znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 489/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. Ž., L., Slovinská republika, t. č. vo väzbe I., zastúpeného Mgr. P. O., T., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených   v čl.   5   ods.   3   a 4   a   čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   a),   b)   a c)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a jeho uznesením z 18. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 84/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2012 doručená sťažnosť A. Ž., L., Slovinská republika, t. č. vo väzbe I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených   v čl.   5   ods.   3   a 4   a   čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   a),   b)   a c)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   35/2012   a jeho uznesením z 18. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 84/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm.   c)   a ods.   4   písm.   c)   zákona č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona a pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Sťažovateľ   bol   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn. Tp 66/2010 z 27. decembra 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5 Tpo 71/2010-32 z 29. decembra 2010 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).   O ostatnom   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   do   30.   júna   2012 rozhodol sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn. 0 Tp 30/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 6 Tpo 21/2012-45 z 10. mája 2012.

Prokurátor odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   podal   okresnému   súdu   30.   mája   2012   pod   sp.   zn. XIV Gv 1/2011 na sťažovateľa a ďalšieho obvineného obžalobu. Dňa 18. júna 2012 okresný súd na neverejnom zasadnutí po podaní obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol uznesením sp. zn. 2 T 35/2012 o tom, že sťažovateľa (spolu s ďalším obvineným) ponecháva   vo   väzbe   z dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a),   b)   a c)   Trestného poriadku.

Proti rozhodnutiu okresného súdu z 18. júna 2012 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 5 Tos 84/2012-7563 z 28. júna 2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú.

Podľa   názoru   sťažovateľa   tak okresný   súd,   ako   aj krajský   súd   svojimi postupmi a rozhodnutiami   porušili   jeho   základné   práva   zaručené   ústavou   a práva   zaručené dohovorom, a to „nedoručením obžaloby bez meškania v zmysle § 240 ods. 1 Trestného poriadku“, čím mu „bola v konaní o ponechaní vo väzbe zmarená možnosť poznať obsah obžaloby,   byť   oboznámený   s obsahom   obžaloby   a poznať   právnu   argumentáciu prokurátora, náležite sa pripraviť na neverejné zasadnutie a vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sú podstatné v rámci... obhajoby. Týmto postupom bola tiež porušená zásada rovnosti strán   v konaní   pred   súdom   a zmarené...   právo   na   obhajobu   v konaní   o ponechaní   vo väzbe.“.

Sťažovateľ   je   ďalej   presvedčený,   že   k porušeniu   jeho   práv   došlo   aj   tým,   že „uznesenie   Okresného   súdu   Trnava   o ponechaní   vo   väzbe   je   založené   na   odôvodnení predchádzajúceho   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Trnave   zo   dňa   10. 5. 2012,   sp.   zn. 6 Tpo/21/2012, čo odporuje § 79 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého súd je povinný skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo sa zmenili. Preto odkázanie na predchádzajúce rozhodnutie o väzbe je nedostatočné.“.

Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené, a tým nepreskúmateľné, pretože „nereaguje na žiadnu z námietok obhajoby a bez relevantného odôvodnenia sa stotožňuje s uznesením Okresného súdu Trnava, že dôvody väzby trvajú a tieto sa nezmenili“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že krajský   súd   sa   vo svojom   rozhodnutí   vôbec nezaoberal jeho argumentáciou uvedenou v odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, a tým mu odoprel právo „dostať odpoveď na... argumenty proti väzbe“.

Sťažovateľ spochybňuje postup krajského súdu aj v tom smere, že „sťažnosť bola doručená   Okresnému   súdu   Trnava   dňa   26.   6.   2012,   pričom   o sťažnosti   bolo   Krajským súdom v Trnave rozhodnuté už 28. 6. 2012.... je zrejmé, že súd v tak krátkej lehote ani nemohol dostatočne objektívne vyhodnotiť námietky obhajoby vo vzťahu k väzbe.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 5 Tos/84/2012 a jeho rozhodnutím zo dňa 28. 6. 2012, č. k. 5 Tos/84/2012-7563 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. 2 T/35/2012 a jeho rozhodnutím zo dňa 18. 6. 2012, sp. zn. 2 T/35/2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. 6. 2012, č. k. 5 Tos/84/2012-7563 a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 18. 6. 2012, sp. zn. 2 T/35/2012 sa zrušujú.

4. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 4.000,- €..., ktoré sú Krajský súd v Trnave v sume 2.000,- € a Okresný súd Trnava v sume 2.000,- € povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinní nahradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 263,53 €... na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní a na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, základného práva   na možnosť   vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   35/2012   a jeho   uznesením   z 18.   júna   2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 84/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 a jeho uznesením z 18. júna 2012

Pokiaľ   ide   o   namietanie   porušenia   základných   práv   zaručených   ústavou   a   práv zaručených dohovorom označeným postupom a rozhodnutím (uznesenie z 18. júna 2012) okresného súdu, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, postup a rozhodnutie okresného súdu boli na základe využitia riadneho opravného prostriedku (sťažnosti) preskúmané krajským súdom v druhostupňovom konaní. Krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Tos 84/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012

Porušenie svojich   práv   sťažovateľ   vidí   najmä v nedodržaní   zásady   rovnosti   strán v konaní a v porušení práva na obhajobu, ku ktorým malo dôjsť tým, že mu nebola pred rozhodovaním a rozhodnutím o jeho osobnej slobode po podaní obžaloby táto doručená, a to nielen v jeho materinskom jazyku, ale ani v jazyku, v ktorom sa vedie trestné konanie. Obžaloba   pritom   nebola   doručená   ani   jeho   obhajcovi.   O   väzbe   sťažovateľa   bolo   teda rozhodnuté   bez   možnosti poznania   obsahu   obžaloby, bez   možnosti   poznať   právnu argumentáciu prokurátora a bez náležitej možnosti pripraviť sa na neverejné zasadnutie.

Sťažovateľ vzhľadom na absenciu reakcie druhostupňového súdu na tieto namietané pochybenia, ktorých sa dopustil okresný súd, považuje rozhodnutie krajského súdu č. k. 5 Tos   84/2012-7563   z 28.   júna   2012   za   neodôvodnené,   a tým   aj   nepreskúmateľné. Správnosť   postupu   krajského   súdu   spochybňuje   aj   v dôsledku   rýchleho   rozhodnutia   (v krátkom čase) o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu výčitku, že o jeho osobnej slobode bolo rozhodnuté bez toho,   aby   jemu   a jeho obhajcovi   bola predtým   doručená   obžaloba, k tomu   ústavný   súd poznamenáva, že Trestný poriadok rozhodovanie o väzbe podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku nepodmieňuje doručením obžaloby osobe, na ktorú bola obžaloba podaná (a jej obhajcovi).

Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku ak je (po podaní obžaloby, pozn.) obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   základnou   alebo   predĺženou   lehotou   väzby v prípravnom konaní.

Podmienkou postupu všeobecného súdu podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku je samotné podanie obžaloby príslušnému súdu (nie jej doručenie stranám trestného konania), čím   dôjde   ku   skončeniu   prípravného   a   začatiu   súdneho   konania,   a tým   aj   k potrebe rozhodnutia o väzbe pokračujúcej z prípravného konania v tomto štádiu (súdnom) trestného stíhania.

Ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby pri rozhodovaní okresného súdu o osobnej slobode mal sťažovateľ nevyhnutne možnosť reagovať na skutočnosti uvedené v obžalobe, a teda aby mu táto musela byť pred rozhodnutím o väzbe doručená.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   rovnosti   zbraní   je   potrebné   uviesť,   že   pri rozhodovaní o ponechaní sťažovateľa vo väzbe tento bol pred okresným súdom vypočutý aj za   účasti   svojho   obhajcu.   Sťažovateľ   teda   mal   možnosť   v tomto   konaní   predložiť konajúcemu súdu všetky svoje argumenty proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Mohol teda reagovať aj na tvrdenia generálnej prokuratúry ako strany trestného konania zastávajúcej názor,   že dôvody   väzby u sťažovateľa   nepominuli.   Táto   okolnosť   prípadu   preto   takisto vylučuje, aby podmienkou zachovania zásady rovnosti strán (zbraní) v konaní o osobnej slobode sťažovateľa bolo doručenie obžaloby jemu ako obvinenému.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že v odôvodnení rozhodnutia druhostupňového súdu absentujú odpovede na jeho argumenty, ústavný súd poznamenáva, že aj z judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že   súd   je   zaviazaný odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné   požiadavky   spravodlivého   procesu,   možno   podľa   záverov   ESĽP   posúdiť   len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (obdobne rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú   poznámku   či   pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú   odpoveď   na   riešenie   konkrétneho   právneho   problému   (obdobne   napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07, III. ÚS 260/07).

