znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 488/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., S., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   8   To   84/2010-377 z 21. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011 doručená   sťažnosť   J.   B.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 To 84/2010-377 z 21. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie výkonu služby Michalovce, 20. júla 2007 vydalo uznesenie   ČVS:   ORP-108/DI-MI-2007   o   začatí   trestného   stíhania   sťažovateľa   pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 20. mája 2008 Úrad justičnej a kriminálnej polície Michalovce vydal uznesenie ČVS: ORP-318/OEK-MI-2008 o vznesení obvinenia, ktorým stíha sťažovateľa ako obvineného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce podal na sťažovateľa obžalobu č. k. 1 Pv 819/07-33 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona.Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 T 40/2008-245 z 30. januára 2009 (v rozsudku je nesprávne uvedený dátum „30. januára 2008“, pozn.) rozhodol tak, že sťažovateľ je vinný z nedbanlivosti spôsobenej ťažkej ujmy na zdraví spôsobenej dopravnou nehodou, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov. Výkon trestu sa podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Zároveň okresný   súd   uložil   sťažovateľovi   trest   zákazu   viesť   motorové   vozidlá   všetkých   druhov v trvaní jedného roka. Poškodených V., a. s., B., a L. L. s nárokom na náhradu škody okresný súd odkázal na občianske súdne konanie.

Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 To 22/2009-261 z 18. mája 2009 tak, napadnutý rozsudok okresného súdu   zrušil   v   celom   rozsahu   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   opätovné   prerokovanie a rozhodnutie.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 T 40/2008 z 11. októbra 2010 opätovne rozhodol, že sťažovateľ je vinný, a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov. Výkon trestu mu podmienečne odložil na skúšobnú lehotu v trvaní jedného roka a zároveň mu uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov v trvaní jedného roka.Sťažovateľ proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 8 To 84/2010-377 z 21. februára 2011 tak, že zrušil napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   treste   a   spôsobe   jeho   výkonu a sťažovateľovi   uložil   peňažný   trest   v sume   200   €.   Zároveň   krajský   súd   ustanovil   pre prípad, že by výkon trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov.

Podľa   sťažovateľa   krajský súd „v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nijakým spôsobom nevyrovnal s tým, že prvostupňový súd opätovne vychádzal pri odsudzujúcom rozsudku sťažovateľa z nezákonne získaného dôkazu. Z ust. § 327 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že súd ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie je viazaný právnym názorom ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd. V predmetnej veci však nielen že sa právnym názorom o nezákonnosti vykonaných dôkazov a na ňom založenom znaleckom posudku vysloveným odvolacím súdom neriadil súd prvého stupňa ale nezákonnosťou týchto dôkazov sa vo svojom touto sťažnosťou napadnutom rozsudku nezaoberal a nebral ju do úvahy ani ten istý odvolací súd. V tejto súvislosti so zreteľom na zásadu zakotvenú v § 2 ods. 12 Trestného poriadku je imperatív zákonnosti získaných dôkazov záväzný pre všetky orgány činné v trestnom konaní. Dôkaz o zákonnosti ktorého sú pochybnosti nemôže byť predmetom   hodnotenia   súdu   keďže   tento   môže   hodnotiť   len   dôkazy   získané   zákonným spôsobom. Napriek tomu, že sťažovateľ namietal túto okolnosť vo svojom odvolaní a táto okolnosť je dôvodom pre ktorý je odvolací súd povinný zrušiť napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa (§ 321 ods.1 písmeno c) a písmeno b) Krajský súd v Košiciach nepostupoval spôsobom ktorý mu ukladá trestný poriadok, prostredníctvom ktorého je realizované právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a konanie zákonom ustanoveným spôsobom. Ani s ďalšími   námietkami   sťažovateľa-   obžalovaného   sa   odvolací   súd   nevyrovnal...   Ide predovšetkým   o   skutočnosť,   že   pred   súdom   nebol   vykonaný   dôkaz   evidenčnou   kartou poškodeného   z   ktorého   by   vyplynul   jednoznačný   záver   že   poškodený   sa   v   čase   keď k dopravnej nehode došlo nemal na mieste dopravnej nehody... vôbec nachádzať. Navyše sa odvolací súd nespravoval zásadou podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku a to predovšetkým vo vzťahu k výpovedi svedkyne... ktorá opakovane ako priama účastníčka dopravnej nehody vypovedala   spôsobom   ktorý   vnášal   zásadné   pochybnosti   do   záveru   o   vine   sťažovateľa. Ustanovenia Trestného poriadku upravujúce konanie orgánov činných v trestnom konaní slúžia na realizáciu práv na spravodlivé súdne konanie a týchto práv sa možno domáhať len v rozsahu a spôsobom ktorý tieto ustanovenia upravujú. Z ust. § 317 a 320 vyplýva, že realizácia základného práva na spravodlivé súdne konanie je zabezpečená povinnosťami ktoré Trestný poriadok v odvolacom konaní ukladá odvolaciemu súdu. Keďže odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa sa týmito ustanoveniami neriadil zasiahol tým do práv sťažovateľa namietaných touto sťažnosťou.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1) Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo rozsudkom krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 8 To 84/2010 zo dňa 21. 2. 2011 a postupom ktorý mu predchádzal porušené.

