SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 489/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Advokátska kancelária,Poštová 14, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Ntok 3/2014 z 26.marca   2015,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tost14/2015 z 29. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2015osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 5 Ntok 3/2014 z 26. marca 2015, ako aj uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 14/2015 z 29. apríla2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že 5. novembra 2014 podal sťažovateľ návrh na povolenieobnovy konania pre skutky v bodoch 1A, 1B rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 T 33/02zo 14.   decembra   2004   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   To   44/2005z 23. novembra   2005.   Poukázal   pritom   na   novú   skutočnosť,   ktorou   bolo   právoplatnéoslobodenie ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „H“) spod obžaloby rozsudkom krajského súdusp. zn. 2 T 4/04 z 11. novembra 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.6 To 8/2012.

H sa v zmysle bodu 1 obžaloby mal podieľať 15. decembra 1999 na pokuseo atentát   na ⬛⬛⬛⬛ a   podľa   bodu   2   sa   mal   zúčastniť   aj   dokonania   atentátunasledujúceho dňa. Z odôvodnenia obžaloby vyplývalo, že H tak mal konať na údajnýpokyn sťažovateľa ako člen údajnej skupiny okolo osoby sťažovateľa.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 4/04 z 11. novembra 2009 vyplýva, že Hbol spod obžaloby oslobodený preto, lebo nebolo dokázané, že skutky v oboch bodochspáchal on. Z odôvodnenia rozsudku je podľa sťažovateľa významné, že H sa podľavyjadrení chráneného svedka priamo zúčastnil nielen oboch skutkov, ale mal byťprítomný aj pri príprave atentátu 13. decembra 1999 v rámci stretnutia v rodinnom domeH. Práve pri tomto stretnutí sa podľa mali prerozdeliť úlohy a mal byť určenýstrelec.   Keďže   došlo   k oslobodeniu   H,   vzniká   zásadná   otázka,   kde   malo   dôjsťk stretnutiu a či sa vôbec toto odohralo. Následne 14. decembra 1999 podľa práveH sa mal odobrať spolu s ďalšími osobami na miesto, kde sa mal údajný atentát 15.,resp. 16. decembra 1999 odohrať. Rovnako podľa mal ukázať budúce miesto činua miesta,   kde   budú   dotknuté   osoby   stáť.   Malo   tiež   dôjsť   k   odovzdaniu   zásobníka   odsamopalu H.

Podľa   sťažovateľa,   keďže   došlo   k   právoplatnému   oslobodeniu   H,   okolnostiprípravy atentátu ostávajú nejasné, pričom podľa mal H zohrať významnúúlohu tak pri príprave, ako aj pri pokuse a napokon pri dokonaní vraždy.

Následne 15. a 16. decembra 1999 podľa práve H mal zabezpečovaťodvoz obžalovaného na miesto činu a po vykonaní atentátu aj postupný odvozstrelca do úkrytu. Ďalej tvrdil, že ako úkryt slúžil rodinný dom H, kde sa malúdajný strelec vyzliecť a osprchovať a následne malo dôjsť k spáleniu odevných zvrškova strelnej zbrane.

Všetky   uvedené   tvrdenia,   ktoré   boli   obsahom   výpovedí,   vyhodnotilivšeobecné súdy ako nevierohodné.

