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa, tak ako bola bližšie špecifikovaná v návrhu a v oznámení zo dňa 03. 07. 2006. Sťažovateľovi   nejde   len   o   finančné   odškodnenie,   ktoré   prakticky   bolo   v   plnej   výške potvrdené rozhodnutím OS resp. KS, ale o uznanie nemajetkovej ujmy nakoľko spor trvajúci viac   ako   10   rokov   mal   za   následok   spôsobenie   takých   krívd   a nespravodlivostí,   ktoré sú prakticky   nevyčísliteľné   a nenahraditeľné.   V priebehu   viac   ako   10   rokov   trvajúceho sporu – pritom z hľadiska obchodného práva viac menej bežného sporu došlo k úmrtiu pôvodného   navrhovateľa,   k   úmrtiu   pôvodného   právneho   zástupcu,   bankrotu   dvoch živnostníkov a k strate ich dobrého mena ako podnikateľských subjektov. Z tohoto dôvodu považuje sťažovateľ svoju sťažnosť za absolútne oprávnenú a to vo všetkých bodoch teda majetkovej i nemajetkovej ujmy.

K stanovisku   Okresného   súdu   v   Žiline   a   stanovisku   prejednávajúceho   sudcu sa konkrétnejšie vyjadrovať nebudem. Je nespochybniteľné, že prakticky bežný obchodný spor trval viac ako 10 rokov navyše už raz rozhodnutý. Naopak stanovisko len potvrdzuje tvrdenie sťažovateľa, že sa jednalo o neodôvodnené prieťahy v konaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v   súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   nárok   sťažovateľa   uplatnený   jeho právnym predchodcom o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom z titulu nezaplatenia faktúry za vykonané stavebné práce. Vec nie je z právneho a ani zo skutkového hľadiska zložitá a patrí do štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov. Okresný súd vo svojom vyjadrení ani nenamietol skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ, ktorý sa stal účastníkom konania pred okresným súdom na základe uznesenia z   21. apríla 2004   (právoplatného   23. augusta 2004)   podstatne   neprispel   k predĺženiu doterajšej doby konania. Na druhej strane však treba uviesť, že právny zástupca právneho predchodcu sťažovateľa vôbec nereagoval na výzvu okresného súdu z 5. septembra 2002 a návrh na zámenu účastníkov podal až 3. decembra 2003, i to až po opakovanej výzve okresného súdu z 25. augusta 2003.

V danom prípade ide o sporové konanie, v ktorom je povinnosťou účastníka konania postupovať aktívne, súčinnostne a komunikovať so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom (§ 6 a § 120 ods. 1 OSP), preto správanie právneho predchodcu sťažovateľa nemožno považovať za také, ktoré by bolo v súlade s právami a povinnosťami účastníka sporového konania (obdobne napr. IV. ÚS 12/04).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

V predmetnej veci došlo k niekoľkomesačnému obdobiu nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej   prekážky   už   na   začiatku   konania,   čím   v konaní   vznikli   zbytočné   prieťahy. Takýmto obdobím je obdobie od 21. septembra 1998, keď bola vec vrátená okresnému súdu z krajského   súdu,   až   do   30. novembra 2001,   keď   okresný   súd   vyzval   navrhovateľa (právneho   predchodcu   sťažovateľa)   na   predloženie   dôkazov   (nečinnosť   viac   ako 38 mesiacov). Nečinnosť bola zistená aj od tohto obdobia do 12. februára 2003, keď určil termín pojednávania na 28. apríl 2003 (nečinnosť viac ako 14 mesiacov). V tomto období urobil iba taký jednoduchý úkon, akým je výzva na upresnenie podania.

Aj keď okresný súd od tohto obdobia konal najmä o procesných návrhoch účastníkov (námietkach   zaujatosti   sudcov,   pripustení   zmeny   účastníkov,   o   žiadosti   odporcu o oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok) a 10. mája 2005 vo veci aj rozhodol rozsudkom,   jeho postup   od   rozhodnutia   vo   veci   samej   bol   nesústredený   a   neefektívny, výsledkom čoho je skutočnosť, že do doby rozhodovania veci ústavným súdom nepredložil spis krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní, ktoré proti rozsudku z 10. mája 2005 podal žalovaný ešte 14. júla 2005.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vyjadrenie   okresného   súdu,   že „Iné   obdobie konania už bolo predmetom konania o ústavnej sťažnosti a ide o prekážku už rozhodnutej veci“, pretože sťažnosť   sťažovateľa,   na   ktorú   okresný   súd   poukazuje,   bola   odmietnutá uznesením   ústavného   súdu   I. ÚS 166/02   z   18. decembra 2002   z   dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, a také rozhodnutie ústavného súdu nie je rozhodnutím vo veci samej.

Preto vychádzajúc z dosiahnutých výsledkov okresného súdu, ako aj doterajšej doby konania,   ktoré   nie   je právoplatne skončené,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 1616/97 došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 10 Cb 1616/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval za porušenie jeho označených práv finančné zadosťučinenie v sume 5 mil. Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistené   zbytočné   prieťahy   v   konaní   okresného   súdu   sp. zn. 10 Cb 1616/97, ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. K. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal za dva úkony právnej služby   uskutočnené   v roku   2005   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti) v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov každý v sume 2 501 Sk a k tomu 2 x 150 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006