2)   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 To 84/2010 zo dňa 21. 2. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4) Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 To 84/2010-377 z 21. februára 2011.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   oprávnený   konať o sťažnostiach   fyzických   alebo   právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavná, ako aj zákonná úprava   (zákon   o   ústavnom   súde)   konštituuje   ústavnú   sťažnosť   ako   osobitný   ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických alebo právnických osôb, ktorým nemožno nahrádzať riadne, prípadne mimoriadne opravné prostriedky v súdnom konaní. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   o   ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie   niektorej   má   za následok odmietnutie sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.   Jednou   zo   základných   ústavných   a   zákonných   procesných   podmienok   konania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti je právomoc ústavného súdu, ktorá je podľa čl. 127 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde daná vtedy, ak o účinnej ochrane základného práva alebo slobody nerozhoduje iný súd (I ÚS 78/99). Druhým predpokladom, ktorý je potrebný na   konštatovanie   právomoci   ústavného   súdu,   je   to,   že   sťažovateľ   vyčerpal   opravné prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   zveruje   (predovšetkým v systéme všeobecného súdnictva) a na použitie ktorých je oprávnený v zmysle platných procesných   predpisov.   Hoci   ani   ústava,   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepredpisujú,   aké právne   prostriedky   nápravy   má   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu vyčerpať   v systéme   všeobecného   súdnictva   (napríklad   riadne   alebo   mimoriadne),   ich spoločnou   črtou   je,   že   musia   byť   dostupné   účastníkom   súdneho   konania   a   musia predstavovať   účinný   spôsob   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie ktorého sťažovateľ namieta.

Ak teda existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so svojou všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy je oprávnený konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody (buď na základe návrhu, alebo opravného prostriedku), ústavný súd nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože jej prijatiu bráni princíp subsidiarity jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa skúmal, či v okolnostiach prípadu nemal (okrem odvolania) k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy v systéme trestného súdneho konania, ktorým by sa domohol ochrany svojich práv.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   hlavné   pochybenie,   ktoré   sťažovateľ   namietal v postupe krajského súdu, bolo, že nezohľadnil skutočnosť, že v konaní pred súdom prvého stupňa mali byť nezákonne získané dôkazy, na základe ktorých bol sťažovateľ odsúdený. Okrem toho mal krajský súd pochybiť tiež v tom, že nezohľadnil skutočnosť, že okresný súd nevykonal ďalšie dôkazy navrhované sťažovateľom.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľom   označené   pochybenia   krajského   súdu   sú v systéme trestného súdnictva napadnuteľné v rámci mimoriadne opravného prostriedku, ktorým   je   dovolanie   podľa   §   371   Trestného   poriadku   (dôvody   dovolania).   Dôvodom dovolania uvedeným pod písmenom g) spomenutého ustanovenia je, že súdne rozhodnutie „je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“. Pri splnení procesných podmienok (§ 368 a nasl. Trestného poriadku) dovolanie možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy základných práv, porušenie ktorých sa namieta, pretože podľa § 386 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí dôvod dovolania podľa § 371, vysloví porušenie zákona a „zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo“ (§ 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku). Podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku možno v dovolaní uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie   na   súde   prvého   stupňa,   ak   vytýkané   pochybenia   neboli   napravené   v konaní o riadnom   opravnom   prostriedku.   Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   je dovolanie   prístupné   oprávnenej   osobe,   t. j.   sťažovateľovi.   Praktické   uplatňovanie   tohto opravného   prostriedku   potvrdzuje   aj   judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (uznesenia sp. zn. 1 Tdo 52/2008, sp. zn. 1 Tdo 11/2009 a sp. zn. 5 Tdo 16/2009)].

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh však nevyplýva, a sťažovateľ to ani netvrdí, že by sa po doručení rozsudku krajského súdu bol pokúsil o podanie dovolania z dôvodu „nezákonného   vykonania   dôkazov“   v   súdnom   konaní,   a   podľa   §   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde ani nepoukázal na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mu bránili vo využití tohto opravného prostriedku.

Z   uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu, pretože ochrany svojich základných práv sa mal domáhať v konaní o dovolaní podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku pred najvyšším súdom, a nie v konaní o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011