Z uvedeného dôvodu je sťažovateľ presvedčený, že ak súdy právoplatne oslobodiliH, pričom ide o skutky, ktoré mal údajne naplánovať sťažovateľ ako organizátor,potom   bol   daný   dostatočný   podklad   na   to,   aby   sa   povolila   obnova   konania   vo   vecisťažovateľa.   Ak   sa   totiž,   rešpektujúc   právoplatný   oslobodzujúci   rozsudok,   pripustí,   žeHsa nemohol skutkov zúčastniť, je tým dostatočne spochybnený celý skutkový dej takz 15., ako aj zo 16. decembra 1999. Podľa sťažovateľa oslobodzujúci rozsudok vo veciH je   takou   novou   skutočnosťou,   ktorá   vnáša   nové   svetlo   do   udalostív inkriminovaných   dňoch.   Ide   o   novú   objektívnu   skutočnosť,   keďže   k   právoplatnémuoslobodeniu H, a teda aj k spochybneniu skutkov došlo až po právoplatnom odsúdenísťažovateľa. Ak sa oslobodením H judikuje, že nemohol byť pri spáchaní trestnéhočinu, avšak pri odsúdení sťažovateľa sa počítalo s tým, že H vykonal určité presnešpecifikované úkony, potom je skutkový dej, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, dostatočnespochybnený. Súvisí to podľa sťažovateľa aj s otázkou zachovania totožnosti skutku.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v uznesení sp. zn. 5 Ntok 3/2014 z 26. marca2015, ktorým návrh na obnovu konania zamietol, neposkytol vyčerpávajúcu odpoveď navšetky otázky nastolené sťažovateľom. Preto je jeho uznesenie nepreskúmateľné, zmätočné anezákonné. Krajský súd len konštatuje predchádzajúci vývoj v trestnej veci sťažovateľa,špecifikuje inkriminované skutky a následne poukazuje na výkon nepodmienečného trestuodňatia slobody so započítaním väzby. V ďalšom sa venuje otázke námietky zaujatostivznesenej sťažovateľom. Napokon krajský súd poskytuje výklad relevantných ustanoveníTrestného poriadku týkajúcich sa obnovy konania.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s   argumentáciou,   podľa   ktorej   už   v   minulosti   došlok podaniu   návrhov   na   obnovu   konania   v   súvislosti   s   oslobodením   H,   avšak   súdkonštatoval, že konečný verdikt v jeho trestnej veci nemôže mať vplyv na povolenie obnovykonania v prípade sťažovateľa. K podaniu návrhu na obnovu konania zo strany sťažovateľapo právoplatnom oslobodení H totiž ešte nedošlo.

Podľa presvedčenia sťažovateľa záver krajského súdu, podľa ktorého nie je možnépreberať   zistenia   a   hodnotenie   dôkazov,   ktoré   vychádzajú   z   iných   skutkových   záverova týkajú   sa   iných   osôb   než   sťažovateľa,   treba   považovať   za   zjavný   prípad   svojvôle   prirozhodovaní. Ak to mal byť práve sťažovateľ, kto celú akciu mal zorganizovať a súčasnejedným z vykonávateľov mal byť H, potom musí medzi týmito okolnosťami existovaťpríčinná   súvislosť   a jednoznačné   logické   prepojenie.   Ak   došlo   k   oslobodeniu   jednéhoz vykonávateľov   údajného   atentátu,   potom   k   atentátu,   ktorý   mal   naplánovať   sťažovateľ,nemohlo dôjsť tak, ako sa mu to kládlo za vinu. Je to vylúčené samotnou logikou vecia mierou, do akej mal byť   H zapojený do činnosti organizovanej skupiny vedenejúdajne sťažovateľom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„I. Základné práva sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ (...) na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. marca 2015, sp. zn.: 5 Ntok/3/2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2015, sp. zn.: 5Tost/14/2015 boli porušené.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2015, sp. zn.: 5Tost/14/2015 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. marca 2015, sp. zn.: 5 Ntok/3/2015 sa zrušujú a Krajskému súdu v Košiciach sa vracia vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

III. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 33.000,- eur (slovom tridsaťtritisíc eur), ktoré mu sú Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej   republiky   povinní   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 355,73 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Danie Holováčovej, AK, Poštová 14, Košice do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Ntok 3/2014-34 z 26. marca 2015 vyplýva, že nímbol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

Krajský   súd   v uvedenom   uznesení   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   bolrozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 33/02 zo 14. decembra 2004 v spojení s rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 3 To 44/2005 z 23. novembra 2005 inter alia uznaný vinnýmpokračovacím trestným činom nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a)a ods. 4 písm. a) Trestného zákona v súbehu s trestným činom vraždy v spolupáchateľstvepodľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 Trestného zákona, ako aj trestným činom poškodzovaniacudzej veci podľa § 257 ods. 1 a § 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovomzáklade, že

