znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 49/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   IVAGRO,   spol.   s r.   o.,   so   sídlom   Bratislava,   Župné námestie   13,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   so   sídlom   B.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Obdo 40/2003   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo 40/2003 z 8. júna 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť IVAGRO, spol. s r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. októbra 2004 doručená sťažnosť IVAGRO, spol. s r. o., so sídlom Bratislava, Župné námestie 13 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Obdo 40/2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo 40/2003 z 8. júna 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný podal 17. februára 2003 dovolanie proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 22 Cob 351/02-123 zo 7. novembra 2002 v právnej veci žalobcu CAPITAL EDAPO, s. r. o., J. Haška č. 791/10, Nové Mesto nad Váhom, proti žalovanému (sťažovateľovi) o zaplatenie 638 148, 16 Sk, ktorým v napadnutej časti zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k.   16   Cb   96/01-94   z   20.   júna   2002   tak,   že   žalovaný   je   povinný   zaplatiť   žalobcovi 588 668,   62   Sk   istiny   a uhradiť   mu   trovy   prvostupňového   a odvolacieho   konania (prvostupňový súd v citovanom rozsudku uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 49 479,54 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol). Sťažovateľ v dovolaní jeho prípustnosť vyvodil z § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. b) a d) OSP.

Vec   bola   predložená   najvyššiemu   súdu   9.   mája   2003   a zapísaná   pod   sp.   zn. Obdo 40/03 a pridelená do   senátu v zložení   JUDr.   J.   S.   a JUDr.   P.   D.   ako predsedovia senátu   a JUDr.   V.   Š.   a JUDr.   D.   H.   ako   členky   senátu.   Rozhodnutím   podpredsedu najvyššieho súdu z 30. júna 2003 bol s účinnosťou od 1. júla 2003 zmenený rozvrh práce, v dôsledku čoho sa vec pridelila do senátu 5 Obo/Obdo v zložení JUDr. J. Z. a JUDr. B. P. ako predsedníčky senátu a JUDr. K. ako členka senátu.

Po   viacerých   sťažnostiach   sťažovateľa   podpredseda   najvyššieho   súdu   oznámil právnej zástupkyni sťažovateľa, že vec bude prejednaná začiatkom roka 2004. Na ďalšiu sťažnosť sťažovateľa zo 16. augusta 2004 reagoval podpredseda najvyššieho súdu listom č. Spr 740/04 z 27. augusta 2004, v ktorom   právnej zástupkyni sťažovateľa oznámil, že najvyšší súd vo veci rozhodol 8. júna 2004 a spis bol 5. augusta 2004 vrátený krajskému súdu,   pričom   zároveň   informoval,   že   sťažovateľa   v tomto   konaní   zastupoval   advokát JUDr. J.   M..   Sťažovateľ   si   bol   na   okresnom   súde   8.   septembra   2004   osobne   prevziať rozsudok   najvyššieho súdu   a keď   zistil,   že ako právny   zástupca   je v rozsudku   uvedený advokát JUDr. J. M., požiadal listom z 10. septembra 2004 o predloženie spisu najvyššiemu súdu za účelom opravy úvodnej časti rozsudku vzhľadom na to, že jeho zastupovanie týmto advokátom už skončilo.

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a konaním, ktoré mu predchádzalo bolo porušené   základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, právo na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy, právo na odôvodnenie rozsudku a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.

