SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 487/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 16 C 74/2006,Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 178/2012 a Najvyšším súdom Slovenskejrepubliky pod sp. zn. 4 Cdo 101/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 74/2006, Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) pod sp. zn. 8 Co 178/2012 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 101/2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu20. júna 2015.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresnéhosúdu č. k. 16 C 74/2006-245 zo 7. februára 2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa akožalobcu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskejrepubliky, označenej ako žalovaný 1, Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvomvnútra Slovenskej republiky, označenej ako žalovaný 2 a Slovenskej republike, zastúpenejGenerálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, označenej ako žalovaný 3 o náhradunemajetkovej ujmy a iné.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 178/2012-279 z 25. júna 2013 bol rozsudokokresného súdu č. k. 16 C 74/2006-245 zo 7. februára 2012 potvrdený.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 101/2014 z 23. septembra 2014 boloodmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 178/2012-279z 25. júna 2013.
K porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľa tak, že žiaden zo všeobecnýchsúdov neprerokoval jeho požiadavku na odškodnenie za krivé obvinenie z trestného činukrádeže. Všeobecné súdy totiž len uviedli, že sťažovateľ je zlodej, ktorý nebol potrestaný ibapreto, že trestnosť krádeže zanikla premlčaním. Týmto sa vlastne zopakovali ohováraniatvoriace predmet konania a popreli právoplatné rozhodnutia príslušného orgánu, ktorými jepreukázaný opak.
Všeobecné súdy podľa presvedčenia sťažovateľa odmietli prerokovať i ohováraniauvedené v rozsudku krajského súdu č. k. 9 Cbs 64/03-163 z 13. septembra 2005, ktorévlastne spôsobili krivé obvinenie sťažovateľa. Návrh na ochranu osobnosti, ktorý sťažovateľv konaní tiež uplatnil, nebol akceptovaný s odôvodnením, že konať o ochrane osobnostipodľa zásad Občianskeho zákonníka nemožno v rámci zákona č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskoršíchpredpisov. Súd totiž ohovárať vôbec nemôže, pričom na postup, ktorý by mohol byťpovažovaný u iného subjektu za ohováranie, má súd zákonné oprávnenie (tzv. zákonnúlicenciu).
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.4 Cdo 101/2014 z 23. septembra 2014 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa ešte3. novembra 2014. Na základe pochybenia právneho zástupcu sťažovateľa nastala situácia,keď uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi reálne doručené až 1. júna 2015.
Z čestného vyhlásenia právneho zástupcu sťažovateľa advokáta JUDr. StanislavaJakubčíka, Kutlíkova 17, Bratislava, z 18. júna 2015 v tejto súvislosti vyplýva, že až 1. júna2015 odovzdal sťažovateľovi ako klientovi uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.4 Cdo 101/2014 z 23. septembra 2014 s tým, že k oneskorenému odovzdaniu uzneseniadošlo na základe chyby spôsobenej advokátskou kanceláriou.
V dôsledku uvedeného podľa sťažovateľa platí, že uznesenie najvyššieho súdu nebolopríslušným súdom sťažovateľovi nikdy doručené, a to napriek tomu, že jednoznačne mumalo byť doručené. Sťažovateľ sa až z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 16 C74/2006 z 21. apríla 2015 doručeného právnemu zástupcovi 29. apríla 2015 dozvedel, že máexistovať dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Preto dôvodne očakával, že mu buderozhodnutie najvyššieho súdu doručené, pretože ustanovenie § 49 ods. 1 Občianskehosúdneho poriadku o doručovaní zásielok splnomocnencovi sa vzťahuje len na prvostupňovéa druhostupňové súdne konanie. Na doručovanie konečných rozhodnutí o mimoriadnychopravných prostriedkoch sa však toto ustanovenie vzťahovať nemôže, pretože s doručenímtohto rozhodnutia je spojený začiatok plynutia lehoty na podanie významného prostriedkunápravy v tých prípadoch, v ktorých došlo v predchádzajúcom súdnom konaní k porušeniuzákladných ľudských práv, a to lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Na rozdiel napríkladod odvolacieho konania splnomocnenec účastníka konania nemá žiadnu právomoc pri začatítakéhoto konania, pretože také rozhodnutie môže prijať len samotný účastník konania. Pretoje sťažovateľ toho názoru, že mu lehota na podanie ústavnej sťažnosti dosiaľ ani nezačalaplynúť, resp. pokiaľ predsa začala, bolo to najskôr 1. júna 2015, keď právny zástupca reálnedoručil sťažovateľovi dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Po mesiaci márneho čakania nadoručenie sťažovateľ usúdil, že takéto doručenie súd asi nemá v úmysle vykonať, preto 1.júna 2015 požiadal okresný súd o doručenie rozhodnutia a zároveň požiadal aj svojhoprávneho zástupcu o doručenie kópie jeho výtlačku rozhodnutia, ktorý to okamžite v ten istýdeň aj urobil. Takýmto postupom sa stalo, že sťažovateľ sa s obsahom rozhodnutia zoznámilaž 1. júna 2015 a domnieva sa, že sťažnosť je včas podaná.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na prístup k súdu, ako aj základné právo podľa článku 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní sp. zn. 16C 74/2006, vedenom na Okresnom súde Bratislava I, na Krajskom súde v Bratislave v konaní sp. zn. 8Co 178/2012, ako súde odvolacom a na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ako súde dovolacom, v konaní sp. zn. 4 Cdo 101/2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 178/2012-279 zo dňa 25.06.2013 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 101/2014 z 23.09.2014 sa zrušuje.
5. Ústavný súd SR priznáva ⬛⬛⬛⬛, primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Ústavný súd SR priznáva ⬛⬛⬛⬛ CSc., primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súdu sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ako to sťažovateľ sám uvádza, dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.4 Cdo 101/2014 z 23. septembra 2014 bolo jeho právnemu zástupcovi doručené3. novembra 2014. Právny zástupca však uznesenie (ako to vyplýva z jeho čestnéhovyhlásenia z 18. júna 2015) v dôsledku chyby spôsobenej jeho advokátskou kanceláriouodovzdal sťažovateľovi až 1. júna 2015.
Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na to, že uznesenie najvyššieho súdu bolodoručené ešte 3. novembra 2014, treba sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, ktorá bolaodovzdaná na poštovú prepravu až 20. júna 2015, považovať v zmysle § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde za oneskorene podanú.
Opačnú argumentáciu sťažovateľa nebolo možné akceptovať.
Podľa § 49 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku ak má účastník zástupcus plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.
Podľa § 243c časti vety pred bodkočiarkou Občianskeho súdneho poriadku prekonanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvéhostupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, všeobecné súdy nepochybili, keď dovolacieuznesenie najvyššieho súdu nedoručili sťažovateľovi, ale jeho právnemu zástupcovi.
V danej súvislosti treba ešte poznamenať, že pokiaľ by sa vychádzalo z právnehonázoru sťažovateľa, podľa ktorého dovolacie uznesenie by malo byť doručené aj jemu,potom by ústavný súd musel podanú sťažnosť považovať za predčasnú a nebolo by v jehoprávomoci do doručenia dovolacieho uznesenia sťažovateľovi o sťažnosti konať a rozhodnúť.Inými slovami, sťažnosť by musel odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci.
Napokon ústavný súd dodáva, že oneskorené odovzdanie dovolacieho uzneseniasťažovateľovi jeho právnym zástupcom môže byť podkladom pre prípadný nárok sťažovateľana náhradu škody proti právnemu zástupcovi. Nemá to však nijaký vplyv na posudzovanievčasnosti tejto sťažnosti.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015