znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 489/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. I. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   20/99   a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 v období po vydaní rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 94/04-39 z 3. júna 2004,   ako   aj   po   vydaní   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   č.   25763/02 z 20. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. I. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   arch.   I.   R.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a čl.   38 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 v období po vydaní rozhodnutia ústavného súdu č. k. II. ÚS 94/04-39 z 3. júna 2004, a tiež po vydaní rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 25763/02 z 20. mája 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 (pôvodne bolo vedené pod sp. zn. 13 C 107/96) sa žalobou podanou okresnému súdu 15. marca 1996 sťažovateľ domáha proti žalovanému (spoločnosť V., a. s., Ž.) zaplatenia sumy 19 916,35 € (t. j. 600 000 Sk) s príslušenstvom z titulu autorskej odmeny. Okresný súd v danej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 20/99 z 2. októbra 2001, ktorý bol na základe odvolania sťažovateľa zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 358/2002 zo 16. októbra 2003 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd napokon o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 20/1999-376 z 10. decembra 2009, proti ktorému   sa   sťažovateľ   odvolal   podaním   doručeným   okresnému   súdu   5.   februára   2010, pričom toho času sa vedie odvolacie konanie na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 77/2010.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   konali   v jeho   veci s neodôvodnenými prieťahmi, čím sa neustále predlžoval stav jeho právnej neistoty, a to aj napriek tomu, že ústavný súd už v minulosti nálezom č. k. II. ÚS 94/04-39 z 3. júna 2004 konštatoval, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, a súčasne okresnému súdu prikázal, aby v konaní postupoval bez zbytočných prieťahov.

Okrem   tohto   ESĽP   v   prípade   sťažovateľa   proti   Slovenskej   republike   rozhodol rozsudkom   pod   č.   25763/02   z   20.   mája   2008,   ktorým   tiež   konštatoval,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 bolo porušené právo sťažovateľa zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto: «... 1. Súdne konanie trvá od 15. marca 1996, teda viac ako 15 rokov. Ide o skutkovo a právne jednoduchý spor.

2. Skutočnosť, že navrhovateľ súdneho konania podal odvolanie - riadny opravný prostriedok proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 2. októbra 2001 sp. zn. 13 C 20/1999,   nemožno   uznať   na   ťarchu   sťažovateľovi,   že   spôsobuje   predlžovanie   súdneho konania.   Odôvodnenosť   uplatnenia   odvolania   navrhovateľom   súdneho   konania

-sťažovateľom preukazuje jednak uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16. októbra 2003 sp. zn. 9 Co 358/2002, ktorým uvedený súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a jednak rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 10. decembra 2009 sp. zn. 13 C 20/1999- 376,   ktorým   okresný   súd   priznal   navrhovateľovi   súdneho   konania   ním   uplatňovanú autorskú odmenu.

3. Zbytočné prieťahy v súdom konaní a neprerokovanie veci súdom v primeranej lehote sú spôsobené postupom súdov Slovenskej republiky, keď

a) po   podaní   návrhu   na   súdne   konanie   o   zaplatenie   autorskej   odmeny,   sudkyňa okresného   súdu   „riešila“   miestnu   príslušnosť   súdu   na   súdne   konanie.   Tým   sa   zároveň vysvetľuje, že pôvodná spisová značka 13 C 107/1996 bola zmenená na spisovú značku 13 C 20/1999.

b) boli menené sudkyne okresného súdu, ktoré konali a rozhodovali vo veci.

c) viaceré pojednávania pred okresným súdom, najmä pred rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva boli nečinnosťou okresného súdu zmarené; súd otváral pojednávania a vzápätí ich odročoval na neurčito. Vzhľadom na takýto postup okresného súdu navrhovateľ súdneho konania - sťažovateľ sa so sťažnosťou na   postup   súdov   Slovenskej   republiky   obrátil   na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky. O uvedenej   sťažnosti   Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak,   ako je spomenuté vyššie v bode V. tejto sťažnosti.

d) okresný súd od polovice roku 2004, teda po viac ako trinástich rokoch súdneho konania, hľadal znalca pre určenie primeranosti uplatňovanej autorskej odmeny. Postupne boli súdom určení piati znalci....