„1A/ Obžalovaní ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a dňa 15.12.1999 asi o 8.00 hod. Na Sídlisku ⬛⬛⬛⬛ v v úmysle usmrtiť po   predchádzajúcej   vzájomnej   dohode   s   ďalšími   osobami,   po   naplánovaní a financovaní   celej   akcie   zo   strany   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   zároveň z neznámeho zdroja zaobstaral a ukrýval samopal zn. M70AAB2, kal. 7,62 mm, výrobné číslo 702745 a po obstaraní mobilného telefónu so slúchadlami a motorových vozidiel zo strany ďalších osôb, prerozdeliac si úlohy zaujali vopred dohodnuté postavenie v okolí bydliska ⬛⬛⬛⬛ na ul. č. 11 v tak, že obžalovaný mal výhľad na vchod obytného bloku, kde sa ⬛⬛⬛⬛ zdržiaval s tým, že cez mobilný telefón boli v spojení so strelcom, obžalovaným ⬛⬛⬛⬛, ktorý spoločne s obžalovaným ⬛⬛⬛⬛,   ukrývajúcim   pri   sebe   vyššie   uvedený   samopal   sa nachádzali   v   osobnom   motorovom   vozidle   zn.   Škoda   1203   ŠPZ,   neďaleko uvedeného miesta a ďalšie dve osoby v osobných motorových vozidlách Ford Orion EČ a   Fiat   Uno   ŠPZ ⬛⬛⬛⬛ boli   pripravené   na   postupný   odvoz   strelca, obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ do   úkrytu, pričom k zaujatiu dohodnutej streleckej pozície a k následnej streľbe na ⬛⬛⬛⬛ nedošlo v dôsledku upustenia od ďalšieho konania zo strany obžalovaného.

1B/ Obžalovaní ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ dňa 16.12.1999 asi o 8.00 hod na Sídlisku ⬛⬛⬛⬛ v po predchádzajúcom neúspešnom pokuse   o usmrtenie ⬛⬛⬛⬛ dňa   15.12.1999,   za   tým   istým   účelom   a   po predchádzajúcej vzájomnej dohode s ďalšími osobami za rovnakého rozdelenia úloh ako dňa   15.12.1999   a s tými   istými   prostriedkami,   zadováženými   obžalovaným a   ďalšími   osobami   opätovne   zaujali   rozostavenie   v   okolí   bydliska na ul. č. 11 v s tým, že za strelca bola tentokrát určená iná osoba,   pričom   po   vyjdení ⬛⬛⬛⬛ z   obytného   bloku   a   po   jeho   nasadnutí   do osobného motorového vozidla zn. VW Golf EČ obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ dal telefonicky   signál   strelcovi,   ktorého   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ hneď   na   to   doviezol   k novinovému stánku na ul. č. 1 v, pokračujúc v následnej jazde smerom do mesta a strelec po vystúpení   z vozidla z bezprostrednej blízkosti viackrát vystrelil zo samopalu zn. M70AB2, kal. 7,62 mm, výr. číslo 702745 na prichádzajúce vozidlo riadené ⬛⬛⬛⬛ a tohto zasiahol do hlavy a pravej časti hrude, spôsobiac mu rozsiahle devastačné poranenia hlavy a mozgu s jeho vytlačením navonok, pri otvorených trieštivých zlomeninách kosti lebky, ktorým menovaný na mieste podľahol“.

V ďalšom sa krajský súd stotožňuje s argumentáciou prokurátora, podľa ktoréhonávrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania je len opakovaním jeho predchádzajúcehonávrhu, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. V rámci skoršieho konania v rokoch2012 až 2013 krajský súd a najvyšší súd zaujali jednoznačné stanovisko, že nejde o novéskutočnosti, ktoré by mali byť vo vzťahu k sťažovateľovi. Aj v predchádzajúcom konaní sapreskúmavala otázka, či trestná vec Ha konečný verdikt v nej môže mať vplyv nakonanie o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Dospelo sa k záveru, že takýtovplyv neexistuje. Jednoznačne sa k tejto otázke vyjadril najvyšší súd uznesením sp. zn.2 Tost 9/2013 z 28. mája 2013.

K tomuto stanovisku prokurátora krajský súd ešte navyše dodáva, že nie je možnépreberať   zistenia   a   hodnotenie   dôkazov,   ktoré   vychádzajú   z   iných   skutkových   záverova týkajú sa iných osôb než sťažovateľa.

Okolnosť,   že   H bol   právoplatne   oslobodený,   nie   je   novou   skutočnosťouvo vzťahu k odsúdeniu sťažovateľa. Sťažovateľ v teraz podanom návrhu neuviedol vo vzťahuk H, k odsúdenému a svedkovi také skutočnosti, ktoré by bolomožné   zahrnúť   do   kategórie   nových   skutočností   významných   pre   povolenie   obnovykonania.