K porušeniu   základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ   v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Podľa   zásad   prideľovania   súdnej   agendy   a určenia   zloženia   senátu   na   základe pravidiel   obsiahnutých   v Rozvrhu   práce   NS   SR   na   rok   2003,   vec   napadla   do   senátu Obdo v zložení: dr. S., dr. D., Dr. Š. a dr. H., ktorý o nej mal konať a rozhodovať, nakoľko traja sudcovia tohto súdu pôsobili na NS SR aj v júni 2004, kedy sa v nej rozhodlo. Postup podpredsedu súdu, ktorým sa ex post zvrátilo pridelenie veci do iného senátu – 5 Obo/5Obdo (dr. Z., H. a K.) je porušením princípu zákonného sudcu, lebo

- zmena rozvrhu práce sa nemôže týkať vecí, v ktorých sa už začalo konanie pred súdom (teda ex post), ale len do budúcnosti,

- táto zmena bola uskutočnená v rozpore s § 24 ods. 3 písm. e) zákona č. 335/1991 Zb.,

- zmena rozvrhu práce bola prijatá aj v rozpore s § 27 ods. 2 a 3 zákona č. 335/1991 Zb., čl. 26 ods. 3 Rokovacieho poriadku NS SR z 11. 5. 1993, Pls 1/93 – podpredseda takúto kompetenciu nemal a nemal ju ani na zvolanie Sudcovskej rady...,

- zmena rozvrhu práce bola v rozpore i s čl. II, čl. IV a V štvrtej časti Rozvrhu práce na rok 2003“.

Sťažovateľ tiež pripomína, že v danom prípade išlo o šiestu zmenu rozvrhu práce za pol roka, pričom tieto zmeny považuje za účelové, a poukazuje na to, že proti takémuto postupu najvyššieho súdu sa nemohol brániť, keďže ho o prejednaní veci neupovedomil.Vo vzťahu k porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku sťažovateľ v sťažnosti uvádza,   že   «Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd,   informácie   o dátume   a mieste   vyhlásenia rozsudku   neposkytol   sťažovateľovi   a jeho   právnej   zástupkyni,   ale   tretej   (cudzej)   osobe, ktorú aj v záhlaví rozsudku uviedol ako jeho právneho zástupcu, hoci jeho plnomocenstvo zaniklo   ešte   pred   začatím   dovolacieho   konania;   takýto   „tajný“   spôsob   vyhlasovania rozsudkov je v príkrom rozpore s cit. článkami.»

Vo vzťahu k porušeniu práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru sťažovateľ   okrem   iného   v sťažnosti   uviedol,   že   „... dovolací   súd   opäť   len   lakonicky konštatoval   to,   čo   už   uviedol   krajský   súd   bez   toho,   že   by   reagoval   na   sťažovateľove námietky,   uvedené   v podanom   dovolaní;   tiež   ani   len   nespomenul   dosah   dohody o splátkovom kalendári na nespornú istinu, pre zánik úroku z omeškania, ktorý dovtedy (rozumej do uzavretia dohody) prirástol k istine, v zmysle ust. § 565 OZ.“.

Vo   vzťahu   k právu   na   spravodlivý   proces   sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že dovolací súd „... nerešpektoval svoju vlastnú ustálenú judikatúru... pri riešení základnej otázky, či žalobca prevzal so záväzkom voči sťažovateľovi aj jeho príslušenstvo, keď to zo zmluvy   o postúpení   pohľadávky   vôbec   nevyplývalo   (ale   tento   argument   vo   vzťahu   k § 570 OZ prijal v neprospech sťažovateľa).

...   Záver   o existencii   práva   na   úrok   z omeškania   z prevzatého   záväzku   založil dovolací   súd   iba   na   základe   vyjadrenia   žalobcu.   Právne   posúdenie   tohto   nároku jednostranne len z úmyslu   jednej   z konajúcich osôb je   v príkrom   rozpore s výkladovými pravidlami stanovenými v ust. § 35 ods. 2 OZ a § 266 OBZ a je teda arbitrárnym prístupom súdu aj k procesným pravidlám, a teda v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd prijal tento nález:„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. Obdo 40/2003 tým, že - v priebehu konania vec pridelil inému senátu, než do ktorého pôvodne napadla, - nevyhlásil rozsudok z 8. 6. 2004 verejne, - neodôvodnil súdne rozhodnutie a

- jednostranne vec posudzoval, porušil právo sťažovateľa na - zákonného sudcu, garantované čl. 48 ods. 1 ústavy,   - verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy, - spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.

