znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 488/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   Ď.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   E.   V., Advokátska   kancelária   C.,   s. r. o.,   T.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného v   čl.   46   ods. 1   a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013 doručená (na poštovú prepravu podaná 25. apríla 2012, pozn.) sťažnosť Ing. P. Ď., B. (ďalej len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania zo 16. novembra   2010   (ďalej   len   „žaloba“)   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   1   S   270/2010   domáhal   preskúmania zákonnosti   právoplatného   rozhodnutia   rektora   U.   v B.   (ďalej   len   „žalovaný“) č. OŠV 3418/2010   D   III/2   zo   16.   septembra   2010,   ktorým   na   základe   žiadosti o preskúmanie   rozhodnutia   o   výsledku   prijímacieho   konania   (riadneho   opravného prostriedku)   podaného   sťažovateľom   potvrdil   rozhodnutie   dekana   Právnickej   fakulty   U. v B. (ďalej len „právnická fakulta“) č. SO 2401/2010 D III/1 z 18. júna 2010 o neprijatí sťažovateľa   na   3-ročné   bakalárske   štúdium   študijného   programu   právo   dennou   formou v akademickom roku 2010/2011.

V   danej   právnej   veci   krajský   súd   žalobu   sťažovateľa   rozsudkom č. k. 1 S 270/2010-179 z 12. júla 2012 ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ   však   podal   riadne   a   včas   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 1 S 270/2010-179 z 12. júla 2012 odvolanie – riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sžo   50/2012   z   13.   decembra   2013   tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 26. februára 2013.

Sťažovateľ   porušenie   označeného   základného   práva   zaručeného   ústavou a označeného práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä takto: «...   Právnická   fakulta   U.   v B.   zohľadňovala   na   výber   úspešných   uchádzačov na štúdium nasledovné kritéria:

- Maturitné vysvedčenie

- Vysvedčenia z posledných 3-rokov stredoškolského štúdia,

- Úspešné absolvovanie tzv. profilových predmetov v maturitnom ročníku... Sťažovateľ... ako uchádzač o štúdium, ktorý skončil strednú školu v roku 1979, ani pri najlepšej vôli nemohol poznať tieto podmienky a prispôsobiť im stredoškolské štúdium, čo ho znevýhodnilo oproti väčšine ostatných uchádzačov. „Prispôsobiť im stredoškolské štúdium“   podľa   predchádzajúcej   vety   sa   myslí   úmyselný   výber   predmetov   maturitných skúšok tak, že po úspešnom absolvovaní týchto predmetov im Právnická fakulta U... (ďalej len   „PraF...“)   v   rámci   výberového   konania   študentov   priradí   vyšší   počet   bodov   ako za ostatné predmety.

... kritériá prijímacieho konania sú nastavené tak, že porušujú zásadu rovnakého zaobchádzania...

