znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 489/2014-65

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval sťažnosť obchodnej   spoločnosti   ENVI-PAK,   a. s.,   Galvaniho 7/B,   Bratislava,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   ius   aegis   s.   r.   o.,   Ferienčíkova   7,   Bratislava,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Radoslava   Ziga,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžhpu 1/2012 z 23. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ENVI-PAK,   a. s., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. augusta 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ENVI-PAK,   a. s., Galvaniho 7/B,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „Odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžhpu 1/2012 a jeho rozsudkom z 23. mája 2013.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   rozhodnutie   Rady   Protimonopolného   úradu Slovenskej republiky (ďalej len „rada“) č. 2010/DZ/R/2/049 zo 6. augusta 2010, ktorým tento   zmenil   v   časti   výroku   rozhodnutie   Protimonopolného   úradu   Slovenskej   republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) sp. zn. 2009/DZ/2/1/040 z 28. augusta 2009, pričom „vecne došlo k jeho potvrdeniu s tým, že Sťažovateľ svojím konaním zneužil dominantné postavenie podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a súčasne podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ (predtým podľa čl. 82 Zmluvy ES) a súčasne bola Sťažovateľovi potvrdená   sankcia   vo   výške   18   394   EUR...   Konanie   bolo   vedené   pred   PMÚ   SR   pod č. 0073/OZDP/2008.

Výrok 1 Rozhodnutia Rady úradu, ktorým bolo konštatované zneužitie dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ znel nasledovne:

Podnikateľ   ENVI-PAK,   a. s.   Galvaniho   7/B,   821   04   Bratislava...,   zneužil   svoje dominantné postavenie podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení   neskorších   predpisov na relevantnom   trhu   udeľovania   súhlasu   na   používanie   ochrannej   známky   Zelený   bod na území Slovenskej republiky nastavením systému platieb za ochrannú známku Zelený bod v posudzovanom období od 15. 6. 2007 do 28. 8. 2009 tak, že jeho servisní klienti mali možnosť   používať   Zelený   bod   bez   poplatku,   zatiaľ   čo   jeho   licenční   klienti   platili   zaň poplatok, a to aj za obaly, na ktorých sa Zelený bod nenachádzal, čo pri uplatňovanej výške tohto   poplatku   spôsobilo   obmedzenie   hospodárskej   súťaže   na   relevantnom   trhu zabezpečovania   zberu,   zhodnocovania   a   recyklácie   odpadov   z   obalov   prostredníctvom oprávnených   organizácií   v   Slovenskej   republike.   Zneužívanie   dominantného   postavenia je podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z... zakázané.“.

Rozhodnutie   protimonopolného   úradu   a   rozhodnutie   rady   napadol   sťažovateľ žalobou,   na   základe   ktorej   žiadal   preskúmať   zákonnosť   týchto   rozhodnutí. O žalobe rozhodol   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom č. k. 1 S 249/2010-571 z 1. decembra 2011 tak, že napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil protimonopolnému úradu na ďalšie konanie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   odvolanie   protimonopolný   úrad,   o   ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Sžhpu 1/2012 z 23. mája 2013 tak, že   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   a   žalobu   sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti zamietol.

Sťažovateľ v prvom rade sumarizuje dôvody, na základe ktorých krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutia protimonopolného úradu a rady, pričom uvádza:

„Dôvody,   ktoré   Krajský   súd   uviedol   pre   zrušenie   rozhodnutí   PMÚ   SR,   resp. pre zrušenie   Rozhodnutia   Rady   úradu,   je   možné   zhrnúť   do   nasledovných   okruhov   (i) zistenie skutkového stavu nie je dostatočným pre posúdenie veci, keďže z rozhodnutia nie je zrejmé, aké správanie sa Sťažovateľa bolo postihované a nedošlo k prevereniu dopadu namietanej praktiky na spotrebiteľský blahobyt, (ii) rozhodnutie je napriek jeho obsiahlosti nepreskúmateľné v otázke uloženia výšky sankcie (nie je zrejmé, z čoho vychádzal PMÚ SR pri určovaní obdobia za uloženie sankcie) a (iii) zmätočná formulácia výroku rozhodnutia, keďže tento nezodpovedá odôvodneniu rozhodnutia.“

Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 1. decembra 2011 a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, z ktorých je zrejmé, že rozdielnym spôsobom právne posúdili otázku vymedzenia skutku, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, a použitia generálnej klauzuly zákazu zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 a 6 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 136/2001 Z. z.“ (v znení účinnom v rozhodnom období, pozn.)] a otázku, či správne orgány   svojím   postupom   rešpektovali   zásady   správneho   trestania.   Krajský   súd sa vysporiadal aj s otázkou sankcionovania konania sťažovateľa právne kvalifikovaného podľa § 8 ods. 2 zákona č.   136/2001 Z. z. a súčasne podľa čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) v súčasnosti podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní   Európskej   únie   (ďalej   len   „Zmluva   o   fungovaní   EÚ“).   Najvyšší   súd sa s uvedenými závermi krajského súdu nestotožnil, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku   je   zrejmé,   že vo veci   aplikoval   judikatúru   Súdneho   dvora   Európskej   únie (ďalej len „SDEÚ“) a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky. Sťažovateľ namieta, že najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   bez   toho, aby vo veci nariadil pojednávanie.

V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:„... Odporca zamietnutím Žaloby fakticky spôsobil, že Rozhodnutia PMÚ SR neboli podrobené   súdnemu   prieskumu v rozsahu   namietanom Žalobou,   čím došlo   k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR;

...   Rozhodnutie   Odporcu   je   arbitrárne,   nakoľko   neobsahuje   odôvodnenie,   ktorým by bolo možné podporiť jednotlivé závery Odporcu ohľadom vecnej správnosti Rozhodnutí PMÚ   SR,   dostatočnosti   a   jednoznačnosti   formulácie   výroku   Rozhodnutia   Rady   úradu a správnosti stanovenia výšky sankcie;

... Odporca bez akéhokoľvek odôvodnenia zmenil svoju dovtedajšiu rozhodovaciu prax, z ktorej Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal, a to pokiaľ ide o sankcionovanie na základe generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže;... Odporca rozhodol na základe iných dôvodov, ako rozhodol Krajský súd, pričom zároveň   Odporca   rozhodoval   na   základe   dôvodu,   ktorý   nebol   predmetom   Žaloby, resp. dokonca argumentoval v rozpore s Rozhodnutiami PMÚ SR, ktoré potvrdil;

...   Odporca   nerešpektoval   svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   prax,   pokiaľ   ide o požiadavku na jednoznačnosť a zrozumiteľnosť výroku súdneho rozhodnutia;

... Odporca odňal možnosť Sťažovateľovi konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   vyvolal taký stav   konania,   že   jeho   žaloba   nebola   fakticky   podrobená   súdnemu   prieskumu, keďže niektorými   námietkami   uvedenými   v   žalobe   sa   nezaoberal   ani   krajský   súd a ani najvyšší súd. V tejto časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na svoju žalobu, v ktorej namietal, že protimonopolný úrad

- prekročil   svoje   právomoci   pri   zhromažďovaní   a   vykonávaní   dôkazov „mimo riadneho formálneho administratívneho konania“, čím prekročil rozsah oprávnenia podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z.,

- nedostatočne vymedzil predmet správneho konania,

- nedodržal   požiadavku   na   zachovanie   totožnosti   skutku   v   priebehu   správneho konania,

- porušil právo na spravodlivý proces a právo na obhajobu tým, že „nesprístupnil... informácie, ktorými sa vykonával dôkaz...“, a

- porušil zásadu prezumpcie neviny.

Sťažovateľ   preto   z týchto   dôvodov   namieta,   že   najvyšší   súd   neodôvodnil riadne svoj rozsudok, čím nerešpektoval závery ustálenej judikatúry ústavného súdu a tiež závery Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (rozsudok č. k. 5 Afs 52/2010-548 zo 6. 9. 2011).

V   ďalšej   časti   sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   neodôvodnil   dostatočne   zmenu svojho právneho názoru o nemožnosti sankcionovania na základe generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z., čím je jeho rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.   Závery   najvyššieho   súdu   nie   sú   podložené   dôkazmi   či   odkazom   na   spisový materiál,   sú   teda   len   nepodloženými   konštatovaniami,   ktoré   preberajú   jednostranne argumentáciu protimonopolného úradu. Podľa sťažovateľa najvyšší súd pri aplikácii § 8 ods.   2   zákona   č.   136/2001   Z.   z.   nerešpektoval   dostatočne   účel   a   cieľ   tohto   zákona, argumentujúc tým, že „Primárnym účelom zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorý je stanovený   v ustanovení   §   1,   je   tak   ochrana   súťaže   pred   jej   obmedzovaním,   ako aj vytváranie   podmienok   na   jej   ďalší   rozvoj   v   prospech   spotrebiteľov   a   nie   ochrana individuálnych záujmov ostatných podnikateľov. Aj v súvislosti s účelom zákona o ochrane hospodárskej súťaže malo byť potom preverované, či k zneužitiu dominantného postavenia skutočne došlo. Je však zrejmé, že Odporca sa žiadnym spôsobom (okrem jednoduchého odkazu na Rozhodnutia PMÚ SR a ich správnosť) s argumentáciou Sťažovateľa, ktorú tento predložil v Žalobe... nezaoberal,   resp.   nie je možné na základe podaného odôvodnenia v Rozsudku   riadne   vyhodnotiť,   či   sa   ňou   Odporca   pri   rozhodovaní   bez   vytýčenia pojednávania zaoberal.“.

Sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   rozpor   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu so závermi SDEÚ a tiež aj s doterajšou rozhodovacou praxou protimonopolného úradu, pričom uvádza:

«Odporca sa dovoláva rozhodovania v súlade s únijnou rozhodovacou praxou, avšak sám opomína (čo v konečnom dôsledku konštatoval aj Krajský súd vo vzťahu k uplatneniu čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ), že zakázaným môže byť len také konanie dominantného podnikateľa, ktoré má dopad na súťaž určitej kvality. Odporca sa vo svojom Rozsudku odvolal na prípad rozhodovaný Súdnym dvorom vo veci „Astra Zeneca...“, pričom však práve   s   poukazom   na   daný   prípad   poukazuje   Sťažovateľ   na   to,   že   nie   každé   konanie dominantného podnikateľa bude kvalifikované ako zneužívanie dominantného postavenia, resp. bude ním len také konanie, ktoré napríklad môže ovplyvniť štruktúru trhu, bude brániť súťaži na trhu s použitím prostriedkov, ktoré pre konkurenčný boj nie sú obvyklé, pričom skutočnosť, že chovanie dominantného podnikateľa malo takýto charakter, musí byť riadne odôvodnená.   Nie   je   možné   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   ochrana   hospodárskej   súťaže je zabezpečovaná v prospech spotrebiteľa, čo v konečnom dôsledku konštatoval aj PMÚ SR v   kauze   „S.“,   keď   uviedol,   že   „Štandardom,   na   základe   ktorého   sa   hodnotí,   či určité správanie podnikateľa má dopad na súťaž alebo nie, je spotrebiteľský blahobyt (consumer welfare),   a   teda   len   správanie,   ktoré   vedie   k   zníženiu   spotrebiteľského   blahobytu   buď vo forme vyššej cenovej úrovne, zníženia kvality, či zúženia ponuky pre spotrebiteľa, sa dá považovať za protisúťažné...