Sťažovateľ po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva už nepovažoval za účelné podať sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v súdnom konaní a na neprimeranú dĺžku súdneho konania.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„... a) rozhodol, že postupom súdov Slovenskej republiky boli porušené základné práva   sťažovateľa   a   to   právo,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   súdom   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a aby jeho vec bola prerokovaná súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

b) prikázal   Krajskému   súdu   v   Bratislave   konať   a   rozhodnúť   o   odvolaní   bez zbytočných prieťahov;

c) priznal sťažovateľovi v súlade

ca) s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov finančné zadosťučinenie 10.000,- euro;

cb) s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov úplnú náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania ústavného súdu   tak   bolo preskúmať, či   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/1999 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 94/2004 z 3. júna 2004, ako aj po vydaní rozsudku ESĽP č. 25763/02 z 20. mája 2008 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   ústavou   a listinou   a   jeho   právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručené dohovorom.

Ústavný súd podotýka, že označený nález ústavného súdu, ako aj označený rozsudok ESĽP   predstavujú   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   touto   sťažnosťou   namietanému   postupu všeobecných súdov v konaní o jeho žalobe prekážku už rozhodnutej veci (res iudicata).

1. K postupu okresného súdu

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V súvislosti so sťažovateľom namietaným postupom okresného súdu ústavný súd z predloženého spisového materiálu zistil, že po rozhodnutí okresného súdu v danej veci rozsudkom č. k. 13 C 20/99-376 z 10. decembra 2009 bol spis 8. apríla 2010 predložený krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach účastníkov proti tomuto rozsudku.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania sťažnosti sťažovateľom už okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 20/99 nevykonával žiadne procesné úkony, pretože v tom čase už na krajskom súde prebiehalo odvolacie konanie pod sp. zn. 2 Co 77/2010, okresný súd už objektívne nemal možnosť priebeh tohto konania nijako ovplyvniť, preto v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Napriek   tomu   však   ústavný   súd   v   záujme   vyhnutia   sa   príliš   formalistickému posudzovaniu veci a v nie poslednom rade aj v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti   preskúmal   aj   postup   okresného   súdu   a   z predloženého,   na   danú   vec   sa vzťahujúceho, spisu za obdobie po rozhodnutí ESĽP č. 25763/02 z 20. mája 2008 zistil tento stav a priebeh konania:

Okresný súd 3. júla 2008 nariadil pojednávanie na 4. september 2008, ktoré bolo po prerokovaní veci odročené na neurčito pre účely doplnenia znaleckého dokazovania, ako aj ďalšieho doplnenia dôkazov účastníkmi konania. Uznesením č. k. 13 C 20/1999-298 zo 16. septembra 2008 okresný súd uložil znalcovi, aby ním predložený znalecký posudok doplnil,   a súčasne   bolo   toho   istého   dňa   okresnému   súdu   doručené   podanie   právneho zástupcu   sťažovateľa   vo   veci   samej.   Potom,   ako   znalec 28.   októbra   2008   prevzal   spis 30. októbra 2008, prostredníctvom okresného súdu vyzval žalovaného, aby predložil ďalšie podklady   pre   účely   vypracovania   doplnenia   znaleckého   posudku.   Na   základe   urgencie okresného súdu z 28. novembra 2008 zaslanej znalcovi znalec 1. decembra 2008 okresnému súdu   oznámil,   že   sa   telefonicky   kontaktoval   so   žalovaným,   ktorý   uviedol,   že   znalcom žiadané podklady,   resp.   doplnenie   údajov   je schopný   doručiť   až po   7.   decembri   2008. Znalec predložil písomné doplnenie znaleckého posudku 15. januára 2009, ktorý okresný súd 21. januára 2009 zaslal právnym zástupcom účastníkov konania pre účely vyjadrenia. Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   doplnenému   znaleckému   posudku   vyjadril 6. februára 2009.   Okresný   súd uznesením   č.   k.   13   C 20/1999-343   zo   6.   februára 2009 rozhodol o priznaní znalečného, ktorého výrok kvôli nevykonateľnosti okresný súd upravil uznesením č. k. 13 C 20/1999-346 zo 16. februára 2009. Okresný súd 20. mája 2009 nariadil pojednávanie   na   23.   jún   2009,   ktoré   bolo   po   prerokovaní   veci   samej   odročené na 13. október 2009 s tým, že okresný súd účastníkom uložil, aby v lehote do 1 mesiaca oznámili, či došlo medzi nimi k uzavretiu mimosúdnej dohody, a zároveň pre prípad, že by k jej   uzavretiu   nedošlo,   im   uložil,   aby   sa   vyjadrili   k   dôkazom   predloženým   na   tomto pojednávaní. Výzvami z 5. augusta 2009 okresný súd uložil právnym zástupcom účastníkov, aby pre prípad, že k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo, označili ďalšie dôkazy, ktoré navrhujú   vykonať.   Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   19.   augusta   2009.   Dňa 13. októbra   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   prerokovaní   veci   samej odročené na neurčito pre účely zváženia ďalšieho postupu, ako aj pre účely vyjadrenia sa sťažovateľa k podaniu   žalovaného vo   veci   samej   doručenému okresnému   súdu   krátkou cestou na tomto pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľa sa k podaniu žalovaného vyjadril 28. októbra 2009. Okresný súd 16. novembra 2009 nariadil pojednávanie na 10. december 2009, pričom na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil rozsudok. Dňa 21. decembra 2009 predsedníčka okresného súdu na žiadosť zákonnej sudkyne súhlasila s predĺžením lehoty na vypracovanie rozsudku do 4. februára 2010. Žalovaný 3. februára 2010 podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Následne 5. februára 2010 bolo okresnému súdu doručené aj odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku,   pričom   sťažovateľ   zároveň   žiadal,   aby   bol oslobodený od súdneho poplatku za toto odvolanie. Dňa 9. februára 2010 okresný súd zaslal účastníkom ich odvolania pre účely ich vzájomného vyjadrenia sa k ich obsahu, pričom žalovanému zároveň uznesením uložil uhradiť súdny poplatok za ním podané odvolanie, ktorý žalovaný 25. februára 2010 aj uhradil. Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa k odvolaniu   žalovaného   proti   rozsudku   bolo   okresnému   súdu   doručené   8.   marca   2010. Napokon 8. apríla 2010 okresný súd predložil spis krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach účastníkov.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť   je   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného práva alebo slobody,   reálnosť ktorej   by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Z uvedeného prehľadu účelnosti a časovej postupnosti procesných úkonov okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   20/99   za   obdobie   po   rozhodnutí   ESĽP   do predloženia   veci   krajskému   súdu,   t. j.   8.   apríla   2010,   ústavný   súd   v   tomto   skúmanom postupe okresného súdu nezistil žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako neprimerané, resp. zbytočné prieťahy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K postupu krajského súdu

V súvislosti   s namietaným   postupom   krajského   súdu   ústavný   súd   podotýka,   že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 74/05).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, IV. ÚS 74/05), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov v spojení so zákonom č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a od 1. apríla 2005 právne prostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods. 1   ústavy   (princíp   subsidiarity)   nevyužil   možnosť   podať predsedovi   krajského   súdu sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   zákona   o   súdoch   a   ani nepreukázal,   že   uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti.

Navyše, ústavný súd pripomína, že s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa zákona o súdoch má účastník konania k dispozícii ako účinný prostriedok nápravy proti zdĺhavému konaniu všeobecných súdov okrem sťažnosti na prieťahy v konaní podávanej predsedovi súdu   aj   ďalší   prostriedok   nápravy,   ktorým   je   podľa   §   67   citovaného   zákona   žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa je názoru, že splnenie podmienky konania pred ústavným súdom, ktorou je vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných účinných prostriedkov   nápravy   namietaného porušenia   práv,   nemôže bez ďalšieho   nahradiť sama osebe tá skutočnosť, že o ich porušení za obdobie predchádzajúce posudzovanému obdobiu už bolo tak ústavným súdom, ako aj ESĽP rozhodnuté.

Keďže sťažovateľ od predloženia veci krajskému súdu, t. j. od 8. apríla 2010, až dosiaľ sťažnosť podľa zákona o súdoch, ktorú ústavný súd naďalej považuje za účinný prostriedok na dosiahnutie nápravy aj v postupe krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010, nepodal, ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní konať bez zbytočných prieťahov, o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj o trovách tohto konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011