znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 488/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 23158/2013 až sp. zn. Rvp 23201/2013 vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 583/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 541/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 298/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 293/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 294/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 295/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 296/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 299/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 300/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 151/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 577/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 576/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 542/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 581/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 582/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 580/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 543/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 540/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 585/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 584/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 17 Co 613/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 553/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 611/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 610/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 609/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 607/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 612/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 615/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 579/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 578/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 13 Co 551/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 555/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 550/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 554/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 549/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 552/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 549/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 551/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 634/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 17 Co 614/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 724/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 556/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 546/2013 z 29. októbra 2013 a sp. zn. 13 Co 574/2013 z 15. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 23158/2013 až sp. zn. Rvp 23201/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23158/2013.

1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   23158/2013   až   sp.   zn. Rvp 23201/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 583/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 541/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 298/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 293/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 294/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 295/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 296/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 299/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 300/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 151/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 577/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 576/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 542/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 581/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 582/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 580/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 543/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 540/2013 z 5. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 585/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 584/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 17 Co 613/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 553/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 611/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 610/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 609/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 607/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 612/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 17 Co 615/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 579/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 578/2013 z 21. augusta 2013, sp. zn. 13 Co 551/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 555/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 550/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 554/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 549/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 552/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 549/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 551/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 634/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. 17 Co 614/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 724/2013 z 10. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 556/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 546/2013 z 29. októbra 2013 a sp. zn. 13 Co 574/2013 z 15. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v konaniach vedených Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným   súdom   Lučenec   a Okresným   súdom   Revúca   (ďalej   len   „okresné   súdy“), predmetom   ktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a nemajetkovej   ujmy   spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda   súčasne   súdmi,   ktoré   sťažovateľke   uvedenú   škodu   a nemajetkovú   ujmu   spôsobili. Na základe   uvedeného   sťažovateľka   očakávala,   že   dôjde   k vylúčeniu   okresných   súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

S prihliadnutím na skutočnosti uvedené sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresných súdov“)   zaviazal   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesené   námietky zaujatosti.   Na   základe   odvolaní   podaných   sťažovateľkou,   podstatou   ktorých   bolo   jej tvrdenie   o nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniami krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   založil   na   nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej aj „OSP“).   Napriek   uvedenému   okresný   súd   aj   krajský   súd   prejavy   vôle   sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka   v sťažnostiach   tiež   poukázala   na   rozhodnutia   iných   všeobecných súdov,   ktoré   v skutkovo   a právne   zhodných   veciach   rozhodli   o zrušení   uznesení   súdov prvého stupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   a veci   vráti   na ďalšie   konanie   a prizná   jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností,   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorými potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako   aj   z odvolaní   proti   prvostupňovým   rozhodnutiam,   sťažovateľka   námietku   zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov   zákona,   tvoriaceho   prílohu   zákona   č. 71/1992   Zb.“. Proti   týmto   uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričom okrem iného uviedla: .... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt,   že   inak   vecne   a miestne   príslušný   okresného   nemôže   vo   veci   konať,   pretože   jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáhala zrušenia   uznesení   okresných   súdov   v   celom   rozsahu.   Krajský   súd   jej   však   nevyhovel a odvolaním napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdu, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdu (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné súdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomenia o skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   majú   v jej   právnych   veciach rozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP. Podľa sťažovateľky tým, že krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil odvolaním napadnuté uznesenia okresných súdov, porušil jej v petite sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Krajský   súd   v odôvodneniach   napadnutých   uznesení   okrem   iného   uviedol: „V odvolaní navrhovateľ tvrdí, že nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 OSP, ale iba upozornil, že miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednávanej veci vylúčení. Navrhovateľ však sám poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti a to z objektívneho hľadiska. Je   teda   zrejmé,   že   aj   z pohľadu   ústavného   súdu   spôsob   argumentácie   navrhovateľa v podanom   návrhu   je   vznesenou   námietkou   zaujatosti   a za   takúto   námietku   je   daná povinnosť zaplatiť súdny poplatok.“

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu jasné   a   zrozumiteľné   a   krajský   súd   v napadnutých   uzneseniach   primerane   reagoval na námietky   sťažovateľky   uvedené   v odvolaniach   proti   uzneseniam   okresných   súdov. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“ a   tiež   vec   správne   právne   posúdili   podľa   príslušných   ustanovení   zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

Takisto   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktoré súvisia   s   tým,   že   nemal   byť vyrubený   súdny   poplatok   za   námietku   zaujatosti   v   tomto konaní,   pretože   vecné   oslobodenie   občianskeho   súdneho   konania   od   súdneho   poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu jednotlivých krajských súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto   súvislosti   upriamuje pozornosť na svoj   právny názor,   podľa ktorého   právne   závery   všeobecných   súdov   obsiahnuté   v   rozhodnutiach   vo   veci   samej nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Beian   v.   Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každého súdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva). K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne právne názory súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru   všeobecných   súdu,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   resp.   jeho   plénu a kolégiám,   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,   IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že nie   je   súčasťou   systému   všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu sťažovateľky   za   spôsobilú   na   to,   aby   len   na   jej   základe   bolo   možné   tieto   rozhodnutia hodnotiť ako ústavne nekonformné.

Ústavný súd preto dospel   k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich   odôvodnenie je dostatočné,   nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   aj   k   porušeniu   jej   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013, III. ÚS 402/2013, III. ÚS 403/2013).

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl. 1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a do   práva na ochranu   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a základným   právom   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a právom   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto   práv   po   prijatí   sťažností   na ďalšie   konanie,   v dôsledku   čoho   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014