Ak   už   Odporca   akceptoval,   že   je   možné,   aby   bolo   posudzované   zneužitie dominantného postavenia vo vzťahu k relevantnému trhu ochrannej známky Zelený bod ako zneužívanie dominantného postavenia podľa   § 8 ods.   2 v spojení s § 8 ods.   6 zákona o ochrane   hospodárskej   súťaže,   čo   samostatne   vytvára   precedens   a   zároveň   jeho argumentácia je odlišná od argumentácie PMÚ SR ako aj od záverov Krajského súdu a nie je podporená ani dostupnou rozhodovacou praxou (resp. o tejto Sťažovateľ nemá vedomosť) a Sťažovateľ voči tomuto záveru nemal možnosť namietať a prvý krát môže rozporovať tento záver   až   v sťažnosti   podanej   Ústavnému   súdu...»,   čo   predstavuje   podľa   sťažovateľa porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ dáva tiež do pozornosti ústavného súdu závery krajského súdu, ktorý konštatoval, že protimonopolný úrad nedostatočne vyhodnotil dopad praktiky na relevantný trh.   V dôsledku   aplikácie   čl. 102   Zmluvy   o   fungovaní   EÚ   bolo   potrebné   preukázať kvalifikovanejšiu   formu   konania,   teda   že   došlo   k „zneužitiu   dominantného   postavenia v miere, ktorá je zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“. Najvyšší súd sa s týmto záverom krajského súdu nestotožnil, avšak podľa názoru sťažovateľa neuviedol žiaden dôkaz, ktorý by podporil jeho právny záver. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na čl. 5 ods. 1 a 2 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel   hospodárskej   súťaže   ustanovených   v článkoch   81   a   82   Zmluvy   (ďalej   len „nariadenie č. 1/2003“), pričom uvádza:

„Teda   i   z   pohľadu   postupu   podľa   čl.   5   Nariadenia   Rady   1/2003,   musí   byť jednoznačne preukázané, že došlo k obmedzeniu súťaže kvalifikovanejšou formou konania, v opačnom prípade môže PMÚ SR deklarovať len prípadné porušenie národného súťažného práva tak, ako to požadoval Krajský súd.“

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. obsahuje nielen generálnu klauzulu, ale aj demonštratívny výpočet   skutkových   podstát.   Pre   subsumpciu konania pod určitú skutkovú podstatu je potrebné preukázať, že boli splnené znaky tejto skutkovej podstaty. Aplikáciu generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z. je však podľa názoru sťažovateľa tiež potrebné riadne odôvodniť, pričom «... vyvodenie záveru o tom, že došlo k zneužitiu dominantného postavenia, musí byť jednoznačné a preukázateľné, o to viac, ak posúdenie praktík zneužívania dominantného postavenia závisí od komplexného posúdenia súboru trhových okolností, od ekonomických skutočností a od posúdenia pro-súťažných efektov praktiky, ako aj protisúťažných dopadov praktiky v podobe obmedzenia súťaže, čo samo o sebe vystavuje podnikateľa značnej miere právnej neistoty vo vzťahu k uplatneniu skutkovej podstaty na základe generálnej klauzule podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

Rovnako   je   ale   potrebné,   aby   bolo   v   prípade   aplikácie   generálnej   klauzule na chovanie dominantnej spoločnosti jednoznačne preukázané naplnenie znakov skutkovej podstaty podľa generálnej klauzule, a to preukázané obmedzenie súťaže alebo potenciál obmedziť súťaž. V tejto súvislosti Sťažovateľ poukazuje napríklad na Oznámenie Komisie k vylučovacím   praktikám...,   z   ktorého   jednoznačne   vyplýva,   že   každá   zo   samostatne popísaných praktík zneužívania dominantného postavenia, či uvedená v demonštratívnom výpočte   alebo   nie,   podlieha   osobitnému   postupu   v   posúdení   a   zároveň   pri   osobitnom zohľadnení dôvodov, ktorými by bolo možné konanie dominantnej spoločnosti objektívne ospravedlniť.   Aj   pri   nedávnej   rozhodovacej   praxi,   Najvyšší   súd   SR   vo   veci   „S...“... konštatoval,   že   bol   PMÚ   SR   povinný   priradiť   konanie   pod   osobitnú   skutkovú   podstatu zneužívania dominantného postavenia, pokiaľ boli naplnené znaky tejto skutkovej podstaty, pričom konkrétne uviedol, že existuje skutková podstata zneužitia dominantného postavenia odmietnutím   zabezpečenia   prístupu   k   unikátnemu   zariadeniu   zo strany   vlastníka   alebo správcu unikátneho zariadenia, ktorá je vytvorená priamo zákonom... úrad pri posudzovaní sankcionovateľnosti   (trestnosti)   skutku,   nemôže   použiť   skutkovú   podstatu   zneužitia dominantného postavenia, vytvorenú na princípe generálnej klauzuly. Pokiaľ tak v danom prípade rozhodol, ide o zásadnú právnu vadu konania.“

Zo   záverov   Odporcu   však   nie   je   zrejmé,   aké   konkrétne   dôkazy   a   podklady zhromaždené v administratívnom spise ho presvedčili o tom, že zo strany PMÚ SR došlo k zneužitiu   dominantného   postavenia   podľa   generálnej   klauzuly,   t.   j.   bol   preukázaný kvalifikovaný negatívny dopad na hospodársku súťaž na národnej úrovni, ako aj na úrovni Únie a na základe akých skutočností a úvah dospel k záveru, že konanie nemohlo byť posudzované   na   základe   žiadnej   inej   osobitnej   skutkovej   podstaty   zneužívania dominantného   postavenia,   t. j.,   že   konanie   Sťažovateľa   nenapĺňa   znaky   uvedené v demonštratívnom   výpočte   §   8   ods.   2   zákona   o   ochrane   hospodárskej   súťaže,   ak   sa jednotlivými znakmi daných skutkových podstát vôbec nezaoberal a možnosť ich naplnenia žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Sťažovateľ zároveň poznamenáva, že sa síce Odporca pri možnosti   subsumovať   konanie   podnikateľa   pod   generálnu   klauzulu   zneužívania dominantného   postavenia   odvoláva   na   české   rozhodovaciu   prax   −   prípad   „S.“,   avšak opomína, že generálna klauzula zneužívania dominantného postavenia je podľa § 11 ods. 1 českého   súťažného   zákona   formulovaná   jednoznačnejšie,   nakoľko   ako   pojmový   znak obsahuje   priamo   aj   „ujmu   spôsobenú   iným   súťažiteľom   a spotrebiteľom“,   čo   Odporca opomenul vyhodnotiť vo vzťahu k uplatneniu ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   Odporca   opomenul   pri   svojom   rozhodovaní   uplatniť   práve prístup modernej judikatúry, založený na zhodnotení všetkých, do úvahy prichádzajúcich argumentov, pričom navyše Rozsudok je zjavne arbitrárny.».

Sťažovateľ spochybňuje aj závery najvyššieho súdu týkajúce sa ukladania sankcie a určenia   jej   výšky   protimonopolným   úradom.   V   prvom   rade   poukazuje   na   aplikáciu priťažujúcej okolnosti, a to na „vedomé sťažovanie priebehu konania... podľa platného Metodického pokynu o postupe pri ukladaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž [uplatnil sa bod 17 (d)... pokynu].

Odporca žiadnym spôsobom nevyhodnotil, či uplatnenie správnej úvahy PMÚ SR pri stanovení výšky sankcie podľa § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže (v znení platnom v čase ukladania sankcie) bolo v medziach zákona, ale aj či uplatnenie soft law, za ktoré je nutné považovať predmetný metodický pokyn, bolo v súlade s princípmi právneho štátu...“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   závery   SDEÚ   vo   veci   Dansk Rørindustri A/S (rozsudok z 28. 6. 2005 v spojených veciach C-189-02 P, C-202/02 P,C-205/02 P,   C-206/02   P,   C-207/02   P,   C-208/02   P,   C-213/02   P)   týkajúce   sa   interných opatrení správnych orgánov, pričom cituje z uvedeného rozhodnutia tento právny záver:„Dotknutá inštitúcia sa prijatím takýchto pravidiel postupu a zverejnením, že ich odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy   a   nemôže   sa   od   týchto   pravidiel   odchýliť   bez   toho,   aby   nebola   prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery. Nie je preto vylúčené, že takéto pravidlá postupu všeobecnej platnosti za určitých podmienok a v závislosti od ich obsahu môžu vykazovať právne účinky.“

Uplatnenie správnej úvahy mal najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa vyhodnotiť z toho hľadiska, či bola v rozsahu zákona a v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je princíp právnej istoty.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   skutková   podstata „vedomé   sťažovanie   priebehu konania“ podľa metodického pokynu o postupe pri ukladaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného   postavenia   a   dohôd   obmedzujúcich   súťaž   bola   postihnuteľná   aj   podľa § 35 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z. z. (sťažovateľ má zrejme na mysli § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001   Z.   z.   upravujúci   zodpovednosť   za   správne   delikty,   pozn.),   prípadne   podľa § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z. Rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny a zásady in dubio   pro   reo,   by   protimonopolný   úrad   mohol   podľa   jeho   názoru   uložiť   sankciu, ak by preukázal jeho vinu. Správne trestanie podľa sťažovateľa spadá pod definíciu trestnej veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je potrebné na neho aplikovať aj garancie práva na spravodlivé   súdne   konanie,   teda   aj   vo   vzťahu   k preukázaniu   naplnenia   priťažujúcej okolnosti, ktorá znamená navýšenie sankcie.