...   odvolací   súd   sa   nezaoberal   uvedeným dôvodom,   ktorý spochybňoval výberové kritéria. Naopak svoje rozhodnutie opierali o tvrdenie, že „každý kto sa o prijatie uchádzal mohol podmienky na prijatie spoznať len dňom ich uverejnenia“ Odvolací súd sa skutkovo ani právne nevysporiadal s nemožnosťou sťažovateľa prispôsobiť si svoj maturitný ročník tak, aby v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o štúdium si zlepšil priemer známok...... Hlavným argumentom sťažovateľa v pojednávanej veci bolo vyjadrenie dekana zo dňa   26.   8.   2010   v   kauze   tzv.   „daňových   poradcov“,   kde   dekan   uviedol:   „daňoví poradcovia, nakoľko už mali dávno skončené nielen stredné školy, ale aj iné vysoké školy, si preto ako študenti nemohli zistiť tzv. profilové predmety, na ktoré sa v prijímacom konaní zásadne prihliadalo ani nepotrebovali mať čo najlepšie výsledky na strednej škole, nakoľko kritéria na prijatie pre akademický rok 2008/2009 v čase ich štúdia na stredných školách ešte   neexistovali.   Z   našej   strany   išlo   v   prvom   roku   zverejnenia   nových   kritérií o ich neúmyselnú, nepriamu diskrimináciu z dôvodu veku, z dôvodu ich iného postavenia, ako aj vzdelania (iné podmienky počas ich stredoškolského štúdia) oproti ostatným oveľa mladším uchádzačom, ktorí sa rok pred prijímacím konaním mohli dozvedieť o prijímacích kritériách na PraF... a tak si mohli prispôsobiť a vybrať profilujúce predmety a zlepšiť si aj ich študijný priemer, čo všetko bolo rozhodujúce pre ich prijatie na PraF... Daňoví poradcovia   však   už   v   čase   zverejnenia   nových   kritérií   takúto   možnosť   nemali   teda išlo o neúmyselné   porušenie   čl.   I   §   3   ods.   1   a   3   antidiskriminačného   zákona   (zákon č. 365/2004 Z. z.) a § 55 ods. 2 zákona o vysokých školách (zákon č. 131/2002 Z. z.).“ Toto vyjadrenie   dekana   predstavuje   ťažiskový   argument   sťažovateľa,   nakoľko   kritéria pre prijímacie   konanie   v   kauze   tzv.   daňových   poradcov   ako   aj   žalobcu   na   štúdium, boli rovnaké, teda vyjadrenie dekana PraF... zo dňa 26. 8. 2010 sa rovnako vzťahovalo aj na uchádzačov o štúdium práva.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. december 2012 k tomuto ťažiskovému argumentu v krátkosti uvádza iba: „pokiaľ v odvolaní žalobca (t. j. sťažovateľ) argumentuje tzv. kauzou daňových poradcov, odvolací súd len pripomína, že táto argumentácia nemá žiadnu   vecnú   súvislosť   s   prijímacím   konaním,   ktorého   výsledkom   bolo   preskúmavané rozhodnutie   vo   veci   žalobcu.“   Napriek   tomu,   že   sa   odvolací   súd   s   argumentáciou sťažovateľa   nestotožnil,   pokiaľ   ide   o   ťažiskové   argumenty   na   ktorých   stoja   tvrdenia účastníkov   konania,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tieto   argumenty (II. ÚS 410/06), v opačnom prípade dochádza ku porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia ťažiskového argumentu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Nakoľko   odvolací   súd   len   konštatuje,   že   ťažiskový   argument   predložený sťažovateľom nemá význam pre rozhodnutie vo veci, bez toho, aby toto tvrdenie nejako zdôvodnil, a týmto argumentom sťažovateľa sa následne vôbec nezaoberá, takýto postup je zjavným porušením základného práva na súdnu ochranu...

... Odvolací súd sa pritom nezaoberal ani princípom právnej istoty a predvídavosťou práva,   nakoľko   orgán   štátnej   správy...   nemôže   v   dvoch   rovnakých   alebo   analogických situáciách   postupovať   odlišne.   Ústavný   súd   SR   v   IV.   ÚS   14/07   uvádza:   „   znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patri neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl.   1   ods. 1 ústavy),   napr.   PL.   ÚS   36/95],   ktorého   neopomenuteľným   komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť   rovnakým   spôsobom posudzované.   Za   diskriminačný možno považovať   taký postup, ktorý   rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom,   pričom   nemožno objektívne a rozumne odôvodniť...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj §3 ods. 5 Z. č. 71/1967 Zb. zákon o správnom konaní rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.:   4   SŽo/50/2012   zo   dňa   17.   septembra   2009 porušené bolo.

2.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   a   právneho zastúpenia vo výške 137,81 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu   a základným právom,   porušenie   ktorého sa   namieta,   ako aj vtedy,   ak v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu okrem všeobecných   náležitostí   uvedených   v   §   20   musí   obsahovať   označenie   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, pričom v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa o tom, ako má vo veci jeho sťažnosti rozhodnúť – petitom sťažnosti.

Z toho rezultuje, že namietaným porušením základných a iných práv sťažovateľa právoplatným   rozhodnutím   označeným   iba   v   odôvodnení   sťažnosti,   ktorého   presné označenie však nebolo premietnuté do petitu sťažnosti, by sa ústavný súd nemusel bližšie zaoberať.

