znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 488/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne   konanie zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C 148/2010 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. M. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012 doručená sťažnosť F. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C 148/2010 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011.

Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že v   konaní vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn.   58   C   148/2010   sa   sťažovateľka   žalobou   domáhala   určenia,   že   je   dedičkou   po poručiteľovi B. M. (ďalej len „poručiteľ“), a to ako dedička v tretej dedičskej triede, pretože podľa   jej   tvrdenia   bola   osobou,   ktorá   mala   najmenej   po   dobu   jedného   roka   žiť   s poručiteľom v spoločnej domácnosti, pričom svoj nárok sťažovateľka odôvodňovala tým, že sa o poručiteľa „celé roky“ starala, a aj keď bol umiestnený v domove dôchodcov, spoločne „...   sa   navštevovali   a   hospodárili“.   Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   napádaným rozsudkom, ktorým 21. apríla 2011 jej žalobu zamietol, vec nesprávne právne posúdil, tiež nevykonal ňou navrhované dôkazy (vypočutie navrhovaných svedkov, pozn.), a napokon sťažovateľka namieta aj to, že okresný súd počas prerokovávania veci nesprávne procesne postupoval (rozsudok nevyhlásil v jej prítomnosti, pozn.). Týmto postupom jej okresný súd odňal   možnosť   konať   pred   súdom,   a   to   aj   tým,   že   podľa   sťažovateľky   nepostúpil   jej odvolanie proti napádanému rozsudku odvolaciemu súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla: „Prvostupňový súd nevyužil možnosť postupu podľa § 210a O. s. p. a toto odvolanie nepredložil odvolaciemu súdu na prejednanie a rozhodnutie, zdôvodňujem moje odvolanie tým, že vzhľadom na doplnenie mojich podaní týmto odvolaním mám za, to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom. Preto som doporučila, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Mnou   navrhnuté   dôkazy   nebolí   vykonané.   Vynesený   rozsudok   bol   za   mojej neprítomnosti.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   vyhovel   jej sťažnosti, aby zrušil napádaný rozsudok okresného súdu sp. zn. 58 C 148/2010 z 21. apríla 2011 a aby určil, že sťažovateľka najmenej po dobu jedného roka ku dňu smrti poručiteľa žila s ním v spoločnej domácnosti „... a z tohoto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť“.

Súčasne   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   jej   z   dôvodu   jej   nepriaznivej   finančnej situácie bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   základného   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 58 C 148/2010 z 21. apríla 2011, k porušeniu ktorého malo podľa sťažovateľky dôjsť v dôsledku nesprávneho procesného postupu okresného súdu v predmetnej veci,   ako aj v dôsledku jej nesprávneho právneho posúdenia.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   sa   ústavný   súd   oboznámil s obsahom   spisu   vedeného   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   449/2011   a   zistil,   že uznesením č. k. IV. ÚS 449/2011-6 z 20. októbra 2011 ústavný súd sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 58 C 148/2010 z 21. apríla 2011 odmietol pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   s   poukazom   na   princíp   subsidiarity („ak... nerozhoduje   iný   súd“)   vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa sťažovateľka mohla domáhať preskúmania označeného rozsudku okresného súdu podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre nedostatok právomoci na jeho prerokovanie je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde.   Nejde   však   o   podmienku   konania,   ktorú   možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý pre nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľky smerujúca opätovne proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 58 C 148/2010 z 21. apríla 2011 je neprípustná, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie aj postupom okresného súdu, ktorý podľa jej tvrdenia nepostúpil jej odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 58 C 148/2010 z 21. apríla 2011 na ďalšie konanie odvolaciemu súdu, ústavný súd preskúmal aj túto jej námietku.

Podľa zistenia ústavného súdu zo spisového materiálu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 58 C 148/2010 sťažovateľka využila možnosť podania odvolania proti rozsudku okresného   súdu   sp.   zn.   58   C   148/2010   z   21.   apríla   2011,   a   to   podaním   doručeným okresnému súdu 27. júna 2011, ktoré po opakovanej výzve okresného súdu z 29. júna 2011 a z 18. júla 2011 (výzva vo forme uznesenia, pozn.) na oznámenie, či toto jej podanie možno   považovať za odvolanie a   ak áno,   aby sťažovateľka   odstránila jeho nedostatky, pretože   toto   podanie   nemá   náležitosti   odvolania,   sťažovateľka   svoje   podanie   doplnila ďalším podaním doručeným okresnému súdu 10. augusta 2011. Po zaslaní predmetných podaní sťažovateľky na vyjadrenie žalovaným v 1. – 9. rade 24. augusta 2011, po doručení vyjadrení   žalovaných   okresnému   súdu,   potom,   ako   sťažovateľka   6.   septembra   2011 zaplatila súdny poplatok za odvolanie, a potom, ako ďalším podaním doručeným okresnému súdu 12. septembra 2011 sťažovateľka doplnila svoje námietky proti rozsudku okresného súdu, okresný súd tieto podania sťažovateľky predkladacou správou predložil 8. marca 2012 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Následne krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 108/2012 z 30. marca 2012 odvolanie sťažovateľky odmietol, pretože toto pre nedostatok   náležitostí   odvolania   nebolo   možné   považovať   za   riadne   odvolanie,   pričom sťažovateľka   tieto   nedostatky   neodstránila   ani   po   výzve   okresného   súdu.   Rozsudok okresného súdu sp. zn. 58 C 148/2010 z 31. apríla 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 108/2012 z 30. marca 2012 nadobudol právoplatnosť 6. júna 2012, pričom uznesením č.   k.   58 C 148/2010-78 z 29. júna 2012 okresný súd rozhodol   aj o vrátení sťažovateľke súdneho poplatku, ktorý zaplatila za „odvolanie“.

Z uvedených zistení vyplýva, že sa nezakladá na pravde tvrdenie sťažovateľky, že by okresný súd nepredložil jej podania, ktoré sťažovateľka považovala za odvolania, na ďalšie konanie   krajskému   súdu,   a   tiež   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   síce   možnosť   podania „odvolania“ využila, avšak neefektívne, resp. jeho podanie možno zo strany sťažovateľky považovať   iba   za   formálny   úkon   bez   reálneho   zmyslu,   keďže   sťažovateľka   toto   svoje podanie po výzve okresného súdu neopravila, takže v skutočnosti nastala skutočnosť, ako keby sťažovateľka odvolanie ani reálne nepodala, pretože jej podanie nebolo možné pre nedostatok náležitostí v skutočnosti považovať za riadne odvolanie, a preto ho aj krajský súd odmietol.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené zistenia je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti smerujúcej proti postupu okresného súdu zjavne neopodstatnená.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka tohto nároku domáhala, už nerozhodoval. Z toho dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať aj o žiadosti sťažovateľky ustanoviť jej v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012