V súvislosti s určením dĺžky porušenia zákazu zneužívania dominantného postavenia sťažovateľ uvádza:

„Odporca rovnako pri svojom závere konštatoval, že pri určovaní výšky sankcie bral PMÚ SR správne do úvahy dĺžku porušenia, čo je len opačné vyjadrenie k vyjadreniu Krajského   súdu,   ktorý   napadol   práve   to,   že   nebolo   dostatočne   vyhodnotené   obdobie, v ktorom došlo k porušeniu zákazu zneužívania dominantného postavenia [k tomuto žalobná argumentácia   uvedená   v   čl.   IV   písm.   (a)   Žaloby].   Odporca   však   žiadnym   spôsobom nevyhodnotil   argumentáciu   Sťažovateľa   (resp.   nie   je   jasné,   či   sa   ňou   zaoberal)   a   ani argumentačne nevyvrátil názor Krajského súdu.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdí, že najvyšší súd „riadne nepodporil“ svoj právny záver   o   tom,   že   výrok   rozhodnutia   protimonopolného   úradu   je   jasný,   zrozumiteľný a má oporu v dokazovaní, a to ani vo vzťahu k vymedzeniu skutku, ktorého sa mal dopustiť. Vymedzenie skutku vo výroku rozhodnutia protimonopolného úradu je podľa sťažovateľa v rozpore s princípom právnej istoty, keďže „tak, ako je výrok Rozhodnutia Rady úradu formulovaný v nadväznosti na odôvodnenia Rozhodnutí PMÚ SR, nedáva tento možnosť Sťažovateľovi jednoznačne určiť, kedy by jeho konanie ako dominantného podnikateľa bolo považované   za   súladné   so   zákonom   a   kedy   by   už   podliehalo   postihu   zákazu   zneužitia dominantného   postavenia   podľa   §   8   ods.   2   v   spojení   s   §   8   ods.   6   zákona   o   ochrane hospodárskej súťaže, resp. postihu podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ“.

V súvislosti s uložením sankcie sťažovateľ spochybňuje aj právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého si musel byť „jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania“, ktorý   ale   nijako   argumentačne   neodôvodnil.   Tento   právny   záver   navyše   odporuje argumentácii protimonopolného úradu, podľa ktorej sťažovateľ „nemusel vedieť, že jeho konanie   zakladá   porušovanie   súťažných   pravidiel“,   čo   vyhodnotil   ako   poľahčujúcu okolnosť, na základe ktorej výšku pokuty znížil o 99 %, a tvrdí, že „Vyvodenie takéhoto záveru   zo   strany   Odporcu   je   nielen   v   rozpore   so   závermi   Rozhodnutí   PMÚ   SR ale aj v rozpore   s   dôkazmi   zhromaždenými   v   administratívnom   spise,   pričom   Odporca neoprel svoje tvrdenie o žiadnu rozhodovaciu prax národnú, či komunitárnu, ktorú mal Sťažovateľ poznať a z ktorej by Sťažovateľ mohol vyvodiť, že sa na trhu ochrannej známky Zelený bod dopúšťa protisúťažného konania. Navyše ide o záver Odporcu, o ktorom sa prvý krát Sťažovateľ dozvedel až pri vyhlásení Rozsudku, voči ktorému nie je prípustný riadny a ani   mimoriadny   opravný   prostriedok   a   nemal   tak   možnosť   k   nemu   namietať,   či   sa vyjadriť...

...   z   odôvodnenia   Rozsudku   je   zrejmé,   že   Odporca   sa   fakticky   vysporiadaval so žalobnou   argumentáciou   len   v   rozsahu   Rozsudku   KS   a   jeho   tvrdení   a   v   rozsahu Odvolania podaného PMÚ SR a nevysporiadal sa s väčšinou žalobnej argumentácie...“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na argumentáciu najvyššieho súdu, ktorou reaguje na právny názor krajského súdu o nemožnosti sankcionovania na základe generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. Sťažovateľ uvádza, že týmto najvyšší súd   prekročil   rozsah   argumentácie   obsiahnutej   v žalobe,   keďže „nikdy   netvrdil, že sankcionovanie   na   základe   generálnej   klauzuly   nie   je   možné...   ale   odkazoval na judikatúru   v tom smere,   že   ak   dôjde k uplatneniu   generálnej   klauzule,   potom výrok sankčného rozhodnutia musí byť jednoznačný a zrozumiteľný tak, aby bol tento zároveň aj preskúmateľný a praktika v ňom uvedená, musí byť jednoznačne identifikovateľná“.

Názor krajského súdu na sankcionovanie podľa generálnej klauzuly vychádza podľa sťažovateľa zo záverov najvyššieho súdu, ktoré vyslovil v rozsudku sp. zn. 3 Sžh 3/2010 z 3. mája 2010 „M.“ a v rozsudku sp. zn. 4 Sžhpu 1/2011 z 28. júna 2011 „S.“. Tento právny názor mal byť prekonaný až v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžhpu 1/2012 z 18. apríla 2013 „S.“. Ak sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí významne odklonil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe, mal podľa sťažovateľa zrušiť rozsudok krajského súdu   a   dať   tým   možnosť   krajskému   súdu   prispôsobiť   sa   novej   rozhodovacej   praxi najvyššieho   súdu.   Takýmto   postupom   by sa aj sťažovateľovi   poskytla   možnosť   vyjadriť sa k tejto zmene judikatúry, pričom v tejto súvislosti «... je potrebné uviesť, že medzi rokmi 2010   až   2013   nedošlo   k   žiadnej   zmene   právnej   úpravy,   ktorá   by   odôvodňovala   zmenu v rozhodovacej praxi Odporcu a dokonca nedošlo ani k zmene v komunitárnej rozhodovacej praxi týkajúcej sa uplatnenia zásady nullum crimen v súťažných kauzách.

Odporca totiž konštatoval, že s názorom Krajského súdu nemôže súhlasiť z dôvodu jeho   rozporu   s   konštantnou   judikatúrou   Súdneho   dvora,   avšak   na   žiaden   komunitárny prípad v tejto veci nepoukazuje. Avšak názor na uplatnenie zásady nullum crimen vyjadril Súdny dvor už v notoricky známom prípade „Hoffman - La Roche“ alebo neskôr v roku 2008 v prípade „AC-Treuhand AG“, v ktorých sa súdy (Súdny dvor a Tribunál) okrem iného vyjadrili i tak, že aplikáciu zásady nullum crimen v konkrétnom prípade je nutné nevyhnutne prepojiť s požiadavkou predvídateľnosti konania administratívnych orgánov pri aplikácii   práva   a   s   požiadavkou   legitímnych   očakávaní,   ako   neoddeliteľných   súčastí princípu právneho štátu.

... ak došlo k odklonu od doterajšej rozhodovacej praxe, nemal byť tento odklon na ujmu práv Sťažovateľa a odklon od doterajšej rozhodovacej praxe mal byť dostatočne v Rozsudku odôvodnený... a to vo vzťahu k okolnostiam posudzovaného prípadu a nielen odkazom na komunitárnu rozhodovaciu prax, ktorá v danej otázke nevykazovala zmenu a bola konštantná, tak pri rozhodovaní o kauze „M.“, či „S...“.».

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na relevantnú judikatúru ústavného súdu, Ústavného   súdu   Českej   republiky   a   tiež   najvyššieho   súdu   o   predvídateľnosti   súdneho konania   (skôr „rozhodnutia“).   Uvádza   tiež   právne   závery   týchto   súdov,   podľa   ktorých k odňatiu možnosti konať môže dôjsť v situácii, keď odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa z iných dôvodov bez možnosti, aby sa účastník konania k týmto dôvodom vyjadril, konštatujúc, že:

„... Odporca   tak   umožnil,   aby   bol   Sťažovateľ   sankcionovaný   bez   riadneho odôvodnenia   možnosti   sankcionovať   za   skutok,   ktorý   bol   podradený   pod   všeobecnú skutkovú podstatu zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorej základné znaky paradoxne v zákone obsiahnuté   nie   sú.   Odporca   síce   v   odôvodnení   svojho   Rozsudku   konštatoval, že sankcionovanie   na   základe   generálnej   klauzuly   je   možné,   avšak   žiadnym   spôsobom nevyhodnotil námietky Sťažovateľa uvedené v Žalobe...“

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje na znenie   §   250ja   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktoré   umožňuje,   aby   najvyšší   súd   na prejednanie odvolania   nariadil   pojednávanie.   Okolnosti   prejednávanej   veci   podľa   sťažovateľa odôvodňovali nariadenie pojednávania. V predmetnej veci sa najvyšší súd odchýlil od svojej konštantnej   rozhodovacej   praxe   a   tiež   mu „muselo   byť   zrejmé,   že ak zamietne   Žalobu, Sťažovateľ   nebude   mať   možnosť   vyjadriť   sa   nielen   k   zmenenej   rozhodovacej   praxi, ale rovnako nebude preskúmaná celá žalobná argumentácia z dôvodu, že ani Krajský súd sa so   všetkou   žalobnou   argumentáciou   nevysporiadal   a   postupom   Odporcu   sa   konanie definitívne ukončí“.

Podľa sťažovateľa bol postup najvyššieho súdu netransparentný v tom, že pôvodne oznámil   vyhlásenie   rozsudku   na   25.   apríl   2013,   pričom   protimonopolný   úrad   následne podaním zo 17. apríla 2013 žiadal o nariadenie pojednávania vo veci. Termín verejného vyhlásenia   rozsudku   najvyšší   súd   zrušil   prípisom   zo   17.   apríla   2013,   pričom   verejné vyhlásenie   rozsudku   sa   konalo   23.   mája   2013.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uvádza, že „Netransparentnosť v danom postupe vníma... v tom, že ak bol Odporca pripravený vyhlásiť rozsudok bez vytýčenia pojednávania už dňa 25. 04. 2013, musel mať teda vo veci a na vec už ustálený názor, t. j. v tom čase už musel mať kauzu rozhodnutú. Nie je potom zrejmé, ako sa mohol viac ako jeden mesiac zaoberať žiadosťou o vytýčenie pojednávania predloženou PMÚ SR, v ktorej sa neobjavili žiadne nové argumenty a skutočnosti, ktoré by mohli odôvodňovať zmenu postoja Odporcu v prejednávanej veci, o to viac, ak by boli jeho závery, pripravené už ku dňu 25. 04. 2013, totožné so závermi terajšieho Rozsudku.“.

Takýmto   postupom   podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd porušil   jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva slobôd. Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti ENVI-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava... na   spravodlivý   proces   a   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd   bolo   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžhpu/1/2012 zo dňa 23. 05. 2013 porušené.

II. Základné právo spoločnosti ENVI-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava... na verejné prerokovanie veci a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv   a   slobôd   bolo   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 8 Sžhpu/1/2012 zo dňa 23. 05. 2013 porušené.

III. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžhpu/1/2012 zo dňa 23. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky povinnosť uhradiť spoločnosti ENVi-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava... trovy konania   pred   Ústavným   súdom   v   sume   331,12   Eur   s   DPH,   a to do 10 dní   odo   dňa právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu ius aegis s. r. o., so sídlom Ferienčíkova 7, 811 08 Bratislava.“.

Podľa   §   20   ods.   1   druhej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje,   akého   rozhodnutia   sa navrhovateľ   domáha,   odôvodnenie   návrhu   a   navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05).   Text   uvedený   mimo   petitu   považuje   ústavný   súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 470/2014).