Aj   keď   sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   napádané   rozhodnutie   (rozsudok) najvyššieho súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžo 50/2012, ktorým malo dôjsť k porušeniu   toho-ktorého   ním   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   označil nesprávne, keď ako deň jeho vyhlásenia uviedol 17. september 2009, pričom z ostatného obsahu (odôvodnenia) sťažnosti je nepochybné, že ide o rozsudok z 13. decembra 2012, ústavný súd vzhľadom na to, že ide iba o zrejmú nesprávnosť spôsobenú chybou v písaní, v záujme   presvedčivosti   svojej   rozhodovacej   činnosti   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval a o tejto riadne rozhodol.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo   50/2012   z 13.   decembra   2012,   ktorým   bol   ako   vecne   správny   potvrdený rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   1   S   270/2010-179   z   12.   júla   2012   o   zamietnutí   žaloby sťažovateľa.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne nevysporiadal s tou okolnosťou, že sťažovateľ, ktorý maturitnú skúšku zložil ešte v roku 1979, nemal možnosť prispôsobiť si svoje stredoškolské štúdium výberom profilových (maturitných) predmetov podmienkam na prijatie na vysokoškolské štúdium práva   na   právnickej   fakulte   v   akademickom   roku   2010/2011,   čím   bol   oproti   ostaným uchádzačom   o štúdium   (maturujúcich   v   roku   2010,   pozn.)   z   možnosti   zohľadnenia dosiahnutého prospechu v týchto predmetoch pri preukazovaní miery schopností na štúdium práva vylúčený, a tým podstatne znevýhodnený.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti vytýka najvyššiemu súdu, že tento sa náležite nevysporiadal ani s tým podľa jeho názoru ťažiskovým argumentom, že samotný dekan vo svojom   vyjadrení   z   26.   augusta   2010   o   splnení   podmienok   na   prijatie   na   štúdium na právnickej fakulte v akademickom roku 2009/2010 vo vzťahu ku skupine uchádzačov o štúdium   (daňovým   poradcom),   ktorí   svoje   stredoškolské   štúdium   ukončili   (dávno) pred stanovením   prospechu   profilových   (maturitných)   predmetov   ako   jedného z hodnotiacich   kritérií   na   prijatie,   teda   v   čase,   keď   toto   kritérium   ešte   nemohli poznať a z tohto   dôvodu   svoje   stredoškolské   štúdium   výberom   profilových   predmetov   tomuto kritériu prispôsobiť, ustálil, že ide o ich nepriamu diskrimináciu vekom, a preto bola táto skupina uchádzačov na základe žiadosti o preskúmanie rozhodnutia o výsledku prijímacieho konania   (riadneho   opravného   prostriedku)   proti   (pôvodnému)   rozhodnutiu   dekana o ich neprijatí napokon na štúdium prijatá (ďalej len „takzvaná kauza daňových poradcov“).

V   závere   sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   nijako   nezaoberal   porušením princípu   právnej   istoty   a   predvídateľnosti   práva,   ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka, aby sa na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v   rovnakých   podmienkach dala rovnaká   odpoveď,   keď   napriek   záveru   dekana   v   takzvanej   kauze   daňových poradcov aj v tomto obdobnom prípade sťažovateľa – uchádzača o štúdium v akademickom roku 2010/2011 – žalovaný pri posudzovaní splnenia podmienok na prijatie nepostupoval rovnako.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   obsah   týchto   článkov   ústavy   poznamenáva, že v obidvoch prípadoch ide o záruku prístupu k súdu s tým, že čl. 46 ods. 2 ústavy upravuje toto   základné   právo   vo   veciach,   o   ktorých   rozhodujú   orgány   verejnej   správy, preto je aj vnímaný   ako   „lex   specialis“   vo   vzťahu   k   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Spoločné namietanie   (kombinácia)   porušenia   týchto   základných   práv   vo   vzťahu   k   tomu   istému rozhodnutiu   všeobecného   súdu   odôvodňuje   aj   ich   spoločné   posúdenie   ústavným   súdom s náležitým rešpektovaním odchýlok, ktoré sú v nich prítomné.