2.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   priznané   finančné zadosťučinenie v sume 750 000 Sk, v lehote do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 13 200 Sk, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., AK so sídlom v B., do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. 6. 2004, sp. zn. Obdo 40/2003 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Odkladá vykonateľnosť rozsudku NS SR z 8. 6. 2004, sp. zn. Obdo 40/2003, až do rozhodnutia vo veci samej.“.

Až   po   doručení   sťažnosti   ústavnému   súdu   došlo   na   návrh   sťažovateľa   k oprave úvodnej časti   napadnutého rozsudku   uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn. 0bdo   40/2003 z 15. decembra 2004 tak, že ako právna zástupkyňa sťažovateľa je v ňom uvedená JUDr. E. Ľ..

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu. V tomto stanovisku sa okrem iného uvádza:

„...   Dovolací   súd   rozhodol   v senáte   zloženom   z predsedníčky   senátu   JUDr.   J.   Z. a členiek   senátu   Mgr.   Ľ.   K.   a JUDr.   E.   H..   Zloženie   tohto   senátu   bolo   plne   v súlade s obsahom Rozvrhu práce platnom v čase rozhodovania v uvedenej veci. Táto vec došla odvolaciemu súdu dňa 9. mája 2003. Podľa v tom čase platného Rozvrhu práce pripadla vec na vybavenie dovolaciemu senátu, do ktorého rozvrhom práce boli zaradení JUDr. J. S. a JUDr. P. D. ako predsedovia senátu (viď VII. Časť Rozvrhu práce). Zloženie trojčlenného senátu v konkrétnej veci určoval JUDr. J. S..

Podľa ust. § 27 ods. 2, 3 zák. č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení jeho noviel a podľa čl. 24 ods. 2 písm. e) a čl. 26 ods. 3 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Pls 1/93 (zošit č. 5/1993 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov SR) podpredseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. J. M. Rozvrh práce Najvyššieho súdu SR s účinnosťou od 1. júla 2003 (č. Spr 187/02-8 z 30. júna 2003) zmenil tak, že v časti VII sa senát označený ako Obdo a M Obdo vypúšťa (to znamená, že takýto senát od 1. júla prestal existovať) s tým, že veci, ktoré došli v r. 2003 (t. j. aj vec týkajúca sa sťažovateľa) dokončia senáty tak, že prvých osem vecí dokončí senát 1 Obdo, ďalších osem vecí senát 2 Obdo, až po senát 7 Obdo, ktoré dovolacie senáty vznikli tiež na základe uvedenej zmeny Rozvrhu práce. Na základe tohto kľúča vec sp. zn. Obdo 40/2003 pripadla do nového senátu 5   Obdo,   ktorý   ju   rozhodol   vo   vyššie   uvedenom   zložení,   pričom   pôvodné   číslo   zostalo nezmenené.   Tým,   že   pôvodný   dovolací   senát   v zložení   JUDr.   S.,   JUDr. D.,   JUDr.   H. a JUDr. Š. prestal existovať a títo členovia boli zaradení do iných senátov, muselo zákonite dôjsť aj k rozdeleniu vecí, ktoré do tohto senátu napadli. Námietka sťažovateľa, že traja členovia   tohto   senátu   pôsobili   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   aj   v čase rozhodovania veci sp. zn. Obdo 40/2003 dňa 8. júna 2004, je z hľadiska čl. 48 ods. 1 Ústavy bezpredmetná,   pretože   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   tohto   článku   konal   funkčne príslušný   súd   v zložení   podľa   platného   Rozvrhu   práce.   Preto   sťažovateľ   nebol   odňatý svojmu   zákonnému   sudcovi   (nález   č.   II.   ÚS   172/03-34   z 27. mája 2004).   Keďže   zmena Rozvrhu práce ku dňu 1. júla 2003 bola vykonaná podľa ust. § 27 ods. 2, 3 zák. č. 335/1991 Zb. v znení jeho noviel, teda prihliadalo sa aj na zásadu rovnomernej zaťaženosti sudcov. Zjavne aj z tohto dôvodu nebolo únosné, aby sudcovia pôvodne zaradení do senátu Obdo... ešte aj po 1. júli vybavovali agendu pôvodného senátu Obdo.