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   avšak   mimo navrhovaného   petitu,   a   preto   ústavný   súd   ustálil   návrh   na   rozhodnutie   tak, ako je vymedzený v záhlaví tohto uznesenia.

Protimonopolný úrad podaním č. 2367/PMÚ SR/2013 z 30. septembra 2013 požiadal ústavný súd o nazretie do spisu vo veci sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd tejto žiadosti protimonopolnému   úradu   ako   dotknutej   osobe   vyhovel   a   14. októbra 2013   v   súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. II. ÚS   91/08,   IV.   ÚS   77/2010),   v zmysle ktorej ho v danej   veci   považuje   za   dotknutú   osobu   v   tomto   konaní,   umožnil   poverenému zamestnancovi protimonopolného úradu nazrieť do predmetného spisu. Zároveň ústavný súd   na   základe   žiadosti   vyhotovil   fotokópiu   sťažnosti   a   odovzdal   ju   poverenému zamestnancovi protimonopolného úradu.

Dňa   28. januára 2014   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   protimonopolného úradu   označené   ako „...   Vstúpenie   do   konania   sp.   zn.   Rvp   18110/2013   ako   vedľajší účastník...   Vyjadrenie   k   sťažnosti   sťažovateľa   ENVI-PAK,   a.   s.   proti   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu z 23. mája 2013, sp. zn. 8 Sžhpu/1/2012“. Protimonopolný   úrad v   predmetnom   podaní   uviedol,   že „podľa   §   93 zákona č. 99/1963 Zb... v spojení s § 38a zákona č. 38/1993 Z. z... vstupuje do konania... sp. zn.   RVP   1811/2013...“. Poukázal   na   to,   že   má   právny   záujem   na výsledku   konania o sťažnosti sťažovateľa, pretože „bol stranou v konaní pred všeobecným súdom, ktorého rozsudok je napadnutý sťažnosťou...“. Súčasne uviedol, že ak by mu ústavný súd postavenie vedľajšieho účastníka v konaní o sťažnosti sťažovateľa nepriznal, žiada, aby v takomto prípade vzal do úvahy stanovisko k veci, ktoré v rámci svojho vyjadrenia priložil.

Ústavný súd návrh protimonopolného úradu na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka   vo   veci   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   18110/2013 uznesením II. ÚS 489/2014-58   z 22.   augusta   2014   odmietol,   odvolajúc   sa   na   svoju   doterajšiu judikatúru (napr. II. ÚS   91/08,   IV.   ÚS   77/2010),   s odôvodnením,   že „na   vyjadrenie protimonopolného úradu k sťažnosti však ústavný súd pri rozhodovaní − v súlade so svojou doterajšou praxou − v rozsahu, v akom si to vyžiada predbežné prerokovanie sťažnosti, prihliadne“.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť nasledovné:

Bývalý   predseda   najvyššieho   súdu   Š.   H.   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke   ústavného   súdu   a zároveň   ju požiadal,   aby zabezpečila   postup   podľa   §   28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   je   o ňom   príslušný   rozhodnúť   v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu   ústavného súdu   Ladislava Orosza rozhodol   I.   senát ústavného súdu   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   629/2013-14   z 24.   októbra   2013   tak,   že   sudcu   IV.   senátu ústavného   súdu   Ladislava   Orosza   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľa nevylúčil.   Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi Oroszovi doručené   11.   novembra   2013.   Z uvedeného   dôvodu   IV.   senát ústavného súdu v období od 9. septembra 2013 do 11. novembra 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámili, že okrem iných vecí aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia   spravodajcovia   alebo   sudcovia.   Napriek   tomu,   že   sa   necítia   byť   ani   vo   veci sťažovateľa predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom   neovplyvnil   ich   spôsobilosť   rozhodovať   v   uvedených   veciach   nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H... proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H.   počas   tlačovej   besedy   uskutočnenej   20.   augusta   2013   prezentované hrubé   urážky a podozrenia   z ich   korupčného   správania,   v   ktorých   pokračoval   na   tlačovej   besede v televízii   TA3   konanej   23. augusta   2013,   a   tiež   (iii)   opakované   vyhlásenia   Š.   H. o nadržiavaní   sťažovateľke   a   o   korupčnom   správaní   celého   senátu   ústavného   súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z 2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať   do času,   kým   o uvedených   oznámeniach   sudcov   nerozhodol   príslušný   senát ústavného súdu.

Sudcovi   Jánovi   Lubymu   skončilo   funkčné   obdobie   sudcu   ústavného   súdu 4. júla 2014   a na   konanie   a   rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľa   je   v súčasnosti   podľa relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku   z 9. 12. 1994,   séria   A,   bod   288).   Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 1 S 249/2010-571 z 1. decembra 2011 napadnuté rozhodnutie   rady   č.   2010/DZ/R/2/049   zo   6.   augusta   2010   v   spojení   s prvostupňovým rozhodnutím protimonopolného úradu č. 2009/DZ/2/1/040 z 28. augusta 2009 zrušil podľa § 250j   ods.   2   písm.   e)   a   d)   OSP   a   vec   vrátil   rade   protimonopolnému úradu   na ďalšie konanie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Úlohou   súdu   v   prejednávanej   veci   bolo   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia žalovaného č. 2010/DZ/R/2/49 zo dňa 6. 8. 2010, ktorým Rada protimonopolného úradu SR Bratislava ako orgán príslušný na konanie podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane   hospodárskej   súťaže   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   SNR   č.   347/1990   Zb. o organizácii   ministerstiev   a   ústredných   orgánov   štátnej   správy   SR   v   znení   neskorších predpisov v správnom konaní č. 0073/OZDP/2008 na základe rozkladu účastníka konania Envi Pak a. s., Bratislava zmenil podľa § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní rozhodnutie Protimonopolného   úradu   SR,   odboru   zneužívania   dominantného   postavenia č. 2009/DZ/2/1/040 zo dňa 28. 8. 2009 tak. že bod l výroku znie: „podnikateľ Envi Pak a. s., Bratislava zneužil svoje dominantné postavenie podľa čl. 102 zmluvy o fungovaní Európskej únie predtým čl. 82 zmluvy o založení európskeho spoločenstva a podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001   Z.   z.   o   ochrane   hospodárskej   súťaže   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   SNR č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR v znení neskorších predpisov na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie ochrannej známky zelený bod na území SR nastavením systému platieb za ochrannú známku zelený bod v posudzovanom období od 15. 6. 2007 do 28. 8. 2009 tak, že jeho servisní klienti mali možnosť používať zelený bod bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti platili zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých sa zelený bod nenachádzal, čo pri uplatňovanej výške   tohto   poplatku,   spôsobilo   obmedzenie   hospodárskej   súťaže   na   relevantnom   trhu zabezpečovania   zberu,   zhodnocovania   a   recyklácie   odpadov   z   obalov   prostredníctvom oprávnených organizácií v SR.

Zneužívanie   dominantného   postavenia   je   podľa   čl.   102   zmluvy   o   fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Zb. zakázané. Bod 2 výroku sa vypúšťa, bod 3 výroku zostáva nezmenený...

Krajský súd v Bratislave po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj postupu, ktorý mu predchádzal konštatoval, že žaloba je dôvodná, a preto s poukazom na § 250j ods. 2   písm.   c)   a   d)   OSP   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu   v   spojení s prvostupňovým rozhodnutím vzhľadom k tomu, že podľa názoru súdu zistenie skutkového stavu nie je dostačujúce pre posúdenie veci a vydané rozhodnutie napriek jeho obsiahlosti je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Za hlavný nedostatok považoval súd zmätočnú formuláciu výroku rozhodnutia.

Z   výroku   napadnutého   rozhodnutia   je   podľa   názoru   súdu   nesporné,   že   žalovaný v odôvodnení   popísaný   skutok   nepodradil   pod   žiadnu   zo   skutkových   podstát,   tvrdiac, že takéto podradenie nie je možné. Krajský súd v Bratislave preto skúmal výrok žalobou napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či vymedzuje skutok, ktorého sa žalobca mal dopustiť spôsobom, ktorý by odôvodnil zámer o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa ust. § 8 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   názoru   súdu   identifikovanie   praktík   zneužitia   dominantného   postavenia vo výroku   rozhodnutia,   ku   ktorému   sa   dospelo   správnou   úvahou,   musí   byť   logické a racionálne. Vymedzenie praktiky okrem toho musí byť jednoznačné a nezameniteľné tak, aby   bolo   možné   danú   konkrétnu   praktiku   zakázať,   uložiť   povinnosť   zdržať   sa   takéhoto konania,   alebo   odstrániť   protiprávny   stav.   V   tomto   prípade   krajský   súd   poukazuje na podmienky správneho prestania v prípade použitia generálnej klauzuly, keď skutková podstata   musí   rešpektovať   zásady   správneho   trestania,   t.   j.   sankciu   ukladať   až   vtedy, ak podnikateľ   nerešpektuje   rozhodnutím   ustálenú   skutkovú   podstatu.   V   tomto   prípade žalovaný   aplikoval   skutkové   podstaty   zneužitia   dominantného   postavenia   založené na generálnej klauzule (demonštratívnom vymedzení zákona). Generálna klauzula zákona neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe bola   naplnená   požiadavka   čl.   49   ústavy   SR   v   spojení   s   čl.   152   ods.   4   ústavy   SR, že „len zákon ustanoví,   ktoré konanie je trestným činom a aký trest prípadne iné ujmy na právach   alebo   majetku   možno   uložiť   za   jeho   spáchanie“.   Krajský   súd   v   Bratislave v tomto   prípade   poukazuje   na   rozhodovanie   senátov   NS   SR,   ktoré   sú   v   tomto   prípade jednotné   v   lom,   že   tieto   princípy   sa   v   plnom   rozsahu   aplikujú   i   v   správnom   trestaní i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. 911 členským štátom o správnych sankciách z 13. 2. 1991, ktorí odvolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v rezolúcii   č.   (77)   31   a   na   zásady   týkajúce   sa   voľnej   úvahy   správnych   orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa ukladajú   správne   sankcie,   by   mali   byť   podriadené   dodatočným   zárukám,   odporúča vládam   členských   štátov,   aby   sa   k   ich   právnej   teórii   ako   aj   praxi   riadili   zásadami stanovenými v tomto odporúčaní“. Odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. (91) 1 je dôležitým   interpretačným   nástrojom   pre   národné   správne   súdy   pri   výklade   zákonov týkajúcich sa správneho trestania. Ustálenie skutkovej podstaty zneužívania dominantného postavenia   na   generálnej   klauzule   má   konštitutívny   význam,   to   znamená,   že   skutková podstata   je   Protimonopolným   úradom   priamo   kreovaná   a   až   týmto   okamihom   spĺňa požiadavku zásady č. 1 a zásady č. 2 a aj čl. 49 Ústavy SR a zásady nullum crimen poema sine   lege.   Zásada   proporcionality   vyžaduje,   že   ak   Protimonopolný   úrad   má   právomoc na základe generálnej klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové skutkové podstaty zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí mať   možnosť   poznať   presné   znenie   praktiky,   ktorá   je   zakázaná.   Až   po   tomto   momente ho možno sankcionovať. Činnosť Protimonopolného úradu by preto mala byť zameraná na včasné   identifikovanie   praktík,   zachytenie   ich   obsahu   rozhodnutím,   ich   zakázanie a následne až na sankcionovanie, kedy už môže byť naplnená zásada nullum crimen. Krajský súd v Bratislave konštatoval, že úrad pri posudzovaní činnosti podnikateľa musí vychádzať z generálnej klauzuly týkajúcej sa zneužívania dominantného postavenia na relevantnom   trhu,   pričom ale musí   rešpektovať   zásady   správneho trestania založené na generálnej klauzule a sankciu ukladať až vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú podstatu, v dôsledku toho môže sankcionovať podnikateľa až za obdobie, kedy bola naplnená zásada nulum crimen. Rovnako pri ukladaní pokuty úrad posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitných   predpisov,   či   porušovania   podmienok,   povinností   alebo   záväzkov   uložených rozhodnutím úradu.   Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné aj veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií by mal úrad pri ukladaní pokuty brať do úvahy aj iné skutočnosti a to najmä opakované   porušenie   tým   istým   podnikateľom,   odmietnutie   podnikateľa   spolupracovať s úradom a podobne.

Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí deklaroval, že žalobca porušil ust. § 8 ods. 2 zákona o hospodárskej súťaži, teda právnu normu slovenského vnútroštátneho predpisu, ale zároveň   aj   čl.   82   zmluvy   o   založení   Európskeho   spoločenstva,   leda   právnu   normu predpisu   komunitárneho   a   síce   konaním,   ktoré   podpísal   v   odôvodnení   predmetného rozhodnutia, takže ide o spôsob a podmienky poskytovania sublicencií na ochrannú známku zelený   bod   spoločnosťou   Envi   pak   a.   s.,   ktorá   podľa   názoru   žalovaného   využíva   svoje exkluzívne právo na poskytovanie sublicencií na ochrannú známku zelený bod SR na to, že viaže   spoločnosti   používajúce   zelený   bod   na   využívanie   aj   jeho   služieb   v   oblasti zabezpečenia zberu, zhodnotenia a recyklácie odpadov z obalov. Ak sa deklaruje porušenie čl. 82 zmluvy o EES, lak by mal úrad mať za nesporne preukázané zneužitie dominantného postavenia v miere, ktorá je zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Ide teda o kvalifikovanejšiu formu konania, ako by bolo postihnuteľné podľa vnútroštátneho zákonodarstva.   Súd   teda   uzatvára,   že   rozhodnutie   žalovaného   považuje   za   zmätočné aj v tom zmysle, že správny orgán prvého stupňa mohol začať správne konanie so žalobcom pre podozrenie zo zneužitia dominantného postavenia a mohol tiež toto konanie kvalifikovať podľa   čl.   82   zmluvy   ES,   resp.   kumulatívne   aj   podľa   §   8   ods.   2   zákona   o   ochrane hospodárskej   súťaže.   Avšak   v   priebehu   správneho   konania   mal   dospieť   k   záveru, či ide o konanie,   v   ktorom   je   komunitárny   prvok   obsiahnutý,   či   nie   a   v súlade   s týmto záverom mal mať za preukázané, že ku zneužitiu dominantného postavenia materiálne došlo a teda správne konanie ukončiť tak, že sa jednalo o zneužitie dominantného postavenia v miere, ktorá bola zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a potom deklarovať   porušenie   čl.   82   zmluvy   ES,   alebo   uzatvoriť,   že   sa   jednalo   o   zneužitie dominantného   postavenia,   avšak   nie   v   miere,   ktorá   by   bola   zjavne   spôsobilá ovplyvnil 1 obchod medzi členskými štátmi a potom deklarovať porušenie ust. § 8 ods. 2 zákona   o   ochranárskej   súťaže.   Súbežná   deklarácia   porušenia   čl.   82   zmluvy   a   zároveň § 8 zákona   o   ochrane   hospodárskej   súťaže   konaním,   u   ktorého   je   splnená   podmienka totožnosti skutku, je podľa názoru súdu zmätočná.»

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 23. mája 2013 zmenil rozsudok krajského súdu   z   1.   decembra   2011   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   V   odôvodnení   svojho rozsudku najvyšší súd poukázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 1. decembra 2011,   vymedzil   podstatnú   odvolaciu   argumentáciu   protimonopolného   úradu   a   obsah stanoviska sťažovateľa k tomuto odvolaniu doručeného mu 28. februára 2012. Konštatoval, že k predmetnej veci sa vyjadrila Európska komisia na základe čl. 15 ods. 3 nariadenia č. 1/2003.   K   písomným   pripomienkam   Európskej   komisie   sa   vyjadril   aj   sťažovateľ. Následne najvyšší súd uviedol vlastné úvahy a právne závery k predmetu prerokúvanej veci:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   ohľadom   na   obsah   podaného   odvolania žalovaného (protimonopolný   úrad,   pozn.) posudzoval,   či   žalovaný,   ako   i   krajský   súd pri rozhodovaní   vychádzali   z dostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a   s   ohľadom na námietky   žalovaného,   ako   i či konanie   pred   žalovaným   ako   i   krajským   súdom,   bolo vedené   takým   procesným   postupom,   ktorý   zabezpečoval   správny   výsledok   a   spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.

Krajský   súd   v   danom   prípade   nepostupoval   správne   a   v   rozpore   s   obsahom judikatúry   Európskeho   súdneho   dvora   ako   aj   v   rozpore   s   komunitárnym   právom a to napriek tomu, že podklady rozhodnutia tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu, nesprávne vyhodnotil skutočnosti zistené v administratívnom konaní žalovaným, ktorými bola   preukázaná   deliktuálna   zodpovednosť žalobcu pri porušení   pravidiel hospodárskej súťaže v preskúmavanej oblasti.

Krajský   súd   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   uvádza,   že   skúmal   výrok   žalobou napadnutého   rozhodnutia   prvostupňového   správneho   orgánu   hlavne   z   hľadiska, či vymedzuje skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť spôsobom, ktorý by odôvodnil záver o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže a   poukázal   na   rozhodovaciu   činnosť   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   z   ktorých vyplýva,   že   generálna   klauzula   zákona   neobsahuje   explicitný   opis   skutkovej   podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe bola naplnená požiadavka čl. 49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom   a   aký   trest   prípadne   iné   ujmy   na   právach   alebo   majetku   možno   uložiť   za   jeho spáchanie“. Krajský súd v Bratislave v tomto prípade poukázal na princípy aplikované v správnom trestaní i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov Rady Európy č. 91 1 členským   štátom   o   správnych   sankciách   z   13.   februára   1991,   ktorí   „...   odvolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v rezolúcii č. (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa ukladajú správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným zárukám, odporúča vládam členských štátov, aby sa k ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami   stanovenými   v   tomto   odporúčaní“,   a   že   odporúčanie   výboru   ministrov   rady Európy   č.   (91)   1   je   dôležitým   interpretačným   nástrojom   pre   národné   správne   súdy pri výklade   zákonov   týkajúcich   sa   správneho   trestania.   Ustálenie   skutkovej   podstaty zneužívania   dominantného   postavenia   na   generálnej   klauzule   má   konštitutívny   význam, to znamená, že skutková podstata je protimonopolným úradom priamo kreovaná a až týmto okamihom spĺňa požiadavku zásady č. 1 a zásady č. 2 a aj čl. 49 Ústavy SR a zásady nullum crimen   poena   sine   lege.   Zásada   proporcionality   vyžaduje,   že   ak   protimonopolný   úrad má právomoc   na   základe   generálnej   klauzuly   a   demonštratívneho   vymedzenia   zákona sformulovať nové skutkové podstaty zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí mať možnosť poznať presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto momente   ho   možno   sankcionovať.   Činnosť   protimonopolného   úradu   by   preto   mala   byť zameraná   na   včasné   identifikovanie   praktík,   zachytenie   ich   obsahu   rozhodnutím, ich zakázanie   a   následne   až   na   sankcionovanie,   kedy   už   môže   byť   naplnená   zásada nullum crimen.

Uvedený právny názor vychádza zo skutočnosti, že príslušné konanie, ktorým došlo k zneužitiu   dominantného   postavenia   na   relevantnom   trhu,   nemožno   sankcionovať, ale je potrebné delikventa upozorniť zo strany Úradu na jeho protisúťažné konanie a pokiaľ by sa delikvent v budúcnosti opätovne dopustil protisúťažného konania tým istým spôsobom, respektíve rovnakou protisúťažnou praktikou, tak až vtedy by mu bolo možné za ustálenú skutkovú podstatu Úradom uložiť sankciu.

S   uvedeným   právnym   názorom   sa   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky nestotožňuje,   nakoľko   aplikácia   takéhoto   názoru   je   podľa   súdu   rozpore   s   konštantnou judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ako aj komunitárnym právom.

Zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže ako na národnej tak na európskej úrovni vo   všeobecnosti   nevyplýva   aké   konkrétne   konanie   súťažiteľov   na   relevantnom   trhu sa považuje   za   zneužitie   dominantného   postavenia.   Presné   vymedzenie   tohto   pojmu ponecháva   na   rozhodovaciu   činnosť   orgánov   ochrany   hospodárskej   súťaže   a   súdy. Demonštratívny   výpočet   týchto   praktík   uvedených   v   §   8   ods.   2   Zákona   o   ochrane hospodárskej súťaže má slúžiť súťažiteľom hlavne na orientáciu a poukazuje na najčastejšie porušenia pravidiel ochrany hospodárskej súťaže súťažiteľmi. Z dôvodov efektivity ochrany hospodárskej súťaže pred nezákonnými praktikami podnikateľov, ktorí by chceli zneužiť svoje dominantné postavenie na trhu a takáto praktika nie je uvedená v demonštratívnom výpočte v § 8 ods. 2 Zákona, resp. čl. 102 Zmluvy o FEU, tak je povinný takúto praktiku orgán   ochrany   hospodárskej   súťaže   podriadiť   pod   generálnu   klauzulu.   Orgán   ochrany hospodárskej   súťaže   nemôže   určité   konanie,   ktoré   je   správnym   deliktom,   podradiť pod skutkovú   podstatu,   ktorá   mu   je   svojím   obsahom   najbližšia,   nakoľko   tento   postup by bol nesprávny   a   v   rozpore   so   zásadami   administratívneho   trestania   (správny   orgán nemôže subsumovať konanie súťažiteľa pod skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne nespĺňa všetky podstatné znaky konania žalobcu).