Účelom   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   je   zabezpečiť   osobám   ústavné   právo   (zákonnú a garantovanú   možnosť)   domáhať   sa   na   príslušnom   orgáne   štátu   pomocou   exaktne stanoveného   procesného   postupu   svojich   práv.   Ústava   garantuje   taktiež   možnosť preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   prostredníctvom   súdneho preskúmavania. Samotné konanie podľa čl. 46 ods. 2 ústavy musí mať charakter súdneho konania,   ktoré   okrem   inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a   nestrannosti   orgánu rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti (I. ÚS 146/08).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s   právomocou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z   hľadiska,   či   je,   alebo nie je v súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov, ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   taktiež   uvádza,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II. ÚS   88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude   spravodlivo   prerokovaná nezávislým a   nestranným súdom   postupom   ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam na rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom   konaní (napr. IV. ÚS 358/08).

Najvyšší súd sa po preskúmaní veci bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 zákona č.   99/1963 Občiansky   súdny   poriadok   v znení   účinnom   v   rozhodujúcom období   (ďalej   aj   „OSP“)   v   rozsudku   sp.   zn.   4   Sžo   50/2012   z   13.   decembra   2012 s odvolacími námietkami sťažovateľa, na ktorých je v podstate založená aj táto sťažnosť, vysporiadal okrem iného najmä takto:

„... Odvolací súd, rovnako ako krajský súd nezistil dôvody pre spochybnenie kritérií, ktoré príslušná fakulta ustanovila pre prijatie na štúdium, o ktoré sa žalobca uchádzal. Pokiaľ žalobca tvrdí, že bol znevýhodnený oproti iným uchádzačom tým, že ukončil strednú školu v roku 1979 a nemohol sa teda podmienkam prijímania prispôsobiť, odvolací súd len pripomína, že každý, kto sa o prijatie uchádzal, mohol podmienky na prijatie spoznať len dňom ich uverejnenia. Skutočnosť, že ich napr. študent posledného ročníka strednej školy môže využiť v príprave k získaniu lepšieho študijného výsledku v poslednom ročníku, sama   osebe   nie   je   dôvodom   k   tomu,   aby   ustanovené   kritériá   bolo   možné   považovať za retroaktívne   a   porušujúce   zásadu   rovnakého   zaobchádzania   vo   vzťahu   k   tým uchádzačom,   ktorí   už   ukončili   stredoškolské   štúdium,   prípadne   aj   o   viac   rokov,   skôr, ako je to napr. u žalobcu. Dobré študijné výsledky (čo najlepšie študijné výsledky) vždy boli (opätovne aj niekoľko desaťročí) kritériom výberu pre ten ktorý študijný odbor. Žalobca neuvádza, že by od neho boli vyžadované také výsledky, ktoré by objektívne nebol mohol počas stredoškolského štúdia splniť.

Odvolací   súd   konštatuje,   že   samotné   kritériá   výberu   nie   sú   viazané   na   vek uchádzača,   preto   bolo   len   na   každom   uchádzačovi,   či   sa   prijímacieho   pokračovania zúčastní alebo nezúčastní. Zásada rovnakého zaobchádzania by bola porušená, ak by bola stanovená možnosť prijatia len uchádzačov určitého veku.

Pokiaľ v odvolaní žalobca argumentuje tzv. kauzou daňových poradcov, odvolací súd len pripomína, že táto argumentácia nemá žiadnu vecnú súvislosť s prijímacím konaním, ktorého výsledkom bolo preskúmavané rozhodnutie vo veci žalobcu. Rovnako ani neskoršia zmena podmienok prijímania na štúdium pre ďalšie študijné obdobie sama osebe nemá žiadnu   súvislosť   s   preskúmavaným   rozhodnutím   a   nemôže   prezumovať   nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