Z rozhodnutí všeobecných súdov vo veci H je zrejmé, že oslobodzujúci verdiktbol založený na tom, že jediný dôkaz usvedčujúci H bola výpoveď chráneného svedka. Iný usvedčujúci priamy dôkaz sa v spisovom materiáli nenachádzal. Za takejtodôkaznej   situácie   správne   postupoval   krajský   súd,   keď   dôkaz   vyhodnotil   v   súladeso zásadou „in dubio pro reo“, pretože keď obžalovaného zo spáchania trestnej činnostiusvedčuje   len   jeden   dôkaz,   jeho   obranné   tvrdenia   sa   tým   nevyvrátia   a   nie   je   možnévyhodnotiť vykonané dôkazy inak.

Iná bola dôkazná situácia u ostatných spoluobžalovaných vo veci sťažovateľa a spol.vedenej krajským súdom pod sp. zn. 2 T 33/2002. V tejto trestnej veci boli aj ďalšie dôkazy,ktoré usvedčovali spoluobžalovaných zo spáchania trestnej činnosti.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 14/2015 z 29. apríla 2015 vyplýva, žením bola odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5Ntok 3/2014 z 26. marca 2015. Podľa názoru najvyššieho súdu pri rozhodovaní, či má byťpovolená obnova konania, je povinnosťou súdu preskúmať, či navrhovaný dôkaz je dôkazomnovým súdu skôr neznámym a či by na základe neho mohlo dôjsť k inému rozhodnutiu voveci. Hodnotenie dôkazov v rámci tzv. obnovovacieho konania sa sústreďuje na zistenie, činavrhovaný dôkaz sám alebo v spojení s inými už vykonanými dôkazmi môže viesť k inémurozhodnutiu   vo   veci   a   uvedený   rozsah   by   hodnotenie   dôkazov   nemalo   prekračovať.Sťažovateľ   v   rámci   konania   o   povolenie   obnovy   konania   s   výnimkou   toho,   že   poprelspáchanie skutku, za ktorý bol uznaný za vinného v bode 1 už uvedeného rozsudku, vpodstate neuviedol   žiadne iné   nové skutočnosti a ani   nepredložil žiadne iné   nové   (niešpekulatívne   vyhodnotené)   dôkazy,   ktoré   by   či   už   samy   osebe,   alebo   v spojeníso skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine,prípadne   vzhľadom   na   ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol   v   zrejmom   nepomerek závažnosti činu. V tomto smere sa preto najvyšší súd stotožnil so závermi krajského súdu,na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, keďže sťažovateľ v odôvodnení podanej sťažnosti ibaopakoval argumentáciu uplatnenú už v návrhu na povolenie obnovy konania, s ktorou savšak   krajský   súd   a   najvyšší   súd,   či   už   teraz,   resp.   v   minulosti   (uznesenie   sp.   zn.5 Ntok 1/2012 a uznesenie sp. zn. 2 Tost 9/2013) dostatočným spôsobom vyrovnali.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajskýmsúdom pod sp. zn. 5 Ntok 3/2014 pre porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   5   Ntok   3/2014-34   z   26.   marca   2015   bolaprípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranuoznačeným právam sťažovateľa mal v uvedenom rozsahu najvyšší súd v rámci opravnéhokonania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn.5 Tost 14/2015. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Jadrom sťažnosti je skutočnosť, že trestné konanie proti Htýkajúce sa podielujeho viny na tých skutkoch, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený, sa skončilo právoplatnýmoslobodením   H,   čo   podľa   sťažovateľa   znamená,   že   všeobecné   súdy   nepovažovaliusvedčujúce tvrdenia chráneného svedka za pravdivé, resp. vierohodné.

Podľa názoru ústavného súdu treba považovať závery najvyššieho súdu v spojeníso závermi krajského súdu za dostatočné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti čizjavnej neodôvodnenosti nevykazujú. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor,sama osebe bez ďalšieho porušenie označených práv neznamená.

Z pohľadu ústavného súdu sa ako rozhodujúce javí (ako na to správne poukazujú ajvšeobecné   súdy),   že   k   oslobodeniu   H došlo   pre   nedostatok   dôkazov,   keďže   bolusvedčovaný iba chráneným svedkom, čo súdy vyhodnotili ako nedostačujúce preuznanie viny. Z takto konštruovaného oslobodzujúceho rozsudku teda nemožno vyvodiť, žeby tvrdenia boli vyhodnotené ako nepravdivé. Dospelo sa totiž iba k záveru, že tvrdenia vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu nepostačujú pre uznanie vinyH.

Vychádzajúc z uvedeného, obstojí záver všeobecných súdov, podľa ktorého dôkazyv prípade sťažovateľa boli také, že postačovali na to, aby bol uznaný vinným.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015