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje rozhodovaciu činnosť Nejvyššího správního soudu Českej republiky napr. vo veci Sazka (rozsudok NSS sp. zn. 7 Afs 40/2007), kde okrem iného NSS ČR konštatoval, že konštrukcia generálnej klauzuly je obdobná   komunitárnej   predlohe   s   poukazom   na   článok   102   ZFEÚ   a   označil ju za nevyhnutnú,   pretože   nikdy   nemožno   normatívne   podať   úplný   výpočet   spôsobov, ktorými možno tržnú moc zneužiť na ujmu ostatných účastníkov trhu. Vo veci Sazka NSS ČR taktiež   našiel   význam   generálnej   klauzuly   v   tom,   že   pokiaľ   určité   konanie   naplňuje jej jednotlivé   znaky,   i   keď   nie   je   zachytené   pomenovanou   skutkovou   podstatou,   je zakázaným   konaním   so   všetkými   dôsledkami,   ktoré   z neho   pre   konajúceho   vyplývajú   a uviedol, že akékoľvek konanie, ktoré naplňuje znaky uvedené v generálnej klauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie dominantného postavenia a to i vtedy, ak ho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť.

Zneužitím   dominantného   postavenia   a   aplikáciou   generálnej   klauzuly   vo   vzťahu k deklaratórnemu   výpočtu   praktík   uvedených   v   českom   zákone   o   ochrane   hospodárskej súťaže   sa   Najvyšší   správny   súd   ČR   zaoberal   i   napr.   vo   veci   UPC   (rozsudok   NSS 7 As 58/2006),   kde   uviedol,   že  ,,ku   zneužitiu   monopolného   (dominantného)   postavenia súťažiteľov môže dôjsť i inak než spôsobom opísaným v zákone a nemožno pritom ani vylúčiť,   že   zneužitím   dominantného   postavenia   na   trhu   môže   byť   i   konanie,   ktoré by na jednej strane bolo v prospech iných súťažiteľov, avšak na druhej strane by súčasne bolo na ujmu konečného spotrebiteľa“.

Európsky   súdny   dvor   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   vymedzil   zneužitie dominantného   postavenia   ako   „objektívny   pojem,   ktorý   vystihuje   spôsoby   správania podniku   v   dominantnom   postavení,   ktorých   podstatou   je   ovplyvnenie   štruktúry   trhu, na ktorom   je   na   základe   prítomnosti   dominantného   podniku   stupeň   súťaže   oslabený, a ktorých   cieľom   je   vytvorenie   prekážok   rozvoja   súťaže   na   tomto   trhu   za   použitia prostriedkov, ktoré sa líšia od tých, ktoré riadia normálnu súťaž výrobkov a služieb medzi súťažiteľmi“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny,   ktoré   majú   účinky   a   vplyv   na   postavenie   užívateľov   alebo   spotrebiteľov,   sú   tiež zakázané (Hoffmann Roche c/a Komisia).

Zároveň je potrebné poznamenať, že z ust. čl. 55 ods. 2 Ústavy SR jednoznačne vyplýva ústavné právo ochrany hospodárskej súťaže ako hospodárskej politiky štátu a patrí k   základným   ústavným   princípom   a   z   ktorého   vyplýva   pozitívny   záväzok   štátu   chrániť hospodársku súťaž. Taktiež z tohto ustanovenia možno dôvodiť aj skutočnosť, že pri výklade právnych noriem z oblasti ochrany hospodárskej súťaže je nutné pri rozhodovacej činnosti orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdov preferovať tie výkladové techniky, ktorými bude tento cieľ naplnený, teda nie vychádzať striktne s textualistického výkladu právnych noriem, ale objektívneho teleologického výkladu právnych noriem.

Najvyšší súd poznamenáva, že by bolo v príkrom rozpore s požiadavkou jednotného výkladu práva EU a národného práva, ak by sa nenaplnili ciele efektívnosti oboch týchto práv, ktoré sa vzájomne prelínajú a kryjú. Národné právo v oblasti hospodárskej súťaže musí byť vykladané v záujme zabezpečenia právnej istoty a jednotnej aplikácie európskeho súťažného práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v danom prípade na rozdiel od krajského súdu stotožňuje so žalovaným, že v svojom rozhodnutí určite, jasne a zrozumiteľne formuloval výrok rozhodnutia v ktorom bola dostatočne špecifikovaná praktika, ktorej výsledkom bolo zneužitie   dominantného   postavenia   žalobcu   na   relevantnom   trhu.   V   rozhodnutí   žalobca (správne   má   byť žalovaný,   t.   j.   protimonopolný   úrad,   pozn.) podrobne   opísal   konanie žalobcu   (spôsob   konania,   doba   trvania)   a   že   ide   konanie   žalobcu,   ktoré   nemohlo   byť podradené pod žiadnu z praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže a nič nebránilo žalovanému, aby na konanie žalobcu aplikoval generálnu klauzulu podľa   §   8   ods.   6   Zákona   o   ochrane   hospodárskej   súťaže   súbežne   s čl. 102   Zmluvy o fungovaní   EÚ   (pôvodne   čl.   82   Zmluvy   o   založení   ES).   V   danom   prípade   žalobca preukázateľne   zneužil   svoje   dominantné   postavenie   podľa   čl.   102   Zmluvy   o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie ochrannej známky Zelený   bod   na   území   Slovenskej republiky nastavením systému platieb za ochrannú známku Zelený bod v posudzovanom období od 15. júna 2007 do   28.   augusta   2009   tak,   že   jeho   servisní   klienti   mali   možnosť   používať   Zelený   bod bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti platili zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých sa Zelený bod nenachádzal, čo pri uplatňovanej výške tohto poplatku spôsobilo obmedzenie hospodárskej   súťaže   na   relevantnom   trhu   zabezpečovania   zberu,   zhodnocovania a recyklácie   odpadov   a   obalov   prostredníctvom   oprávnených   organizácií   v Slovenskej republike a konštatovala; že zneužívanie dominantného postavenia podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj podľa § 8 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže je zakázané.

Takýto postup žalobcu platbách za Zelený bod medzi servisnými klientmi (používali Zelený bod bez licenčného poplatku) a licenčnými klientmi nie je možné zo strany žalobcu objektívne   a   rozumne   odôvodniť.   V   danom   prípade   výsledkom   tejto   súťažnej   praktiky žalobcu nebolo skúmanie neprimeranej ceny za ochrannú známku Zelený bod, ale súťažná praktika   spočívajúca   v   tom,   že   žalobca   sledoval   znevýhodnenie   konkurencie   na   trhu, pri organizácii, zbere separácii a recyklácii odpadov z obalov.

Odvolací súd zdôrazňuje, že úrad, ako vyplýva zo spisového materiálu sa v danom prípade dôsledne zaoberal aj súbežným použitím čl. 102 ZFEU (predtým čl. 82 ZEU ) a jeho súbehu s ust. § 8 ods. 2 a 6 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a jej vplyvu na obchod medzi štátmi, ktoré boli podrobne ozrejmené v bodoch 13 až 23 rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu) a z ktorého jednoznačne vyplýva, že táto praktika   žalobcu   mala   vplyv   na   dovoz   tovarov,   či   už   označených   alebo   neoznačených označením Zelený bod.

Najvyšší súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že prípade ochrany hospodárskej súťaže   nie   je   otázka   právnej   kvalifikácie   vôbec   rozhodujúcou   pre   vyslovenie   záveru o porušení súťažného práva a uloženie príslušnej sankcie v prípade, ak súťažiteľ svojím správaním   na   súťažnom   trhu   poruší   zákon   a   zneužije   svoje   dominantné   postavenie na relevantnom trhu.

Napríklad   i   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v roku   2009   v   rozsudku   Zolotukhin uviedol,   že   rozhodujúcim   je   samotný   skutok   a   nie   jeho   právna   kvalifikácia   (sťažnosť č. 14/939/03).   V   danom   prípade   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   toho   názoru, že argumentácia krajského súdu, že v správaní žalobcu ide o „novú skutkovú podstatu“, za ktorú by nemal byť   sankcionovaný   je   právne irelevantná   a nemá oporu v   súťažnom práve. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na prípad riešený jednak Komisiou ako i Európskym   súdnym   dvorom   a   to   prípad   Astra   Zeneca.   Námietkam   Astra   Zeneca, že sa jedná o určitú „novosť praktík v zneužití na trhu“ a že by mali dostať preto iba symbolickú pokutu, nebolo vyhovené a táto jej obrana bola odmietnutá a nerešpektovaná a naopak vo veci boli uložené prísne finančné sankcie. V danej veci praktiky zneužitia boli nové a to pokiaľ ide o použité prostriedky, napriek tomu však Všeobecný súd ako i Európsky súdny dvor konštatovali, že príslušné zneužitia sú závažnými porušeniami a nemôžu byť tolerované v súťažnom práve. Naviac z rozhodnutí súdov v danej veci vyplýva, že Astra Zeneca mala očakávať, že zneužitia, o ktoré v danom prípade ide, patria do pôsobnosti čl. 102 ZFEÚ a to napriek tomu, že Komisia ani Súdny dvor ešte nepreskúmavali správanie, ktoré využívalo rovnaké prostriedky alebo metódy. Napokon i vo veci Astra Zeneca bola na daný prípad nepochybne aplikovaná generálna klauzula.

Podľa   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pri   zneužívaní   dominantného postavenia   na   relevantnom   trhu   súťažitelia   používajú   čoraz   sofistikovanejšie   praktiky zneužitia a tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti a potom v prípade osvojenia si názoru krajského súdu, by v podstate nebolo možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať v oblasti súťažného práva. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti, na ktoré   poukazuje   krajský   súd,   nemôžu   byť   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   ani poľahčujúcimi   okolnosťami,   v   ktorých   by   bolo   možné   vidieť   zníženie   uloženej   sankcie žalobcovi, resp. využitia moderačného práva súdom vo vzťahu k žalobcovi.

V danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že žalobca ako skúsený podnikateľ mohol a mal predvídať a to i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Európskej   komisie   ako   i   Európskeho   súdneho   dvora,   že   jeho   konanie   je   zneužívaním dominantného postavenia na relevantnom trhu v predmetnej oblasti označenej v rozhodnutí žalovaným je v rozpore s cieľom a účelom súťažného práva.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nemohol   potom   odvolací   súd   akceptovať argumentáciu krajského súdu, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky mal v konaní preukázať, že konanie žalobcu bolo spôsobilé obmedziť resp. narušiť hospodársku súťaž na trhu a konkretizovať, v čom takéto obmedzenie súťaže malo spočívať a ako sa prejavoval jeho negatívny efekt na trhu. Všetky tieto skutočnosti vytýkané krajským súdom v danom prípade   Protimonopolný   úrad   Slovenskej   republiky   aj   riadne   konkretizoval   vo   svojom rozhodnutí   a   tiež   podrobne   zdôvodnil   v   čom   sa   prejavil   negatívny   efekt   protisúťažnej praktiky   žalobcu   na   relevantnom   trhu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje i na rozsudok vo veci Deutsche Telekom, v ktorom Európsky súdny dvor vo vzťahu k otázke, či porušenia boli spáchané úmyselne,   alebo z nedbanlivosti a či sa preto majú trestať pokutou,   poukázal   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva,   že   táto   podmienka je splnená,   ak   si   dotknutý   podnik   nemôže   nebyť   vedomý   protisúťažnej   povahy   svojho správania a to bez ohľadu na to, či si je alebo nie je vedomý toho, že porušuje pravidlá zmluvy o hospodárskej súťaži.

V danom prípade je odvolací súd nesporne toho názoru, že žalobca si musí byť jednoznačne vedomý svojho proti súťažného konania, ktoré bolo vedomé, a ktorá skutočnosť vyplýva z jednotlivých rozdielnych zmlúv pre servisných klientov a licencovaných klientov ako odberateľov žalobcu za používanie označenia Zelený bod, ako i z ďalších dôkazných prostriedkov, ktoré protimonopolný úrad zhromaždil v administratívnom konaní.

Krajský súd v danom prípade sa snažil síce svoj postup odôvodniť, avšak sám tieto dôkazné prostriedky, či už k problematike generálnej klauzuly, ako i otázkam relevantného trhu   a   aplikácie   práva   EU   a   národného   práva   nevyhodnotil,   resp.   vyhodnotil,   avšak v rozpore s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorá je pre súdny systém Slovenskej republiky záväzná. Krajský súd takto nedôsledne postupoval napriek tomu, že podklady tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu, avšak iba vo všeobecnej rovine krajský súd spochybňoval   zistené   skutočnosti,   na   ktoré   vo   svojom   rozhodnutí   poukazoval   žalovaný a od ktorých odvodzoval deliktuálnu zodpovednosť žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s vecnými argumentmi protimonopolného úradu   v   danej   veci.   Svoje   názory   v   tomto   smere   protimonopolný   úrad   ako   i   žalovaný odôvodnili logickými úvahami, ktoré vychádzajú z transparentných ekonomických údajov a príslušných technických podkladov, ktoré sú taktiež v rozhodnutiach správnych orgánov rozumnými úvahami a argumentmi aj podložené.

V   danom   prípade   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   stotožnil   aj   s dôkaznými prostriedkami, ktoré protimonopolný úrad aplikoval ako podklady pri vyčíslení a uložení pokuty   žalobcovi.   Tieto   ekonomické   podklady   pre   uloženie   pokuty,   ktoré   sú   podrobne odôvodnené v rozhodnutí protimonopolného úradu, ako i žalovaného a ktorých správnosť žalobca namieta, sú rozumným spôsobom správnymi orgánmi odôvodnené a to rozsiahle a precíznym spôsobom a preto ich odvolací súd po preskúmaní považuje za vecne správne. Úrad pri ukladaní pokuty správne posudzoval závažnosť a dĺžku porušenia zákona zo strany   žalobcu   a   pri   posudzovaní   závažnosti   tohto   porušenia   zobral   do   úvahy   jeho povahu ako i skutočný dopad na príslušný relevantný trh. V danom prípade úrad pri určení výšky   pokuty   rešpektoval   Metodický   pokyn   o   postupe   pri   určovaní   pokút   v   prípadoch zneužívania   dominantného   postavenia   a   dohôd   obmedzujúcich   súťaž,   v   zmysle   ktorého ako východisko pri určení pokuty zobral do úvahy relevantný obrat podnikateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že námietky žalobcu ohľadne výšky uloženej pokuty, že nezodpovedá kritériám stanoveným v §   38   ods.   10   Zákona   ochrane   hospodárskej   súťaže,   sú účelové   a   zavádzajúce.   Výška pokuty   je   v   rozhodnutiach   správnych   orgánov   podľa   názoru   odvolacieho   súdu transparentným   spôsobom   zdôvodnená   v   súlade   s   ustanovením   §   47   ods.   3   zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V tomto smere úrad správne aplikoval i judikatúru Českej republiky, kde sa aplikuje obdobná právna úprava dôkazom čoho je i rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 6 A 96/2002.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok Krajského   súdu   v   Bratislave   ako   nezákonný   v   zmysle   ust.   §   220   O.   s.   p.   za   použitia ustanovenia   §   246c   ods.   1   O.   s.   p.   zmenil   a   žalobu   žalobcu   ako   nedôvodnú   v   zmysle ustanovenia § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.»

V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť   orgánov   verejnej   správy, ale preskúmať   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánu   verejnej   správy,   o   ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok   v   konkrétnom   druhu   správneho   konania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   z   tohto   aspektu   aj   dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu   nie   je   dostatočne   odôvodnený.   Podľa   sťažovateľa   absentuje   argumentácia,   ktorá by primerane   odôvodnila   závery   najvyššieho   súdu   o   vecnej   správnosti   rozhodnutí protimonopolného úradu a rady predovšetkým vo vzťahu k

- jednoznačnosti   a zrozumiteľnosti   formulácie   výroku,   ktorým   sa   vymedzuje neprípustná praktika (podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nerešpektoval svoju doterajšiu rozhodovaciu prax),

- správnosti   výšky   uloženej   sankcie   a   aplikácie   správnej   úvahy   –   pričom   v   tejto súvislosti   namieta   sťažovateľ   jednak   určenie   obdobia   trvania   protiprávneho   konania, ako aj vyhodnotenie priťažujúcej okolnosti „vedomé sťažovanie priebehu konania“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd

-   sa   dostatočne   nevysporiadal   s   kvalifikáciou   konania   podľa   čl.   102   Zmluvy o fungovaní EÚ, t. j. že došlo ku konaniu, ktoré je zjavne spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi,

- nevyhodnotil, či konanie sťažovateľa nemožno posúdiť podľa osobitnej skutkovej podstaty, a ani to, či boli naplnené znaky generálnej klauzuly, t. j. či konanie obmedzilo alebo mohlo obmedziť súťaž.

Najvyšší   súd sa   podľa   sťažovateľa bez náležitej   argumentácie odchýlil od   svojej doterajšej rozhodovacej praxe týkajúcej sa sankcionovania na základe generálnej klauzuly (§ 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom období, pozn.), pričom z tohto hľadiska prekročil žalobnú argumentáciu, pretože sťažovateľ namietal len jednoznačnosť a zrozumiteľnosť výroku, ktorým sa identifikuje praktika.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   mu   najvyšší   súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdom a vyjadriť   sa   k   vykonávaným   dôkazom,   pretože   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania a rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol. Svoj rozsudok pritom založil na takej argumentácii, ku ktorej sa mal možnosť vyjadriť až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (napr. k tvrdeniu, že si musel byť jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania). Tento procesný postup najvyššieho súdu viedol podľa sťažovateľa aj k tomu, že rozhodnutia   protimonopolného   úradu   a   rady   neboli   fakticky   podrobené   súdnemu prieskumu   −   dôvody   uvádzané   najvyšším   súdom   boli   v   rozpore   s   dôvodmi   správnych orgánov a boli odlišné od dôvodov krajského súdu, a navyše neboli ani predmetom žaloby.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd v ňom poukázal na spôsob, akým protimonopolný úrad a rada vymedzili protisúťažné konanie sťažovateľa – poukázal na dobu trvania protisúťažného konania vymedzenú jeho začiatkom a ukončením, tiež na vymedzenie relevantného trhu a na podstatu konania sťažovateľa, ktoré spočívalo v rozdielnom nastavení systému platieb za ochrannú známku Zelený bod pre licenčných klientov a servisných klientov, ktorý nebolo možné racionálne odôvodniť, napr. nákladmi   na   správu   ochrannej   známky   a   pod.   a   ktorý   nijako   nerozlišoval, či sa na obaloch táto ochranná známka reálne nachádzala. Najvyšší súd tiež poukázal na to, že správne orgány sa vysporiadali s tým, že toto konanie nebolo možné subsumovať pod žiadnu osobitnú skutkovú podstatu, a tiež, že aplikácia čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ bola odôvodnená tým, že konanie sťažovateľa malo vplyv na dovoz tovarov označených alebo neoznačených ochrannou známkou Zelený bod. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu podrobne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa novosti vymedzenej praktiky   a tým,   či   tento   aspekt   praktiky   odôvodňuje   odlišný   prístup   pri   určení   sankcie za toto   konanie.   V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   poukázal na rozhodnutie   vo   veci   Astra Zeneca, v ktorom napriek novosti praktiky boli uložené prísne sankcie.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s otázkou subjektívneho vzťahu porušiteľa k svojmu konaniu, ktoré nesie prvky   novosti,   t.   j.   či   sa   z   hľadiska   zavinenia   vyžaduje   úmysel   alebo   nedbanlivosť a aký vplyv má forma zavinenia na uloženie sankcie. Konštatoval, že Európsky súdny dvor (v súčasnosti   SDEÚ,   pozn.;   ďalej   aj   „ESD“)   v   rozhodnutí   vo   veci   Deutsche   Telekom považoval z tohto hľadiska za relevantné, že konanie je sankcionovateľné, ak „si dotknutý podnik nemôže nebyť vedomý protisúťažnej povahy svojho správania a to bez ohľadu na to, či si je alebo nie je vedomý toho, že porušuje pravidlá zmluvy o hospodárskej súťaži“.

V kontexte s označeným rozhodnutím formuloval najvyšší súd záver, podľa ktorého si sťažovateľ „musí byť jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania, ktoré bolo vedomé,   a   ktorá   skutočnosť   vyplýva   z   jednotlivých   rozdielnych   zmlúv   pre   servisných klientov a licencovaných klientov...“. Sťažovateľ namieta, že tento záver najvyššieho súdu je v rozpore   so   záverom   protimonopolného   úradu,   ktorý   vo svojom   rozhodnutí   uviedol, že sa   dá „predpokladať,   že   ENVI-PAK,   a.   s.   nemusel   vedieť,   že   jeho   konanie   zakladá porušovanie súťažných pravidiel“ (odsek 255, s. 64 rozhodnutia protimonopolného úradu).