Odvolací súd podčiarkuje, že výsledok prijímacieho konania, v ktorom bolo exaktne preukázané,   že   žalobca   objektívne   nezískal   taký   počet   bodov,   aby   mohol   byť   zaradený do stanoveného počtu prijatých uchádzačov, je úplne jednoznačný a nespochybniteľný...“

V   záujme   presvedčivosti   svojej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd   považoval za potrebné   uviesť   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa   aj   podstatnú   časť   odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 270/2010-179 z 12. júla 2012, ktorý argumentoval okrem iného takto:

„...   Zo súdneho spisu a najmä príloh,   ktoré zaslal žalovaný súd zistil,   že podľa kritérií stanovených na rok 2010/2011 bol predpokladaný počet prijatých študentov 400 a to bez prijímacej skúšky. Hodnotenie pri prijímacom konaní sa uskutočnilo na základe troch koncoročných vysvedčení z posledných troch ročníkov strednej školy, maturitného vysvedčenia   a   dosiahnutých   umiestnení   v   stredoškolských   súťažiach.   Následne   sa   body spočítali a jednotliví uchádzači sa podľa získaných bodov dali do poradia...

Podľa   §   55   ods.   1   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   o   vysokých   školách,   štátny   občan Slovenskej   republiky,   občan   členského   štátu   a   občan   tretieho   štátu   má   právo   študovať na vysokej škole zvolený študijný program, ak splní základné podmienky prijatia na štúdium podľa   §   56,   ďalšie   podmienky   určené   vysokou   školou   poskytujúcou   zvolený   študijný program podľa § 57 ods. 1, podmienky určené v dohode podľa § 54a ods. 2 a podmienky podľa § 58a ods. 4...

Pred začatím prijímacieho konania na bakalárske denné štúdium vypisuje vysoká škola alebo fakulta v súlade s § 57 ods. zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, podmienky prijatia uchádzačov o štúdium včas, najneskôr do 20. septembra v akademickom roku,   ktorý   predchádza   akademickému   roku,   v   ktorom   sa   má   štúdium   začať, ak ide o bakalársky študijný program alebo študijný program podľa § 53 ods. 3..., lehotu na podanie prihlášok   na štúdium,   podmienky prijatia   podľa odseku   1,   termín   a spôsob overovania ich splnenia a ak je súčasťou overovania schopností na štúdium prijímacia skúška, aj formu a rámcový obsah skúšky a spôsob vyhodnocovania jej výsledkov. Tieto skutočnosti sa musia zverejniť na úradnej výveske vysokej školy alebo fakulty a hromadným spôsobom podľa osobitného predpisu. Rovnakým spôsobom musí vysoká škola alebo fakulta zverejniť aj informáciu o počte uchádzačov, ktorý plánuje prijať na štúdium príslušného študijného programu.

Vysoká škola alebo fakulta, ak sa študijný program uskutočňuje na fakulte, môže určiť na prijatie na štúdium jednotlivých študijných programov ďalšie podmienky s cieľom zabezpečiť,   aby   sa   na   štúdium   dostali   uchádzači   s   potrebnými   schopnosťami a predpokladmi. Určené podmienky a spôsob overovania ich splnenia musia umožňovať výber   uchádzačov,   ktorí   prejavia   najvyššiu   mieru   schopností   na   štúdium.   Vysoká   škola nesmie prijatie na Štúdium podmieniť žiadnym finančným plnením okrem poplatku podľa § 92 ods. 10 (§ 57 ods. 1 zákona o vysokých školách).

Vysoká škola alebo fakulta, ak sa študijný program uskutočňuje na fakulte, overuje splnenie podmienok prijímacou skúškou, ak je určená ako súčasť overovania schopností na štúdium...

Prijímacie   konanie   je   proces   umožňujúci   uchádzačovi,   ktorý   preukáže   splnenie určených podmienok prijatia na štúdium, stať sa študentom zvoleného študijného programu na vybranej vysokej škole (§ 58 ods. 1 zákona o vysokých školách). O prijatí na štúdium študijného programu, ktorý uskutočňuje fakulta, rozhoduje dekan.   O prijatí na štúdium študijného programu, ktorý uskutočňuje vysoká škola, rozhoduje rektor (§ 58 ods. 6 zákona o vysokých školách)...