V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím o osobnej slobode a ako také musí spĺňať určité náležitosti vzťahujúce sa práve na predmet konania. Predmetom konania bolo posúdenie dôvodnosti ponechania sťažovateľa vo väzbe v danom konkrétom štádiu trestného stíhania (po podaní obžaloby), a nie preskúmavanie obžaloby ako takej. Preto, ak krajský súd odpovedal v napadnutom rozhodnutí na právne významné otázky týkajúce sa väzby sťažovateľa, postupoval v súlade s ústavno-procesnými princípmi upravujúcimi osobnú slobodu jednotlivca. Z tohto pohľadu je rozhodujúce to, že nemohlo zo strany krajského súdu dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa tým, že nereagoval na otázky, ktoré s predmetom tohto konkrétneho prípadu nesúviseli.

Pokiaľ ide o správnosť rozhodnutia krajského súdu z hľadiska posúdenia zachovania ochrany   sťažovateľových   základných   práv   a slobôd,   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými súdmi   vrátane   konania   o   väzbe.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). V nadväznosti na uvedené právne názory (vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu a ESĽP) ústavný súd považoval za potrebné opäť zdôrazniť, že predmetom konania pred krajským súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   5   Tos   84/2012-7563   z   28.   júna   2012 zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   35/2012 z 18. júna   2012,   ktorým   bol   sťažovateľ   po   podaní   obžaloby   ponechaný   vo   väzbe. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

„Podľa názoru krajského súdu naďalej trvajú dôvody, pre ktoré boli obvinení vzatí do väzby. Obvineným hrozí v prípade uznania viny vysoký trest, naviac sú obaja cudzími štátnymi príslušníkmi a existuje podozrenie, že obvinení sa pohybovali po viacerých štátoch Európy, čo odôvodňuje obavu, že by mohli - ak by boli prepustení na slobodu - ujsť alebo sa skrývať za účelom vyhýbania sa trestnému stíhaniu.

Obaja obvinení sú podozriví zo spáchania rozsiahlej trestnej činnosti organizovaným spôsobom s kontaktmi na viaceré osoby, takže hrozí aj obava, že v prípade prepustenia z väzby   by   sa   mohli   s týmito   osobami skontaktovať   za   účelom   ich   ovplyvňovania,   a tak mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie.

Trestná   činnosť,   zo   spáchania   ktorej   sú   obvinení   dôvodne   podozriví,   mala   byť páchaná počas dlhšieho časového obdobia, obvinení nie sú zamestnaní a nemajú žiadny legálny   príjem,   čo   odôvodňuje   obavu,   že   prepustením   z väzby   na   slobodu,   by   mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať. Týmto sú naďalej dané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por.“

Ústavný súd opätovne poznamenáva, že rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím o osobnej slobode, t. j. o väzbe sťažovateľa. V súvislosti s tým je podstatné to, aby konajúci všeobecný súd v odôvodení takéhoto svojho rozhodnutia dal odpovede na otázky, ktoré sú pri   rozhodovaní   o osobnej   slobode   relevantné.   Týmito   otázkami   sú   otázky:   či   doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú   dôvody   na podozrenie, že   tento   skutok   spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že sa bude správať spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku.

Z citovanej   časti   odôvodnenia   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   otázkam dôvodnosti   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   dostatočným   spôsobom   zaoberal.   Skúmal predpoklady pokračovania jeho väzby a tieto považoval za naplnené. Neopomenul uviesť ani konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplývala dôvodná obava, že by sa sťažovateľ mohol po prepustení z väzby na slobodu správať spôsobom predpokladaným v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).