Z relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia protimonopolného úradu podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že tento záver protimonopolný úrad formuloval výlučne na účely určenia výšky sankcie, a to v kontexte toho, že praktika sa týka práva duševného vlastníctva a   relevantného   trhu   v   tejto   oblasti,   kde   absentuje   rozsiahlejšia   judikatúra   príslušných orgánov.   Takémuto   pochopeniu   relevantnej   časti   odôvodnenia   protimonopolného   úradu svedčí   aj   to,   že   tento   „predpoklad“   vyhodnotil   protimonopolný   úrad   ako   poľahčujúcu okolnosť, na základe ktorej znížil výšku uloženej pokuty sťažovateľovi o 99 %. V tejto súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   napr.   na   záver   rady   vo   svojom rozhodnutí, ktorým sumarizuje aj príslušné závery protimonopolného úradu, podľa ktorého sa „stotožňuje so záverom prvostupňového orgánu v tom, že správanie... ako celok malo obmedzujúci efekt na súťaž na zadefinovanom relevantnom trhu a teda neboli posudzované jeho jednotlivé súčasti samostatne, keďže jednotlivé kroky a správanie... navzájom súviseli a boli uvedené...   do   praxe v snahe   dosiahnuť jeden a   ten istý   cieľ,   a to   posilniť   svoje protiprávne postavenie na relevantnom trhu... na úkor konkurencie.“ (odsek   324, s. 66 rozhodnutia rady).

Citovaný   právny   záver   správnych   orgánov   podľa   názoru   ústavného   súdu korešponduje s uvedeným záverom najvyššieho súdu, ktorý takto vyjadril vedomý a cielený charakter   konania   sťažovateľa   smerujúci   k   vylúčeniu   alebo   obmedzeniu   konkurencie na relevantnom trhu s využitím výhradného práva na udeľovanie súhlasu na používanie označenia   Zelený   bod   na   území   Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd   uvedený   záver formuloval v kontexte s rozhodnutím ESD vo veci Deutsche Telekom, ktorým ESD stanovil minimálny štandard pre sankcionovanie konania súťažiteľa. Tento záver, t. j. že konanie sťažovateľa   je   konaním   sankcionovateľným,   pretože   systematicky   a   cielene   smerovalo k nedovolenému   obmedzeniu   súťaže   na   relevantnom   trhu   a   predstavovalo   zneužitie dominantného postavenia, vyplýva aj z rozhodnutí správnych orgánov. Na tomto základe ústavný súd neakceptoval predmetnú námietku sťažovateľa.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s tým, či možno sankcionovať konanie, ktoré   je   subsumované   pod   generálnu   klauzulu.   Poukázal   pritom   na judikatúru   ESD a na relevantné   rozhodnutia   Najvyššieho   správneho   súdu   Českej   republiky   (vo   veciach Sazka a UPC) a tiež na podstatu práva na ochranu hospodárskej súťaže podľa čl. 55 ods. 2 ústavy,   ktorého   naplnenie   predpokladá   skôr   teleologický   výklad   príslušných   právnych noriem. Najvyšší súd porovnal znenie § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. a čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré obsahujú demonštratívny výpočet skutkových podstát. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol aj obsah vyjadrenia Európskej komisie podľa čl. 15 ods.   3   nariadenia   č.   1/2003,   v   ktorom   Európska   komisia   argumentovala   možnosťou postihnúť   konanie   založené   na   všeobecnom   ustanovení   (generálnej   klauzule)   v   čl.   82 Zmluvy o ES, teraz čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ (rozsudky ESD vo veciach Michelin a British   Airways).   Z uvedených   dôvodov   podľa   názoru   ústavného   súdu   neobstojí argumentácia   sťažovateľa,   že tento   právny   záver   najvyššieho   súdu   je   všeobecný, bez konkrétneho odkazu na relevantnú judikatúru.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že právnym záverom o sankcionovaní na základe generálnej   klauzuly   sa   najvyšší   súd   odchýlil   od   svojej   doterajšej   rozhodovacej   praxe (rozsudky sp. zn. 3 Sžh 3/2010 z 3. 5. 2011 vo veci „Marianum“ a sp. zn. 4 Sžhpu 1/2011 z 28. 6. 2011 vo veci „Slovak Telekom – miestne vedenia“, pozn.), ústavný súd uvádza, že ani   rozdielnosť   judikatúry   najvyššieho   súdu   ešte   neznamená,   že najvyšší   súd v sťažovateľovej veci rozhodol arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry ESĽP [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu najvyšším   súdom   a   v   inštitúte   prijímania stanovísk k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom   najvyššieho   súdu   alebo   príslušným   kolégiom   najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   mu   neprislúcha zjednocovať in   abstracto judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   17/01).   Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno takýto postup automaticky považovať zs porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho   súdu   (III.   ÚS   376/09).   Judikatúra   totiž   nemôže   byť   bez   vývoja   a   nie   je vylúčené,   aby (a   to   aj   pri   nezmenenej právnej   úprave)   bola   nielen   doplňovaná o   nové interpretačné závery, ale aj menená za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a   presvedčivým   vysvetlením   takéhoto   postupu   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   226/2012). Z hľadiska zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je totiž neudržateľné, aby najvyššia súdna inštancia nemohla revidovať svoje právne závery v skutkovo a právne súvisiacich, resp.   obdobných   veciach,   pokiaľ   sú   zmenené   právne   názory   dôkladne   a   presvedčivo vysvetlené, a len z dôvodu   existencie   iného (skoršieho)   súdneho rozhodnutia zotrvávať na právnych názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia na nové súvislosti prípadov ukázali ako prekonané (III. ÚS 11/2014).

Z   argumentácie   obsiahnutej   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   je   zrejmé, že revíziu právneho záveru o sankcionovateľnosti na základe generálnej klauzuly najvyšší súd náležite odôvodnil – poukázal na judikatúru ESD a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, na vyjadrenie Európskej komisie, na základe ktorých formuloval svoje ďalšie právne úvahy a výklad príslušných právnych noriem (čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ, § 8 ods. 2 a ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z., čl. 55 ods. 2 ústavy). Na tomto základe podľa názoru   ústavného   súdu   nemožno   akceptovať   námietku   sťažovateľa   o   porušení   jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru, ku ktorému malo dôjsť odlišným posúdením možnosti sankcionovať konanie subsumované pod generálnu klauzulu vyjadrenú v § 8 ods. 2 a 6 zákona č. 136/2001 Z. z.

V   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   kvality   zistenia   skutkového stavu, totožnosti skutku, možnosti vyjadriť sa k dôkazom, hodnotenia skutočností na účely ukladania   sankcie   a   pod.   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   z   administratívneho   spisu je zrejmé, že sťažovateľ vo viacerých prípadoch uplatňoval svoje právo nahliadnuť do spisu, predkladal   svoje   vyjadrenia   k   relevantným skutočnostiam. Protimonopolný úrad aj rada sťažovateľovi poskytli procesný priestor na to, aby sa podieľal na zisťovaní skutkového stavu   a   objasňovaní   rozhodujúcich   skutočností.   Správne   orgány   odôvodnili   svoj   postup a svoje   závery   v   súvislosti   s   údajmi,   ktoré   predložil   sťažovateľ   a   ktoré   vyhodnotili ako nepravdivé a skresľujúce a mali tak za následok zvýšenie uloženej pokuty. Uvedené námietky   sťažovateľa   nemajú   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavnoprávnu   relevanciu, t. j. procesný   postup   protimonopolného   úradu   a   rady   nevykazuje   také   nedostatky,   ktoré by z materiálneho   hľadiska   mohli zasiahnuť do   základných   práv   sťažovateľa.   Na   tomto základe podľa názoru ústavného súdu ani závery najvyššieho súdu, prostredníctvom ktorých akceptoval procesný postup protimonopolného úradu a rady, nie sú arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) v tomto kontexte   tiež   poukazuje   na   to   že   napadnuté   rozhodnutie   posudzuje   iba   z   hľadiska ústavnoprávnych   kritérií   a na   základe   nich   garantovaných   základných   práv   a   slobôd. Vzhľadom na to nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach   prípadu   aplikovaných   „podústavných“   právnych   noriem   ani   opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť   zoznam   eventuálnych   pochybení   najvyššieho   súdu,   ak tieto   nemajú   takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, IV. ÚS 209/2011).

Sťažovateľ   tiež   namieta   postup   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorý na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie a rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol, hoci vzhľadom na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku (napr. zmena judikatúry) bolo podľa jeho názoru vhodnejšie, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tým, že najvyšší súd nezvolil uvedený postup, mal odňať sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ však nenamieta, že neboli splnené zákonné podmienky na procesný postup, ktorý zvolil najvyšší súd v napadnutom konaní, tvrdí, že ním navrhnutý postup by bol vhodnejší, prípadne účelnejší.

Podľa   §   250ja   ods.   2   OSP   odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi   pojednávanie,   ak   to   považuje   za   potrebné,   alebo   ak   vykonáva   dokazovanie. Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.

Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu   zamietol,   môže   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   tak,   že   zruší   rozhodnutie správneho   orgánu   a   vráti   vec   žalovanému   správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie.   Inak o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona, t. j. v danom prípade na vec sa vzťahujúceho podľa § 220 OSP, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   touto   námietkou   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 122/2013).

V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní je potrebné vychádzať z   toho,   že   najvyšší   súd   vykonal   voľbu   medzi   viacerými   do   úvahy   prichádzajúcimi procesnými postupmi a tento zákonom dovolený procesný postup treba posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah ku všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného   postupu.   To   však   ešte   neznamená,   že   táto   voľnosť   je   bez   obmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj § 250ja OSP tak ako napokon každé zákonné ustanovenie sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy) (m. m. IV. ÚS 196/2014, IV. ÚS 117/04).

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa nezistil však také skutočnosti, ktoré   by   viedli   k   záveru,   že   najvyšší   súd   konal   arbitrárne   pri   interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 250ja ods. 2 a 3, §   220   OSP)   upravujúcich   jeho   procesný   postup   ako   odvolacieho   súdu   pri   prejednaní odvolania   sťažovateľa.   Ústavný   súd   nezistil   ani také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   viesť k záveru,   že najvyšším   súdom   zvolený   procesný   postup   mal   za   následok   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd svoj rozsudok nezaložil na dôkaze, ktorý by nebol vykonaný a hodnotený v správnom konaní,   preto   jeho   postupom   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Rovnako tak námietka sťažovateľa o netransparentom postupe najvyššieho   súdu   pri   zmene   termínu   verejného   vyhlásenia   rozsudku   z   25.   apríla   2013 na 23. máj 2013 neindikuje možný ústavnoprávne relevantný rozmer, t. j. možnosť vysloviť porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   najvyššieho   súdu   nie   sú arbitrárne. Odôvodnenie namietaného rozsudku poskytuje dostatočný podklad pre právne závery,   ku   ktorým   najvyšší   súd   dospel,   preto   ich   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnené, a preto sú ústavne udržateľné. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto právneho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   najvyššieho   súdu   najmä   príslušných   ustanovení   zákona č. 136/2001   Z.   z.   a   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   takéto   nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 23. mája 2013 po prípadnom prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2014