Na základe už uvedeného je súd toho názoru, že žalobca vedel vopred o podmienkach prijatia   na   vysokoškolské   štúdium   (povinnosť   vysokej   školy   zverejňovať   vopred   kritéria na prijímacie skúšky), ako aj o systéme bodovania za jednotlivé koncoročné vysvedčenia. Posledný prijatý uchádzač dosiahol celkový počet bodov 450 a žalobca získal 406 bodov a teda   podľa   vopred   známych   kritérií   žalobca   nepreukázal   najvyššiu   možnú   mieru schopností na štúdium podľa podmienok určených Právnickou fakultou Univerzity... Podľa   antidiskriminačného   zákona   zásada   rovnakého   zaobchádzania   spočíva v zákaze   diskriminácie   z   dôvodu   pohlavia,   náboženského   vyznania   alebo   viery,   rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie,   manželského   stavu   a   rodinného   stavu,   farby   pleti,   jazyka,   politického   alebo iného   zmýšľania,   národného   alebo   sociálneho   pôvodu,   majetku,   rodu   alebo   iného postavenia (§ 2 ods. 1).

Krajský súd v Bratislave nevzhliadol pri rozhodovaní žalovaného... porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu veku, nakoľko kritéria na počet prijatých študentov v akademickom   roku   2010/2011   boli   stanovené   už   na   zasadnutí   Akademického   senátu PraF...   dňa   17.   6.   2009,   s   tým,   že   predpokladaný   počet   prijatých   uchádzačov   stanovil na 400. Krajský súd má za to, že v danom prípade sa žalovaný... striktne riadil Kritériami prijímacieho   konania   na   akademický   rok   2010/2011   pre   uchádzačov   zo   Slovenskej republiky   a   krajín   Európskej   únie,   bez   ohľadu   na   vek   jednotlivých   uchádzačov o štúdium a postupoval v súlade s § 15 ods. 2 písm. f), § 27 ods. 1 písm. i) a § 57 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách...“

1.   Ústavný   súd   však nemá v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu opierajúceho sa o právny názor krajského súdu,   podľa   ktorého   pokiaľ   sťažovateľ   tak   ako   každý   iný   uchádzač   mohol   podmienky na prijatie na vysokoškolské štúdium na právnickej fakulte v akademickom roku 2010/2011 spoznať   len   dňom   ich   zverejnenia,   samotná   okolnosť   nemožnosti   prispôsobiť   si   svoje stredoškolské   štúdium   výberom   profilových   (maturitných)   predmetov   zverejneným podmienkam   prijatia,   a tým   súčasne   nemožnosti   zohľadnenia   dosiahnutého   prospechu v týchto   predmetoch   ako jedného   z   hodnotiacich   kritérií   na prijatie   voči   sťažovateľovi, ktorý svoje stredoškolské štúdium ukončil, resp. maturitnú skúšku zložil ešte v roku 1979, nezakladá   porušenie   zásady   rovnakého   zaobchádzania.   Tento   záver   v   žiadnom   prípade nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený.   Z   namietaného   rozsudku najvyššieho súdu v podstatnej časti opierajúceho o rozsudok krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.

Najvyšší   súd   sťažovateľom   namietaný   právny   záver   ústavne   akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záveru, pre ktorý odvolaniu sťažovateľa ani v tejto časti nevyhovel,   pričom   už   rozsudok   krajského   súdu   obsahuje   výklad   právne   relevantných ustanovení zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   účinnom   rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „zákon   o   vysokých školách“), ako   aj   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých oblastiach a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný   zákon)   v   znení   účinnom   v   rozhodujúcom   období,   ktorý   nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   keď   najvyšší   súd   ustálil,   že   kritériá   na   splnenie podmienok prijatia na vysokoškolské štúdium na právnickej fakulte v akademickom roku 2010/2011, a tým súčasne na preukazovanie miery schopností na vysokoškolské štúdium práva nie sú viazané na vek uchádzačov, a preto ich nemožno považovať za podstatne znevýhodňujúce sťažovateľa oproti ostatným uchádzačom o toto štúdium, je tento právny názor plne ústavne konformný.

