znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 489/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. E. Ž., H., zastúpeného advokátom JUDr. T. M., K., vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   15 Co 67/2010   zo 17. decembra   2010   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo 29/2012 z 29. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. E. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 doručená   sťažnosť   MVDr.   E.   Ž.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 67/2010 zo 17. decembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 29/2012 z 29. januára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ   v rámci reštitučných nárokov, požiadal dňa 18. 9. 1991 Mesto H. o vydanie nehnuteľnosti... zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č... Katastrálneho územia H. Po tom, čo mesto H. odmietlo vydať nehnuteľnosti, sťažovateľ sa domáhal žalobou na Okresnom súd Svidník...

Okresný súd Svidník žalobe rozsudkom zo dňa 25. januára 2010 vyhovel a prikázal vydať nehnuteľnosti, sťažovateľovi tak ako sú zakreslené na geometrickom pláne... V   zákonom   stanovenej   lehote   podal   proti   rozsudku   Okresného   súdu   odvolanie žalovaný. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci....

Krajský   súd   v   Prešove   na   odvolanie   rozsudkom   zo   17.   decembra   2010   sp.   zn. 15 Co 67/2010 napadnutý rozsudok Okresného súdu v Humennom vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol....

Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove   napadol   žalobca   v   1.   rade   dovolaním z 24. decembra 2010. Dovolateľ mal za to, že Krajský súd v Prešove nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav...

Najvyšší sud Slovenskej republiky, preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu v 1. rade nie je dôvodné a dovolanie zamietol.“

Sťažovateľ   ani   pred   krajským   súdom   a   ani   pred   najvyšším   súdom   nenamietal porušenie   konkrétnych   procesných   práv,   ale   spôsob   výkladu   a   použitia   označených ustanovení   zákona   č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“). Podstata rozdielnych názorov sťažovateľa na jednej strane a krajského súdu a najvyššieho súdu na strane druhej sa týkala odpovede na otázku, či vyvlastnené nehnuteľnosti slúžili na cieľ, pre naplnenie ktorého k vyvlastneniu došlo.   Podľa   okresného   súdu   nebol   účel   vyvlastnenia   naplnený,   pretože   tak   projektová úloha,   ako   aj   terajší   stav   potvrdzujú,   že   nehnuteľnosti,   vydania   ktorých   sa   sťažovateľ domáha, neboli zastavané v súlade s účelom vyvlastnenia. Na rozdiel od toho krajský súd konštatoval,   že   keďže   požadované   nehnuteľnosti   sa   nachádzajú „na   území   Sídliska   III v H... bol nepochybne splnený účel vyvlastnenia – komplexnej výstavby sídliska III“, pričom podľa krajského súdu je „naplnenie zámeru vyvlastnenia dotknutých nehnuteľností splnené aj   tým,   že   dotknuté   nehnuteľnosti   mali   slúžiť   ako   verejné   priestranstvo   pre   obyvateľov Sídliska III“.

Najvyšší súd ako súd dovolací skonštatoval, že sťažovateľ krajskému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. V okolnostiach   prípadu   najvyšší   súd   predovšetkým   skúmal,   či   bol   naplnený   účel vyvlastnenia, t. j. či vyvlastnená vec existuje a slúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená. Keďže vo „vyvlastňovacom rozhodnutí Mestského národného výboru v H. z 19. mája 1971 číslo:   Výst.   -   1250/337/1971,   je   uvedené,   že   Mestský   národný   výbor   predmetné nehnuteľnosti vyvlastnil pre investičnú výstavbu Sídliska III. v H., ktoré bolo predmetom plánu   výstavby   v   roku   1971“,   podľa   najvyššieho   súdu   treba   vychádzať   z toho,   že vyvlastňovacie   rozhodnutie   definuje   účel   vyvlastnenia   veľmi   všeobecne   ako   investičnú výstavbu. Najvyšší súd sa ďalej zaoberal definíciou pojmu „sídlisko“ a dospel k záveru, že sídlisko treba chápať ako „celok zahŕňajúci nielen obytné objekty,objekty občianskej a technickej vybavenosti ale aj plochy nachádzajúce sa medzi týmito objektmi ak v rámci sídliska plnia nejakú konkrétnu funkciu“, pričom „nie je nijak prekvapivé že jednotlivé funkcie pozemkov funkčne nadväzujúcich na bytové komplexy sa v priebehu času menia“. Podľa najvyššieho súdu preto „predmetné nehnuteľnosti boli využité pre výstavbu Sídliska III.   v H.“ a nehnuteľnosti,   ako   aj   na   nich   postavené   objekty „slúžia   komplexnému využívaniu   sídliska   jeho   obyvateľmi,   sú   objektmi   občianskej   a   technickej   vybavenosti sídliska, teda účel pre ktorý boli vyvlastnené bol naplnený a preto nemôžu byť predmetom vydania“. V dôsledku toho bolo dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietnuté.Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, sťažovateľ takýto výklad najvyššieho súdu   považoval   za   svojvoľný   (III.   ÚS   85/09),   arbitrárny   a   zjavne   neodôvodnený (IV. ÚS 115/03),   ako   aj   ústavne   nekonformný   (III.   ÚS   349/09).   Ako   už bolo   uvedené, podstata sťažnosti sťažovateľa spočívala v tom, že podľa jeho názoru pozemky, ktoré mu boli vyvlastnené, neboli využité na predpokladaný účel vyvlastnenia, zatiaľ čo krajský súd a najvyšší súd dospeli k záveru, že na tento účel použité boli. Tým, že krajský súd a najvyšší súd v tejto otázke zaujali názor odlišný od názoru sťažovateľa, mali porušiť jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   I   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15 Co 67/2010 zo dňa 17. 12. 2010 porušené bolo.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom a rozsudkom Najvyššieho súd Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 29/2012, zo dňa 29. 1. 2013 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského sudu v Prešove č. k. 15 Co 67/2010 zo dňa 17. 12. 2010 z a rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 29/2012, zo dňa 29. 1. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach.

4. Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení nálezu do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd podľa   ústavy   alebo ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Podľa   uvedených   kritérií   preto   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   ústavnú   sťažnosť sťažovateľa.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 15 Co 67/2010 zo 17. decembra 2010

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   právomoc   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva   na   ústavnom   súde   iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných a účinných prostriedkov právnej nápravy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že vo veci sťažovateľa rozhodoval ako odvolací súd krajský   súd,   pričom   jeho   rozsudok   napadol   sťažovateľ   dovolaním   na   najvyššom   súde. Najvyšší   súd   po   zistení,   že   ide   o rozsudok,   ktorý   možno   napadnúť   týmto   opravným prostriedkom (§ 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je dôvodné. V dôsledku toho bola námietka porušenia základných práv označených sťažovateľom uplatniteľná v systéme všeobecného súdnictva na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy.

Ústavný súd preto uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku krajského súdu, pretože to bolo   v   právomoci   najvyššieho   súdu   v   rámci   dovolacieho   konania   začatého   na   základe podnetu samotného sťažovateľa. Neúspech v odvolacom konaní nie je dôvodom na začatie konania   o ústavnej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 29/2012 z 29. januára 2013

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil, že nie je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V dôsledku toho nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, a ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti nie je ani podávanie výkladu právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd   v   konkrétnom   prípade   aplikoval.   Za   výklad a aplikáciu   zákonov   je   zodpovedný   výlučne   všeobecný   súd,   pričom   ústavný   súd   sa obmedzuje na zistenie, či uskutočnený výklad je ústavne akceptovateľný a nie je popretím účelu, podstaty a zmyslu použitého predpisu. Z tohto dôvodu sa úloha ústavného súdu obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov podaného výkladu a aplikácie zákonov všeobecným súdom s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné neudržateľné a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05, III. ÚS 259/2012).

Ústavný súd v medziach takto vymedzenej právomoci preskúmal spôsob a rozsah odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   s   ohľadom   na   dôvody,   ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu zákona č. 87/1991   Zb.,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s   označenými   základnými právami   podľa   ústavy   a   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd predovšetkým vyslovil právny názor k základnému sťažovateľom nastolenému problému (t. j. či došlo, alebo nedošlo k naplneniu účelu   vyvlastnenia),   poukázal   na   to,   akými   zákonnými   ustanoveniami   a   tiež   úvahami sa riadil   a aké zistenia ho   viedli   k   vyslovenému   právnemu   názoru. Na   podporu   svojho názoru použil komparatívnu   metódu   výkladu   právnej   normy s použitím   zodpovedajúcej súdnej judikatúry. Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu preto nemožno označiť za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neopodstatnenosti   či   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, a preto nie je oprávnený a ani povinný jeho postup a zdôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že v dovolacom konaní pred najvyšším súdom nemal   rozhodovať   JUDr.   J.   K.,   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   túto   časť   sťažnosti žiadnym   relevantným spôsobom   neodôvodnil,   a keďže nesplnil   požiadavku   podľa   §   20 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde,   ústavný   súd   nemal   dôvod   bližšie   sa   zaoberať   touto námietkou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013