K tejto   námietke   sťažovateľa   poznamenávame,   že   o zmene   Rozvrhu   práce s účinnosťou   od   1.   júla   2003   bolo   rozhodnuté   v súlade   s platným   právom.   V tom   čase funkcia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebola obsadená, a preto v plnom rozsahu   kompetencie,   patriace   predsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, vykonával podpredseda tohto súdu (§ 15 ods. 1, § 19 ods. 1 zák. č. 335/1991 Zb. v znení jeho noviel v spojení s čl. 26 ods. 3 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). Ak by uvedené právo podpredsedu Najvyššieho súdu neexistovalo, je zrejmé, že tento súd v čase, keď funkcia predsedu nebola obsadená, by nemohol plniť svoje ústavné a zákonné   kompetencie   (čl.   141,   143   Ústavy).   Napokon   Ústavný   súd   nikdy   ani   v iných ústavných sťažnostiach uvedenú kompetenciu podpredsedu Najvyššieho súdu v označenom období nespochybnil.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, týkajúcu sa práva na verejné vyhlásenie rozsudku (čl. 142 ods. 3 Ústavy), aj táto námietka sťažovateľa je zjavne neopodstatnená. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že dovolací súd rozsudok vo veci Obdo 40/2003 verejne vyhlásil dňa 8. júna 2004 o 10.00 hod. (č. l. 154 p. v. súdneho spisu sp. zn. 16 Cb 96/01 Okresného súdu Bratislava III). Nepopierame okolnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľa (t. j. žalovaného v danej veci) JUDr. E. Ľ. nebola upovedomená o termíne vyhlásenia tohto rozsudku. Dovolací súd zrejme prehliadol, že žalovaný v dovolacom konaní je zastúpený touto advokátkou a následne to napravil aj vydaním opravného uznesenia z 15. decembra 2004. Týmto pochybením sťažovateľ nebol žiadnym spôsobom poškodený, pretože dovolací súd v uvedenej veci konal a rozhodol bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 234a ods. 1 OSP), pričom dovolací súd ani nie je oprávnený vo veci vykonávať dokazovanie (§ 243a   ods.   2   OSP).   Napokon   sťažovateľ   (žalovaný)   svoje   námietky   proti   rozsudku odvolacieho   súdu   uviedol   v podanom   dovolaní,   s ktorými   námietkami   sa   vyporiadal dovalací   súd   v odôvodnení   rozsudku.   Teda   nie   je   dôvodná   ani   námietka   sťažovateľa, týkajúca   sa   porušenia   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o odôvodnenie   rozsudku dovolacieho súdu, resp. práva na spravodlivý proces...“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie   konania.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   posúdil   možnosť   vyslovenia porušenia základných práv označených sťažovateľom v petite sťažnosti po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

K   namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   „Nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Kvalifikujúc zmenu zákonného sudcu ako iný zásah, táto lehota sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ o tomto inom zásahu mohol dozvedieť.

Sťažovateľ, hoci v sťažnosti sám uviedol, že mu bolo oznámené na základe jeho viacerých sťažností, že jeho vec bude prejednaná v jarných mesiacoch roku 2004, a už od júla 2003 vedel o zmene rozvrhu práce, nevyužil svoje zákonné oprávnenie namietať zmenu zákonného sudcu, hoci mu v tom nebránila žiadna zákonná prekážka, t. j. na ústavný súd sa vo veci tejto otázky obrátil po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty, a preto ústavný súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti podaná oneskorene, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   namietanému porušeniu   čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“.

Podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   „Každý   má právo   na to,   aby jeho záležitosť   bude spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...“.

Sťažovateľ   namieta   vo   všeobecnosti   ľubovôľu   najvyššieho   súdu,   vytýka   mu nerešpektovanie svojej ustálenej judikatúry a arbitrálny prístup k procesným pravidlám vo všeobecnosti, ako aj právne posúdenie veci, s ktorým nesúhlasí.

Ústavný   súd   poukazuje na   skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu základného práva   na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Všeobecný   súd   však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý proces.

Čo   sa   týka   sťažovateľom   všeobecne   konštatovanej   ľubovôľe   najvyššieho   súdu a nerešpektovania svojej ustálenej judikatúry, ako aj arbitrálnosti prístupu tohto súdu, podľa názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   Obdo   40/2003 z 8. júna 2004 dostatočne vysporiadal tak s procesnou, ako aj vecnou stránkou veci, keď po analýze postupu a rozhodnutia krajského súdu konštatoval, že „v danom prípade z dohody zo dňa 7. 12. 1999 vôbec nevyplýva, že vôľa žalobcu a žalovaného smerovala k zániku doterajšieho záväzku a k jeho nadradeniu novým záväzkom. V predmetnej dohode žalovaný dlh uznal a dohodou o splátkovom kalendári stanovil po lehote splatnosti ďalšie termíny na uhradenie dlhu, a preto dohodu zo dňa 7. 12. 1999 nie je možné považovať za nahradenie pôvodného   záväzku,   ale   za   ďalšiu   dohodu   popri   pôvodnému   záväzku,   ktorá   iba   mení splatnosť dlhu.

Z obsahu   dohody   zo   dňa   7.   12.   1999   je   jednoznačné,   že   medzi   stranami,   ktoré dohodu   uzavreli,   neboli   práva,   ktoré   by   boli   sporné,   a preto   odvolací   súd   správne konštatoval, že v danom prípade nejde o dohodu podľa § 585 Občianskeho zákonníka a ani o dohodu podľa § 570 Občianskeho zákonníka, upravujúcu privátnu nováciu.“.

Až   na   základe   takéhoto   hodnotenia   najvyšší   súd   konštatoval,   že   odvolací   súd rozhodol v súlade so zákonom, keď prvostupňový rozsudok zmenil, a v nadväznosti na toto hodnotenie dovolanie žalovaného zamietol.

Čo sa týka posúdenia právnych názorov najvyššieho súdu, ústavný súd vychádzal zo svojej doterajšej konštantnej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové a právne   závery   zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrálne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).  

Na základe už vyššie uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   ani   za   neodôvodnený,   ani   za   arbitrálny,   pričom právne   závery,   o ktoré   sa   opiera,   sú   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné, a preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K   porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení   s   čl. 142 ods. 3 ústavy

Sťažovateľ namieta porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na verejné vyhlásenie   rozsudku   v spojení   s čl.   142   ods.   3   ústavy.   Nepopiera   skutočnosť,   že   by rozsudok nebol vôbec verejne vyhlásený, ale skutočnosť, že verejné vyhlásenie rozsudku nebolo   oznámené   jeho   novozvolenej   právnej   zástupkyni,   ale   pôvodnému   právnemu zástupcovi.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   vyhlásenie   rozsudku   už   nemohlo ovplyvniť poskytovanie právnej pomoci, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Situácia,   do   ktorej   sa   sťažovateľ   dostal   v súvislosti   so   zrejmou   nesprávnosťou najvyššieho súdu týkajúcou sa nesprávneho uvádzania jeho právneho zástupcu v konaní vedenom   na najvyššom   súde   pod sp.   zn. Obdo 40/2003 opraveného uznesením   sp.   zn. Obdo 40/2003 z 15. decembra 2004, podľa názoru ústavného súdu však nemala za následok porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy.

Odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o odložení   vykonateľnosti napadnutého rozsudku bolo už bez právneho významu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005