Ústavný   súd   nad   rámec   vlastnej   argumentácie   už   len   pre   úplnosť   veci   dodáva, že nemožnosť   prispôsobiť   si   stredoškolské   štúdium   výberom   profilových   (maturitných) predmetov   podmienkam   prijatia   na   vysokoškolské   štúdium   práva   na   právnickej   fakulte v akademickom   roku   2010/2011,   podľa   ktorých   bol   dosiahnutý   prospech   v   týchto predmetoch ako jeden z viacerých hodnotiacich kritérií pri preukazovaní miery schopností na toto štúdium, pre sťažovateľa, ktorý svoje stredoškolské štúdium ukončil v roku 1979, netkvie   v   podmienkach   prijatia   podľa   jeho   názoru   porušujúcich   zásadu   rovnakého zaobchádzania, ale práve v rozhodnutí sťažovateľa uchádzať sa o toto štúdium po viac ako 30 rokoch od zloženia maturitnej skúšky.

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel   k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012 nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. V ďalšej časti sťažnosti, ako už bolo uvedené, sťažovateľ, poukazujúc na právny názor dekana prezentovaný v jeho vyjadrení z 26. augusta 2010 v takzvanej kauze daňových poradcov, podľa ktorého, ak títo ukončili svoje stredoškolské štúdium dávno (viac rokov) pred   stanovením   dosiahnutého   prospechu   v   profilových   (maturitných)   predmetoch ako jedného   z   viacerých   hodnotiacich   kritérií   pri   preukazovaní   miery   schopností pre štúdium na právnickej fakulte a z tohto dôvodu si svoje stredoškolské štúdium výberom týchto predmetov nemali možnosť podmienkam prijatia prispôsobiť, išlo o ich nepriamu diskrimináciu vekom, namieta, že najvyšší súd sa týmto ťažiskovým argumentom náležite nevysporiadal, čo považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

V tejto súvislosti ústavný súd v prvom zdôrazňuje, že právny poriadok Slovenskej republiky   nie   je   založený   na   princípe   precedentov   (case   law),   inak   typický pre angloamerický právny systém (common law), t j. rozhodnutia súdov alebo správnych orgánov   v   iných,   hoci   obdobných   veciach,   nie   sú   autoritatívnym   prameňom   práva, aj keď spravidla   pôsobia   silou   presvedčivosti.   A   teda,   ak   najvyšší   súd   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku   argumentoval   tým,   že   právny   názor   dekana   vyslovený   v   jeho vyjadrení z 26. augusta 2010 v takzvanej kauze daňových poradcov nemá nijakú vecnú súvislosť s vecou sťažovateľa, keďže toto vyjadrenie dekana týkajúce sa inej, hoci obdobnej veci, nie je prameňom práva a z tohto dôvodu pri rozhodovaní o prijatí alebo neprijatí sťažovateľa na štúdiom nemá nijakú právnu záväznosť, je tento právny názor najvyššieho súdu   z   hľadiska   ochrany,   resp.   rešpektovania   sťažovateľom   označených   práv   ústavne udržateľné a akceptovateľné, pričom nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle.

Uvedené platí o to viac, že ani z tvrdení samotného sťažovateľa nijako nevyplýva, že by právny názor dekana v takzvanej kauze daňových poradcov, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, bol podrobený z hľadiska dodržania zákonnosti súdnemu prieskumu v zmysle ustanovení (o správnom súdnictve) piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, nie to ešte prieskumu   z   hľadiska   dodržania   princípov   ústavnosti   v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy na základe návrhu (iných) uchádzačov o štúdium, ktorí prípadne práve názorom (postupom) dekana   voči   tejto   osobitnej   skupine   uchádzačov   (daňovým   poradcom)   mohli byť znevýhodnení, resp. na svojich právach dotknutí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že závery najvyššieho súdu vyslovené v napádanom rozsudku sp. zn. 4 Sžo 50/2012 z 13. decembra 2012 sú aj v tejto časti z hľadiska ochrany, resp. rešpektovania sťažovateľom označených práv ústavne plne konformné.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