Ústavný   súd   tvrdí,   že   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   poskytol   sťažovateľovi jednoznačný   obraz   o skutkových   okolnostiach,   ktoré   podľa   jeho   názoru   aj   v súčasnom štádiu trestného konania opodstatňujú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného   poriadku.   Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   obsahuje   dostatok relevantných dôvodov na jeho výrok o zamietnutí opravného prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol ponechaný vo väzbe. Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 84/2012 z 28. júna 2012 za ústavne udržateľné, pričom sa nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Vzhľadom   na   správnosť   postupu   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   o osobnej slobode   v spojení   s argumentáciou   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   prameniaceho z okolnosti, že mu nebola doručená obžaloba, ústavný súd poznamenáva, že nezistil ani možnosť   zásahu   do   základného   práva   na   obhajobu   zaručeného   v čl.   50   ods.   3   ústavy a v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru. Sťažovateľ pred rozhodnutím o jeho ponechaní vo väzbe mal možnosť vyjadriť sa v prítomnosti svojho obhajcu ku všetkým skutočnostiam dôležitým   pre   rozhodnutie   o jeho   väzbe   a rovnako   prostredníctvom   svojho   obhajcu v riadnom   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   mal   možnosť predniesť všetky svoje argumenty proti ponechaniu jeho osoby vo väzbe. Sťažovateľove obhajobné práva teda žiadnym spôsobom dotknuté neboli.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   3   písm.   a) dohovoru je sťažnosť vzhľadom na samotné znenie tohto ustanovenia už na prvý pohľad zjavne   neopodstatnená.   V štádiu   trestného   konania,   keď   všeobecné   súdy   rozhodovali o väzbe po podaní obžaloby a od vznesenia obvinenia uplynul viac ako jeden rok (resp. pri prvom vznesení obvinenia rok a pol), nie je prijateľné tvrdenie o neumožnení oboznámiť sa s povahou a dôvodom obvinenia zvlášť v prípade, keď sťažovateľ mal v trestnom konaní obhajcu.

Ústavný súd napokon neakceptoval ani námietku sťažovateľa, ktorou spochybňoval správnosť   postupu   krajského   súdu,   keď   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   napriek   rozsiahlosti   spisového   materiálu   rozhodol v krátkom   čase,   pretože   toto   tvrdenie   ostáva   v rovine   subjektívnej   pochybnosti   bez akéhokoľvek reálneho objektívneho podkladu spôsobilého vzbudiť aspoň podozrenie, že by tým malo dôjsť k zásahu do základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 a v čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu je zjavne neopodstatnená vzhľadom na   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušením   označených   práv a napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 84/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012

Právo na kontradiktórne konanie a na rovnosť zbraní je pri rozhodovaní o väzbe, t. j. o osobnej slobode, súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Článok 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy sa spravidla vzťahujú na konanie vo veci samej, teda v danej veci ratione materiae do obsahu týchto článkov dohovoru a ústavy namietané skutočnosti nespadajú (obdobne I. ÚS 239/04, I. ÚS 100/04, II. ÚS 465/2011 a pod.).

Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie, ako aj ustanovenie čl. 47 ods. 2 a   3   ústavy   a   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   napr.   III.   ÚS   155/09, III. ÚS 287/2010).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľ   v   súvislosti   s   rozhodovaním   krajského   súdu o zákonnosti väzby namietal porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o nej nie   sú   aplikovateľné,   a   preto   k   ich   porušeniu   nemohlo   dôjsť   vzhľadom   na   nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným rozhodnutím krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec ústavný súd napriek odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu pre nedostatok právomoci poznamenáva, že v súvislosti so   spôsobom odôvodnenia   rozhodnutia,   v rámci   ktorého   okresný   súd   odkazoval   na   iné, v tejto   trestnej   veci   vydané   rozhodnutie   o   väzbe,   považuje   takýto   spôsob   formulovania odôvodnenia   rozhodnutia   z hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   za   akceptovateľný,   pretože obsah   predchádzajúceho   rozhodnutia   bol   dotknutým   osobám   dostupný   jednak prostredníctvom   ich   oznámenia   spôsobom   ustanoveným   Trestným   poriadkom,   ako   aj prípadnou   možnosťou   nazretia   do   príslušného   spisu   (podobne   napr.   II. ÚS   131/08). Vzhľadom na uvedené sa táto argumentácia sťažovateľa javí ako zjavne neopodstatnená.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jeho ďalších   požiadavkách   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012