3. V závere sťažnosti sťažovateľ vyslovuje svoje presvedčenie, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konania došlo aj tým, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní nijako nezaoberal porušením princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, keď napriek záveru dekana v jeho vyjadrení z 26. augusta 2010 v takzvanej kauze daňových poradcov o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (pozri už uvedené) aj v obdobnom prípade sťažovateľa, ktorý svoje stredoškolské štúdium ukončil v roku 1979, pri posudzovaní splnenia podmienok na prijatie na štúdium na právnickej fakulte, pokiaľ ide o profilové (maturitné) predmety, sa nepostupovalo rovnako a sťažovateľ na štúdium nebol neprijatý.

V danej súvislosti ústavný súd, nadväzujúc na svoju predchádzajúcu argumentáciu (v bode 2), predovšetkým dodáva, že predmetom konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Sžo 50/2012 (pôvodne na krajskom súde pod sp. zn. 1 S 270/2010) bol iba súdny prieskum   právoplatného rozhodnutia   žalovaného týkajúceho   sa   sťažovateľa,   ktoré,   resp. závery ktorého označené všeobecné súdy z hľadiska dodržania zákonnosti aj preskúmali (pozri už uvedené). Skutočnosť, že najvyšší súd, prípadne iné súdy pri posudzovaní kritéria na prijatie na štúdium spočívajúceho v zohľadnení dosiahnutého prospechu uchádzačov počas ich stredoškolského štúdia vrátane prospechu profilových (maturitných predmetov) vo   vzťahu   k   uchádzačom,   ktorí   svoje   stredoškolské   štúdium   ukončili   už   viac   rokov pred zverejnením   podmienok   prijatia   na   vysokoškolské   štúdium,   v   iných   ako   ústavným súdom   preskúmavanej   veci   eventuálne   zaujali   odlišné   právne   stanovisko,   pričom   tieto iné rozhodnutia   neboli   predmetom   prieskumu   ústavného   súdu,   ešte   nemá   za   následok automatický   predpoklad   o   ústavnosti   záverov   vyslovených   v   týchto   iných   veciach, takže takéto rozhodnutia v iných veciach neprijatia na vysokoškolské štúdium nie sú tak pre najvyšší súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Napokon sťažovateľ nenamieta porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva spočívajúceho v požiadavke, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   v   rámci   rozhodovania   všeobecných súdov, t. j. nepoukazuje na rozhodnutie súdu v inej obdobnej veci, od ktorého by sa bol najvyšší súd v preskúmavanej veci bez objektívneho a rozumného odôvodnenia odchýlil, ale iba na vyjadrenie dekana (orgánu, ktorému zákon o vysokých školách zveruje právomoc rozhodovať o prijatí alebo neprijatí uchádzača na štúdium, pozn.), resp. na jeho právny názor o porušení zásady rovnakého zaobchádzania v takzvanej kauze daňových poradcov.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd podľa   §   25   ods.   2 zákona o   ústavnom   súde sťažnosť   sťažovateľa   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   aj   v   tejto   časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv zaručených ústavou a označeného práva zaručeného dohovorom v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú v nich   vyjadrené   základné   atribúty   slovenskej   štátnosti   a   tiež   aj   všeobecný   ústavný imperatív   adresovaný   štátnym   orgánom   konať   na   iba   základe   ústavy,   v   jej   medziach a v rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   ktorého   prípadné   porušenie   vo   vzťahu k sťažovateľovi   by   nevyhnutne   „našlo“   svoj   výraz   v   súčasnom   porušení   toho-ktorého konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave ústavy.

Keďže ústavný súd sťažovateľom namietané porušenie ním označeného konkrétneho základného, ako ani iného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Keďže   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažovateľmi namietanom porušení základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, o porušení ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom období nerozhodoval.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o trovách konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal ich priznania, tiež nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013